Príbeh č. 15 - Keď nejde o sex

„Mirec, kurva, čo to bol za chľast? Je mi zle. Skurvené vlny.”
Najradšej by som z tejto prekliatej lode hneď vystúpil.
„Jeden hlt z chorvátskej domácej ťa zloží? Nebuď bábovka.”
„Ale nie...Bol som sa napiť ešte raz. S Jankou. Dal som si dva hlty z toho škoricového sajrajtu. Kurva, bolo to husté, že sa to dalo jesť.”
„To je srbská vodka od deda Joachyma. Buď rád, že z nej nie si škuľavý,” zasmial sa Mirec. „Ded Joachym si do pohára dal vždy len jednu lyžicu, dve kocky ľadu a zalial to mliekom.”
„Pil vodku s mliekom?! To je dobré akurát na dobrú sračku.”
„Keď sme sa boli minulý rok potápať v Srbsku, chodili sme večer do jednej krčmy. Raz sa otvoria dvere a vojde starý chlap. Dlhá brada, dlhé šedivé vlasy. Vyzeral asi ako Mikuláš na letnej dovolenke. Prišiel k výčapu, nepovedal ani slovo. Čašníčka mu automaticky podala kľúčik a malú handričku. Ded zoberie kľúčik a kúsok od výčapu odomkne malú skrinku. Vytiahne odtiaľ krígeľ. Jeho vlastný krígeľ, chápeš?"
Prikývnem.
„Preleští ho handričkou. Podá ju naspäť čašníčke a ona mu podá misku s ľadom. Ded si sadne k stolu, z ruksaku vytiahne fľašu a liter mlieka. Na lyžicu si odleje trochu z fľaše a vyleje do krígľa. Dá tam tri kocky ľadu a zaleje mliekom.”
„Čo ti drbe… To si si teraz vymyslel.“
„Ale prd. Pili sme s ním do noci. Neveril by si, ale ráno, ráno som sa cítil úplne v pohode. Akoby sme večer vôbec nepili. Tú vodku si ded vyrába sám. Má vraj cez 80 %. Samé som to nikdy nepil.”
Pozeral som na Mirca. V ústach škoricová chuť a v bruchu morská búrka.
„Je to hňup,” konštatoval som.

Jedol som až večer. Nechcel som riskovať, že ma ženy uvidia znova potupne grcať.
„Už ti je lepšie?” spýtala sa Janka.
„Hej. V pohode. Mala si šťastie, že si to nepila.”
„Žena predsa nebude piť len tak hocičo,” povedala uštipačne.
Všetci piati sme sedeli na predku lode a glgali večeru. Sedím medzi Jankou a Adrijanou. Oproti sedí Cveta s Mircom. Mám skvelý výhľad na jej prsia, zakryté len podprsenkou. Ale na erekciu to nie je. Škoda.
„Mirec, ako si sa vlastne dostal k tejto lodi? Musela byť drahá,” vyzvedala Adrijana.
Mirec sa na ňu pozrel. Chvíľu váhal. Do frasa, zas ten jeho príbeh...Pomyslel som si.

„To je tak. Raz som išiel pracovne na konferenciu do Paríža. Niečo o problematike asset managementu v bankovom prostredí. Tri dni čistej nudy aj keď v parádnom hoteli. Prvý večer po skončení prednášok bol v hotelovej reštaurácii malý prípitok. Na zoznámenie. Víno a pár chlebíčkov. Nič extra.
Okrem nás tam večeralo ešte pár ľudí. Sedela tam aj jedna staršia žena. Sem tam sa nám stretli pohľady, keď som si šiel po ďalší drink. Tieto ženské hry mám načítané. Viem, ako pozerá žena, ktorá niečo chce. Šiel som za ňou.
„Počkaj, koľko je u teba staršia?” zisťuje Janka.
„Mala 50.”
„Koľko si mal ty?” zapojila sa Cveta.
„Mal som tuším 27. Šiel som za ňou…” Predstavil som sa, objednal víno. Sedeli sme tam do záverečnej. Bola jedna z tých žien, s ktorou preberieš všetko. Detstvo, prácu, vzťahy.
Na druhý deň ráno mi v hotelovej izbe zvoní telefón. Volali z recepcie, že tam mám návštevu. Zišiel som dole. To bola ona. Čakala na recepcii.
Poviem vám, tieto ženy už vedia, čo chcú a ako to dosiahnuť.”
„A čo chcela?” povedala Janka.
„Ísť do Saint-Tropez.”
„Do Saint-Tropez? Z Paríža je to dlhá cesta,” konštatovala Cveta.
„Hej. Autom je to z Paríža na celý deň. Mal som na výber. Buď celý deň na prednáškach, alebo v Saint-Tropez. Nemusela ma dlho presviedčať. Myslel som, že chce ísť nakupovať a pozrieť mesto. A tak som išiel tak, ako som bol oblečený na konferu. V saku. Z hotela sme šli na letisko a odtiaľ letecky priamo do Saint-Tropez. Z lietadla sme sa odviezli taxíkom do prístavu. A o pol hodinu sme sa už plavili na jachte.”
„Ona mala jachtu?” spýtala sa Janka.
„Hej, bola to jej jachta. Aj ten tryskáč bol jej. A už ma neprerušujte, keď to chcete počuť do konca."

Moja - vôbec prvá plavba na jachte. Vonku pražilo slnko. A ja som sa potil v saku. Nevedel som, že skončím na lodi.
Ešte sme neopustili prístav a už sa išla prezliecť do plaviek. Keď vyšla von, pozeral som na ňu a poviem vám, mala čo ukázať. Ja som sa nemal do čoho prezliecť. Ale vravím si: „Sral to pes." Vyzliekol som sa a behal som tam len tak v trenkách.
Myslel som, že sa na večer vrátime zas do Paríža. Ale keď som jej to povedal, len sa smiala.
„Nech sa páči Mirec. Keď nájdeš smer...” O navigácii som vtedy hovno vedel.

Večer sme si dali víno. Rozprávala mi o svojom živote. Bola vydatá za nejakého Rusa. Predávala reality po Európe. Myslím, že on jej pomohol k tomu majetku. Na tieto detaily som sa jej nepýtal. Skôr ma zaujímal jej život. Sem tam ma chytila za ruku, aky zdôraznila niektoré slová a mne bolo jasné, čo chce. Ale večer som jej dal pár bozkov a uložil ju spať.

Ráno rozlepím oči a pozerám, že čupí pri mojej posteli a pozerá na mňa.
Vstal som, dobre som sa poškrabal po guliach a šiel sa umyť. Nevstala, čakala a pozerala, čo robím.
Jasné, že sa jej to nepáčilo. Na obed mi to zas vrátila tak, že si dala dole podprsenku.
„Neodplašila ťa?” zdvihla obočie Janka.
Mala silikóny. Pekne modelované štvorky. Bolo na čo sa pozerať. Pri obede sedela naschvál vystretá ako pravítko. Bolo to ťažké pozerať jej do očí. Celý deň sme sa rozprávali, jedli, pili. Podvečer som si vyzliekol trenky a skočil do mora. Keď som sa okúpal, už som si ich neobliekol.
Na dobrú noc som jej zas dal dva bozky na ústa a uložil spať. Ráno zas čupela pri posteli. Tentokrát úplne nahá.
Chvíľu som na ňu pozeral. Postrapatil jej vlasy. Potom som vstal a šiel sa umyť.

„Prečo si ju preboha konečne nepomiloval?” vyzvedala Janka.
„Tiež ma to zaujíma,” pridala sa Adrijana.
„Nemusím spať s každou. Môžem si predsa vyberať.“
„Nepáčila sa ti?”
„Páčila. Na svoj vek bola celkom pekná. Skúsená. Napokon každá žena má rozkrok, ale len niektoré rozum. A táto ho mala.“
„Prečo potom to naťahovanie, tá hra?”
„Lebo tá hra, to naťahovanie bola lepšia ako ju len jednoducho pomilovať. A ona vedela hrať, vedela zvádzať, tak prečo to pokaziť sexom? Mohla jednoducho povedať, pretiahni ma, a ja by som to spravil.”
„Ale veď ťa chcela. Vedel si ako to skončí” nedala sa Janka.
„Práveže nevedel. Mohol som podľahnúť a prehrať. Pretiahol by som ju, a predsa prehral. Alebo jej odolať, vyhrať a nepomilovať ju.”
„Nerozumiem tomu. Mal si vtedy inú?” konštatovala trochu vykoľajená Janka.
„Nie. Nemal som vtedy nikoho.”
Janke to predsa nedalo.
„Muži ma buď chcú alebo nechcú. Na čo to naťahovanie? Na čo tie hry?” doplnila.
„Lebo samotný akt proste nestačí. Je to ako film bez úvodu a záveru. Takto sme boli napätí stále. Stále sme sa doťahovali.”

„Napríklad v to ráno som z kúpeľne zobral šampón, krém a hrebeň. „Poď von,” povedal som jej. Chytil som ju za ruku a šli sme na palubu. „Ľahni si na lehátko, drahá.” Hlavu som jej položil na kraj lehátka. Tak, aby som jej mohol umyť vlasy a nenamočil jej lehátko. Vlasy som jej opláchol vodou. Nalial na ne šampón a umýval. Jasné, že som jej neumýval končeky vlasov. Prstami som prechádzal len po jej hlave. Dobrú polhodinu. Potom som jej opláchol vlasy a začal ich česať. Ruku som jej položil na hlavu a česal hrebeňom. Pomaly, každý vlas zvlášť.
Nakoniec som si do dlane vytlačil pol krému a začal jej masírovať chodidlá. Skončil som až vtedy, kým som nepočul, že začína vzdychať. Pozeral som chvíľu na ňu. Nakoniec som si utrel čelo od potu a skočil sa do mora okúpať.

Večer som jej povedal, aby si ľahla vedľa mňa. Ležali sme vedľa seba nahí a rozprávali sme sa. „Teba by som teda nechcela. A nevolali ti z roboty, kde si? Musel si im predsa chýbať,” prerušila ho zas Janka.
Volali, asi stokrát za deň. Ale čo by si brala radšej? Byť so ženou na jachte, alebo sa zas triasť, či ťa za „odmenu” nezhltne šéf na rannej porade? Alebo ti pre zmenu dopraje ďalší zo svojich norimbergských prejavov. Moja práca, to bolo čakanie, či mi neprišiel zas ďalší e-mail, na ktorý musím odpovedať v predpísanom čase. Bol to nahovno život. Tak sa nemá žiť.
Vyhodili ma, ešte kým sme boli na lodi. A mne bolo zrazu tak zdravo. Tak, ako to má byť.
Ostal som s ňou. Pár dní na to vymyslela, či ju neskúsim nakresliť ceruzkou. Vraj nech má pamiatku. Aj som jej vravel, že kresliť neviem.
„Ty to zvládneš,” vravela.
Ľahla si nahá na lehátko. Natrela sa olejom. Najviac času strávila na tých svojich silikónových štvorkách. Nezabudla postaviť do pozoru svoje bradavky.
A tak som ju kreslil. Kurva, nešlo mi to. Výsledkom bola karikatúra. Smiala sa, keď to uvidela. Ešte som jej to aj podpísal.

„Koľko ste boli na tej jachte?” nedalo Janke.
„Neviem, asi týždeň. Možno viac. Nerátal som dni. Bolo mi to jedno. Napokon sme sa zas obliekli a vrátili do Saint-Tropez.
Keď sme zakotvili len povedala. „Je tvoja.” Nechápal som, o čom hovorí. Potom mi podala kľúče a knižku od jachty. Jasné že som ju nezobral. Napokon ju predsa len prepísala na mňa. Na zmluvu dala rovnaký podpis aký som jej dal na tú kresbu teda karikatúru. Jednoducho ho sfalšovala.

„Počkaj Mirec. Ona ti ju fakt dala?”
„Toto je tá jachta, Jani,” zaklincoval Mirec.
Všetci pozerali po lodi. Toto je tá loď, kde sa to všetko odohralo. Nikto nepochyboval, že ten príbeh je skutočný. Rovnako ako loď, na ktorej sa teraz plavíme.
Janke to zas nedalo.
„Dal si jej len pár bozkov, umyl vlasy a ona ti daruje jachtu? Tá žena je blázon.”
„Každý rok sa na pár dní stretneme a hráme sa. Tak ako vtedy.”
„Pomiloval si ju niekedy?“
„Za tie roky ani raz.”
Povedal Mirec. Pozrel jej do očí. Janka sklopila zrak. Bola zrazu ako malé dievča, ktoré počula dospelých povedať niečo dospelácke a zahanbila sa.

„Si teda jej chránenec,” dodala Cveta.
Mirec sa zamyslel: „Asi áno.”