Poviedky

Chytil som ju za ruku. “Poď ku mne. Už si mi chýbala.” pevne som ju objal. Privoňal k jej vlasom. Chvíľu sme stáli v objatí a ja som prechádzal rukami po jej chrbte.
“Aj ty si mi chýbal,” povedala pokojne a oprela si o mňa hlavu, akoby chcela počuť, čo sa vo mne odohráva. “Odprevaď ma domov, prosím.”
Lamik prosí.. Trochu nezvyk.
Sadli sme si do aut...

Domov sú ruky na ktorých smieš plakať.
Skryjú tvoju tvár, vlhkú od potu a od sĺz.
Môžu pritúliť zachrániť a zohriať.
Ale aj priložiť prsty na hrdlo a stisnúť.

Stojí vo vchode a Válkove verše jej rezonujú v hlave. "Veľmi príznačné pre túto situáciu", vraví si v duchu. Vonku je tma a prší, ale ona si len pretiahne kapucňu cez hlavu a vykročí smerom domo...

“Tu nie, ale doma mi ich môžeš roztrhať.”
“Len plytváš slovami,” dodal som vážne. Pozerala na mňa nechápavo. Prevalil som ju chrbtom na stôl a zapchal jej ústa.
Prstom som pretrhol silonky v rozkroku a rozpáral ich až po koleno. Nekričala. Len sa chcela vyslobodiť. Nesnažila sa ani kopať, len prudko dýchala cez rozšírené nozdry.
Odstúpil som od nej...

Anka mala hlavu na kolenách Lamik. Obe ženy mlčali. Lamik, jej občas prešla po vlasoch. “Sadni si. Vymasírujem ťa.”
Anka pomaly vstala. Lamik rozkročila nohy a Anka si sadla medzi ne. Lamik ju chvíľu masírovala, ale potom si oprela hlavu o jej chrbát.
“Stále sa mi opakuje ten istý scenár. Niekde náhodou spoznám ženu. Pozeráme chvíľu na seba a ona má...