Dobrý večer. Volám sa Mirka a toto je môj skutočne neskutočný príbeh. Kamarátka Silvia ako posledná z nás dovŕšila 25 rokov. Keďže to bola posledná oslava 25-ky v našej parte rozhodli sme sa osláviť ju babskou jazdou. Sobotu večer sme si vyrazili s kamarátkami. Najprv sme išli ku Silvii čo to popiť, narezať tortu, rozbaliť darčeky a znovu čo to popiť. A okolo pol jedenástej večer sme sa vybrali na diskotéku. Na jedenástu sme mali rezervovaný VIP stôl. Bolo nás 7 báb. Všetky krásne nahodené a samozrejme už v nálade. Proste ako utrhnuté z reťaze, ale my sme sa bavili a nezaujímalo nás kto si čo o nás myslí.
Na diskotéke som popíjala len červené víno, keďže to som pila celý večer u Silvii a nechcela som miešať. Zábava gradovala a gradovala. Bol to naozaj fantastický večer. Chodili sme striedavo objednávať „kolá“ k baru, keďže obsluha pri stoloch nebola a my sme mali VIP stôl hneď pri parkete. Diskotéka bola úplne narvaná. Ledva som sa pretlačila k baru a mala som už naozaj v hlave. Po objednaní jedného takéhoto kola som sa vracala späť k stolu keď ma zastavil Martin. Martin bol Silviin sused z paneláku. Taký čudák, tichý, milý, vždy zdvorilí, ale pre nás všetky nezaujímavý. Tuctový. Ten večer som ho už viackrát videla ako sa okolo nás obšmieta, ale ani jedna z nás sa sním nedala do reči. Nebol záujem. Bolo vidno na ňom, že je rád, že ma takto „odchytil“ samú cestou späť a môže začať rozhovor. Vedela som ,že sa mu páčim tak ako aj iné moje kamarátky, no on nikdy nespravil „prvý krok“ a samozrejme ani jedna z nás. Bol milí, hanblivý a ja som nemala srdce ukončiť rozhovor, keďže sa ho on tak veľmi snažil udržať.
Viac sa mi pozeral na moje prsia ako do očí. Keď sme odchádzali od Silvie, všetky sme si dali dole podprsenky a išli sme bez nich. Už si nepamätám ktorej to bol nápad. Tak som tam stála pred ním v bielom priliehavom tričku bez podprsenky. Cez tričko mi bolo vidno moje veľké bradavky a kožená minisukňa na mne tiež nebola na zahodenie. Moje dlhé tenké nohy v nej vyzerali fakt dobre. Martin bol zo mňa hotový. Ako sme tam tak stáli zrazu sa mi zatočila hlava a podlomila sa mi noha. Skoro som spadla, ale Martin ma včas zachytil a udržal na nohách. Nechápala som čo sa to deje. Veď toľko vína som zase nevypila a bola som zvyknutá aj na oveľa viac. Je ti zle? Spýtal sa Martin ustráchane a ešte stále ma držal. Odpovedala som mu, že nie a chcela som ísť za kamarátkami.
Vtedy som už tušila, že nie je všetko v poriadku. No Martin sa hral na hrdinu. Musíš ísť na vzduch. Je tu hrozne teplo a dusno. Čerstvý vzduch ti urobí dobre. Rozrážal mi cestu cez ľudí a podopieral ma cestou k východu. SBS-kári na mňa zazerali keď sme vychádzali. Martin ma podopieral, asi boli radi, že už idem von a nespravím bordel vnútri. Keď som prišla von začalo mi byť stále horšie a horšie. Bolo mi na odpadnutie. Dostala som strach, lebo som si spomenula na prípad, čo písali na Facebooku. Nejakej kočke dali do pitia drogy a potom ju znásilnili. Bola som presvedčená, že toto sa stalo mne. Veď sme všetky tancovali a poháre sme mali všetky na stole hneď pri parkete. Okolo nášho stola tancovalo množstvo ľudí.
Chcela som Martinovi povedať aké mám podozrenie, ale už som nemohla rozprávať, čo ma vydesilo. V tom článku písali, že keď sa vám to stane, rýchlo to povedzte kamarátkam a nikam z diskotéky neodchádzajte. Chcela som sa vrátiť na diskotéku, ale Martin ma zadržal. Nechoď dnu, lebo ti príde zle z tepla a bude to horšie, veľa si asi vypila, ostaň tu. Bola som rada, že je tu Martin so mnou. On bol taký chlapec ochranca, gentleman.
Ráno som sa zobudila a na nič z tohto som si nepamätala. Všetko ma bolelo. Problém bol v tom, že som sa nezobudila doma, ale v nemocnici. Zobudila som sa na plač mojej matky, ktorú utešoval otec. Brat sedel na stoličke a zhrozene pozeral na mňa ako by som bola mŕtva. Nikto nič nehovoril a ja som si nevedela spomenúť čo sa stalo a prečo som tu. Brat sa postavil a niekam odišiel z izby. Mamky som sa pýtala čo sa stalo, ale neodpovedala, len plakala. Premkla ma hrôza, čoraz viac som si začala uvedomovať bolesť, ktorú som cítila. Mala som bolesti v rozkroku a v zadku. Netrebalo byť génius, aby som si uvedomila, že som bola znásilnená. Na ľavej strane tela ma strašne niečo štípalo. Vyhrnula som si hornú časť nemocničného pyžama a uvidela som 4 dlhé hrubé červené čiary a okolo nich modriny. Nechápala som čo ma takto mohlo švacnúť. Slzy sa mi tlačili do očí, ale nemala som síl plakať.
O chvíľku sa vrátil brat s doktorom a nejakou ženou. Bola to psychologička. Poslali všetkých von a začal sa môj najťažší rozhovor v živote. Doktor mi ohľaduplne vysvetlil, že som bola análne aj vaginálne znásilnená a že moje zranenia na tele naznačujú, že som bola mučená. V mojej krvi našli stopy drog. Doktor aj hovoril latinský názov, ale ten si nepamätám. Zato laický názov si zapamätám do konca života. „Droga znásilnenia“. Keď doktor skončil, prišlo mi zle a vyvracala som sa do sáčku čo mi narýchlo podali.
Doktor odišiel a nastúpila na scénu psychologička. Vysvetlila mi, že som sa stala obeťou znásilnenia , ako keby som to už sama nevedela. Účinok tej drogy je strata pamäti, ochabnutie tela, strata rečových schopností. Ideálna droga pre násilníkov. Obeť si nič nepamätá, nemá silu sa brániť a nevie kričať. Neviem ako dlho sme sa rozprávali, no ja som vyplakala celé jazero sĺz. Potom zavolala dnu mojich rodičov a brata a v rozhovore sme pokračovali. Neskôr prišli policajti. Vypočúvali ma už v prítomnosti psychologičky aj mojej rodiny. Nevedela som im nič povedať. Posledné čo som si pamätala bolo, že tancujem s kamarátkami na diskotéke a potom už len prebudenie v nemocnici.
Policajti odišli a rodičia mi porozprávali ako im okolo jednej ráno volali moje kamarátky, že som sa stratila na diskotéke a už skoro hodinu ma nevedia nájsť. SBS-kári si ma zapamätali ako odchádzam v sprievode nejakého mladého muža, no nevedeli ho identifikovať. Kamerové záznamy neboli, lebo kamery už roky nefungujú. Majiteľ má vlastné dôvody, prečo tam nechce kamery. Po meste je verejným tajomstvom, aký ľudia sa tam schádzajú a s čím tam obchodujú, takže sa tomu ani nedivím.
Polícii sa nepodarilo nič vyšetriť. Akurát tak dookola vypočúvali moje kamarátky a boli k nim nepríjemný. Prečo sme na seba nedávali navzájom pozor? Prečo sme pili? Prečo sme boli tak vyzývavo oblečené a tak ďalej. Kamarátky až mali slzy v očiach. S mamkou som chodila za tou psychologičkou, brala som silné tabletky na ukludnenie. Nevedela som vôbec spať a budila som sa s krikom zo spánku. Takže mi predpísali aj tabletky na spanie. Ja som bola už tri týždne práceneschopná a každý deň po práci chodila ku mne niektorá z mojich kamarátok a ostávala so mnou až do večera. Veľmi mi pomáhala ich spoločnosť. Ale aj napriek tomu som bola troska a aj napriek práškom čo som brala som mala samovražedné myšlienky.
Po mesiaci k nám prišla teta z Česka. Sestra mojej mamy. Moja drahá šibnutá teta z Prahy. Už len ona mi tu chýbala. Zvykla u nás prespávať dve tri noci, keď zavítala na Slovensko, hlavne keď prišla na hroby na pamiatku zosnulých. Tentoraz však prišla kvôli mne. Ako som písala ona bola fakt čudná a šibnutá, ale tentoraz sa správala normálne. Sedeli sme v obývačke na gauči pri čaji keď začala rozprávať. V Prahe je jedna psychoterapeutka, jej známa. Pomohla jej prestať fajčiť pomocou hypnózy. Zhypnotizovala ju a ona zo dňa na deň prestala fajčiť. A je to tu, pomyslela som si. Stará zlatá šibnutá tetuška je tu. Lenže tentoraz to moju mamu zaujalo. Nebudem popisovať náš rozhovor, prípravy, cestu atď. proste sme sa všetky tri ocitli v Prahe, prespali u tetušky a navštívili psychologičku.
Hneď na začiatku mi vysvetlila, že ma zhypnotizuje, tak aby som sa nebála, nech sa dozviem hocičo a aby som si všetko pamätala. V prítomnosti mojej tetušky a mamky ma zhypnotizovala a ja som si na všetko spomenula. Spomenula som si na Martina ako ma vyviedol z diskotéky, ako ma ťahal do auta, ako mi zapol bezpečnostný pás a odviezol k nemu na chatu za mesto, ako ma vyzliekol, ako ma znásilnil, ako som sa bránila a hrýzla ho, ako chytil šnúru od lampy a 4-krát ma ňou švihol, ako som plakala a prosila ho nech to nerobí, ako mi nasadil župan keď už bolo po všetkom a ako ma len v župane vyložil na lavičku pred nemocnicou. Bol to Martin kto mi dal do pitia drogy. Bol to on čo to všetko naplánoval a zrealizoval.
Nikdy by som to na neho nebola povedala. Vypovedala som na polícii. Všetko som im dopodrobna rozpovedala. Martina zatkli a tomu sviniarovi to aj dokázali. Pod ťarchou dôkazov sa priznal. Na jeho chate našli len moje nohavičky. Moje tričko a sukňu spálil. Moje nohavičky však nie. Policajti ich našli ukryté na povale. Zarámované ako obraz. Nechal si ich na pamiatku aj s mojimi zaschnutými šťavami na nich. Najhoršie bolo, že policajti našli ďalšie tri takto zarámované nohavičky. Nebola som totižto jeho prvá obeť. Nanešťastie sa nepodarilo vypátrať ďalšie tri ženy, ktoré takto znásilnil aj keď sa polícia tentoraz veľmi snažila a všade na sociálnych sieťach vyzývala obete aby sa prihlásili na polícii.
Moje „šťavy“ na nohavičkách boli však klinček do jeho rakvy. Expertíza dokázala, že sú to moje nohavičky a Martin dostal 16 rokov väzenia. Aj 100 rokov by bolo málo pomyslela som si. Iné trestné činy ani znásilnenia mu však nedokázali. Jediné čo policajti vedeli bolo, že tie ďalšie tri zarámované ženské nohavičky patria trom rôznym ženám. Neverili by ste aký to bol dobrý pocit keď sudca nakoniec povedal obžalovaný vstaňte a potom odsudzuje sa ... Nikto tomu nemohol uveriť, že to bol Martin. Bolo to niečo neskutočné. Nikto by to na neho nebol povedal. V ten deň sa začalo moje psychické uzdravovanie. No trvalo veľmi dlho, kým som sa opovážila ísť sama čo len dole do obchodu.
Po pár mesiacoch som stretla Martinovu mamu v meste na ulici. Vedela som, že je zničená psychicky, lebo Silvia bola jej suseda. Ale keď som ju uvidela bolo mi jej normálne ľúto. Vyzerala najmenej o 20 rokov staršie. Zbadala ma, podišla ku mne a so slzami v očiach sa mi začala ospravedlňovať za syna. Neuniesla som to a aj keď som bola už vtedy „v poriadku“, všetko sa mi to znovu vrátilo, rozplakala som sa a utiekla som. Tú noc som znovu celú preplakala. Život bežal ďalej a ja som sa znovu začala tešiť z bežných vecí. Jedno ráno po troch rokoch mi zavolala Silvia a oznámila mi, že Martin spáchal vo väzení samovraždu. Šokovalo ma to, nevedela som čo si myslieť a ako sa vlastne cítim.
Až po chvíli som sa pristihla ako sa usmievam. Áno viem, nebolo to pekné od mňa, ale nemohla som si pomôcť. Bola som rada, že je po ňom. V ten deň sa to pre mňa celé skončilo a uzavrela sa najhoršia kapitola môjho života. Neskôr sa šírili klebety a ja som sa dozvedela, že vo väzení je také nepísané pravidlo. Väzni, ktorý sa tam dostanú za znásilnenie sa automaticky stávajú „kurvičkami“ ostatných väzňov. Martin strávil 3 roky pekla vo väzení, kým sa rozhodol skoncovať zo životom.
Na diskotéke som popíjala len červené víno, keďže to som pila celý večer u Silvii a nechcela som miešať. Zábava gradovala a gradovala. Bol to naozaj fantastický večer. Chodili sme striedavo objednávať „kolá“ k baru, keďže obsluha pri stoloch nebola a my sme mali VIP stôl hneď pri parkete. Diskotéka bola úplne narvaná. Ledva som sa pretlačila k baru a mala som už naozaj v hlave. Po objednaní jedného takéhoto kola som sa vracala späť k stolu keď ma zastavil Martin. Martin bol Silviin sused z paneláku. Taký čudák, tichý, milý, vždy zdvorilí, ale pre nás všetky nezaujímavý. Tuctový. Ten večer som ho už viackrát videla ako sa okolo nás obšmieta, ale ani jedna z nás sa sním nedala do reči. Nebol záujem. Bolo vidno na ňom, že je rád, že ma takto „odchytil“ samú cestou späť a môže začať rozhovor. Vedela som ,že sa mu páčim tak ako aj iné moje kamarátky, no on nikdy nespravil „prvý krok“ a samozrejme ani jedna z nás. Bol milí, hanblivý a ja som nemala srdce ukončiť rozhovor, keďže sa ho on tak veľmi snažil udržať.
Viac sa mi pozeral na moje prsia ako do očí. Keď sme odchádzali od Silvie, všetky sme si dali dole podprsenky a išli sme bez nich. Už si nepamätám ktorej to bol nápad. Tak som tam stála pred ním v bielom priliehavom tričku bez podprsenky. Cez tričko mi bolo vidno moje veľké bradavky a kožená minisukňa na mne tiež nebola na zahodenie. Moje dlhé tenké nohy v nej vyzerali fakt dobre. Martin bol zo mňa hotový. Ako sme tam tak stáli zrazu sa mi zatočila hlava a podlomila sa mi noha. Skoro som spadla, ale Martin ma včas zachytil a udržal na nohách. Nechápala som čo sa to deje. Veď toľko vína som zase nevypila a bola som zvyknutá aj na oveľa viac. Je ti zle? Spýtal sa Martin ustráchane a ešte stále ma držal. Odpovedala som mu, že nie a chcela som ísť za kamarátkami.
Vtedy som už tušila, že nie je všetko v poriadku. No Martin sa hral na hrdinu. Musíš ísť na vzduch. Je tu hrozne teplo a dusno. Čerstvý vzduch ti urobí dobre. Rozrážal mi cestu cez ľudí a podopieral ma cestou k východu. SBS-kári na mňa zazerali keď sme vychádzali. Martin ma podopieral, asi boli radi, že už idem von a nespravím bordel vnútri. Keď som prišla von začalo mi byť stále horšie a horšie. Bolo mi na odpadnutie. Dostala som strach, lebo som si spomenula na prípad, čo písali na Facebooku. Nejakej kočke dali do pitia drogy a potom ju znásilnili. Bola som presvedčená, že toto sa stalo mne. Veď sme všetky tancovali a poháre sme mali všetky na stole hneď pri parkete. Okolo nášho stola tancovalo množstvo ľudí.
Chcela som Martinovi povedať aké mám podozrenie, ale už som nemohla rozprávať, čo ma vydesilo. V tom článku písali, že keď sa vám to stane, rýchlo to povedzte kamarátkam a nikam z diskotéky neodchádzajte. Chcela som sa vrátiť na diskotéku, ale Martin ma zadržal. Nechoď dnu, lebo ti príde zle z tepla a bude to horšie, veľa si asi vypila, ostaň tu. Bola som rada, že je tu Martin so mnou. On bol taký chlapec ochranca, gentleman.
Ráno som sa zobudila a na nič z tohto som si nepamätala. Všetko ma bolelo. Problém bol v tom, že som sa nezobudila doma, ale v nemocnici. Zobudila som sa na plač mojej matky, ktorú utešoval otec. Brat sedel na stoličke a zhrozene pozeral na mňa ako by som bola mŕtva. Nikto nič nehovoril a ja som si nevedela spomenúť čo sa stalo a prečo som tu. Brat sa postavil a niekam odišiel z izby. Mamky som sa pýtala čo sa stalo, ale neodpovedala, len plakala. Premkla ma hrôza, čoraz viac som si začala uvedomovať bolesť, ktorú som cítila. Mala som bolesti v rozkroku a v zadku. Netrebalo byť génius, aby som si uvedomila, že som bola znásilnená. Na ľavej strane tela ma strašne niečo štípalo. Vyhrnula som si hornú časť nemocničného pyžama a uvidela som 4 dlhé hrubé červené čiary a okolo nich modriny. Nechápala som čo ma takto mohlo švacnúť. Slzy sa mi tlačili do očí, ale nemala som síl plakať.
O chvíľku sa vrátil brat s doktorom a nejakou ženou. Bola to psychologička. Poslali všetkých von a začal sa môj najťažší rozhovor v živote. Doktor mi ohľaduplne vysvetlil, že som bola análne aj vaginálne znásilnená a že moje zranenia na tele naznačujú, že som bola mučená. V mojej krvi našli stopy drog. Doktor aj hovoril latinský názov, ale ten si nepamätám. Zato laický názov si zapamätám do konca života. „Droga znásilnenia“. Keď doktor skončil, prišlo mi zle a vyvracala som sa do sáčku čo mi narýchlo podali.
Doktor odišiel a nastúpila na scénu psychologička. Vysvetlila mi, že som sa stala obeťou znásilnenia , ako keby som to už sama nevedela. Účinok tej drogy je strata pamäti, ochabnutie tela, strata rečových schopností. Ideálna droga pre násilníkov. Obeť si nič nepamätá, nemá silu sa brániť a nevie kričať. Neviem ako dlho sme sa rozprávali, no ja som vyplakala celé jazero sĺz. Potom zavolala dnu mojich rodičov a brata a v rozhovore sme pokračovali. Neskôr prišli policajti. Vypočúvali ma už v prítomnosti psychologičky aj mojej rodiny. Nevedela som im nič povedať. Posledné čo som si pamätala bolo, že tancujem s kamarátkami na diskotéke a potom už len prebudenie v nemocnici.
Policajti odišli a rodičia mi porozprávali ako im okolo jednej ráno volali moje kamarátky, že som sa stratila na diskotéke a už skoro hodinu ma nevedia nájsť. SBS-kári si ma zapamätali ako odchádzam v sprievode nejakého mladého muža, no nevedeli ho identifikovať. Kamerové záznamy neboli, lebo kamery už roky nefungujú. Majiteľ má vlastné dôvody, prečo tam nechce kamery. Po meste je verejným tajomstvom, aký ľudia sa tam schádzajú a s čím tam obchodujú, takže sa tomu ani nedivím.
Polícii sa nepodarilo nič vyšetriť. Akurát tak dookola vypočúvali moje kamarátky a boli k nim nepríjemný. Prečo sme na seba nedávali navzájom pozor? Prečo sme pili? Prečo sme boli tak vyzývavo oblečené a tak ďalej. Kamarátky až mali slzy v očiach. S mamkou som chodila za tou psychologičkou, brala som silné tabletky na ukludnenie. Nevedela som vôbec spať a budila som sa s krikom zo spánku. Takže mi predpísali aj tabletky na spanie. Ja som bola už tri týždne práceneschopná a každý deň po práci chodila ku mne niektorá z mojich kamarátok a ostávala so mnou až do večera. Veľmi mi pomáhala ich spoločnosť. Ale aj napriek tomu som bola troska a aj napriek práškom čo som brala som mala samovražedné myšlienky.
Po mesiaci k nám prišla teta z Česka. Sestra mojej mamy. Moja drahá šibnutá teta z Prahy. Už len ona mi tu chýbala. Zvykla u nás prespávať dve tri noci, keď zavítala na Slovensko, hlavne keď prišla na hroby na pamiatku zosnulých. Tentoraz však prišla kvôli mne. Ako som písala ona bola fakt čudná a šibnutá, ale tentoraz sa správala normálne. Sedeli sme v obývačke na gauči pri čaji keď začala rozprávať. V Prahe je jedna psychoterapeutka, jej známa. Pomohla jej prestať fajčiť pomocou hypnózy. Zhypnotizovala ju a ona zo dňa na deň prestala fajčiť. A je to tu, pomyslela som si. Stará zlatá šibnutá tetuška je tu. Lenže tentoraz to moju mamu zaujalo. Nebudem popisovať náš rozhovor, prípravy, cestu atď. proste sme sa všetky tri ocitli v Prahe, prespali u tetušky a navštívili psychologičku.
Hneď na začiatku mi vysvetlila, že ma zhypnotizuje, tak aby som sa nebála, nech sa dozviem hocičo a aby som si všetko pamätala. V prítomnosti mojej tetušky a mamky ma zhypnotizovala a ja som si na všetko spomenula. Spomenula som si na Martina ako ma vyviedol z diskotéky, ako ma ťahal do auta, ako mi zapol bezpečnostný pás a odviezol k nemu na chatu za mesto, ako ma vyzliekol, ako ma znásilnil, ako som sa bránila a hrýzla ho, ako chytil šnúru od lampy a 4-krát ma ňou švihol, ako som plakala a prosila ho nech to nerobí, ako mi nasadil župan keď už bolo po všetkom a ako ma len v župane vyložil na lavičku pred nemocnicou. Bol to Martin kto mi dal do pitia drogy. Bol to on čo to všetko naplánoval a zrealizoval.
Nikdy by som to na neho nebola povedala. Vypovedala som na polícii. Všetko som im dopodrobna rozpovedala. Martina zatkli a tomu sviniarovi to aj dokázali. Pod ťarchou dôkazov sa priznal. Na jeho chate našli len moje nohavičky. Moje tričko a sukňu spálil. Moje nohavičky však nie. Policajti ich našli ukryté na povale. Zarámované ako obraz. Nechal si ich na pamiatku aj s mojimi zaschnutými šťavami na nich. Najhoršie bolo, že policajti našli ďalšie tri takto zarámované nohavičky. Nebola som totižto jeho prvá obeť. Nanešťastie sa nepodarilo vypátrať ďalšie tri ženy, ktoré takto znásilnil aj keď sa polícia tentoraz veľmi snažila a všade na sociálnych sieťach vyzývala obete aby sa prihlásili na polícii.
Moje „šťavy“ na nohavičkách boli však klinček do jeho rakvy. Expertíza dokázala, že sú to moje nohavičky a Martin dostal 16 rokov väzenia. Aj 100 rokov by bolo málo pomyslela som si. Iné trestné činy ani znásilnenia mu však nedokázali. Jediné čo policajti vedeli bolo, že tie ďalšie tri zarámované ženské nohavičky patria trom rôznym ženám. Neverili by ste aký to bol dobrý pocit keď sudca nakoniec povedal obžalovaný vstaňte a potom odsudzuje sa ... Nikto tomu nemohol uveriť, že to bol Martin. Bolo to niečo neskutočné. Nikto by to na neho nebol povedal. V ten deň sa začalo moje psychické uzdravovanie. No trvalo veľmi dlho, kým som sa opovážila ísť sama čo len dole do obchodu.
Po pár mesiacoch som stretla Martinovu mamu v meste na ulici. Vedela som, že je zničená psychicky, lebo Silvia bola jej suseda. Ale keď som ju uvidela bolo mi jej normálne ľúto. Vyzerala najmenej o 20 rokov staršie. Zbadala ma, podišla ku mne a so slzami v očiach sa mi začala ospravedlňovať za syna. Neuniesla som to a aj keď som bola už vtedy „v poriadku“, všetko sa mi to znovu vrátilo, rozplakala som sa a utiekla som. Tú noc som znovu celú preplakala. Život bežal ďalej a ja som sa znovu začala tešiť z bežných vecí. Jedno ráno po troch rokoch mi zavolala Silvia a oznámila mi, že Martin spáchal vo väzení samovraždu. Šokovalo ma to, nevedela som čo si myslieť a ako sa vlastne cítim.
Až po chvíli som sa pristihla ako sa usmievam. Áno viem, nebolo to pekné od mňa, ale nemohla som si pomôcť. Bola som rada, že je po ňom. V ten deň sa to pre mňa celé skončilo a uzavrela sa najhoršia kapitola môjho života. Neskôr sa šírili klebety a ja som sa dozvedela, že vo väzení je také nepísané pravidlo. Väzni, ktorý sa tam dostanú za znásilnenie sa automaticky stávajú „kurvičkami“ ostatných väzňov. Martin strávil 3 roky pekla vo väzení, kým sa rozhodol skoncovať zo životom.
