Jej ihličkové lodičky hlasno klopkali o podlahu v podniku. Pozeral som na jej tmavomodré šaty ktoré som na nej už raz videl. Pozdravil som a podal jej ruku.
“Dobrý deň.” Sadla si, preložila nohu cez nohu a nacvičeným pohybom uhladila sukňu, aby si ju narovnala.
“Rád vás vidím.”
“Ako sa máte?”
“Poznáte to same shit, different day. A vy? “
“Buďte rád že nemáte starosti s deťmi.”
“Mám iné.”
“So ženami?” opýtala sa hneď na to.
Chvíľu som uvažoval nad jej slovami. “Máte pravdu. Trochu aj s nimi.” Lamik ma posledné dni zamestnávala až veľmi.
“Sú pre vás zmyslom života?”
“Ale nie. Ženy zas tak dôležité nie sú. A zmysel života nehľadám. Je to strata času. Rád sa cítim lepší ako som býval. To mi celkom stačí.”
“A čo práca? Už vás začala baviť?”
“Ako viete, že ma práca až tak nebaví?”
Neodpovedala, len sa usmiala.
“Aha.. Asi kvôli tomu, ako sa správam na meetingoch.”
Prikývla.
“Sľúbili ste mi, že keď prídem do Bratislavy, tak mi poviete čo by na mňa mohlo platiť. Ako zmeniť moju povahu inak ako násilím.”
Prešiel som si prstami po brade. “Máte pravdu. Úprimne, nečakal som, že prídete.”
“Ale poviete mi to? Dodržíte sľub?”
“Dodržím. A nie len to. Vyskúšam to na vás.”
“Hneď teraz?” Prekvapila sa a zdvihla trochu obočie.
“Teraz nie.”
“Prečo nie? O čo ide?”
“Dohodnime sa na zajtra. Rezervujem zasadačku.”
Pozrela na mňa dlhým pohľadom. Skúmala na mojej tvári, či v nej vyčíta niečo viac.
“Zas niečo fyzické?” vyzvedala.
“Nechajte sa prekvapiť.”
“Vraveli ste, že to nebude násilie.”
“Nebude. Ani sa vás nedotknem.“
“To som rada.”
Odpila si z kávy.
“Máte ešte niečo? Rada by som s vami posedela, ale musím sa vrátiť do práce.”
“Škoda, chcel som vedieť ako ste sa mali.”
“Myslite potom, čo som dostala od vás na zadok? Môj život bol zrazu… Pokojnejší. A teraz som tu.”
“Prekvapilo ma to, keď som vás tu uvidel.”
“Viem.” Usmiala sa a tvár jej zmäkla. “Vyzerali ste tak veľmi zmätený.”
“Ešte pred pár dňami, ste mi po telefóne vraveli, čo máte ma sebe a teraz ste tu. Hoci o dosť chladnejšia.”
Sklopila zrak k nedopitému poháru a usmiata tvár, bola znova bez emócií.
“Potrebujem odstup. A potom… Pre vzťah som neperspektívna.”
“Čože? Ako to myslíte?”
“Mám dieťa.” Na chvíľu sa odmlčala. “A som od vás staršia.”
Prinútila ma premýšľať. Ona so synom sú rodina, niečo čo som nikdy nemal. Nemám ani jej vek a ani skúsenosti.
“Všetci sme neperspektívni slečna Lamik,” konštatoval som napokon.
Každý vzťah je taký. A je jedno, či máte radi dlhé vzťahy alebo tie, ktoré sú intenzívne. Každý raz skončí. Len predpokladáte, že s niekým budete dlhšie a váš život s ním bude lepší. Možno jediné na čom záleží je, aby bol vzťah intenzívny. Žiť ho a nie len prežívať.
“Nechceli ste sa stretnúť hneď prvý deň?”
“Vy ste chceli?”
“Chcel.” prikývol som.
“Naozaj potrebujem odstup,” pozrela na mobil. “Prepáčte ale musím ísť. Za chvíľu je ďalší meeting.”
“Ja viem. Tiež naň idem.”
“Zas budete meškať?”
“Skracujem si tak porady, alebo tak túžite vidieť všetky Milanove slajdy?”
“Mate šťastie, že nie ste v mojom tíme, už by som vás vyhodila.”
Usmial som sa.
“To ste aj spravili slečna Lamik.”
“Zapneš mi prosím šaty?” poprosila Bea, otočila sa ku mne chrbtom a vyhrnula si krátke vlasy zo šije. Mala na sebe šaty hráškovo zelenej farby s voľnou sukňou. Vyzerala v nich ako dievča, ktoré sa chce hrať.
Chytil som zips a pozrel ako smeruje k zapínaniu podprsenky. Neodolal som. Pustil som zips a stlačil rozopínanie podprsenky medzi dvoma prstami. Potom som dotiahol zips na šatách.
“Hotovo.”
“Ďakujem,” poďakovala spokojne Bea a spustila ruky, ktorými držala vyhrnuté vlasy. Vzápätí zmenila výraz tváre na neistý. Rukou si chytila košíček podprsenky a chcela si ho napraviť ale zistila že je nepatrične voľný.
“Padá mi podprsenka!” dodala zvýšeným hlasom. “Ty si mi ju rozopol?”
Usmial som sa. “Veď by sa ti to ani nerátalo, keby som ti tie šaty len tak zapol.”
“Ale teraz mi ich zas rozopni a zapni mi ju.”
“Čože? Nič nepočujem. Žiadne magické slovíčko,” hral som sa s ňou.
“Prečo by som ťa mala o to poprosiť? Veď je to tvoja chyba. Chcem len aby si ju napravil..”
“Teraz nie. Možno neskôr.”
“Prestaň. Dnes mam pohovory. Už mi ju zapni. Šup šup.”
“Škoda. Myslel som, že si hravejšia,” dodal som trochu sklamane, keď som jej ju zapol.
“Inokedy by som bola.”
Zdvihol som obočie na znak údivu.
“Dobrý deň.” Sadla si, preložila nohu cez nohu a nacvičeným pohybom uhladila sukňu, aby si ju narovnala.
“Rád vás vidím.”
“Ako sa máte?”
“Poznáte to same shit, different day. A vy? “
“Buďte rád že nemáte starosti s deťmi.”
“Mám iné.”
“So ženami?” opýtala sa hneď na to.
Chvíľu som uvažoval nad jej slovami. “Máte pravdu. Trochu aj s nimi.” Lamik ma posledné dni zamestnávala až veľmi.
“Sú pre vás zmyslom života?”
“Ale nie. Ženy zas tak dôležité nie sú. A zmysel života nehľadám. Je to strata času. Rád sa cítim lepší ako som býval. To mi celkom stačí.”
“A čo práca? Už vás začala baviť?”
“Ako viete, že ma práca až tak nebaví?”
Neodpovedala, len sa usmiala.
“Aha.. Asi kvôli tomu, ako sa správam na meetingoch.”
Prikývla.
“Sľúbili ste mi, že keď prídem do Bratislavy, tak mi poviete čo by na mňa mohlo platiť. Ako zmeniť moju povahu inak ako násilím.”
Prešiel som si prstami po brade. “Máte pravdu. Úprimne, nečakal som, že prídete.”
“Ale poviete mi to? Dodržíte sľub?”
“Dodržím. A nie len to. Vyskúšam to na vás.”
“Hneď teraz?” Prekvapila sa a zdvihla trochu obočie.
“Teraz nie.”
“Prečo nie? O čo ide?”
“Dohodnime sa na zajtra. Rezervujem zasadačku.”
Pozrela na mňa dlhým pohľadom. Skúmala na mojej tvári, či v nej vyčíta niečo viac.
“Zas niečo fyzické?” vyzvedala.
“Nechajte sa prekvapiť.”
“Vraveli ste, že to nebude násilie.”
“Nebude. Ani sa vás nedotknem.“
“To som rada.”
Odpila si z kávy.
“Máte ešte niečo? Rada by som s vami posedela, ale musím sa vrátiť do práce.”
“Škoda, chcel som vedieť ako ste sa mali.”
“Myslite potom, čo som dostala od vás na zadok? Môj život bol zrazu… Pokojnejší. A teraz som tu.”
“Prekvapilo ma to, keď som vás tu uvidel.”
“Viem.” Usmiala sa a tvár jej zmäkla. “Vyzerali ste tak veľmi zmätený.”
“Ešte pred pár dňami, ste mi po telefóne vraveli, čo máte ma sebe a teraz ste tu. Hoci o dosť chladnejšia.”
Sklopila zrak k nedopitému poháru a usmiata tvár, bola znova bez emócií.
“Potrebujem odstup. A potom… Pre vzťah som neperspektívna.”
“Čože? Ako to myslíte?”
“Mám dieťa.” Na chvíľu sa odmlčala. “A som od vás staršia.”
Prinútila ma premýšľať. Ona so synom sú rodina, niečo čo som nikdy nemal. Nemám ani jej vek a ani skúsenosti.
“Všetci sme neperspektívni slečna Lamik,” konštatoval som napokon.
Každý vzťah je taký. A je jedno, či máte radi dlhé vzťahy alebo tie, ktoré sú intenzívne. Každý raz skončí. Len predpokladáte, že s niekým budete dlhšie a váš život s ním bude lepší. Možno jediné na čom záleží je, aby bol vzťah intenzívny. Žiť ho a nie len prežívať.
“Nechceli ste sa stretnúť hneď prvý deň?”
“Vy ste chceli?”
“Chcel.” prikývol som.
“Naozaj potrebujem odstup,” pozrela na mobil. “Prepáčte ale musím ísť. Za chvíľu je ďalší meeting.”
“Ja viem. Tiež naň idem.”
“Zas budete meškať?”
“Skracujem si tak porady, alebo tak túžite vidieť všetky Milanove slajdy?”
“Mate šťastie, že nie ste v mojom tíme, už by som vás vyhodila.”
Usmial som sa.
“To ste aj spravili slečna Lamik.”
“Zapneš mi prosím šaty?” poprosila Bea, otočila sa ku mne chrbtom a vyhrnula si krátke vlasy zo šije. Mala na sebe šaty hráškovo zelenej farby s voľnou sukňou. Vyzerala v nich ako dievča, ktoré sa chce hrať.
Chytil som zips a pozrel ako smeruje k zapínaniu podprsenky. Neodolal som. Pustil som zips a stlačil rozopínanie podprsenky medzi dvoma prstami. Potom som dotiahol zips na šatách.
“Hotovo.”
“Ďakujem,” poďakovala spokojne Bea a spustila ruky, ktorými držala vyhrnuté vlasy. Vzápätí zmenila výraz tváre na neistý. Rukou si chytila košíček podprsenky a chcela si ho napraviť ale zistila že je nepatrične voľný.
“Padá mi podprsenka!” dodala zvýšeným hlasom. “Ty si mi ju rozopol?”
Usmial som sa. “Veď by sa ti to ani nerátalo, keby som ti tie šaty len tak zapol.”
“Ale teraz mi ich zas rozopni a zapni mi ju.”
“Čože? Nič nepočujem. Žiadne magické slovíčko,” hral som sa s ňou.
“Prečo by som ťa mala o to poprosiť? Veď je to tvoja chyba. Chcem len aby si ju napravil..”
“Teraz nie. Možno neskôr.”
“Prestaň. Dnes mam pohovory. Už mi ju zapni. Šup šup.”
“Škoda. Myslel som, že si hravejšia,” dodal som trochu sklamane, keď som jej ju zapol.
“Inokedy by som bola.”
Zdvihol som obočie na znak údivu.
