Ustavične sa jej v mysli opakovali tie isté slová. Slová ktoré ju priviedli až sem na okraj priepasti odkiaľ už nieje návratu. Neznesiteľne jej duneli v hlave a ešte viac ubíjali už aj tak dosť pošliapanú hrdosť krčiacu sa na dne jej duše.
"Zhrešila si sestra! Podľahla si chlipným chutiam svojho teľa ! A preto si - Vinná !"
Ten výkrik sa niesol chrámom a ona sa nemal pred ním kam skryť. Sestry ňou opovrhovali a matka predstavená vzývala všetky temné mocnosti len aby bol jej trest odstrašujúcim príkladom pre ostatné sestry kláštora.
Netušila čo ju čaká a len najstaršie zo žien jej naznačovali ako bude trpieť. Ticho sedela v kobke kam ju uvrhli a zbožne si priala umrieť. Nedokázala už odhadnúť čas a len škripot dverí ju predral z letargie.
Pochopila, že prišiel ten deň, deň jej trestu. Bola vyvedená na nádvorie kde stáli nastúpené všetky sestry vo veľkom kruhu. Priviedli ju do jeho stredu a tri zo sestier z nej strhli šat. Namiesto nich na ňu natiahli niečo čo v živote nevidela. Bol to šat z kožených remeňov zdobení kovom. Viac ju odhaľoval ako zakrýval a ona sa prepadávala hanbou. Prosila a nariekala nech prestanú ale nikto ju nevypočul. Kožené remene sa jej bolestivo zarezávali do pokožky a po tvári sa spustili prvé kvapky sĺz.
Boli to štyri najstaršie ženy čo ju odvádzali v sprievod bojovníčok z kláštora. Viedli ju na sever do skalnatých hôr. Už vtedy začal tušiť čo ju čaká a stále dúfala, že to nie je pravda. Jej nádej sa rozplynula zo zvukom zacvaknutia okov okolo ruky ktorá ju navždy spojila s pevnou skalou.
Pomaly prichádzala noc a sestry začali byť nekľudné. Obklopili sa obranými kúzlami a otočili na odchod. No skôr než vykročili sa jedna z nich zohla a ticho jej pošepkala do ucha.
"Nepozeraj sa na to čo sa s tebou bude milovať !"
"Zhrešila si sestra! Podľahla si chlipným chutiam svojho teľa ! A preto si - Vinná !"
Ten výkrik sa niesol chrámom a ona sa nemal pred ním kam skryť. Sestry ňou opovrhovali a matka predstavená vzývala všetky temné mocnosti len aby bol jej trest odstrašujúcim príkladom pre ostatné sestry kláštora.
Netušila čo ju čaká a len najstaršie zo žien jej naznačovali ako bude trpieť. Ticho sedela v kobke kam ju uvrhli a zbožne si priala umrieť. Nedokázala už odhadnúť čas a len škripot dverí ju predral z letargie.
Pochopila, že prišiel ten deň, deň jej trestu. Bola vyvedená na nádvorie kde stáli nastúpené všetky sestry vo veľkom kruhu. Priviedli ju do jeho stredu a tri zo sestier z nej strhli šat. Namiesto nich na ňu natiahli niečo čo v živote nevidela. Bol to šat z kožených remeňov zdobení kovom. Viac ju odhaľoval ako zakrýval a ona sa prepadávala hanbou. Prosila a nariekala nech prestanú ale nikto ju nevypočul. Kožené remene sa jej bolestivo zarezávali do pokožky a po tvári sa spustili prvé kvapky sĺz.
Boli to štyri najstaršie ženy čo ju odvádzali v sprievod bojovníčok z kláštora. Viedli ju na sever do skalnatých hôr. Už vtedy začal tušiť čo ju čaká a stále dúfala, že to nie je pravda. Jej nádej sa rozplynula zo zvukom zacvaknutia okov okolo ruky ktorá ju navždy spojila s pevnou skalou.
Pomaly prichádzala noc a sestry začali byť nekľudné. Obklopili sa obranými kúzlami a otočili na odchod. No skôr než vykročili sa jedna z nich zohla a ticho jej pošepkala do ucha.
"Nepozeraj sa na to čo sa s tebou bude milovať !"
