Posted 5.11.2017 by Ruzinovcan in Petplay/doggyplay/ponyplay/kittyplay
Poznámka: Tento text vznikol ako reakcia na niekoľko žiadostí o ďalšiu časť s fenkou Viki. Pôvodne som neplánoval ďalšie pokračovanie, ale dopytu rád vyhoviem. Rád by som čitateľov upozornil na jednu dôležitú vec - mnohé z popísaného vychádza na podklade našich dohôd a nemusia sa teda vo všetkom úplne zhodovať so „zaužívanými“ pravidlami a formami spolunažívania.
Vždy som bol psíčkar. Ale zároveň som bol vždy aj alergik. Našťastie Viki bola hypoalergénna a pre človeka trpiaceho na rinitídu a iné prejavy bola teda ideálny domáci maznáčik. Teda, dokonalý domáci maznáčik, ktorá, ak by si mohla vybrať, by sa celý deň nechávala škrabkať a hladiť. Bez ohľadu na to či by z toho jej Pána nezačala po tých pár hodinách bolieť ruka. Najsmutnejšia bývala, keď bola k niečomu priviazaná, napríklad z neposlušnosti alebo keď nevedela nájsť schovanú hračku.
Vtedy sa schúlila do klbka na koberci a pozerala svojimi veľkými hnedými psími očami na mňa, či predsa len nezmäknem a neodviažem ju alebo jej nepomôžem v hľadaní. Jej snaha sa však míňala účinku a moja rokmi pestovaná kamenná tvár, za ktorou sa však skrýval dlhočízny úsmev, jej ukazovali, ako to bude. Vždy som ju však napokon odviazal a vždy aj svoju hračku napokon našla. A bolo to tak aj lepšie. Lepšia disciplína, než anarchia. Nikdy som nebol protypom diktátora, ale vždy som tvrdil, že pravidlá sú dôležité.
Haf, haf a srdiečko. Tieto slová som v Messengeri čítaval často. Bol to niečo ako tajný signál, že už sa blíži - natešená, ako sa stane na to jedno popoludnie fenkou. Ak by mala chvost, istotne by ním vrtela celú cestu ku mne. Vždy keď prišla, hneď sa vyzliekla do spodného prádla a stojac na zadných celá natešená čakala, ako na ňu pripnem jej obojok - na ktorom bolo jej meno i s odkazom, komu majú zavolať v prípade, že sa stratí - s vodítkom a odvediem si ju do kúpeľne. Hygiena je pri fenkách dôležitá, hlavne ak celý deň behajú po vonku, ako ona.
V kúpeľni som ju už vyzlečenú postavil do vane a pustil vodu. Viki patrila k tým rasám, ktoré s vodou nemali problém a vo vani by pri pustenej horúcej vody pokojne vydržala aj hodinu. Reálne to však vždy bývalo kratšie, tak medzi desiatimi a dvadsiatimi minútami. Záležalo od toho či bolo potrebné umyť aj srsť (vlasy) či niečo podstrihnúť, zastrihnúť alebo oholiť. Viki, či presnejšie jej fiktívna rasa Ludicrus (z latinského ludicrum, čo znamená nežný i milý) nebola náročná na starostlivosť a dokonca si ju aj užívala.
Neprekážalo jej ani krémovanie, fénovanie a samozrejme ani česanie – skrátka typická starostlivosť o srsť. Ako som už písal minule, s chvostom to bolo kvôli jej citlivosti náročnejšie. Vyskúšali sme rôzne polohy zasúvania, než sme sa vrátili k tej najklasickejšej. To viete, že som jej radil vymeniť tento chvostík za iný vhodnejší, ale zjavne ludicrusovia bývajú aj tvrdohlaví a neústupní. Keď už bol chvost dnu, spoločne s obojkom a vodítkom na jej krku, chráničmi kolien prípadne s inými doplnkami, sme sa presunuli do inej miestnosti.
Mimo záznam: Aby bol v nezaintersovaný čitateľ v obraze – všetko to, čo doposiaľ popisujem sa kreovalo dlhé týždne. Snáď ani nemusím písať, že Viki trvalo, kým sa zbavila ostychu a najintenzívnejších pocitov studu nielen z nahoty, ale aj z toho, že to, čo považovala za „svoje“ sa rázom stalo „našim“. Mám tým na mysli občasnú úpravu zovňajšku, no predovšetkým utieranie po vykonaní malej potreby. Nemyslíte si, že všetko sa zvládlo naučiť a akceptovať za dvadsaťštyri hodín. Chce to obojstrannú trpezlivosť!
Ako tam tak roztomilo cupkala do obývacej izby (aj vy by ste to asi nazvali po čase roztomilým cupkaním), vrtela svojim dlhým chvostom na znak svojho nadšenia.
Tu už na Viki vždy čakal jej vlastný pelech, miska s vodou, miska s rôznymi drobnosťami na zahnanie akútneho hladu a nočník či skôr podľa veľkosti lavor na vykonanie malej potreby. A potom samozrejme jej obľúbené hračky plus veľký plyšový bernardín, ktorého dostala ako darček ku svojmu prvému psiemu roku so mnou, teda po necelých dvoch mesiacoch.
Asi som už písal, že bola Viki hravá a energická. Ak nie, tak bola. Viac než jej občasne gaučovú kultúru vyznávajúci Pán (našťastie bola prispôsobivá). Väčšinou stačila štvrťhodina aportovania a iných hier na to, aby aspoň na krátky čas vybila baterky a na obľúbenú loptičku pozerala z gauča. I tu si však pýtala pozornosť, samozrejme za predpokladu, že v televízii práve nešiel nejaký dokument o psoch či fenkách. Asi nebolo miesto, ktoré by zostalo ušetrené škrabkaniu a hladeniu. Vždy sa vedela nastaviť do takej polohy, aby mi tým dala najavo, kde to má najradšej.
Vtedy sa šúchala po posteli, hlasnejšie vzdychala, čím akoby hovorila „áno, toto je to správne miesto“, až sa napokon vyčerpane zvalila na posteľ. Viki nepotrebovala stále niečo robiť, nebola hyper-aktívna, nepotrebovala stále nejaké podnety. Častokrát jej stačilo len tak mi ležať pri nohách alebo pri inej časti tela a len tak tam ležať. Občas zišla dole, aby sa napila alebo si dala niečo malé pod zub, prípadne mi dala signál kvôli malej potrebe. Alebo ma oblízala po tvári, ľahla si na chrbát, čím dala najavo, že zatúžila po ďalšom škrabkaní.
I takýto bol život s fenkou Viki. Najlepšou fenkou z Bratislavy, akú som doposiaľ mal.
Vždy som bol psíčkar. Ale zároveň som bol vždy aj alergik. Našťastie Viki bola hypoalergénna a pre človeka trpiaceho na rinitídu a iné prejavy bola teda ideálny domáci maznáčik. Teda, dokonalý domáci maznáčik, ktorá, ak by si mohla vybrať, by sa celý deň nechávala škrabkať a hladiť. Bez ohľadu na to či by z toho jej Pána nezačala po tých pár hodinách bolieť ruka. Najsmutnejšia bývala, keď bola k niečomu priviazaná, napríklad z neposlušnosti alebo keď nevedela nájsť schovanú hračku.
Vtedy sa schúlila do klbka na koberci a pozerala svojimi veľkými hnedými psími očami na mňa, či predsa len nezmäknem a neodviažem ju alebo jej nepomôžem v hľadaní. Jej snaha sa však míňala účinku a moja rokmi pestovaná kamenná tvár, za ktorou sa však skrýval dlhočízny úsmev, jej ukazovali, ako to bude. Vždy som ju však napokon odviazal a vždy aj svoju hračku napokon našla. A bolo to tak aj lepšie. Lepšia disciplína, než anarchia. Nikdy som nebol protypom diktátora, ale vždy som tvrdil, že pravidlá sú dôležité.
Haf, haf a srdiečko. Tieto slová som v Messengeri čítaval často. Bol to niečo ako tajný signál, že už sa blíži - natešená, ako sa stane na to jedno popoludnie fenkou. Ak by mala chvost, istotne by ním vrtela celú cestu ku mne. Vždy keď prišla, hneď sa vyzliekla do spodného prádla a stojac na zadných celá natešená čakala, ako na ňu pripnem jej obojok - na ktorom bolo jej meno i s odkazom, komu majú zavolať v prípade, že sa stratí - s vodítkom a odvediem si ju do kúpeľne. Hygiena je pri fenkách dôležitá, hlavne ak celý deň behajú po vonku, ako ona.
V kúpeľni som ju už vyzlečenú postavil do vane a pustil vodu. Viki patrila k tým rasám, ktoré s vodou nemali problém a vo vani by pri pustenej horúcej vody pokojne vydržala aj hodinu. Reálne to však vždy bývalo kratšie, tak medzi desiatimi a dvadsiatimi minútami. Záležalo od toho či bolo potrebné umyť aj srsť (vlasy) či niečo podstrihnúť, zastrihnúť alebo oholiť. Viki, či presnejšie jej fiktívna rasa Ludicrus (z latinského ludicrum, čo znamená nežný i milý) nebola náročná na starostlivosť a dokonca si ju aj užívala.
Neprekážalo jej ani krémovanie, fénovanie a samozrejme ani česanie – skrátka typická starostlivosť o srsť. Ako som už písal minule, s chvostom to bolo kvôli jej citlivosti náročnejšie. Vyskúšali sme rôzne polohy zasúvania, než sme sa vrátili k tej najklasickejšej. To viete, že som jej radil vymeniť tento chvostík za iný vhodnejší, ale zjavne ludicrusovia bývajú aj tvrdohlaví a neústupní. Keď už bol chvost dnu, spoločne s obojkom a vodítkom na jej krku, chráničmi kolien prípadne s inými doplnkami, sme sa presunuli do inej miestnosti.
Mimo záznam: Aby bol v nezaintersovaný čitateľ v obraze – všetko to, čo doposiaľ popisujem sa kreovalo dlhé týždne. Snáď ani nemusím písať, že Viki trvalo, kým sa zbavila ostychu a najintenzívnejších pocitov studu nielen z nahoty, ale aj z toho, že to, čo považovala za „svoje“ sa rázom stalo „našim“. Mám tým na mysli občasnú úpravu zovňajšku, no predovšetkým utieranie po vykonaní malej potreby. Nemyslíte si, že všetko sa zvládlo naučiť a akceptovať za dvadsaťštyri hodín. Chce to obojstrannú trpezlivosť!
Ako tam tak roztomilo cupkala do obývacej izby (aj vy by ste to asi nazvali po čase roztomilým cupkaním), vrtela svojim dlhým chvostom na znak svojho nadšenia.
Tu už na Viki vždy čakal jej vlastný pelech, miska s vodou, miska s rôznymi drobnosťami na zahnanie akútneho hladu a nočník či skôr podľa veľkosti lavor na vykonanie malej potreby. A potom samozrejme jej obľúbené hračky plus veľký plyšový bernardín, ktorého dostala ako darček ku svojmu prvému psiemu roku so mnou, teda po necelých dvoch mesiacoch.
Asi som už písal, že bola Viki hravá a energická. Ak nie, tak bola. Viac než jej občasne gaučovú kultúru vyznávajúci Pán (našťastie bola prispôsobivá). Väčšinou stačila štvrťhodina aportovania a iných hier na to, aby aspoň na krátky čas vybila baterky a na obľúbenú loptičku pozerala z gauča. I tu si však pýtala pozornosť, samozrejme za predpokladu, že v televízii práve nešiel nejaký dokument o psoch či fenkách. Asi nebolo miesto, ktoré by zostalo ušetrené škrabkaniu a hladeniu. Vždy sa vedela nastaviť do takej polohy, aby mi tým dala najavo, kde to má najradšej.
Vtedy sa šúchala po posteli, hlasnejšie vzdychala, čím akoby hovorila „áno, toto je to správne miesto“, až sa napokon vyčerpane zvalila na posteľ. Viki nepotrebovala stále niečo robiť, nebola hyper-aktívna, nepotrebovala stále nejaké podnety. Častokrát jej stačilo len tak mi ležať pri nohách alebo pri inej časti tela a len tak tam ležať. Občas zišla dole, aby sa napila alebo si dala niečo malé pod zub, prípadne mi dala signál kvôli malej potrebe. Alebo ma oblízala po tvári, ľahla si na chrbát, čím dala najavo, že zatúžila po ďalšom škrabkaní.
I takýto bol život s fenkou Viki. Najlepšou fenkou z Bratislavy, akú som doposiaľ mal.
