Posted 13.03.2021 by Statocne.Srdce in Ostatné
Žblnknutie nasledoval pomalý výdych. Kocka ľadu sa postupne vnorila do éterickej tekutiny. "Už posledný" s laksným úsmevom a hranou výčitkou si povedal sám pre seba. Lakonicky pozrel na posledné lúče slnka hrajúce sa s obrysmi downtownu nepríliš významného pol miliónového mestečka.
"Contrete jungle. Almost" Vypol telefón. Aj tak to bola nezaujímavá všedná premávka.
Čo musí človek urobiť aby dostal life sentence. Without parole. No jasné, najhlbší to pád z obláčika. Hmmm, ty si blázon, ktorý sa rád hrá s ohňom. Tssss
Ľudstvo, tak prvoplánové ľudstvo. Myšlienky mu nekonzistentne behali sem a tam. Zastavil pomaly v ten podvečer typický pohyb. Pomaly odložil Ginn a pozrel na zhasínajúce paprsky tak vytrvalého Slnka. V tieto dni bolo však niečo vytrvalejšie. Tá argumentácia.
"Tak skvelá. Tak logická výstavba. Tak nespochybniteľná."
Nemal to takto rád. Trochu nudné - ak sa to nedá spochybniť. Prečo? Nevedel. Náladový, nedával žiadny zmysel. Hahah.
Ozval sa známy tón. "Ach nie, zlyhal celý môj plán"..."Kašlem nato."
Už vedel ktoré slovo ho mátalo: kultivovanosť. Svetu tak chýba, toľkí ňou opovrhujú. Nechcú o nej ako počuť.
Celý svet, za taktné priloženie pohárika k vínovočerveným perám. A za zamyslený pohár spoza uchlipnutia si. V ktorom to bolo filme, premýšlal...
"Nevermind that" vrátil sa k predošlej myšlienke. Žiadna parole, žiadne dovolenie. Nikde. Večná cenzúra, kvôli... láske? A čo to tá láska vlastne je. Už toľkokrát to nevyšla.
Jeho oblúbený autor mu zrazu zavíril hlavou v knihe píšuc: Kto sme? Odkiaľ pochádzame? Kam smerujeme?
Blikajúce svetlá. Toľko ľudí si hladá miesto pod slnkom. Čosi tu nehralo.
Ach nie, iná farba svetiel znudene presvitala na terasku. Tak túto náladu vôbec nemal. Zamrmlal pár slov a terasa sa plynulo odela do červenkastých odtieňov.
Nebojujeme? Smutne pozrel, to znie tak kludne. Príliš kludne. "Kde sú tie vir vary spred 10 rokov? Keď nevedel, kde mu hlava stojí.
Hry na lásku sú nebezpečné hry, pomyslel si. Zamilovanosť. Vášne. Uchlipol si pomaly návykovej tekutiny. "Áno, to sú tie veci, prerastajúce pomaly ale isto k nenávisti"
V rozprávkach nie, tie majú šťastné konce. Nie ako u mňa, zívol do prázdna.
Kdesi vo vetre začul cinkot. Sranda, pomyslel na pri pohlade klúčov na zemi. Ty nemehlo, všetko sa ti tu povaluje jak v cirkuse. Objektívne: tak pedantný poriadok mohol byť takto okomentovaný len s maximálnym autocynizmom. Nie, autoiróniou. Jedno z toho určite.
Zdvihol klúče a premýšlal nad tým, aké všetky benefity znamená prázdny byt po jeho návrate. Tá stabilita, bezpečie, tá nerušenosť. Žiadne riziká. Žiadne bojiská.
Žiadne vampírky v apartmáne. Pred očami sa mu mihla Lejdy Ketrin. Len spomienka mu brala dych. Nuž, všetko sa začína a končí. Kým je zlomené srdce, je to fajn. Keď už kosti, nie je. Vstal a zaniesol pohárik a flašu do chladničky.
Prečo ma každý tlačí do kúta? Hoc láskavosťou a zdvorilosťou. Nedá sa argumentovať. Nemám zábavu. Nemám hejt, nemám hecovanie, nemám adrenalín... šiiiit. To je to.
"A chceš to fakt?" Pristihol sa, že sa to opýtal nahlas. Hey google, tell me. "Mám chcieť ten adrenalín?" Na počudovanie, telefón vypísal: No rush all is to come.
Faaak to znelo prozaicky. Boooše, v tomto bode, Mister, nevieš ani čo máš nato všetko povedať..."
Je úprimnosť. Je úprimnosť a radosť. A je úprimnosť a radosť a adrenalín. Je toto definícia Dska? To posledné. Wannabe galaxies. Hladáme. Nájdeme. A potom zase hladáme. Stratený kolobeh života. Pomyslel si na chvílku na Chestera. Márnosť nad márnosť.
Zmysel? Má tá pomalá jazzová muzika. Ľudia sú jak zvery. Dominovať, subordinovať. Servílovať a rýpať sa v hnoji. Zasmial sa. Safe distance. Really makes difference.
Keď nevieš čo máš robiť, nerob nič. Zlatá veta. Ou šit, zlatá veta toto je.
A daj zo seba to najlepšie.
Hlavne nehovor, ako ti je fajn, určite nie vtedy, ak by to bolo ako v tej pesničke od Chestera. Tak aká je teda definícia: spontánnosť a radosť? Samé od seba to ide? No, asi ako kedy a u koho.
Jo áno tieto dve sú tak vzdialené: môžem sa oficiálne prehlásiť za vanilkový nulový level a chlapa v sukni a to ešte aj bez gulí.
Spokojne sa usmial, zavrel laptop a stratil sa z terasy.
"Contrete jungle. Almost" Vypol telefón. Aj tak to bola nezaujímavá všedná premávka.
Čo musí človek urobiť aby dostal life sentence. Without parole. No jasné, najhlbší to pád z obláčika. Hmmm, ty si blázon, ktorý sa rád hrá s ohňom. Tssss
Ľudstvo, tak prvoplánové ľudstvo. Myšlienky mu nekonzistentne behali sem a tam. Zastavil pomaly v ten podvečer typický pohyb. Pomaly odložil Ginn a pozrel na zhasínajúce paprsky tak vytrvalého Slnka. V tieto dni bolo však niečo vytrvalejšie. Tá argumentácia.
"Tak skvelá. Tak logická výstavba. Tak nespochybniteľná."
Nemal to takto rád. Trochu nudné - ak sa to nedá spochybniť. Prečo? Nevedel. Náladový, nedával žiadny zmysel. Hahah.
Ozval sa známy tón. "Ach nie, zlyhal celý môj plán"..."Kašlem nato."
Už vedel ktoré slovo ho mátalo: kultivovanosť. Svetu tak chýba, toľkí ňou opovrhujú. Nechcú o nej ako počuť.
Celý svet, za taktné priloženie pohárika k vínovočerveným perám. A za zamyslený pohár spoza uchlipnutia si. V ktorom to bolo filme, premýšlal...
"Nevermind that" vrátil sa k predošlej myšlienke. Žiadna parole, žiadne dovolenie. Nikde. Večná cenzúra, kvôli... láske? A čo to tá láska vlastne je. Už toľkokrát to nevyšla.
Jeho oblúbený autor mu zrazu zavíril hlavou v knihe píšuc: Kto sme? Odkiaľ pochádzame? Kam smerujeme?
Blikajúce svetlá. Toľko ľudí si hladá miesto pod slnkom. Čosi tu nehralo.
Ach nie, iná farba svetiel znudene presvitala na terasku. Tak túto náladu vôbec nemal. Zamrmlal pár slov a terasa sa plynulo odela do červenkastých odtieňov.
Nebojujeme? Smutne pozrel, to znie tak kludne. Príliš kludne. "Kde sú tie vir vary spred 10 rokov? Keď nevedel, kde mu hlava stojí.
Hry na lásku sú nebezpečné hry, pomyslel si. Zamilovanosť. Vášne. Uchlipol si pomaly návykovej tekutiny. "Áno, to sú tie veci, prerastajúce pomaly ale isto k nenávisti"
V rozprávkach nie, tie majú šťastné konce. Nie ako u mňa, zívol do prázdna.
Kdesi vo vetre začul cinkot. Sranda, pomyslel na pri pohlade klúčov na zemi. Ty nemehlo, všetko sa ti tu povaluje jak v cirkuse. Objektívne: tak pedantný poriadok mohol byť takto okomentovaný len s maximálnym autocynizmom. Nie, autoiróniou. Jedno z toho určite.
Zdvihol klúče a premýšlal nad tým, aké všetky benefity znamená prázdny byt po jeho návrate. Tá stabilita, bezpečie, tá nerušenosť. Žiadne riziká. Žiadne bojiská.
Žiadne vampírky v apartmáne. Pred očami sa mu mihla Lejdy Ketrin. Len spomienka mu brala dych. Nuž, všetko sa začína a končí. Kým je zlomené srdce, je to fajn. Keď už kosti, nie je. Vstal a zaniesol pohárik a flašu do chladničky.
Prečo ma každý tlačí do kúta? Hoc láskavosťou a zdvorilosťou. Nedá sa argumentovať. Nemám zábavu. Nemám hejt, nemám hecovanie, nemám adrenalín... šiiiit. To je to.
"A chceš to fakt?" Pristihol sa, že sa to opýtal nahlas. Hey google, tell me. "Mám chcieť ten adrenalín?" Na počudovanie, telefón vypísal: No rush all is to come.
Faaak to znelo prozaicky. Boooše, v tomto bode, Mister, nevieš ani čo máš nato všetko povedať..."
Je úprimnosť. Je úprimnosť a radosť. A je úprimnosť a radosť a adrenalín. Je toto definícia Dska? To posledné. Wannabe galaxies. Hladáme. Nájdeme. A potom zase hladáme. Stratený kolobeh života. Pomyslel si na chvílku na Chestera. Márnosť nad márnosť.
Zmysel? Má tá pomalá jazzová muzika. Ľudia sú jak zvery. Dominovať, subordinovať. Servílovať a rýpať sa v hnoji. Zasmial sa. Safe distance. Really makes difference.
Keď nevieš čo máš robiť, nerob nič. Zlatá veta. Ou šit, zlatá veta toto je.
A daj zo seba to najlepšie.
Hlavne nehovor, ako ti je fajn, určite nie vtedy, ak by to bolo ako v tej pesničke od Chestera. Tak aká je teda definícia: spontánnosť a radosť? Samé od seba to ide? No, asi ako kedy a u koho.
Jo áno tieto dve sú tak vzdialené: môžem sa oficiálne prehlásiť za vanilkový nulový level a chlapa v sukni a to ešte aj bez gulí.
Spokojne sa usmial, zavrel laptop a stratil sa z terasy.
