Janka pozrela naším smerom. Nohy držala prekrížené, vyzerala akoby sa jej chcelo cikať. Bola stále nervózna a napätá. Pozerala na Mirca ako sa hrá s mojim telefónom a jej vzrušením. Vedela kto je pánom situácie a jej rozkroku. Zovrela prsty na nohách a mne bolo jasné, že sa každú chvíľu urobí. Mircovim pričinením. Chvíľu na nás ešte pozerala, ale potom vbehla do kajuty. O pár sekúnd sa Wifi signál stratil..
“Tá blbosť prestala fungovať” Mirec mi podal telefón, na obrazovke svietil nápis. “Mission complete or no Pleasure wifi.”
“Zdá sa, že si vyhral,” konštatoval som s úsmevom.
Mirec na mňa žmurkol. Nebolo mi jasné či vie o čom tá hra vlastne bola..
Janka vyšla o pár minút. Plavky mala prezlečené. Tentokrát dala prednosť čiernym s bielymi bodkami. Na podprsenke jej bolo vidieť ešte stále vystúpené bradavky.
Užívali sme si poobednú siestu. Prebudil som sa až keď som pocítil studený vietor na koži. Skoro po celom obzore sa ťahali tmavé a ťažké mraky, ktoré kontrastovali s čistou oblohou na západe. “Mirec, vstávaj! Pozri na tie mraky”.
Mirec rozlepil oči, chvíľu sme pozerali na mraky.
“To nie je dobré.. Idú našim smerom. Zobuď dievčatá, ja idem po vesty!” Mirec zmizol v kajute.
“Dievčatá vstávajte. Ide búrka.”
“Všetci si oblečiete vesty! Necháte si ich pokiaľ vám nepoviem!”
Janka chcela ostať pokojná.. “Je to také zlé? Alebo nás chceš len vystrašiť?”
“Ak sa nám pred tou búrkou podarí ujsť, tak budeme v pohode.”
“A keď nie?”
“Cveti, nie je čas na reči. Oblečte si vesty, bežte do kajuty a dobre za sebou zavrite. Za žiadnych okolností nevychádzajte na palubu.”
Na palubu medzitým spadli prvé kvapky. Cítil som studený vietor, ktorý túto búrku sprevádzal. Na mori prichádza búrka vždy rýchlo. Omnoho rýchlejšie ako na súši.
Mirec na mňa pozrel. “Budeš pri kormidle. Vieš čo máš robiť?”
“Jasné.” V búrke treba vždy držať loď čo najviac kolmo na vlny alebo trochu šikmo. To je celé.. Jednoduché ako facka.
“Vytiahnem obe plachty. Vietor nás bude tlačiť preč búrkou. Ak nebude vietor veľmi silný, tak sa to podarí.” Mirec, zaťahal za laná. Záchvevy vetra sa opreli do plachiet. Plachty sa napli. Bolo cítiť, ako sa loď zanorila dopredu a nabrala rýchlosť.
Začalo silno liať. Na palubu padali studené a veľké kvapky. Z diaľky sa ozvalo hrmenie blížiacej sa búrky.
Zakričal som na Mirca. “Konečne sa tu niečo deje! Už som myslel, že dnes bude nuda.”.
Pozrel na mňa bez úsmevu, zotrel si kvapky z tváre. “Natoč loď trochu doprava!”.
Otočil som trochu kormidlom.
Vietor sa v silných poryvoch opieral do plachiet a napínal ich. Stožiar pritom vždy zapraskal.
“Už to dlho nevydržia!” zakričal Mirec. “Budem ich musieť zbaliť!”
“A čo potom? Tá búrka nás dobehne!”
“Už nás dobehla! Musíme ju prečkať! Pozri na tú vlnu!”
Pozrel som na horizont. V diaľke bolo vidieť len drobnú tenkú čiaru, ktorú osvetľovalo slnko zo západu.
Stožiar opäť zastenal pri ďalšom silnom poryve vetra. Mirec spustil menšiu plachtu.
Uvedomil som si, že mi začína byť zima. Stojím pri kormidle len v plavkách a plávacej veste. Kvapky mi bičujú nohy, tvár, telo. Prestal som si už utierať kvapky z tváre. Je to zbytočné.
Obloha sa rozžiarila od blesku. Rátal som sekundy. Čas medzi bleskom a zvukom hromu je vzdialenosť ako ďaleko je búrka. Tento udrel celkom blízko, nenapočítal som ani do dva. Cítil som ako sa kormidlo zachvelo. Blesk vyvolá vo vode taký tlak, že sa voda rozochveje a tieto otrasy sa prenesú až na kormidlo, ktoré držím v rukách. Mirec zmotal aj druhú plachtu, bojoval s poryvmi vetra. Vietor akoby sa snažil zobrať plachtu z lode. Mirec zvinul plachtu a omotal okolo nej lano. Stačí aby nechal odhalený kúsok plachty a vietor by tento kúsok rozfúkal a nakoniec roztrhal.
Búrka, to je čakanie na vlnu, vždy ďalšiu a ďalšiu vlnu. A tá ďalšia je vždy o trochu väčšia, alebo kratšia ako tá predtým. Už je skoro tma. Oblaky sú skoro cez celú oblohu, len niekde v diaľke vidím úzky pás, cez ktorý presvitá svetlo.
“Mirec! Toto nedáme!” zakričal som na Mirca, keď som v kormidle pocítil zas ďalší záchvev od hromu. Špice vĺn boli trochu spenené, vietor z nich vytrhával kvapky a nechal ich lietať vo vzduchu. Kvapky mi lietali priamo do tváre. Nepršalo len zhora ale odvšadiaľ.
“Drž kurz!”
“Držím! Nič iné už nemôžeme urobiť? Naštartovať motor alebo niekam zavolať?”
“Modli sa!”
Ako väčšina ľudí aj ja sa modlím len keď je zle. A teraz je veľmi zle. Neviem či to prežijeme v pohode. Zotrel som si kvapky z tváre aj keď to bolo úplne zbytočné.
“Kurva Mirec my tu skapeme!”
Mirec chvíľu pozeral na more a potom na mraky nad nami. “Aspoň vieš, že žiješ!” Mircova tvár sa zaleskla v svetle ďaľšieho blesku.
Život má zrazu takú veľkú cenu. Skrehnutými rukami zvieram kormidlo, ktoré stále brní od hromov. Chcem žiť ako nikdy.
“Skôr či neskôr to skončí!” zakričal Mirec.
“Myslíš tú búrku, alebo nás?”
“Tá blbosť prestala fungovať” Mirec mi podal telefón, na obrazovke svietil nápis. “Mission complete or no Pleasure wifi.”
“Zdá sa, že si vyhral,” konštatoval som s úsmevom.
Mirec na mňa žmurkol. Nebolo mi jasné či vie o čom tá hra vlastne bola..
Janka vyšla o pár minút. Plavky mala prezlečené. Tentokrát dala prednosť čiernym s bielymi bodkami. Na podprsenke jej bolo vidieť ešte stále vystúpené bradavky.
Užívali sme si poobednú siestu. Prebudil som sa až keď som pocítil studený vietor na koži. Skoro po celom obzore sa ťahali tmavé a ťažké mraky, ktoré kontrastovali s čistou oblohou na západe. “Mirec, vstávaj! Pozri na tie mraky”.
Mirec rozlepil oči, chvíľu sme pozerali na mraky.
“To nie je dobré.. Idú našim smerom. Zobuď dievčatá, ja idem po vesty!” Mirec zmizol v kajute.
“Dievčatá vstávajte. Ide búrka.”
“Všetci si oblečiete vesty! Necháte si ich pokiaľ vám nepoviem!”
Janka chcela ostať pokojná.. “Je to také zlé? Alebo nás chceš len vystrašiť?”
“Ak sa nám pred tou búrkou podarí ujsť, tak budeme v pohode.”
“A keď nie?”
“Cveti, nie je čas na reči. Oblečte si vesty, bežte do kajuty a dobre za sebou zavrite. Za žiadnych okolností nevychádzajte na palubu.”
Na palubu medzitým spadli prvé kvapky. Cítil som studený vietor, ktorý túto búrku sprevádzal. Na mori prichádza búrka vždy rýchlo. Omnoho rýchlejšie ako na súši.
Mirec na mňa pozrel. “Budeš pri kormidle. Vieš čo máš robiť?”
“Jasné.” V búrke treba vždy držať loď čo najviac kolmo na vlny alebo trochu šikmo. To je celé.. Jednoduché ako facka.
“Vytiahnem obe plachty. Vietor nás bude tlačiť preč búrkou. Ak nebude vietor veľmi silný, tak sa to podarí.” Mirec, zaťahal za laná. Záchvevy vetra sa opreli do plachiet. Plachty sa napli. Bolo cítiť, ako sa loď zanorila dopredu a nabrala rýchlosť.
Začalo silno liať. Na palubu padali studené a veľké kvapky. Z diaľky sa ozvalo hrmenie blížiacej sa búrky.
Zakričal som na Mirca. “Konečne sa tu niečo deje! Už som myslel, že dnes bude nuda.”.
Pozrel na mňa bez úsmevu, zotrel si kvapky z tváre. “Natoč loď trochu doprava!”.
Otočil som trochu kormidlom.
Vietor sa v silných poryvoch opieral do plachiet a napínal ich. Stožiar pritom vždy zapraskal.
“Už to dlho nevydržia!” zakričal Mirec. “Budem ich musieť zbaliť!”
“A čo potom? Tá búrka nás dobehne!”
“Už nás dobehla! Musíme ju prečkať! Pozri na tú vlnu!”
Pozrel som na horizont. V diaľke bolo vidieť len drobnú tenkú čiaru, ktorú osvetľovalo slnko zo západu.
Stožiar opäť zastenal pri ďalšom silnom poryve vetra. Mirec spustil menšiu plachtu.
Uvedomil som si, že mi začína byť zima. Stojím pri kormidle len v plavkách a plávacej veste. Kvapky mi bičujú nohy, tvár, telo. Prestal som si už utierať kvapky z tváre. Je to zbytočné.
Obloha sa rozžiarila od blesku. Rátal som sekundy. Čas medzi bleskom a zvukom hromu je vzdialenosť ako ďaleko je búrka. Tento udrel celkom blízko, nenapočítal som ani do dva. Cítil som ako sa kormidlo zachvelo. Blesk vyvolá vo vode taký tlak, že sa voda rozochveje a tieto otrasy sa prenesú až na kormidlo, ktoré držím v rukách. Mirec zmotal aj druhú plachtu, bojoval s poryvmi vetra. Vietor akoby sa snažil zobrať plachtu z lode. Mirec zvinul plachtu a omotal okolo nej lano. Stačí aby nechal odhalený kúsok plachty a vietor by tento kúsok rozfúkal a nakoniec roztrhal.
Búrka, to je čakanie na vlnu, vždy ďalšiu a ďalšiu vlnu. A tá ďalšia je vždy o trochu väčšia, alebo kratšia ako tá predtým. Už je skoro tma. Oblaky sú skoro cez celú oblohu, len niekde v diaľke vidím úzky pás, cez ktorý presvitá svetlo.
“Mirec! Toto nedáme!” zakričal som na Mirca, keď som v kormidle pocítil zas ďalší záchvev od hromu. Špice vĺn boli trochu spenené, vietor z nich vytrhával kvapky a nechal ich lietať vo vzduchu. Kvapky mi lietali priamo do tváre. Nepršalo len zhora ale odvšadiaľ.
“Drž kurz!”
“Držím! Nič iné už nemôžeme urobiť? Naštartovať motor alebo niekam zavolať?”
“Modli sa!”
Ako väčšina ľudí aj ja sa modlím len keď je zle. A teraz je veľmi zle. Neviem či to prežijeme v pohode. Zotrel som si kvapky z tváre aj keď to bolo úplne zbytočné.
“Kurva Mirec my tu skapeme!”
Mirec chvíľu pozeral na more a potom na mraky nad nami. “Aspoň vieš, že žiješ!” Mircova tvár sa zaleskla v svetle ďaľšieho blesku.
Život má zrazu takú veľkú cenu. Skrehnutými rukami zvieram kormidlo, ktoré stále brní od hromov. Chcem žiť ako nikdy.
“Skôr či neskôr to skončí!” zakričal Mirec.
“Myslíš tú búrku, alebo nás?”
