Piatok
Dnes je deň D. Deň mojej veľkej skúšky
Od skorého rána, všetky moje myšlienky patrili Pánovi. Nevedela som sa sústrediť vôbec na nič. Od stredy, keď ma zavolal a dal mi šatku a kľúče musela som stále myslieť na svoju dnešnú úlohu. Dokážem ju splniť? Dokážem ulahodiť svojmu Pánovi? Vedela som, že to je ťažká úloha , že sa mi ju možno nepodarí splniť, lebo to bude záležať hlavne na ňom. Včera večer , keď mi prišla správa , bála som sa ju prečítať. Mala som veľký strach , obavu, že chce stretnutie zrušiť, ale zároveň som cítila radosť, že mi napísal i napriek tomu, že sme nemali spolu do piatku komunikovať. Hlavou mi neustále víria myšlienky: ako a kde ho nájdem, podarí sa mi ho uspokojiť, bude tam on, alebo niekto iný?
Viem, že to záleží len na ňom, lebo sa dokáže ovládať, že je to len na ňom či bude chcieť, aby som svoju úlohu splnila. Snáď tisíc krát som to už prežila v myšlienkach. Cítila som akýsi strach, obavu z toho, že úlohu nesplním i keď to bolo mojím najväčším želaním. Nie preto, že by som sa bála trestu, bolo to niečo iné. Veľmi som to chcela a zároveň som cítila, že sa mi to nepodarí.
Ako dopadne dnešný deň, podarí sa mi sústrediť na prácu? Mám mať dôležité rokovanie a moje myšlienky patria Pánovi. Je 16.45 a ja som sa práve vrátila domov. Rokovanie bolo úspešné, ak tak dopadne i večer, myslela som si, budem mať za sebou úspešný deň. Ale v kútiku duše som stále cítila obavu. Poobede som sedela s kamarátkou na káve. Cítila som sa vyrovnaná, pokojná. Teraz keď som prišla domov, zas cítim to napätie. Kamarátka sa na mňa pozerala s úsmevom, vraj ma tak vyrovnanú a pokojnú ešte nevidela a pritom moje vnútro bolo rozochveté. Dnes sme sa dohodli, že ju zoznámim s Andrejom, svojim Pánom. Nedokáže pochopiť, že je na svete muž, pred ktorým by som si dokázala kľaknúť na kolená.
Je 17 hodín a ja sa začína pripravovať na stretnutie. Napúšťam vaňu. V kúpeľni zapaľujem sviečky, púšťam hudbu, ponáram sa do vody a oddávam sa sneniu. Spomínam na naše stretnutia a krok za krokom si predstavujem to dnešné. Ako prejdem cestu k nemu? Ako celé stretnutie bude prebiehať? Podarí sa mi uspokojiť môjho Pána? Neviem ako dlho trvalo moje snívanie, ale pohľad na hodiny ma vrátil späť do reality. Do ruky beriem holiaci strojček a pozorne sa začínam upravovať. Viem, že má rád a páči sa mu, keď som dole pekne upravená. Dávam pozor, aby mi neunikol ani jeden chĺpok, to by sa mu určite nepáčilo. Potom vystupujem z vane, utieram sa a vchádzam do izby. Telo si natieram telovým mliekom. Pomaličky sa pripravujem na stretnutie. Na nohy si naťahujem čierne samodržiace pančuchy a obúvam si čierne lodičky na ihlových opätkoch. Ešte gumičky na bradavky. Vyberám pevné, aby mi cestou nespadli. Do mušličky zasúvam venušine guličky. Pohľad na hodiny. Je 18.30 a mne ostáva už len 30 minút do stretnutia s Pánom. Do ruky beriem šatku, ktorú mi dal, rozväzujem uzol, odoberám z nej zväzok kľúčov, ktorý vkladám do vrecka kabáta a viažem si ju na krk. Obliekam si kabát, ešte posledný pohľad do zrkadla a môžem ísť za Pánom. Áno, to je presne to čo mám mať podľa príkazu Pána na sebe. Nič viac. Cítim sa ako pred dôležitou skúškou, celá sa chvejem, mám strach z tej cesty. Bojím sa, že niekde zakopnem. Čím viac sa blíži čas stretnutia, tým viac sa chvejem, ak to takto pôjde ďalej, bojím sa, že tú cestu nezvládnem. Ale musím, lebo viem, že Pán na mňa čaká.
Vychádzam z bytu. Na schodišti stretávam susedov, kolená sa mi podlamujú, ale snažím sa ísť kľudne. Mám pocit, že sa na mňa pozerajú dlhšie ako obvykle. Konečne som na ulici a pomaly idem k Môjmu Pánovi. Cesta, ktorá mi zvyčajne trvá 5 minút je neuveriteľne dlhá. Snažím sa ísť opatrne, aby som náhodou niekde nezakopla. Keď prechádzam cez cestu dávam veľký pozor. Je 18.55 a ja som už skoro pri dome, v ktorom býva môj Pán. Ešte mám 5 minút čas. Prechádzam sa pomaly, po chodníku a čakám, aby som vstúpila presne. Je 18.59 a ja otváram bránu. Vychádzam po schodoch k dverám jeho bytu. 19.00 stojím pred dverami, strkám kľúč do zámky a otváram si dvere. Už stojím v chodbe, dvere do izby sú zatvorené, cez sklo vidím, že v izbe je tma. Cítim vôňu svojho Pána. Vyzliekam si kabát, zaväzujem oči čiernou šatkou a opatrne vstupujem do izby. Kde je, kde môže byť? Štyri kroky a nohou sa dotýkam čela postele. Viem, že sa musím otočiť doprava. Teraz dva kroky okolo postele, otočiť doľava, krok vpred a vtom cítim dotyk niečoho studeného. Áno je to dotyk bičíka, ktorý drží Pán v ruke a pomáha mi dostať sa na moje miesto, ktoré je pred ním.
Keď sa zastavím tesne pre Pánom, kľaknem si. Hrdlo mám stiahnuté, chcem pozdraviť, ale nedarí sa mi vydať zo seba ani hlások. Opatrne dvíham ruky a dotýkam sa stehien svojho Pána. Pri tom dotyku sa trošku uspokojím, lebo už teraz viem, že je to on…Môj Pán. Moje ruky opatrne postupujú po jeho stehnách, pomaly sa mu dotýkam rukami nôh. Keď ruky zacítia opasok, niečo chladné mi cvakne na zápästiach. Ale nie….prečo? Cítim ako sa mi putá začínajú zarezávať. Na chvíľku sa ruky zastavia, ale potom pokračujú ďalej. Prstami sa snažím rozopnúť opasok, v izbe je neskutočné ticho. Konečne sa mi to aj keď trasúcimi sa rukami podarí. Moje ruky smerujú k Pánovmu rozkroku. Snažím sa rozopnúť zips na jeho nohaviciach, putá mi prekážajú. Zaskočil ma, s tým som nepočítala. V tichosti rozopínam Pánove nohavice a hrôza. Čo to má na sebe??? Je to trikot. Opatrne sa snažím uvoľniť Pánov penis zo zovretia trikotu. Áno už ho cítim, cítim jeho jemnú pokožku. Obopínam ho dlaňou a pomaly sa s ním začínam hrať, maznať. Dotýkam sa ho perami, jazykom. Cítim ako mi po tele steká pot. Je to pot strachu, vzrušenia, odovzdanosti a pokory. Snažím sa priviesť Pána k vrcholu, ale teraz už viem, že sa mi to nepodarí. Cítim to. Môj Pán vôbec nereaguje, aj keď viem, že je vzrušený vie sa dokonale ovládnuť. Žiadny pohyb, žiadne slovo, žiadny vzdych, nič len ticho. Znovu si uvedomím, že splnenie úlohy záleží len na vôli môjho Pána. Teraz už viem, že svoju úlohu nesplním, ale aj tak sa snažím, aby som ju splnila. Zrazu počujem zazvoniť budík. Telom mi prebehne záchvev. Je koniec. Púšťam penis svojho Pána, ruky sa mi bezmocne spustia k telu a ja s napätím čakám na svoj trest. „ Úlohu si nesplnila Tatiana, je mi to ľúto, ale musím Ťa potrestať.“ Počujem smutný hlas svojho Pána. Cítim, ako mi po lícach začínajú stekať slzy. Slzy bezmocnosti, sklamania. So sklonenou hlavou čakám na ortieľ. Sklamala som. Celým telom mi preniklo chvenie a prišla odovzdanosť, zmierenie. Vedela som, že príde trest. Bola som pripravená trest prijať, nech by bol akýkoľvek.
Putá na jednom zápästí sa otvorili a Pán mi spútal ruky za chrbtom. Potom si ma prehol cez koleno a ja som už vedela, čo bude nasledovať. Zrazu som sa cítila ako malé dieťa, ktoré vie, že sa dopustilo chyby, že príde trest a že ho musí prijať. Na zadočku som pocítila dotyk niečoho studeného, bol to dotyk bičíka. Teraz som už s istotou vedela, čo ma čaká. S obavou som očakávala švihnutie bičíka. Počujem ako bičík rozrezáva vzduch, mimovoľne stiahnem svaly na zadočku. Očakávam úder, ale ten ešte neprichádza. Všetky moje zmysly sú napnuté. Zas švihnutie bičíka a nič. Mimovoľne sa zachvejem. To očakávanie je strašné. Keď sa uvoľním, dopadne prvý úder. Viem, že za každý úder musím poďakovať. "Jedna - ďakujem Pane", dva - ďakujem Pane...a tak to ide do pätnásť. Prvé rany znášam dobre. Po každej rane, cítim dotyk Pánovej dlane, ktorá zmierňuje moju bolesť a tá prechádza do vzrušenia. A už som zas na kolenách, pred svojim Pánom. Cítim dotyk bičíka na svojom tele. Dotýka sa mi prsníkov, bruška a zrazu cítim dotyk na mušličke. To čo pri tom cítim, je pre mňa niečo nové, nepoznané. Vynáša ma to niekde veľmi vysoko…
Vtom pocítim dotyk jeho prstov. Poddávam sa tým dotykom. Každý dotyk jeho prstov vnímam intenzívne. Cítim chvenie v končekoch prstov, chvenie prechádza v triašku a ja mám pocit, že sa už dlhšie neudržím na kolenách, že sa zosuniem na zem, ale v tom prichádza pevné objatie. Objatie z ktorého do mňa prúdi sila, ktorá mi pomáha udržať sa na nohách. V tom objatí sa vo mne všetko uvoľnilo a ja som cítila, že mi po lícach opäť tečú slzy. Neboli to slzy bolesti, ale slzy vzrušenia, vyvrcholenia, uvoľnenia, radosti. Pán ma držal v objatí pokiaľ som sa neupokojila.
Potom mi prikázal odísť domov. Zodvihla sa zo zeme, stále so zaviazanými očami som sa vrátila do chodby, zavrela dvere na izbe, dala si z očí dole šatku, obliekla kabát a šla som domov.
Celou cestou domov, idem pomaly, ledva prekladám nohy a po lícach mi stále tečú slzy. Nevnímam ľudí na ulici, neviem ako som sa dostala domov. Keď vstúpim do bytu oblečená si sadám do kresla a plač silnie. Cítim bezmocnosť, smútok. Áno smútok z toho, že som sklamala.
Zároveň uvoľnenie,radosť, mám pocit, že sa vznášam niekde veľmi vysoko. Ďakujem
Dnes je deň D. Deň mojej veľkej skúšky
Od skorého rána, všetky moje myšlienky patrili Pánovi. Nevedela som sa sústrediť vôbec na nič. Od stredy, keď ma zavolal a dal mi šatku a kľúče musela som stále myslieť na svoju dnešnú úlohu. Dokážem ju splniť? Dokážem ulahodiť svojmu Pánovi? Vedela som, že to je ťažká úloha , že sa mi ju možno nepodarí splniť, lebo to bude záležať hlavne na ňom. Včera večer , keď mi prišla správa , bála som sa ju prečítať. Mala som veľký strach , obavu, že chce stretnutie zrušiť, ale zároveň som cítila radosť, že mi napísal i napriek tomu, že sme nemali spolu do piatku komunikovať. Hlavou mi neustále víria myšlienky: ako a kde ho nájdem, podarí sa mi ho uspokojiť, bude tam on, alebo niekto iný?
Viem, že to záleží len na ňom, lebo sa dokáže ovládať, že je to len na ňom či bude chcieť, aby som svoju úlohu splnila. Snáď tisíc krát som to už prežila v myšlienkach. Cítila som akýsi strach, obavu z toho, že úlohu nesplním i keď to bolo mojím najväčším želaním. Nie preto, že by som sa bála trestu, bolo to niečo iné. Veľmi som to chcela a zároveň som cítila, že sa mi to nepodarí.
Ako dopadne dnešný deň, podarí sa mi sústrediť na prácu? Mám mať dôležité rokovanie a moje myšlienky patria Pánovi. Je 16.45 a ja som sa práve vrátila domov. Rokovanie bolo úspešné, ak tak dopadne i večer, myslela som si, budem mať za sebou úspešný deň. Ale v kútiku duše som stále cítila obavu. Poobede som sedela s kamarátkou na káve. Cítila som sa vyrovnaná, pokojná. Teraz keď som prišla domov, zas cítim to napätie. Kamarátka sa na mňa pozerala s úsmevom, vraj ma tak vyrovnanú a pokojnú ešte nevidela a pritom moje vnútro bolo rozochveté. Dnes sme sa dohodli, že ju zoznámim s Andrejom, svojim Pánom. Nedokáže pochopiť, že je na svete muž, pred ktorým by som si dokázala kľaknúť na kolená.
Je 17 hodín a ja sa začína pripravovať na stretnutie. Napúšťam vaňu. V kúpeľni zapaľujem sviečky, púšťam hudbu, ponáram sa do vody a oddávam sa sneniu. Spomínam na naše stretnutia a krok za krokom si predstavujem to dnešné. Ako prejdem cestu k nemu? Ako celé stretnutie bude prebiehať? Podarí sa mi uspokojiť môjho Pána? Neviem ako dlho trvalo moje snívanie, ale pohľad na hodiny ma vrátil späť do reality. Do ruky beriem holiaci strojček a pozorne sa začínam upravovať. Viem, že má rád a páči sa mu, keď som dole pekne upravená. Dávam pozor, aby mi neunikol ani jeden chĺpok, to by sa mu určite nepáčilo. Potom vystupujem z vane, utieram sa a vchádzam do izby. Telo si natieram telovým mliekom. Pomaličky sa pripravujem na stretnutie. Na nohy si naťahujem čierne samodržiace pančuchy a obúvam si čierne lodičky na ihlových opätkoch. Ešte gumičky na bradavky. Vyberám pevné, aby mi cestou nespadli. Do mušličky zasúvam venušine guličky. Pohľad na hodiny. Je 18.30 a mne ostáva už len 30 minút do stretnutia s Pánom. Do ruky beriem šatku, ktorú mi dal, rozväzujem uzol, odoberám z nej zväzok kľúčov, ktorý vkladám do vrecka kabáta a viažem si ju na krk. Obliekam si kabát, ešte posledný pohľad do zrkadla a môžem ísť za Pánom. Áno, to je presne to čo mám mať podľa príkazu Pána na sebe. Nič viac. Cítim sa ako pred dôležitou skúškou, celá sa chvejem, mám strach z tej cesty. Bojím sa, že niekde zakopnem. Čím viac sa blíži čas stretnutia, tým viac sa chvejem, ak to takto pôjde ďalej, bojím sa, že tú cestu nezvládnem. Ale musím, lebo viem, že Pán na mňa čaká.
Vychádzam z bytu. Na schodišti stretávam susedov, kolená sa mi podlamujú, ale snažím sa ísť kľudne. Mám pocit, že sa na mňa pozerajú dlhšie ako obvykle. Konečne som na ulici a pomaly idem k Môjmu Pánovi. Cesta, ktorá mi zvyčajne trvá 5 minút je neuveriteľne dlhá. Snažím sa ísť opatrne, aby som náhodou niekde nezakopla. Keď prechádzam cez cestu dávam veľký pozor. Je 18.55 a ja som už skoro pri dome, v ktorom býva môj Pán. Ešte mám 5 minút čas. Prechádzam sa pomaly, po chodníku a čakám, aby som vstúpila presne. Je 18.59 a ja otváram bránu. Vychádzam po schodoch k dverám jeho bytu. 19.00 stojím pred dverami, strkám kľúč do zámky a otváram si dvere. Už stojím v chodbe, dvere do izby sú zatvorené, cez sklo vidím, že v izbe je tma. Cítim vôňu svojho Pána. Vyzliekam si kabát, zaväzujem oči čiernou šatkou a opatrne vstupujem do izby. Kde je, kde môže byť? Štyri kroky a nohou sa dotýkam čela postele. Viem, že sa musím otočiť doprava. Teraz dva kroky okolo postele, otočiť doľava, krok vpred a vtom cítim dotyk niečoho studeného. Áno je to dotyk bičíka, ktorý drží Pán v ruke a pomáha mi dostať sa na moje miesto, ktoré je pred ním.
Keď sa zastavím tesne pre Pánom, kľaknem si. Hrdlo mám stiahnuté, chcem pozdraviť, ale nedarí sa mi vydať zo seba ani hlások. Opatrne dvíham ruky a dotýkam sa stehien svojho Pána. Pri tom dotyku sa trošku uspokojím, lebo už teraz viem, že je to on…Môj Pán. Moje ruky opatrne postupujú po jeho stehnách, pomaly sa mu dotýkam rukami nôh. Keď ruky zacítia opasok, niečo chladné mi cvakne na zápästiach. Ale nie….prečo? Cítim ako sa mi putá začínajú zarezávať. Na chvíľku sa ruky zastavia, ale potom pokračujú ďalej. Prstami sa snažím rozopnúť opasok, v izbe je neskutočné ticho. Konečne sa mi to aj keď trasúcimi sa rukami podarí. Moje ruky smerujú k Pánovmu rozkroku. Snažím sa rozopnúť zips na jeho nohaviciach, putá mi prekážajú. Zaskočil ma, s tým som nepočítala. V tichosti rozopínam Pánove nohavice a hrôza. Čo to má na sebe??? Je to trikot. Opatrne sa snažím uvoľniť Pánov penis zo zovretia trikotu. Áno už ho cítim, cítim jeho jemnú pokožku. Obopínam ho dlaňou a pomaly sa s ním začínam hrať, maznať. Dotýkam sa ho perami, jazykom. Cítim ako mi po tele steká pot. Je to pot strachu, vzrušenia, odovzdanosti a pokory. Snažím sa priviesť Pána k vrcholu, ale teraz už viem, že sa mi to nepodarí. Cítim to. Môj Pán vôbec nereaguje, aj keď viem, že je vzrušený vie sa dokonale ovládnuť. Žiadny pohyb, žiadne slovo, žiadny vzdych, nič len ticho. Znovu si uvedomím, že splnenie úlohy záleží len na vôli môjho Pána. Teraz už viem, že svoju úlohu nesplním, ale aj tak sa snažím, aby som ju splnila. Zrazu počujem zazvoniť budík. Telom mi prebehne záchvev. Je koniec. Púšťam penis svojho Pána, ruky sa mi bezmocne spustia k telu a ja s napätím čakám na svoj trest. „ Úlohu si nesplnila Tatiana, je mi to ľúto, ale musím Ťa potrestať.“ Počujem smutný hlas svojho Pána. Cítim, ako mi po lícach začínajú stekať slzy. Slzy bezmocnosti, sklamania. So sklonenou hlavou čakám na ortieľ. Sklamala som. Celým telom mi preniklo chvenie a prišla odovzdanosť, zmierenie. Vedela som, že príde trest. Bola som pripravená trest prijať, nech by bol akýkoľvek.
Putá na jednom zápästí sa otvorili a Pán mi spútal ruky za chrbtom. Potom si ma prehol cez koleno a ja som už vedela, čo bude nasledovať. Zrazu som sa cítila ako malé dieťa, ktoré vie, že sa dopustilo chyby, že príde trest a že ho musí prijať. Na zadočku som pocítila dotyk niečoho studeného, bol to dotyk bičíka. Teraz som už s istotou vedela, čo ma čaká. S obavou som očakávala švihnutie bičíka. Počujem ako bičík rozrezáva vzduch, mimovoľne stiahnem svaly na zadočku. Očakávam úder, ale ten ešte neprichádza. Všetky moje zmysly sú napnuté. Zas švihnutie bičíka a nič. Mimovoľne sa zachvejem. To očakávanie je strašné. Keď sa uvoľním, dopadne prvý úder. Viem, že za každý úder musím poďakovať. "Jedna - ďakujem Pane", dva - ďakujem Pane...a tak to ide do pätnásť. Prvé rany znášam dobre. Po každej rane, cítim dotyk Pánovej dlane, ktorá zmierňuje moju bolesť a tá prechádza do vzrušenia. A už som zas na kolenách, pred svojim Pánom. Cítim dotyk bičíka na svojom tele. Dotýka sa mi prsníkov, bruška a zrazu cítim dotyk na mušličke. To čo pri tom cítim, je pre mňa niečo nové, nepoznané. Vynáša ma to niekde veľmi vysoko…
Vtom pocítim dotyk jeho prstov. Poddávam sa tým dotykom. Každý dotyk jeho prstov vnímam intenzívne. Cítim chvenie v končekoch prstov, chvenie prechádza v triašku a ja mám pocit, že sa už dlhšie neudržím na kolenách, že sa zosuniem na zem, ale v tom prichádza pevné objatie. Objatie z ktorého do mňa prúdi sila, ktorá mi pomáha udržať sa na nohách. V tom objatí sa vo mne všetko uvoľnilo a ja som cítila, že mi po lícach opäť tečú slzy. Neboli to slzy bolesti, ale slzy vzrušenia, vyvrcholenia, uvoľnenia, radosti. Pán ma držal v objatí pokiaľ som sa neupokojila.
Potom mi prikázal odísť domov. Zodvihla sa zo zeme, stále so zaviazanými očami som sa vrátila do chodby, zavrela dvere na izbe, dala si z očí dole šatku, obliekla kabát a šla som domov.
Celou cestou domov, idem pomaly, ledva prekladám nohy a po lícach mi stále tečú slzy. Nevnímam ľudí na ulici, neviem ako som sa dostala domov. Keď vstúpim do bytu oblečená si sadám do kresla a plač silnie. Cítim bezmocnosť, smútok. Áno smútok z toho, že som sklamala.
Zároveň uvoľnenie,radosť, mám pocit, že sa vznášam niekde veľmi vysoko. Ďakujem
