Posted 21.11.2017 by Rosa Exortica in Ostatné
Vstupuješ so zaviazanými ocami. A zaviazane ostávajú. Cítiš vlhké teplo priestoru, zatuchnutosť. Určite si si domyslel, že si v podzemi. Áno, si v pivnici. Prikladám ti svoje dlane na hruď a posúvam ťa k múru, kým sa ti holý chrbát nedotkne chladných kameňov. Je to dobrá pivnica, stará, klenbová, kamenná, mám ju rada. Poďme zlatíčko moje, jedna ruka a potom druhá. Prekrásne náramky z medi, so zelenou patinou času. Zvonkohra reťazí až pokým sa nenapnú a s nimi tvoje paže. Dnes sa usmievam, dnes napínam reťaze o čosi viac. Zastonala reťaz či ty? Dívam sa na novšie i staré kovania v kameňoch, skoby, na kladku s motorom, ktorá kedysi vyťahovala ku stropu za zadné nohy mŕtvych upytliačených diviakov a srncov, tajne vykuchávaných v útrobách tejto pivnice. Nechávam ťa len tak... nahého vyviazaného za ruky. Čakáš pokračovanie, ale ja sa neponáhľam.
Usadila som sa na akejsi lavičke zo železničných podvalov a zababušila do mäkkej deky. A dívam sa na teba. Si človek uviazaný človekom, si moja korisť. Zatváram oči a nasávam tie pachy....starých vín, krvi zveri, plesní a udupanej zeme. Je mi dobre. Tvoje nahé telo je v tejto pochmúrnej atmosfére vzrušujúce. Pozorujem ťa, ako sa snažíš nájsť bezbolestnejšiu polohu, a ako sa nedá nájsť. Krútiš sa na tých reťaziach, prestupuješ z nohy na nohu. Ruší ma to. Buď tíško láska, pokojne stoj. Viem, že ťa to bolí, ale si takto pekný, nech ti to je útechou.
Postavím sa, aby som zapálila niekoľko sviec, svetlo z maličkého oblôčika mi nestačí, slnko už zapadlo a prítmie mi bráni plne si vychutnávať pohľad na teba. A znovu sa zababuším do deky. Dívam sa...a premýšľam. Ty sa krútiš v reťaziach a moje myšlienky sa obkrucujú okolo teba. Zastavujem ich tok a siahnem po svoju najmilovanejšiu reťaz, starú reťaz, ktorej ohnivká sú posiate ostňami. Cítiš, že sa k tebe blížim a znehybnieš. Šľachy a svaly sa ti napínajú. A nielen tie. Počuješ cinkot reťaze, ale túto ostňovú nepoznáš. Pár rýchlych obkrúžení okolo pása a upevnenie o skoby v stenách. Nedávam si záležať, čím skôr sa chcem vrátiť na podvaly a pokračovať v premýšľaní. Obvykle dávam pozor, aby si nemal viditeľné rany, ale teraz mi na tom nezáleží. Už si nedovolíš sa mykať a hľadať úľavu od bolesti. Stojíš nepohnute a vzdycháš. Mám rada tvoje bolestné vzdychy, no teraz ma naozaj rušia. Znovu vstanem a už takmer nahnevaná zašepkám ti čosi do ucha. Zachvel si sa, ale je konečne ticho. Ticho a moje myšlienky. Si krásny, skoro dokonalý. Veľakrát si sa ma pýtal, keď som ťa donútila lízať svoje vlastné dno, prečo práve ty. Prečo ty si submisívny, prečo nemôžeš byť normálny. Prečo sa Boh či Príroda na tebe takto vyvŕšila. Nikdy som ti neodpovedala, neutvrdila ťa v tom, že tvoja odpoveď je správna. Viem, že ju poznáš. Teraz si tu sedím, chrúmem jablko a dívam sa na tvoje utrpenie. Je mi naozaj fajn. Hm, kto a prečo ukul kedysi dávno ostňovú reťaz, prečo si dali tú námahu. Bola určená pre divé zviera alebo pre nepoddajného človeka? Na malú chvíľu všetko do seba zapadlo...táto miestnosť, ja, ty, pocity, svet, vesmír...už-už sa vo mne rodilo pochopenie...náznak odpovede na nezodpovedateľné otázky.
Vzdych. Vzlyk. Vzlykáš bolesťou. Alebo to je slzavá túžba po ešte väčšej bolesti? Nie. Je to čistá bolesť, ktorá už nemá priestor meniť sa na rozkoš. Dobre teda. Tak posuňme hranice. Odväzujem ti oči. Ale nič viac. Dívaj sa mi do očí maličký. Stojíme oproti sebe. Uvedomujem si, že čas znásobuje tvoje vcelku jednoduché utrpenie. Nič na tom nie je, len zopár reťazí... a vzlykáš viac než pri tom zverstve, čo som ti urobila predvčerom. Čo cítiš, ty moje šteniatko? Bolesť? Aha....
Som sklamaná odpoveďou, hoci presne túto som čakala. Aj tak cítim tu jemnú štipkajúcu nespokojnosť, ktorú poznajú len Vládkyne. Ak bolesť, tak trp, stoj si tam. Ja mám čas. Môj aj tvoj. Ale nie som bezcitná, dám ti balzam, balzam pri ktorom zabudneš na bolesť. Je to balzam mojich slov, ich melódia, farba, vôňa, hĺbka a význam. Poviem ti tajomstvo čo nie je tajné, ty môj maličký. Prezradím ti odpoveď na tvoju pálčivú otázku. Odpoveď, ktorú poznáš a aj tak ju stále hľadáš.
Vidíš, aj vzlykať si prestal. Víťazstvo zvedavosti nad bolesťou. Si nádherný, úchvatné mužské telo. Si rozumný, nesmierne inteligentný. Si chtivý, dobrodružný, hrdý, vedomý kvalít seba samého. Máš dar reči, dar zdravia, tvoje myslenie je ako skvelá šachová partia. Bol by si schopný lámať aj silné povahy, vieš pohŕdať. Taký ty si. Keby si nedostal ochranu v podobe submisivity, bol by si tyran, lámač, ničiteľ. A bolesť výčitiek by si prehlušoval ešte väčším ničením a lámaním. Boh ani príroda sa na tebe nevyvŕšila, ty môj milovaný, požehnala ťa, chráni ťa pred sebou samým a ostatných pred tebou. Vyvažuje ťa, dáva ti mieru. Nie si poškvrnený. Si krásny a čistý. Rozumieš mi? Tak......čo cítiš, ty moje krásne malé šteniatko?
Usadila som sa na akejsi lavičke zo železničných podvalov a zababušila do mäkkej deky. A dívam sa na teba. Si človek uviazaný človekom, si moja korisť. Zatváram oči a nasávam tie pachy....starých vín, krvi zveri, plesní a udupanej zeme. Je mi dobre. Tvoje nahé telo je v tejto pochmúrnej atmosfére vzrušujúce. Pozorujem ťa, ako sa snažíš nájsť bezbolestnejšiu polohu, a ako sa nedá nájsť. Krútiš sa na tých reťaziach, prestupuješ z nohy na nohu. Ruší ma to. Buď tíško láska, pokojne stoj. Viem, že ťa to bolí, ale si takto pekný, nech ti to je útechou.
Postavím sa, aby som zapálila niekoľko sviec, svetlo z maličkého oblôčika mi nestačí, slnko už zapadlo a prítmie mi bráni plne si vychutnávať pohľad na teba. A znovu sa zababuším do deky. Dívam sa...a premýšľam. Ty sa krútiš v reťaziach a moje myšlienky sa obkrucujú okolo teba. Zastavujem ich tok a siahnem po svoju najmilovanejšiu reťaz, starú reťaz, ktorej ohnivká sú posiate ostňami. Cítiš, že sa k tebe blížim a znehybnieš. Šľachy a svaly sa ti napínajú. A nielen tie. Počuješ cinkot reťaze, ale túto ostňovú nepoznáš. Pár rýchlych obkrúžení okolo pása a upevnenie o skoby v stenách. Nedávam si záležať, čím skôr sa chcem vrátiť na podvaly a pokračovať v premýšľaní. Obvykle dávam pozor, aby si nemal viditeľné rany, ale teraz mi na tom nezáleží. Už si nedovolíš sa mykať a hľadať úľavu od bolesti. Stojíš nepohnute a vzdycháš. Mám rada tvoje bolestné vzdychy, no teraz ma naozaj rušia. Znovu vstanem a už takmer nahnevaná zašepkám ti čosi do ucha. Zachvel si sa, ale je konečne ticho. Ticho a moje myšlienky. Si krásny, skoro dokonalý. Veľakrát si sa ma pýtal, keď som ťa donútila lízať svoje vlastné dno, prečo práve ty. Prečo ty si submisívny, prečo nemôžeš byť normálny. Prečo sa Boh či Príroda na tebe takto vyvŕšila. Nikdy som ti neodpovedala, neutvrdila ťa v tom, že tvoja odpoveď je správna. Viem, že ju poznáš. Teraz si tu sedím, chrúmem jablko a dívam sa na tvoje utrpenie. Je mi naozaj fajn. Hm, kto a prečo ukul kedysi dávno ostňovú reťaz, prečo si dali tú námahu. Bola určená pre divé zviera alebo pre nepoddajného človeka? Na malú chvíľu všetko do seba zapadlo...táto miestnosť, ja, ty, pocity, svet, vesmír...už-už sa vo mne rodilo pochopenie...náznak odpovede na nezodpovedateľné otázky.
Vzdych. Vzlyk. Vzlykáš bolesťou. Alebo to je slzavá túžba po ešte väčšej bolesti? Nie. Je to čistá bolesť, ktorá už nemá priestor meniť sa na rozkoš. Dobre teda. Tak posuňme hranice. Odväzujem ti oči. Ale nič viac. Dívaj sa mi do očí maličký. Stojíme oproti sebe. Uvedomujem si, že čas znásobuje tvoje vcelku jednoduché utrpenie. Nič na tom nie je, len zopár reťazí... a vzlykáš viac než pri tom zverstve, čo som ti urobila predvčerom. Čo cítiš, ty moje šteniatko? Bolesť? Aha....
Som sklamaná odpoveďou, hoci presne túto som čakala. Aj tak cítim tu jemnú štipkajúcu nespokojnosť, ktorú poznajú len Vládkyne. Ak bolesť, tak trp, stoj si tam. Ja mám čas. Môj aj tvoj. Ale nie som bezcitná, dám ti balzam, balzam pri ktorom zabudneš na bolesť. Je to balzam mojich slov, ich melódia, farba, vôňa, hĺbka a význam. Poviem ti tajomstvo čo nie je tajné, ty môj maličký. Prezradím ti odpoveď na tvoju pálčivú otázku. Odpoveď, ktorú poznáš a aj tak ju stále hľadáš.
Vidíš, aj vzlykať si prestal. Víťazstvo zvedavosti nad bolesťou. Si nádherný, úchvatné mužské telo. Si rozumný, nesmierne inteligentný. Si chtivý, dobrodružný, hrdý, vedomý kvalít seba samého. Máš dar reči, dar zdravia, tvoje myslenie je ako skvelá šachová partia. Bol by si schopný lámať aj silné povahy, vieš pohŕdať. Taký ty si. Keby si nedostal ochranu v podobe submisivity, bol by si tyran, lámač, ničiteľ. A bolesť výčitiek by si prehlušoval ešte väčším ničením a lámaním. Boh ani príroda sa na tebe nevyvŕšila, ty môj milovaný, požehnala ťa, chráni ťa pred sebou samým a ostatných pred tebou. Vyvažuje ťa, dáva ti mieru. Nie si poškvrnený. Si krásny a čistý. Rozumieš mi? Tak......čo cítiš, ty moje krásne malé šteniatko?