Posted 6.09.2011 by cezcent
Stál som v tme na stanici a sledoval odchádzajúce svetlá vlaku. Bol som zmätený a nadržaný. Bol to sen alebo to bola skutočnosť? Skutočne mi paní Petra ponúkla svoju priazeň alebo to bol iba dôsledok nejakého hypnotika, ktoré mi dali do kofoly, čo som si od smädu dal na stanici? Alebo si iba zo mňa robila srandu a večer ma vysmeje niekde na internete! Všetci ľudia odišli z nástupišťa a ja som ešte stále neisto stál a rozmýšľal. Oplatí sa mi riskovať výsmech zajtra ráno pred celým vlakom? Pozrel som na hodiny. Bolo 21.10 minút. Zrazu bol koniec uvažovania. Veď mám iba 50 minút! A za ten čas musím prísť domov, zobrať auto, ísť do 25 km vzdialeného mesta, kde bol supermarket otvorený do desiatej a nakúpiť darčeky pre paní Petru! A potom sa musím vrátiť a ísť rýchlo spať, lebo už o piatej musím vstávať a ponáhľať sa na vlak aby som stihol svoju Paní! Ponáhľal som sa, ale čas robil ako vždy naprieky. Keď potrebujete aby čas plynul pomaly, napríklad keď vo vlaku pozeráte na krásnu ženu, prejde čas strašne rýchlo. Teraz som potreboval, aby sa čas spomalil a on naopak plynul dvojnásobnou rýchlosťou. V bežných podmienkach by som sa určite stihol dostať do supermarketu za 25 minút, teraz som to zvládol napriek permanentnej jazde za hranicou povolenej rýchlosti za 35 minút. Keď som si vyberal vozík rýchlo som sa pozrel na mobil. Bolo 21.45. Zostávalo mi 15 minút na nákup darčeku pre moju PANÍ. Už cestou som uvažoval, čo tak môžem kúpiť takej skvelej žene. Bolo mi jasné, že to nemôžu byť druhoradé darčeky. Taktiež som nemohol moc vyberať veci osobného charakteru, pretože veľkosti Paní Petry som nepoznal, takže oblečenie, topánky neprichádzali do úvahy napriek tomu, že by to bol vhodný darček. Podobne aj pri kozmetike som mal iba obmedzenú možnosť splniť jej želanie, pretože som nemal žiadnu predstavu, aký druh kozmetiky využíva.
Rozbehol som sa po obchode. Samozrejme pri sladkostiach som nemal problém, kúpil som veľmi drahé čokolády a niektoré iné pamlsky, ktoré by mohli Paní chutiť. Rýchlo som prebehol do časti alkoholu, kde som vybral Baileys, sladké šampanské a ešte dva likéry, ktoré ma zaujali vzhľadom. Už mi bolo jasné, že kupujem nad možnosti toho, čo môžem darovať, ale bolo mi jasné, že je to najjednoduchšia cesta. Pri mojej nerozhodnej povahe totiž hrozilo, že budem rozhodovať aj hodinu. Vrátil som sa do oddelenia kozmetiky. Pančuchy a pančuchové nohavice som si trúfal kúpiť, pretože sú tam iba tri veľkosti a Paní som odhadol na tú strednú veľkosť. Nakúpil som všetky vzorované, podkolienky, skoro komplet sortiment. Prešiel som k spodnému prádlu. Mali niekoľko pekných súprav, ale vedel som, že najmä pri podprsenkách je výber vhodnej veľkosti veľmi náročný. Preto som sa zameral na nohavičky a tielka. Paní som odhadol na veľkosť L a rýchlo som vybral to čo mi pripadalo najviac vzrušujúce. Uvažoval som ďalej.... „Ešte skúsim nejaké CD na počúvanie a pozriem kozmetiku“. Môj čas sa krátil, pri pokladniach stáli poslední zákazníci. Hodil som do vozíka nejaké romantické výberovky a piesne pre zaľúbených a z kozmetiky neutrálne najdrahší telový krém a samozrejme niekoľko rôznych farieb lakov na nechty, ktorý mali. Ešte dva časopisy pre moderné ženy a stál som pri pokladni. Uvažoval som či som všetko kúpil. Košík bol plný a bolo tam oveľa viac vecí ako som mohol reálne zabaliť. ZABALIŤ!!!!! Rýchlo som bežal do oddelenia kancelárskych potrieb a papiera a zobral dve veľké darčekové tašky, ktoré ma na prvý pohľad zaujali.
Bol som predposledný a môj nákup nestál vôbec málo Ako som napokon zistil bolo to vyše 300 €. Nuž pomyslel som si, život s Paní Petrou asi nebude lacný! Ale na druhej strane zďaleka nie všetko budem môcť dať do kúpenej darčekovej tašky a ak by som zajtra náhodou vyšiel navnivoč veľa z toho môžem použiť aj ja.
Vyrazil som k domovu. Časť nákupu som dal do kufru ale časť som už vložil do kúpených tašiek a položil na predné sedadlo. Ako som cestoval tmou smerom domov, začali tie tašky svietiť. Možno to bol odraz hviezd ale pančuchy položené na vrchu žiaril priamo do mojich očí. Začínala ma premáhať túžba. Myšlienky sa stále zosilňovali až som napokon nevydržal a odbočil na lesnú cestu, ktorú som poznal uprostred lesa a kde som sa už párkrát zastavil, keď mi bolo treba čúrať. Teraz som zastal, zhasol, vybral pančuchy z tašky, pootvoril ich a začal si nimi pretierať tvár. Nohavice ma strašne tlačili a tam som sa nadvihol a rýchlo stiahol gate na kolená. Môj stojací vták sa potešil slobode a ak bol doteraz tvrdý teraz ešte viac stvrdol. Zavrel som oči, položil sa do príjemnej polohy na sedadlo, jednou rukou chytil vtáka a druhou rukou priložil jemnú látku pančúch k lícam. Uvažoval som nad tým, čo som dnes prežil a nad tým, čo ešte prežijem. Moje zážitky boli také silné a predstavy také intenzívne, že trvalo iba pár sekúnd, kým sa napätie uvoľnilo a po mojom tele sa začala roztekať moja dávka. Niežeby som inokedy striekal málo, ale čo do objemu som mal dojem, že som toľko ešte nikdy nevystriekal. Utrel som si telo tričkom. Bol som zrazu pokojný a opäť schopný racionálne uvažovať. Naštartoval som a pohol sa smerom k domovu. Doma som vyniesol veci z auta a postupne ich povykladal v obývačke na zem. Začal som uvažovať, čo a koľko môžem zobrať paní, aby sa jej to nedotklo ako príliš malý dar alebo ako príliš veľký záťaž pre ňu.
Napokon som vybral obsah tašky, čo mi trvalo asi hodinku. Ručičky sa blížili k polnoci, keď som si ľahal do postele. Normálne by som sa ešte osprchoval, ale nechal som to na ráno, jednak na prebudenie, jednak aby som paní Petre krajšie voňal. Okolo mojej postele boli dva budíky a mobil s nastaveným zvonením, aby som v žiadnom prípade nezaspal. Aj keď som bol unavený nevedel som zaspať. Myseľ mi stále odbiehala k ceste, ktorú som prežil a snívala o tom, čo ešte môžem zažiť. Už som zaspával, keď som si uvedomil, že moja Paní Petra vlastne o mne nič nevie. Rýchlo som vstal a začal hľadať nejaký ozdobný papier a pero. Napokon som niečo našiel a rýchlo som krasopisom napísal odkaz. Milá Paní Petra. Príjmite prosím tieto drobnosti ako prejav môjho úprimného ospravedlnenia za moju nevychovanosť a mojej najhlbšej pokory voči Vašej osobe. Dúfam, že Vás moje darčeky potešia a dovolíte mi ísť za Vašími stopami. S hlbokou úctou váš vo všetkom oddaný Roman.“ K tomu som pripísal aj PS.: „Ak budete mať ďalšie želania, ktoré Vám budem môcť vyplniť prosím odovzdajte mi ich osobne pri našich stretnutiach, elektronicky na mojej mailovej adres alebo na mojom telefónnom čísle.“ Doplnil som kontakty a vložil lístok do tašky.
Prerušené zaspávanie a vzrušenie z očakávania sa prejavilo tým, že som dlho nemohol zaspať. Zdalo sa mi, že v momente, keď sa mi konečne podarilo zaspať tvrdo, ozvali sa všetky budíky sveta. V skutočnosti boli iba dva a po minúte sa k nim pridal mobil, ale aj tak som iba ťažko vstával. Trochu mi pomohla sprcha, ktorú som si dal a ktorá ma konečne prebrala. Rýchlo som si vybral najlepšiu košeľu a najlepšie nohavice, aby som sa Paní páčil, oholil som sa a rýchlo zjedol suchý rožok. Normálne chodím k vlaku na poslednú chvíľu, takže mi niekedy aj ujde, teraz som sa vybral tak, že pohodlným krokom by som prišiel niekoľko minút pred odchodom vlaku. Napriek tomu som nešiel pomaly. Mal som chuť letieť alebo aspoň bežať. Bál som sa však, že sa spotím a budem smrdieť a tak som stále kontroloval rýchlosť svojej chôdze. Na stanici som nervózne prešľapoval čakajúc na vlak.
Vybral som si posledný vagón, aby so postupne prešiel celý vlak a našiel svoju paní. Prechádzal som vlakom nazeral do kupé a na sedadlá a hľadal ženu, ktorá mi mala splniť moje sny. Ako som prechádzal jednotlivé vagóny napätie a vzrušenie stúpalo. Ako bude reagovať, čo povie, čo poviem ja?
Napätie vystriedala panika, keď som prišiel na koniec prvého vagóna a Paní Petru som nenašiel Čo sa stalo? Prečo tu nie je? Že by som ju prehliadol? V panike som našiel najjednoduchšiu odpoveď, určite som si ju nevšimol a prehliadol ju a predsa nemôžem chcieť o paní, aby sa prihovorila mne. Otočil som sa a postupoval naspäť. Pozorne som sledoval všetkých cestujúcich, až som sa cítil ako úchylák. Ešte stále som si nepripustil myšlienku, že vo vlaku nie je. Tá začala prevažovať až v poslednom vagóne. Keď som si definitívne overil, že vo vlaku nie je a že sa neskryla ani na WC, ktoré som všetky skontroloval, opäť ma premohla panika. Čo teraz urobím? Robila si so mňa srandu a vedela, že dnes pôjde iným spôsobom? Alebo sa niečo stalo a zaspala a pôjde neskorším vlakom? Alebo je toto tiež súčasťou skúšky mojej oddanosti a vernosti mojej Paní?
Racionálne by som povedal, že si so mňa vystrelila a prinútila ma vstať skorej, ale duša mi stále našepkávala, že je to skúška mojej pokory. A tak som rýchlo na internete vyhľadal ďalšie spoje a pozrel ako ich stíham skontrolovať. Chvíľku trvalo, ale napokon sa mi podarilo urobiť harmonogram tak, aby som stihol skontrolovať všetky vlaky pred príchodom do Bratislavy. Ak by bolo najhoršie ten posledný, ktorý prichádzal tesne pred 9.00 som mohol skontrolovať až na stanici samotnej. Takže som sa vydal na cestu sem a tam na trati.
Keď som zničený čakal pred stanicou v Bratislave na posledný možný ranný vlak, ktorým používali ľudia na cestu do práce, bolo moje napätie na kraji infarktu. Teraz už nebolo pochýb, buď si zo mňa parádne vystrelila alebo ma chcela takýmto spôsobom úplne pokoriť.
Ľudia z vlaku začali vychádzať pred stanicu a ja som pozorne vyzeral, aby mi neprešla pomimo. Napokon som ju zbadal. Išla so staršou paní a rozprávala sa. Zase komplikácia, lebo som rýchlo musel rozmýšľať, ako sa s Paní rozprávať bez toho, aby jej spoludiskutujúca pochopila obsah nášej konverzácie.
Paní ma zbadala a hneď zbadala aj tašku. Vo vlaku sa neusmievala často, ale teraz sa usmiala úsmevom, ktorý by som dokonca označil za šťastný. Srdce sa mi naplnilo šťastím, že ma moja Paní rada vidí. Napriek tomu nezabočila ku mne a tak som sa ja vybral k nej. Usmiala sa na mňa širokým úsmevom a radostne zvolala ešte skôr ako som stihol ku nej pristúpiť. „Ty si našiel moju tašku? Jeeej to som rada, mala som tam všelijaké drobnosti a darčeky“ povedala radostne. Pochopil som, že pred svojou susedou nechce hovoriť o tom čo to je a prečo dostala túto tašku. Pristúpil som na jej hru, ale zachoval som formálnu úslužnosť. „Áno paní, včera ste si ju zabudli vo vlaku, bežal som za Vami, ale vlak už odišiel, tak som sa rozhodol, že Vás dneska vyhliadnem pri vlaku.“ Usmiala sa na mňa potešene, že som pristúpil na jej hru. Napriek tomu však nechystala opustiť pozíciu, ktorú v našom vzťahu mala. „Ale ako si vedel, že pôjdem týmto vlakom? Normálne chodím tým ranným o piatej, ale dnes mám povinnosti až po desiatej, tak som si dobre pospala.“ „Poviem pravdu, paní, aj ja som išiel ráno a vyzeral som Vás v tom vlaku, ale našťastie som mal povinnosti tu neďaleko, tak som prišiel pozrieť, či ste náhodou neprišli týmto vlakom.“
Bola to lož, pretože celé ráno som prechádzal vlakmi akoby som bol revízor, ale pre niekoho nezaiteresovaného ako suseda paní Petry to znelo hodnoverne. Na celom rozhovore bolo čudné snáď iba to, že kým Paní Petra mi stále tykala, ja som jej vykal. Mohlo sa to však chápať ako jej nevychovanosť alebo moja prílišná upätosť. „Tak ti veľmi pekne ďakujem a dúfam, že sa ti budem niekedy môcť revanšovať!“ povedala mi ešte stále veselo, zobrala tašku a vykročila aj zo svojou susedou ďalej. „Rádo sa stalo, paní“ stihol som povedať za odchádzajúcimi postavami, ktoré za chvíľu zahltila masa vychádzajúcich cestujúcich.
Bol som vzrušený a šťastný. Zdá sa, že ten včerajšok nebol sen ani náhoda a že Paní Petra skutočne má chuť urobiť si so mňa svojho milenca. Nejako som sa dopravil do práce, ale sústrediť na prácu som sa nemohol. Iba som sedel a uvažoval, ako prijme moje dary, čo na ne povie, čo si pomyslí? Zapípanie smska a ja som sa strhol akoby vybuchla bomba. Pozrel som na displej a bola to správa od neznámeho čísla. Prsty sa mi začali triasť a takmer sa mi nepodarilo otvoriť správu.
Čítal som správu s napätím ako prežíval ten profesor čo ho hral Tom Hanks pri lúštení DaVinciho kodu: „Darceky sa pacili, ospravedlnenie je prijate... na obale z pancuch je skvrna- ty si si to UROBIL!!!!“ Nohavice sa napli takmer okamžite a mozog sa dostal do varu. „Škrvna na obaly?“ rozmýšľal som. Myslím, že pri tvári som mal iné pančuchy ako som Paní dneska podaroval! Ale na druhej strane ten výstrek bol taký silný, že mohol dosiahnuť až do tašky. Nie, nebudem uvažovať, priznám sa, veď nebudem svoju Pani klamať hneď na začiatku. Rýchlo som písal správu. „Tesi ma, ze sa Vam Pani pacili darceky. Mate pravdu, vecer som nevydrzal napatie z cakania na dnesne rano.... prepacte to vasmu oddanemu Romanovi“ Ak som do tohto momentu bol schopný robiť iba trochu, po tomto momente som nedokázal robiť nič. Každých päť sekúnd som pozeral na displej. Čo odpovie, čo napíše, ako to zhodnotí? Stav na pokraji infarktu trval asi pol hodinu. Pípnutie mobilu opäť znelo ako výbuch sopky. Ruky sa mi triasli ešte viac ako predtým a je zázrak, že som napokon správu otvoril. „Som rada, ze si uprimny, nic tam nebolo, chachacha. Aj preto ta nepotrestam.“ Čítal som si tú správu snáď desiaty krát keď zaznelo pípnutie smsky. Rýchlo som ju otvoril už pevnejšou rukou. „Teraz si moj cestovny otrok, vitaj v sluzbe. Chod vybrat darceky pre dospelych za 100€. Cakaj dalsie pokyny pre cestu domov.. Tvoja Pani Petra“ Prečítal som si správu ešte raz, oprel sa o sedačku a slastne zavrel oči. Moje sny sa začali plniť. .
Rozbehol som sa po obchode. Samozrejme pri sladkostiach som nemal problém, kúpil som veľmi drahé čokolády a niektoré iné pamlsky, ktoré by mohli Paní chutiť. Rýchlo som prebehol do časti alkoholu, kde som vybral Baileys, sladké šampanské a ešte dva likéry, ktoré ma zaujali vzhľadom. Už mi bolo jasné, že kupujem nad možnosti toho, čo môžem darovať, ale bolo mi jasné, že je to najjednoduchšia cesta. Pri mojej nerozhodnej povahe totiž hrozilo, že budem rozhodovať aj hodinu. Vrátil som sa do oddelenia kozmetiky. Pančuchy a pančuchové nohavice som si trúfal kúpiť, pretože sú tam iba tri veľkosti a Paní som odhadol na tú strednú veľkosť. Nakúpil som všetky vzorované, podkolienky, skoro komplet sortiment. Prešiel som k spodnému prádlu. Mali niekoľko pekných súprav, ale vedel som, že najmä pri podprsenkách je výber vhodnej veľkosti veľmi náročný. Preto som sa zameral na nohavičky a tielka. Paní som odhadol na veľkosť L a rýchlo som vybral to čo mi pripadalo najviac vzrušujúce. Uvažoval som ďalej.... „Ešte skúsim nejaké CD na počúvanie a pozriem kozmetiku“. Môj čas sa krátil, pri pokladniach stáli poslední zákazníci. Hodil som do vozíka nejaké romantické výberovky a piesne pre zaľúbených a z kozmetiky neutrálne najdrahší telový krém a samozrejme niekoľko rôznych farieb lakov na nechty, ktorý mali. Ešte dva časopisy pre moderné ženy a stál som pri pokladni. Uvažoval som či som všetko kúpil. Košík bol plný a bolo tam oveľa viac vecí ako som mohol reálne zabaliť. ZABALIŤ!!!!! Rýchlo som bežal do oddelenia kancelárskych potrieb a papiera a zobral dve veľké darčekové tašky, ktoré ma na prvý pohľad zaujali.
Bol som predposledný a môj nákup nestál vôbec málo Ako som napokon zistil bolo to vyše 300 €. Nuž pomyslel som si, život s Paní Petrou asi nebude lacný! Ale na druhej strane zďaleka nie všetko budem môcť dať do kúpenej darčekovej tašky a ak by som zajtra náhodou vyšiel navnivoč veľa z toho môžem použiť aj ja.
Vyrazil som k domovu. Časť nákupu som dal do kufru ale časť som už vložil do kúpených tašiek a položil na predné sedadlo. Ako som cestoval tmou smerom domov, začali tie tašky svietiť. Možno to bol odraz hviezd ale pančuchy položené na vrchu žiaril priamo do mojich očí. Začínala ma premáhať túžba. Myšlienky sa stále zosilňovali až som napokon nevydržal a odbočil na lesnú cestu, ktorú som poznal uprostred lesa a kde som sa už párkrát zastavil, keď mi bolo treba čúrať. Teraz som zastal, zhasol, vybral pančuchy z tašky, pootvoril ich a začal si nimi pretierať tvár. Nohavice ma strašne tlačili a tam som sa nadvihol a rýchlo stiahol gate na kolená. Môj stojací vták sa potešil slobode a ak bol doteraz tvrdý teraz ešte viac stvrdol. Zavrel som oči, položil sa do príjemnej polohy na sedadlo, jednou rukou chytil vtáka a druhou rukou priložil jemnú látku pančúch k lícam. Uvažoval som nad tým, čo som dnes prežil a nad tým, čo ešte prežijem. Moje zážitky boli také silné a predstavy také intenzívne, že trvalo iba pár sekúnd, kým sa napätie uvoľnilo a po mojom tele sa začala roztekať moja dávka. Niežeby som inokedy striekal málo, ale čo do objemu som mal dojem, že som toľko ešte nikdy nevystriekal. Utrel som si telo tričkom. Bol som zrazu pokojný a opäť schopný racionálne uvažovať. Naštartoval som a pohol sa smerom k domovu. Doma som vyniesol veci z auta a postupne ich povykladal v obývačke na zem. Začal som uvažovať, čo a koľko môžem zobrať paní, aby sa jej to nedotklo ako príliš malý dar alebo ako príliš veľký záťaž pre ňu.
Napokon som vybral obsah tašky, čo mi trvalo asi hodinku. Ručičky sa blížili k polnoci, keď som si ľahal do postele. Normálne by som sa ešte osprchoval, ale nechal som to na ráno, jednak na prebudenie, jednak aby som paní Petre krajšie voňal. Okolo mojej postele boli dva budíky a mobil s nastaveným zvonením, aby som v žiadnom prípade nezaspal. Aj keď som bol unavený nevedel som zaspať. Myseľ mi stále odbiehala k ceste, ktorú som prežil a snívala o tom, čo ešte môžem zažiť. Už som zaspával, keď som si uvedomil, že moja Paní Petra vlastne o mne nič nevie. Rýchlo som vstal a začal hľadať nejaký ozdobný papier a pero. Napokon som niečo našiel a rýchlo som krasopisom napísal odkaz. Milá Paní Petra. Príjmite prosím tieto drobnosti ako prejav môjho úprimného ospravedlnenia za moju nevychovanosť a mojej najhlbšej pokory voči Vašej osobe. Dúfam, že Vás moje darčeky potešia a dovolíte mi ísť za Vašími stopami. S hlbokou úctou váš vo všetkom oddaný Roman.“ K tomu som pripísal aj PS.: „Ak budete mať ďalšie želania, ktoré Vám budem môcť vyplniť prosím odovzdajte mi ich osobne pri našich stretnutiach, elektronicky na mojej mailovej adres alebo na mojom telefónnom čísle.“ Doplnil som kontakty a vložil lístok do tašky.
Prerušené zaspávanie a vzrušenie z očakávania sa prejavilo tým, že som dlho nemohol zaspať. Zdalo sa mi, že v momente, keď sa mi konečne podarilo zaspať tvrdo, ozvali sa všetky budíky sveta. V skutočnosti boli iba dva a po minúte sa k nim pridal mobil, ale aj tak som iba ťažko vstával. Trochu mi pomohla sprcha, ktorú som si dal a ktorá ma konečne prebrala. Rýchlo som si vybral najlepšiu košeľu a najlepšie nohavice, aby som sa Paní páčil, oholil som sa a rýchlo zjedol suchý rožok. Normálne chodím k vlaku na poslednú chvíľu, takže mi niekedy aj ujde, teraz som sa vybral tak, že pohodlným krokom by som prišiel niekoľko minút pred odchodom vlaku. Napriek tomu som nešiel pomaly. Mal som chuť letieť alebo aspoň bežať. Bál som sa však, že sa spotím a budem smrdieť a tak som stále kontroloval rýchlosť svojej chôdze. Na stanici som nervózne prešľapoval čakajúc na vlak.
Vybral som si posledný vagón, aby so postupne prešiel celý vlak a našiel svoju paní. Prechádzal som vlakom nazeral do kupé a na sedadlá a hľadal ženu, ktorá mi mala splniť moje sny. Ako som prechádzal jednotlivé vagóny napätie a vzrušenie stúpalo. Ako bude reagovať, čo povie, čo poviem ja?
Napätie vystriedala panika, keď som prišiel na koniec prvého vagóna a Paní Petru som nenašiel Čo sa stalo? Prečo tu nie je? Že by som ju prehliadol? V panike som našiel najjednoduchšiu odpoveď, určite som si ju nevšimol a prehliadol ju a predsa nemôžem chcieť o paní, aby sa prihovorila mne. Otočil som sa a postupoval naspäť. Pozorne som sledoval všetkých cestujúcich, až som sa cítil ako úchylák. Ešte stále som si nepripustil myšlienku, že vo vlaku nie je. Tá začala prevažovať až v poslednom vagóne. Keď som si definitívne overil, že vo vlaku nie je a že sa neskryla ani na WC, ktoré som všetky skontroloval, opäť ma premohla panika. Čo teraz urobím? Robila si so mňa srandu a vedela, že dnes pôjde iným spôsobom? Alebo sa niečo stalo a zaspala a pôjde neskorším vlakom? Alebo je toto tiež súčasťou skúšky mojej oddanosti a vernosti mojej Paní?
Racionálne by som povedal, že si so mňa vystrelila a prinútila ma vstať skorej, ale duša mi stále našepkávala, že je to skúška mojej pokory. A tak som rýchlo na internete vyhľadal ďalšie spoje a pozrel ako ich stíham skontrolovať. Chvíľku trvalo, ale napokon sa mi podarilo urobiť harmonogram tak, aby som stihol skontrolovať všetky vlaky pred príchodom do Bratislavy. Ak by bolo najhoršie ten posledný, ktorý prichádzal tesne pred 9.00 som mohol skontrolovať až na stanici samotnej. Takže som sa vydal na cestu sem a tam na trati.
Keď som zničený čakal pred stanicou v Bratislave na posledný možný ranný vlak, ktorým používali ľudia na cestu do práce, bolo moje napätie na kraji infarktu. Teraz už nebolo pochýb, buď si zo mňa parádne vystrelila alebo ma chcela takýmto spôsobom úplne pokoriť.
Ľudia z vlaku začali vychádzať pred stanicu a ja som pozorne vyzeral, aby mi neprešla pomimo. Napokon som ju zbadal. Išla so staršou paní a rozprávala sa. Zase komplikácia, lebo som rýchlo musel rozmýšľať, ako sa s Paní rozprávať bez toho, aby jej spoludiskutujúca pochopila obsah nášej konverzácie.
Paní ma zbadala a hneď zbadala aj tašku. Vo vlaku sa neusmievala často, ale teraz sa usmiala úsmevom, ktorý by som dokonca označil za šťastný. Srdce sa mi naplnilo šťastím, že ma moja Paní rada vidí. Napriek tomu nezabočila ku mne a tak som sa ja vybral k nej. Usmiala sa na mňa širokým úsmevom a radostne zvolala ešte skôr ako som stihol ku nej pristúpiť. „Ty si našiel moju tašku? Jeeej to som rada, mala som tam všelijaké drobnosti a darčeky“ povedala radostne. Pochopil som, že pred svojou susedou nechce hovoriť o tom čo to je a prečo dostala túto tašku. Pristúpil som na jej hru, ale zachoval som formálnu úslužnosť. „Áno paní, včera ste si ju zabudli vo vlaku, bežal som za Vami, ale vlak už odišiel, tak som sa rozhodol, že Vás dneska vyhliadnem pri vlaku.“ Usmiala sa na mňa potešene, že som pristúpil na jej hru. Napriek tomu však nechystala opustiť pozíciu, ktorú v našom vzťahu mala. „Ale ako si vedel, že pôjdem týmto vlakom? Normálne chodím tým ranným o piatej, ale dnes mám povinnosti až po desiatej, tak som si dobre pospala.“ „Poviem pravdu, paní, aj ja som išiel ráno a vyzeral som Vás v tom vlaku, ale našťastie som mal povinnosti tu neďaleko, tak som prišiel pozrieť, či ste náhodou neprišli týmto vlakom.“
Bola to lož, pretože celé ráno som prechádzal vlakmi akoby som bol revízor, ale pre niekoho nezaiteresovaného ako suseda paní Petry to znelo hodnoverne. Na celom rozhovore bolo čudné snáď iba to, že kým Paní Petra mi stále tykala, ja som jej vykal. Mohlo sa to však chápať ako jej nevychovanosť alebo moja prílišná upätosť. „Tak ti veľmi pekne ďakujem a dúfam, že sa ti budem niekedy môcť revanšovať!“ povedala mi ešte stále veselo, zobrala tašku a vykročila aj zo svojou susedou ďalej. „Rádo sa stalo, paní“ stihol som povedať za odchádzajúcimi postavami, ktoré za chvíľu zahltila masa vychádzajúcich cestujúcich.
Bol som vzrušený a šťastný. Zdá sa, že ten včerajšok nebol sen ani náhoda a že Paní Petra skutočne má chuť urobiť si so mňa svojho milenca. Nejako som sa dopravil do práce, ale sústrediť na prácu som sa nemohol. Iba som sedel a uvažoval, ako prijme moje dary, čo na ne povie, čo si pomyslí? Zapípanie smska a ja som sa strhol akoby vybuchla bomba. Pozrel som na displej a bola to správa od neznámeho čísla. Prsty sa mi začali triasť a takmer sa mi nepodarilo otvoriť správu.
Čítal som správu s napätím ako prežíval ten profesor čo ho hral Tom Hanks pri lúštení DaVinciho kodu: „Darceky sa pacili, ospravedlnenie je prijate... na obale z pancuch je skvrna- ty si si to UROBIL!!!!“ Nohavice sa napli takmer okamžite a mozog sa dostal do varu. „Škrvna na obaly?“ rozmýšľal som. Myslím, že pri tvári som mal iné pančuchy ako som Paní dneska podaroval! Ale na druhej strane ten výstrek bol taký silný, že mohol dosiahnuť až do tašky. Nie, nebudem uvažovať, priznám sa, veď nebudem svoju Pani klamať hneď na začiatku. Rýchlo som písal správu. „Tesi ma, ze sa Vam Pani pacili darceky. Mate pravdu, vecer som nevydrzal napatie z cakania na dnesne rano.... prepacte to vasmu oddanemu Romanovi“ Ak som do tohto momentu bol schopný robiť iba trochu, po tomto momente som nedokázal robiť nič. Každých päť sekúnd som pozeral na displej. Čo odpovie, čo napíše, ako to zhodnotí? Stav na pokraji infarktu trval asi pol hodinu. Pípnutie mobilu opäť znelo ako výbuch sopky. Ruky sa mi triasli ešte viac ako predtým a je zázrak, že som napokon správu otvoril. „Som rada, ze si uprimny, nic tam nebolo, chachacha. Aj preto ta nepotrestam.“ Čítal som si tú správu snáď desiaty krát keď zaznelo pípnutie smsky. Rýchlo som ju otvoril už pevnejšou rukou. „Teraz si moj cestovny otrok, vitaj v sluzbe. Chod vybrat darceky pre dospelych za 100€. Cakaj dalsie pokyny pre cestu domov.. Tvoja Pani Petra“ Prečítal som si správu ešte raz, oprel sa o sedačku a slastne zavrel oči. Moje sny sa začali plniť. .
