„Mhhhnghhh!“ (Mango!)
Naše slovo. Nezvyčajné a exotické, ako ona a jej chute. Naše slovo, ktorého vyslovením končí naša hra. Naša hra na predátora a obeť, mačku a myš alebo akékoľvek pomenovanie máte vy, čitatelia, medzi sebou. Boli sme v strede závesu keď som ju po vyslovení safewordu dal s okamžitou platnosťou dolu. Dal som jej z očí dolu jej obľúbenú zamatovú šatku, rozviazal lano okolo úst a videl som ten jej typický nespokojný pohľad. Zvyšok rozväzovania som sa ju snažil upokojiť a dať späť do pohody ale náš rituál nefungoval. Predsalen som na nej videl že niečo ju hryzie.
„Čo sa stalo, zlato?“ pozeral som po nej prekvapene.
„Mám pocit že mi niečo chýba ale nemám tušenia čo,“ zatriasla ramenom.
„A čo presne? Povedz mi čo chceš a ja ti to dám. Čokoládu? Deku? Tisíc a jedno objatie?“ ako som sa jej pýtal čo jej chýba, šťuchal som do nej prstami pretože viem že ju to vždy trochu preberie do nálady.
„Ide o to, že aj keď sme sa spoznali ako ľudia, ktorí dokážu hrať na obidve strany, tak sa to medzi nami akosi ustálilo. Väčšinu našich hier som ja tá, ktorá je v lane alebo v putách,“ povzdychla.
„A čo si teda predstavuješ?“ priamy pohľad do očí predpovedal blízku budúcnosť.
„Chcem... teba,“ jej podlý, diabolský, hravý usmev sa vrátil späť na jej lanom otlačenú tvár.
„Ak ma chceš, musíš si ma najprv vybojovať,“ odrazil som sa z rúk a postavil na nohy.
Lenže akosi mi vypadlo z hlavy že ona ovláda umenie sebaobrany a zhodiť človeka na zem jej nerobí problém. Nestihol som sa ani poškrabkať na nose a už som cítil prudký vietor okolo vlasov ako som letel na zem. Ona ma skopla z miesta! Ten pád so mnou otriasol ale vedel som, že jej zámer nebol len zložiť ma na zem. Chcel som sa pozrieť okolo seba ale už som cítil ako jej ľahké telo sedí na mne a vyzlieka mi tričko.
„Takéto špinavé taktiky, si si istá že to neskôr neoľutuješ?“ silou sa mi podarilo akosi premôcť ju, lenže ani jej netrvalo dlho aby mi vykrútila ruku a nezložila tentoraz na brucho. Tvár mi vtlačila do koberca a kým som sa snažil vyhovoriť ju z toho, mal som aj druhú ruku za chrbtom a pocit jutového lana na zápästiach. Moja bezbrannosť ešte len začínala. Prevrátila ma na chrbát a sadla si tentoraz na brucho. Ako som písal o pár riadkov vyššie, stále mala ten svoj podlý úsmev na tvári ale zároveň lapala dych po tom čo som sa jej zoprel. Zaviazala mi oči tou istou šatkou, ktorú mala ona ešte pred pár minútami na sebe.
„Dobre, už ma máš, nemusela by si to ale prehn- ajajajaj!“ nechtami mi prechádzala celé telo a bolo jej jedno ako silno ich má v mojej koži. Zastavila až na opasku, ktorý mi rozopla a po 20 sekundách odporovania boli aj nohavice dolu. Prevalila ma znovu na brucho, vďaka čomu som sa cítil ako vrece zemiakov, keď si brala do rúk rozmotané lano a začala mi s ním krúžiť okolo oboch členkov naraz. Keď sme spolu začínali viazať, videl som že má akýsi prirodzený talent pre viazanie, lenže jej lenivosť zabránila ďalšiemu pokroku. Bolo to na nej vidno. Vedela presne čo robí, chválim ju za to ale cítil som nedostatky. Lenže teraz nebol ten čas aby som jej to vypichoval, jedine ak by som si chcel koledovať o zapchaté ústa. Tretím lanom spojila ruky a členky čo myšlienku vreca zemiakov len podporilo. Zdvihla sa zo mňa a chvíľu pozorovala môj zbytočný súboj s lanom.
„Nikam neutekaj, miláčik. Ešte som s tebou neskončila,“ rozstrapatila mi hlavu a dala sa na odchod z izby. Ostal som v spálni sám s myšlienkami ako jej to vrátiť. Teraz ale nie je čas vhodný na to. Nechala ma tu samého a to nie je správne, tak nech si pohne. Hneď ako som v hlave vyslovil túto myšlienku, počul som jej bosé nohy ako cupitali okolo mňa.
„Miláčik, pamätáš si na tvoj darček pre mňa, ktorý si mi doniesol z Paríža?“ zamyslel som sa nad jej otázkou, pretože po poslednom výlete tam som jej doniesol veľa darčekov.
„Bolo ich viacej, upresn—mmmfgh!“ hneď som zistil čo to bolo. Nestihol som ani dopovedať vetu a červený roubík našiel miesto v mojich ústach. Aby som to upresnil, v Paríži som našiel veľký červený silikónový roubík, ktorý sme ale neskoro zistili že je na jej ústa až príliš veľký. Úplne som naň zabudol keďže ešte v deň rozbalenia bol odložený do krabici s hračkami, z ktorej nebol už potom vybratý. Práve mu našla majiteľa a už som aj ja zistil dôvod, prečo ho nenosí. Je fakt veľký.
Čo mi môže ešte spraviť?! Ležím na zemi v spodnom prádle so zviazanými rukami a nohami spolu, so šatkou cez oči a obrovským roubíkom v ústach. Počul som ju ale ešte ukladať a pripravovať lano čo znamenalo pokračovanie.
„Miláčik, uvoľni sa. Čím viacej budeš odporovať, tým menej dostaneš,“ poškrabkala ma na krku. Niečo na tom bola pravda. Aby som bol úprimný, zbožňujem lano. Čím viacej, tým som šťastnejší. Prestal som sa tak mrviť a pomaly si začal užívať svoje väzenie. Lano mi krúžilo okolo hrude a podľa čiar, ktoré pribúdali na hrudi som vedel že mi robí akýsi harness. Pripadal mi povedomý, asi kopíruje niečo čo ja skúšam obvykle na nej.
Po dokončení posledného uzlíku sa znovu postavila a znovu obdivovala nové kontúry hrude vytvorené harnessom.
„Je to dobrý pocit byť zasa vo vedúcej pozícií, čo povieš?“ ovievala mi nohu okolo tváre a ťukala do mňa ako do mŕtvoly. Jediné čo mi ostávalo bolo prikývnuť hlavou a zahmmkať.
„Čo myslíš, vidím tu ešte zo dve alebo tri miesta, ktoré by si žiadali spevniť. Ideme na to?“ opýtala sa. Nevedel som čo myslí, tak som len prikývol hlavou a nechal sa prekvapiť. Prevalila ma na bok a spojila mi lanom nohy nad kolenami. To bolo ešte v pohode, lenže znovu ma prevalila na brucho a začala mi rukami spájať lakte. Vedel som čo sa blíži, tak som začal na protest mrmlať až mi sliny tiekli.
„Aký si zlatý, slintiačik. Ale teraz to budeš musieť vydržať,“ lanom mi spojila lakte až sa skoro dotýkali. Ako chlap nie som taký ohybný a bolo to poznať. Nejak to ale prehryziem.
Lenže podľa toho čo som rátal v hlave použité kusy lana tak som vedel že jeden malý kúsok ešte ostáva. A ona je perfekcionistka čiže ten kúsok bude ešte využitý. Počul som ju znova odbehnúť ale netrvalo to dlho kým jej smiech nebolo počuť znovu v spálni. Doniesla našu fialovú sviečku a obmotala ju okolo celej dĺžky lanom. O zviazané lakte upevnila niekoľkými uzlíkmi sviečku tak, aby mierila na chrbát smerom k nohám. Dbala na to, aby nebola blízko rúk alebo chrbtu a zároveň nemala šancu spadnúť.
„Idem nám urobiť niečo malé na večeru. Mango?“ pohladila ma po tvári. Alebo aspoň po zvyšku čo nebolo zakryté.
„Mhhnghhh,“ prikývol som hlavou. Zápalkou zapálila sviečku a nechala ma napospas vosku padajúceho na môj odhalený chrbát.
Naše slovo. Nezvyčajné a exotické, ako ona a jej chute. Naše slovo, ktorého vyslovením končí naša hra. Naša hra na predátora a obeť, mačku a myš alebo akékoľvek pomenovanie máte vy, čitatelia, medzi sebou. Boli sme v strede závesu keď som ju po vyslovení safewordu dal s okamžitou platnosťou dolu. Dal som jej z očí dolu jej obľúbenú zamatovú šatku, rozviazal lano okolo úst a videl som ten jej typický nespokojný pohľad. Zvyšok rozväzovania som sa ju snažil upokojiť a dať späť do pohody ale náš rituál nefungoval. Predsalen som na nej videl že niečo ju hryzie.
„Čo sa stalo, zlato?“ pozeral som po nej prekvapene.
„Mám pocit že mi niečo chýba ale nemám tušenia čo,“ zatriasla ramenom.
„A čo presne? Povedz mi čo chceš a ja ti to dám. Čokoládu? Deku? Tisíc a jedno objatie?“ ako som sa jej pýtal čo jej chýba, šťuchal som do nej prstami pretože viem že ju to vždy trochu preberie do nálady.
„Ide o to, že aj keď sme sa spoznali ako ľudia, ktorí dokážu hrať na obidve strany, tak sa to medzi nami akosi ustálilo. Väčšinu našich hier som ja tá, ktorá je v lane alebo v putách,“ povzdychla.
„A čo si teda predstavuješ?“ priamy pohľad do očí predpovedal blízku budúcnosť.
„Chcem... teba,“ jej podlý, diabolský, hravý usmev sa vrátil späť na jej lanom otlačenú tvár.
„Ak ma chceš, musíš si ma najprv vybojovať,“ odrazil som sa z rúk a postavil na nohy.
Lenže akosi mi vypadlo z hlavy že ona ovláda umenie sebaobrany a zhodiť človeka na zem jej nerobí problém. Nestihol som sa ani poškrabkať na nose a už som cítil prudký vietor okolo vlasov ako som letel na zem. Ona ma skopla z miesta! Ten pád so mnou otriasol ale vedel som, že jej zámer nebol len zložiť ma na zem. Chcel som sa pozrieť okolo seba ale už som cítil ako jej ľahké telo sedí na mne a vyzlieka mi tričko.
„Takéto špinavé taktiky, si si istá že to neskôr neoľutuješ?“ silou sa mi podarilo akosi premôcť ju, lenže ani jej netrvalo dlho aby mi vykrútila ruku a nezložila tentoraz na brucho. Tvár mi vtlačila do koberca a kým som sa snažil vyhovoriť ju z toho, mal som aj druhú ruku za chrbtom a pocit jutového lana na zápästiach. Moja bezbrannosť ešte len začínala. Prevrátila ma na chrbát a sadla si tentoraz na brucho. Ako som písal o pár riadkov vyššie, stále mala ten svoj podlý úsmev na tvári ale zároveň lapala dych po tom čo som sa jej zoprel. Zaviazala mi oči tou istou šatkou, ktorú mala ona ešte pred pár minútami na sebe.
„Dobre, už ma máš, nemusela by si to ale prehn- ajajajaj!“ nechtami mi prechádzala celé telo a bolo jej jedno ako silno ich má v mojej koži. Zastavila až na opasku, ktorý mi rozopla a po 20 sekundách odporovania boli aj nohavice dolu. Prevalila ma znovu na brucho, vďaka čomu som sa cítil ako vrece zemiakov, keď si brala do rúk rozmotané lano a začala mi s ním krúžiť okolo oboch členkov naraz. Keď sme spolu začínali viazať, videl som že má akýsi prirodzený talent pre viazanie, lenže jej lenivosť zabránila ďalšiemu pokroku. Bolo to na nej vidno. Vedela presne čo robí, chválim ju za to ale cítil som nedostatky. Lenže teraz nebol ten čas aby som jej to vypichoval, jedine ak by som si chcel koledovať o zapchaté ústa. Tretím lanom spojila ruky a členky čo myšlienku vreca zemiakov len podporilo. Zdvihla sa zo mňa a chvíľu pozorovala môj zbytočný súboj s lanom.
„Nikam neutekaj, miláčik. Ešte som s tebou neskončila,“ rozstrapatila mi hlavu a dala sa na odchod z izby. Ostal som v spálni sám s myšlienkami ako jej to vrátiť. Teraz ale nie je čas vhodný na to. Nechala ma tu samého a to nie je správne, tak nech si pohne. Hneď ako som v hlave vyslovil túto myšlienku, počul som jej bosé nohy ako cupitali okolo mňa.
„Miláčik, pamätáš si na tvoj darček pre mňa, ktorý si mi doniesol z Paríža?“ zamyslel som sa nad jej otázkou, pretože po poslednom výlete tam som jej doniesol veľa darčekov.
„Bolo ich viacej, upresn—mmmfgh!“ hneď som zistil čo to bolo. Nestihol som ani dopovedať vetu a červený roubík našiel miesto v mojich ústach. Aby som to upresnil, v Paríži som našiel veľký červený silikónový roubík, ktorý sme ale neskoro zistili že je na jej ústa až príliš veľký. Úplne som naň zabudol keďže ešte v deň rozbalenia bol odložený do krabici s hračkami, z ktorej nebol už potom vybratý. Práve mu našla majiteľa a už som aj ja zistil dôvod, prečo ho nenosí. Je fakt veľký.
Čo mi môže ešte spraviť?! Ležím na zemi v spodnom prádle so zviazanými rukami a nohami spolu, so šatkou cez oči a obrovským roubíkom v ústach. Počul som ju ale ešte ukladať a pripravovať lano čo znamenalo pokračovanie.
„Miláčik, uvoľni sa. Čím viacej budeš odporovať, tým menej dostaneš,“ poškrabkala ma na krku. Niečo na tom bola pravda. Aby som bol úprimný, zbožňujem lano. Čím viacej, tým som šťastnejší. Prestal som sa tak mrviť a pomaly si začal užívať svoje väzenie. Lano mi krúžilo okolo hrude a podľa čiar, ktoré pribúdali na hrudi som vedel že mi robí akýsi harness. Pripadal mi povedomý, asi kopíruje niečo čo ja skúšam obvykle na nej.
Po dokončení posledného uzlíku sa znovu postavila a znovu obdivovala nové kontúry hrude vytvorené harnessom.
„Je to dobrý pocit byť zasa vo vedúcej pozícií, čo povieš?“ ovievala mi nohu okolo tváre a ťukala do mňa ako do mŕtvoly. Jediné čo mi ostávalo bolo prikývnuť hlavou a zahmmkať.
„Čo myslíš, vidím tu ešte zo dve alebo tri miesta, ktoré by si žiadali spevniť. Ideme na to?“ opýtala sa. Nevedel som čo myslí, tak som len prikývol hlavou a nechal sa prekvapiť. Prevalila ma na bok a spojila mi lanom nohy nad kolenami. To bolo ešte v pohode, lenže znovu ma prevalila na brucho a začala mi rukami spájať lakte. Vedel som čo sa blíži, tak som začal na protest mrmlať až mi sliny tiekli.
„Aký si zlatý, slintiačik. Ale teraz to budeš musieť vydržať,“ lanom mi spojila lakte až sa skoro dotýkali. Ako chlap nie som taký ohybný a bolo to poznať. Nejak to ale prehryziem.
Lenže podľa toho čo som rátal v hlave použité kusy lana tak som vedel že jeden malý kúsok ešte ostáva. A ona je perfekcionistka čiže ten kúsok bude ešte využitý. Počul som ju znova odbehnúť ale netrvalo to dlho kým jej smiech nebolo počuť znovu v spálni. Doniesla našu fialovú sviečku a obmotala ju okolo celej dĺžky lanom. O zviazané lakte upevnila niekoľkými uzlíkmi sviečku tak, aby mierila na chrbát smerom k nohám. Dbala na to, aby nebola blízko rúk alebo chrbtu a zároveň nemala šancu spadnúť.
„Idem nám urobiť niečo malé na večeru. Mango?“ pohladila ma po tvári. Alebo aspoň po zvyšku čo nebolo zakryté.
„Mhhnghhh,“ prikývol som hlavou. Zápalkou zapálila sviečku a nechala ma napospas vosku padajúceho na môj odhalený chrbát.
