Zdvihol pohľad na hodiny. Pol dvanástej. S konferenčným stolíkom vymenil knihu za pohár a pomaly vstal. Príjemný nočný vánok lákal na terasu, ale šiel by tam aj bez neho.
Rozriedil krv ďalším dúškom alkoholu a myšlienkami sa vrátil k svojej nerozhodnosti. Že je schizofrenik sa sám o sebe rozhodol už dávnejšie. Nikdy sa nevedel rozhodnúť, či sa v takýchto chvíľach teší, alebo bojí. Či to, že mu tieto pocity premiestňujú krv z mozgu do rozkroku je dobré, alebo zlé. Či sa viac oddáva bolesti, alebo tej chvíli, keď ustane. Či má radšej svoj orgazmus, alebo ten čas, kedy ho ešte nemá dovolený.
Pokúsil sa odpiť, aby zistil, že už nemá čo. Na chvíľu sa zamyslel. Nemal alkohol zakázaný, ale nesmel byť opitý. Rozhodol sa, položil prázdny pohár na kamenný plôtik a otočil smerom ku kuchyni.
Linda stojaca vo dverách ho prekvapila tak veľmi, že sa strhol a rukou narazil do pohára. Ten sa rozknísal, Patrik ho rýchlo prichytil a počkal, kým sa ustáli. Obrátil sa späť k Linde, prebehol ju pohľadom. Mlčala, jej tvár neprezrádzala žiadnu emóciu. Pomaly cúvol, zadkom narazil o zábradlie. Rozpažil ruky a oboma sa chytil studeného kameňa, akoby hľadal pevný bod.
"Nemohol som vás tam pustiť." zašepkal. "Prosím, skús to pochopiť."
Ešte chvíľu sa na neho dívala a potom bez slova prešla k lehátku. Pomaly si sadla, vyložila aj nohy, chrbát pohodlne zosunula do poloľahu. Ľahký župan jej skĺzol z jedného kolena a odhalil štíhlu nohu až po stehno. Nedokázal nevenovať tomu pozornosť tak ako ona, ale pohľad mu ušiel len na sekundu. Linda jemne naklonila hlavu a nenútene sa opýtala:
"Ak to pochopím, tak čo?"
Nechápavo žmurkol.
"Môžeš si ísť po to víno," povedala hlasnejšie po krátkom pohľade na jeho pohár, "dám si džús."
Bez zaváhania okamžite odišiel do kuchyne.
Podal jej pohár, ten svoj dolial a položil fľašu.
"Môžem si sadnúť?" skúsil.
"Nie."
Pokojná zamietavá odpoveď ho neprekvapila. Postavil sa priamo pred lehátko.
Linda k nemu zdvihla pohľad.
"Ak to pochopím, tak čo?" zopakovala otázku.
Na chvíľu zaváhal, aby potom neisto odpovedal:
"Tak nebudeš nahnevaná."
"Ak nebudem nahnevaná, tak čo?"
Druhú otázku položila hneď, rovnakým tónom ako prvú. Došlo mu, že rozhovor smeruje presne tam, kam ona chce. Akurát, že netušil, kde to je.
"Tak ma nebudeš biť." odpovedal po chvíli. "...tak veľmi." doplnil potichšie.
"Ty nechceš bitku?" V hlase žiadne prekvapenie, ani hnev. Len konštruktívna otázka. Tiež príliš rýchlo po jeho odpovedi. Začínal tušiť, kam debata speje. Ale nechcelo sa mu tam, napriek tomu, že jej spôsob rozhovoru mu pridával na vzrušení. Rozhodol sa radšej neodpovedať a sklopil pohľad.
Jemne sa usmiala:
„Upokoj sa. Nebudem ťa biť, ak si to neželáš.“
Váhavo k nej zdvihol podozrievavý pohľad.
„Rozhodne ti nedám výprask, ak si ho nepoprosíš.“
Došlo mu, že debata je v cieli. Prehltol.
„...Linda, toto mi nerob.“ dostal zo seba pridusene.
„Čo myslíš?“ opýtala sa nevinne.
„...nenúť ma prosiť o výprask.“ Vzrušenie mu prebehlo celým telom. Tlak v nohaviciach sa prudko zvýšil, chvenie žalúdka už viac gradovať nemohlo.
Neodpovedala, len sa na neho priamo dívala a čakala.
Dych sa mu zrýchlil, pomaly pokrútil hlavou:
„...to neurobím.“
Sklonila hlavu. Pomaly sa vyrovnala a vstala. Prešla k nemu, chvíľu sa mu dívala do očí.
„Dobre.“ povedala konečne. Potom sa otočila a vybrala sa k dverám. Prekvapene zmeravel.
„Počkaj!“ skríkol. Zastala a pomaly sa otočila:
„Áno?“
„Nemôžeš,“ začal. Zmätene hľadal slová, aj myšlienky. „...teraz odísť!“
Pobavene sa usmiala, zložila ruky na prsia:
„Nemôžem?“
Jasné, že môže. Ona môže všetko.
„Prosím.“ zašepkal.
„O čo prosíš?“ Nebola ochotná ustúpiť.
Sklonil hlavu, na chvíľu privrel oči. Obrovské poníženie, ktoré cítil, sa miesilo so vzrušením.
„Prosím, zbi ma.“ vydýchol porazene.
„Prečo?“
Trpiteľsky zakňučal. Tlak napnutého penisu v pevných nohaviciach už spôsoboval bolesť.
„Lebo som ťa dnes nahneval. Keby si,...“ sťažka prehltol, „bola ochotná ma za to potrestať, veľmi by mi to pomohlo. Aby som bol...“ hlbokým nádychom sa pokúsil zmierniť vzrušenie aj poníženie. „...aby som bol poslušnejší.“ Neodvážne jej pozrel do tváre. Spokojne sa usmievala. Po chvíľke sa otočila a mávla, nech ju nasleduje.
Prechádzajúc chodbou, luskla prstami smerom k váze, ktorú práve míňala. Sklenená, bez vody, akési suché kvety a ratanové prúty. Páčila sa iba starým dámam zo vzdialenej rodiny, ale podozrivá nebola nikomu. Práve preto ju tam Linda chcela. Nenápadne schovaná na očiach. Všetci videli len dosť nevkusnú dekoráciu. No ona a Patrik vedeli svoje.
Ani sa nezamyslel, či bude dnes lepšie vybrať si tenšiu, alebo radšej masívnejšiu rákosku. Schmatol prvú a zrýchlil krok, aby za Lindou nezaostával.
"Vyzleč sa a na brucho." Povedala Linda hneď, ako sa za nimi zavreli dvere jeho spálne. Netrvalo mu to ani minútu.
Ľahol si na posteľ, tvár položil na vankúš a ruky roztiahol nad hlavou. Začul cinkanie reťazí o kované priečelie postele, vzápätí ucítil studený kov, ako mu obopol najprv jedno a potom aj druhé zápästie. Ani mu nenapadlo kontrolovať pevnosť policajných pút – už ju dobre poznal. Potom zvuk Lindiných krokov, bosé nohy prebehli po tvrdej podlahe. Vrátila sa k posteli a nastalo ticho.
Vedel, že má v rukách rákosku. Vedel, že bolesť mu teraz vzrušenie trochu utlmí a potom vystrelí do nebies. Vedel, že tú malú sadistku nad sebou bude teraz chvíľu nenávidieť a vzápätí zbožňovať.
Na zadok mu dopadla prvá štipľavá rana, druhá až po pár sekundách. Linda si dávala načas a spokojne sledovala pomaly pribúdajúce fialové pruhy. Zavrel oči a nehýbal sa. Po každom údere len trochu napol svaly. Vnímal, ako bolesť pravidelných úderov prechádza jeho telom. Nepočítal, nekázala to. Len odhadoval asi pätnásť rán, keď Linda prestala. Otvoril oči, párkrát zhlboka vdýchol a vydýchol. Prešla minúta, možno dve a Linda sa bez slova opäť napriahla. Takmer ihneď dopadla rana o dosť tvrdšia, ako prvé. A v zápätí hneď ďalšia a ďalšia. Bez prestávky, tesne po sebe. Prehol chrbát a silno zatínal zuby. Nepodarilo sa mu nazakňučať, ale Lindu to nevyrušilo a dostal ešte dobrých pár takých rán. Keď konečne prestala, zadok ohromne pálil. Zložil si tvár do vankúša a prudko dýchal. Linda prešla k oknu a znudene, bez záujmu pozerala von. Čakala.
V úplnom tichu izby bolo prudké, rýchle mužské dýchanie jediným zvukom. Pomaly sa zvolňovalo, Patrik sa trochu zamrvil. Netrvalo dlho, kým našiel polohu, v ktorej ho tvrdý vták tlačil najmenej a potom pomaly aj dych upokojil tak, že ho nebolo počuť.
Linda sa pomaly otočila a vrátila k posteli. Nevidel, čo vytiahla zo stolíka, ale vzápätí ucítil na členkoch lano. Priviazala mu ich o spodnú časť postele. Vnímal, že opäť vzala do rúk rákosku a vystrela sa nad ním. Zmierene sa zhlboka nadýchol, oprel čelo o vankúš a čakal. Strčila mu prsty do vlasov a jemne pohladila:
"Posledných dvadsať. Tichých. Ak sa pri rane ozveš, nepočíta sa."
Patrik zúfalo vzdychol, ďalších dvadsať rán mu prišlo nevydržateľných. Napriek tomu mlčky prikývol.
Rákoska zasvišťala vzduchom a dopadla. Napol svaly a putami trhol tak silno, že bolo počuť náraz kovu o kov. Silno zaťal zuby, aby nevykríkol. Dokázal to, ale už druhú ranu si musel zopakovať. Linda menila rýchlosť aj silu tak náhodne, že to, že dvakrát dostal len každú druhú-tretiu ranu mu prišlo ako zázrak. Bol ich dokopy tridsať? Štyridsať? Netušil. Napínal svaly a krik sa snažil tlmiť vankúšom. Zbytočne, neodpustila mu ani jednu. Keď zaznelo vymodlené "Dvadsať," bol so silami v koncoch. Keby chcela pokračovať, nedokázal by nekričať ani za cenu, že ho prizabije. Zatínal zuby aj päste. Bolesť už síce nerástla, ale ani trochu nezačínala ustupovať.
Linda položila rákosku, postavila sa na posteľ a prešla k jeho hlave. Obkročila mu ruky a sadla si medzi ne, tvárou k nemu. Ihneď zdvihol hlavu, zhlboka vdýchol jej vôňu. Bola bez nohavičiek. Oprela sa o čelo postele a panvu prisunula bližšie, aby na ňu jazykom dosiahol.
"Spokojný?" Nežne ho pohladila po tvári.
Omámený jej blízkosťou, nehou a ešte stále bolesťou len prikývol.
"Pekne mi poďakuj." prikázala. Nestihla si ani oprieť hlavu, keď už ucítila jeho jazyk.
Obsluhoval ju ako vždy - nežne, so zbožnou úctou, nekonečne vďačný za všetko. Za bolesť, aj za to, že skončila. Za jej telo a za to, že sa ho smie dotýkať. A najmä za to, že pre ňu môže trpieť.
Tichúčko vzdychla, chytila ho za vlasy. Nepritlačil, nikdy si to voči jej mladučkému telu nedovolil. Pokračoval jazykom opatrne a nežne. Aj tak už potrebovala iba chvíľku. Vzdychla hlasnejšie, nadvihla panvu. Ruku aj s jeho vlasmi zovrela v päsť. prsty druhej zaryla do plachty.
Jemne jej bozkával slabiny a čakal, kým sa spamätá. Hneď, ako mu pustila vlasy, sa natiahla po kľúče od pút. Kým ich uvoľnila, Patrikovi nedalo:
"Dnes iba jeden?"
Usmiala sa a gestom naznačila, aby sa odsunul preč. Padlo mu vhod, že si mohol kľaknúť, aspoň uvoľnil tlak na penis. Teda na chvíľu, lebo Linda si ľahla bruchom dole a nohy v kolenách zohla tak, že mu naň presne dosiahla. Zalapal po dychu a napäto čakal. Len párkrát ho chodidlami jemne pohladila a odtiahla ich. Bol vďačný, že ho nekopla, takže keď povedala: "Pomaznaj mi nohy," okamžite jej ich jemne vzal do rúk a začal hladiť a oblizovať. Položila si tvár na zložené predlaktia a spokojne privrela oči.
Zbožňoval rozmaznávať jej telo a nohy ešte o trochu viac. Hoci teraz, pri tak obrovskom vzrušení, to už pre neho nebola slasť, ale mučenie. A nezdalo sa, že by Linda mala v pláne dopriať mu uvoľnenie. Útrpne zakňučal a strčil jej jazyk medzi prstíky. Nikdy sa neprestal tešiť z toho, že Linda nie je ani trošku šteklivá. Mohol jej nôžky hladkať, lízať, obtierať si o ne vtáka. Nič z toho jej nevadilo, práve naopak, všetko sa jej páčilo. Aj keď sotva až tak, ako jemu. Nadvihol sa, pohladil jej chodidlo penisom a slastne vzdychol. Uvedomil si, že balancuje na hranici orgazmu a radšej sa vrátil k olizovaniu.
"Ideme teda zajtra do obchodov?" opýtala sa odrazu Linda a otočila k nemu hlavu.
Rýchlo sa prebral a pokúsil sústrediť:
"Ehm, áno, môžme." odpovedal chrapľavo. "Už vieš, čo konkrétne ťa poteší, či budeme hľadať?"
Otočila sa k nemu viac:
"Nie kvôli mne. Alici si sľúbil Rakúsko."
Zvraštil čelo:
"Asi som zabudol. Jasné, rozhodni sa, kedy chcete ísť."
Pousmiala sa nad jeho formuláciou a uložila sa späť na ruky. Ešte chvíľu si užívala jeho bezmocné vzrušené dýchanie a oddané dotyky, keď sa rozhodla povedať:
"Ešte mi prestriekni nohy."
Sotva to dopovedala, mal vtáka v ruke. Okamžite si ho začal honiť, jednu jej nohu si jemne vtlačil do rozkroku. Stačilo iba pár pohybov a už plnil jej želanie. Pridržal jej chodidlo a vystriekol. Sledoval, ako semeno steká pomedzi jej prsty a z prudkého uvoľnenia zťažka chytal dych. Nečakala, kým sa mu to podarí:
"Rýchlo to uprac."
Toto nebola jeho najobľúbenejšia časť, ale už si zvykol. Odfukol a začal jej semeno pomaly zlízavať z pokožky. Jemne, ale sústredene. Nechala ho dlhšie, než bolo treba. Dosť dlho na to, aby sa jeho penis opäť začal ozývať.
"Dobre, idem, lebo tu zaspím." zdvihla sa odrazu a hneď aj zoskočila z postele. Kým si opravovala župan, Patrik opatrne skúsil:
"Môžem si ho potom ešte raz sám vyhoniť?"
Venovala mu úsmev: "Môžeš."
Pobrala sa k dverám, ale kým stlačila kľučku, Patrik sa ozval opäť:
"Linda?"
"Áno?" otočila sa.
"...čo bude skutočný trest?"
Letmo sa usmiala: "Čo tým myslíš?"
Jej reakcia mu len potvrdila, že sa nemýli, ale odpovedal:
"Dala si mi len toľko, koľko znesiem. Orgazmus som nielen že dostal, ale ani som o neho nemusel prosiť... Toto nie je tvoj trest. Tak ľahko mi to prejsť nenecháš."
Trošku zdvihla nos a povýšenecky sa usmiala:
"Spoznáš to."
A zmizla za dverami.
Poviedka je z Trinástej komnaty portálu www.alexandravelka.sk
Rozriedil krv ďalším dúškom alkoholu a myšlienkami sa vrátil k svojej nerozhodnosti. Že je schizofrenik sa sám o sebe rozhodol už dávnejšie. Nikdy sa nevedel rozhodnúť, či sa v takýchto chvíľach teší, alebo bojí. Či to, že mu tieto pocity premiestňujú krv z mozgu do rozkroku je dobré, alebo zlé. Či sa viac oddáva bolesti, alebo tej chvíli, keď ustane. Či má radšej svoj orgazmus, alebo ten čas, kedy ho ešte nemá dovolený.
Pokúsil sa odpiť, aby zistil, že už nemá čo. Na chvíľu sa zamyslel. Nemal alkohol zakázaný, ale nesmel byť opitý. Rozhodol sa, položil prázdny pohár na kamenný plôtik a otočil smerom ku kuchyni.
Linda stojaca vo dverách ho prekvapila tak veľmi, že sa strhol a rukou narazil do pohára. Ten sa rozknísal, Patrik ho rýchlo prichytil a počkal, kým sa ustáli. Obrátil sa späť k Linde, prebehol ju pohľadom. Mlčala, jej tvár neprezrádzala žiadnu emóciu. Pomaly cúvol, zadkom narazil o zábradlie. Rozpažil ruky a oboma sa chytil studeného kameňa, akoby hľadal pevný bod.
"Nemohol som vás tam pustiť." zašepkal. "Prosím, skús to pochopiť."
Ešte chvíľu sa na neho dívala a potom bez slova prešla k lehátku. Pomaly si sadla, vyložila aj nohy, chrbát pohodlne zosunula do poloľahu. Ľahký župan jej skĺzol z jedného kolena a odhalil štíhlu nohu až po stehno. Nedokázal nevenovať tomu pozornosť tak ako ona, ale pohľad mu ušiel len na sekundu. Linda jemne naklonila hlavu a nenútene sa opýtala:
"Ak to pochopím, tak čo?"
Nechápavo žmurkol.
"Môžeš si ísť po to víno," povedala hlasnejšie po krátkom pohľade na jeho pohár, "dám si džús."
Bez zaváhania okamžite odišiel do kuchyne.
Podal jej pohár, ten svoj dolial a položil fľašu.
"Môžem si sadnúť?" skúsil.
"Nie."
Pokojná zamietavá odpoveď ho neprekvapila. Postavil sa priamo pred lehátko.
Linda k nemu zdvihla pohľad.
"Ak to pochopím, tak čo?" zopakovala otázku.
Na chvíľu zaváhal, aby potom neisto odpovedal:
"Tak nebudeš nahnevaná."
"Ak nebudem nahnevaná, tak čo?"
Druhú otázku položila hneď, rovnakým tónom ako prvú. Došlo mu, že rozhovor smeruje presne tam, kam ona chce. Akurát, že netušil, kde to je.
"Tak ma nebudeš biť." odpovedal po chvíli. "...tak veľmi." doplnil potichšie.
"Ty nechceš bitku?" V hlase žiadne prekvapenie, ani hnev. Len konštruktívna otázka. Tiež príliš rýchlo po jeho odpovedi. Začínal tušiť, kam debata speje. Ale nechcelo sa mu tam, napriek tomu, že jej spôsob rozhovoru mu pridával na vzrušení. Rozhodol sa radšej neodpovedať a sklopil pohľad.
Jemne sa usmiala:
„Upokoj sa. Nebudem ťa biť, ak si to neželáš.“
Váhavo k nej zdvihol podozrievavý pohľad.
„Rozhodne ti nedám výprask, ak si ho nepoprosíš.“
Došlo mu, že debata je v cieli. Prehltol.
„...Linda, toto mi nerob.“ dostal zo seba pridusene.
„Čo myslíš?“ opýtala sa nevinne.
„...nenúť ma prosiť o výprask.“ Vzrušenie mu prebehlo celým telom. Tlak v nohaviciach sa prudko zvýšil, chvenie žalúdka už viac gradovať nemohlo.
Neodpovedala, len sa na neho priamo dívala a čakala.
Dych sa mu zrýchlil, pomaly pokrútil hlavou:
„...to neurobím.“
Sklonila hlavu. Pomaly sa vyrovnala a vstala. Prešla k nemu, chvíľu sa mu dívala do očí.
„Dobre.“ povedala konečne. Potom sa otočila a vybrala sa k dverám. Prekvapene zmeravel.
„Počkaj!“ skríkol. Zastala a pomaly sa otočila:
„Áno?“
„Nemôžeš,“ začal. Zmätene hľadal slová, aj myšlienky. „...teraz odísť!“
Pobavene sa usmiala, zložila ruky na prsia:
„Nemôžem?“
Jasné, že môže. Ona môže všetko.
„Prosím.“ zašepkal.
„O čo prosíš?“ Nebola ochotná ustúpiť.
Sklonil hlavu, na chvíľu privrel oči. Obrovské poníženie, ktoré cítil, sa miesilo so vzrušením.
„Prosím, zbi ma.“ vydýchol porazene.
„Prečo?“
Trpiteľsky zakňučal. Tlak napnutého penisu v pevných nohaviciach už spôsoboval bolesť.
„Lebo som ťa dnes nahneval. Keby si,...“ sťažka prehltol, „bola ochotná ma za to potrestať, veľmi by mi to pomohlo. Aby som bol...“ hlbokým nádychom sa pokúsil zmierniť vzrušenie aj poníženie. „...aby som bol poslušnejší.“ Neodvážne jej pozrel do tváre. Spokojne sa usmievala. Po chvíľke sa otočila a mávla, nech ju nasleduje.
Prechádzajúc chodbou, luskla prstami smerom k váze, ktorú práve míňala. Sklenená, bez vody, akési suché kvety a ratanové prúty. Páčila sa iba starým dámam zo vzdialenej rodiny, ale podozrivá nebola nikomu. Práve preto ju tam Linda chcela. Nenápadne schovaná na očiach. Všetci videli len dosť nevkusnú dekoráciu. No ona a Patrik vedeli svoje.
Ani sa nezamyslel, či bude dnes lepšie vybrať si tenšiu, alebo radšej masívnejšiu rákosku. Schmatol prvú a zrýchlil krok, aby za Lindou nezaostával.
"Vyzleč sa a na brucho." Povedala Linda hneď, ako sa za nimi zavreli dvere jeho spálne. Netrvalo mu to ani minútu.
Ľahol si na posteľ, tvár položil na vankúš a ruky roztiahol nad hlavou. Začul cinkanie reťazí o kované priečelie postele, vzápätí ucítil studený kov, ako mu obopol najprv jedno a potom aj druhé zápästie. Ani mu nenapadlo kontrolovať pevnosť policajných pút – už ju dobre poznal. Potom zvuk Lindiných krokov, bosé nohy prebehli po tvrdej podlahe. Vrátila sa k posteli a nastalo ticho.
Vedel, že má v rukách rákosku. Vedel, že bolesť mu teraz vzrušenie trochu utlmí a potom vystrelí do nebies. Vedel, že tú malú sadistku nad sebou bude teraz chvíľu nenávidieť a vzápätí zbožňovať.
Na zadok mu dopadla prvá štipľavá rana, druhá až po pár sekundách. Linda si dávala načas a spokojne sledovala pomaly pribúdajúce fialové pruhy. Zavrel oči a nehýbal sa. Po každom údere len trochu napol svaly. Vnímal, ako bolesť pravidelných úderov prechádza jeho telom. Nepočítal, nekázala to. Len odhadoval asi pätnásť rán, keď Linda prestala. Otvoril oči, párkrát zhlboka vdýchol a vydýchol. Prešla minúta, možno dve a Linda sa bez slova opäť napriahla. Takmer ihneď dopadla rana o dosť tvrdšia, ako prvé. A v zápätí hneď ďalšia a ďalšia. Bez prestávky, tesne po sebe. Prehol chrbát a silno zatínal zuby. Nepodarilo sa mu nazakňučať, ale Lindu to nevyrušilo a dostal ešte dobrých pár takých rán. Keď konečne prestala, zadok ohromne pálil. Zložil si tvár do vankúša a prudko dýchal. Linda prešla k oknu a znudene, bez záujmu pozerala von. Čakala.
V úplnom tichu izby bolo prudké, rýchle mužské dýchanie jediným zvukom. Pomaly sa zvolňovalo, Patrik sa trochu zamrvil. Netrvalo dlho, kým našiel polohu, v ktorej ho tvrdý vták tlačil najmenej a potom pomaly aj dych upokojil tak, že ho nebolo počuť.
Linda sa pomaly otočila a vrátila k posteli. Nevidel, čo vytiahla zo stolíka, ale vzápätí ucítil na členkoch lano. Priviazala mu ich o spodnú časť postele. Vnímal, že opäť vzala do rúk rákosku a vystrela sa nad ním. Zmierene sa zhlboka nadýchol, oprel čelo o vankúš a čakal. Strčila mu prsty do vlasov a jemne pohladila:
"Posledných dvadsať. Tichých. Ak sa pri rane ozveš, nepočíta sa."
Patrik zúfalo vzdychol, ďalších dvadsať rán mu prišlo nevydržateľných. Napriek tomu mlčky prikývol.
Rákoska zasvišťala vzduchom a dopadla. Napol svaly a putami trhol tak silno, že bolo počuť náraz kovu o kov. Silno zaťal zuby, aby nevykríkol. Dokázal to, ale už druhú ranu si musel zopakovať. Linda menila rýchlosť aj silu tak náhodne, že to, že dvakrát dostal len každú druhú-tretiu ranu mu prišlo ako zázrak. Bol ich dokopy tridsať? Štyridsať? Netušil. Napínal svaly a krik sa snažil tlmiť vankúšom. Zbytočne, neodpustila mu ani jednu. Keď zaznelo vymodlené "Dvadsať," bol so silami v koncoch. Keby chcela pokračovať, nedokázal by nekričať ani za cenu, že ho prizabije. Zatínal zuby aj päste. Bolesť už síce nerástla, ale ani trochu nezačínala ustupovať.
Linda položila rákosku, postavila sa na posteľ a prešla k jeho hlave. Obkročila mu ruky a sadla si medzi ne, tvárou k nemu. Ihneď zdvihol hlavu, zhlboka vdýchol jej vôňu. Bola bez nohavičiek. Oprela sa o čelo postele a panvu prisunula bližšie, aby na ňu jazykom dosiahol.
"Spokojný?" Nežne ho pohladila po tvári.
Omámený jej blízkosťou, nehou a ešte stále bolesťou len prikývol.
"Pekne mi poďakuj." prikázala. Nestihla si ani oprieť hlavu, keď už ucítila jeho jazyk.
Obsluhoval ju ako vždy - nežne, so zbožnou úctou, nekonečne vďačný za všetko. Za bolesť, aj za to, že skončila. Za jej telo a za to, že sa ho smie dotýkať. A najmä za to, že pre ňu môže trpieť.
Tichúčko vzdychla, chytila ho za vlasy. Nepritlačil, nikdy si to voči jej mladučkému telu nedovolil. Pokračoval jazykom opatrne a nežne. Aj tak už potrebovala iba chvíľku. Vzdychla hlasnejšie, nadvihla panvu. Ruku aj s jeho vlasmi zovrela v päsť. prsty druhej zaryla do plachty.
Jemne jej bozkával slabiny a čakal, kým sa spamätá. Hneď, ako mu pustila vlasy, sa natiahla po kľúče od pút. Kým ich uvoľnila, Patrikovi nedalo:
"Dnes iba jeden?"
Usmiala sa a gestom naznačila, aby sa odsunul preč. Padlo mu vhod, že si mohol kľaknúť, aspoň uvoľnil tlak na penis. Teda na chvíľu, lebo Linda si ľahla bruchom dole a nohy v kolenách zohla tak, že mu naň presne dosiahla. Zalapal po dychu a napäto čakal. Len párkrát ho chodidlami jemne pohladila a odtiahla ich. Bol vďačný, že ho nekopla, takže keď povedala: "Pomaznaj mi nohy," okamžite jej ich jemne vzal do rúk a začal hladiť a oblizovať. Položila si tvár na zložené predlaktia a spokojne privrela oči.
Zbožňoval rozmaznávať jej telo a nohy ešte o trochu viac. Hoci teraz, pri tak obrovskom vzrušení, to už pre neho nebola slasť, ale mučenie. A nezdalo sa, že by Linda mala v pláne dopriať mu uvoľnenie. Útrpne zakňučal a strčil jej jazyk medzi prstíky. Nikdy sa neprestal tešiť z toho, že Linda nie je ani trošku šteklivá. Mohol jej nôžky hladkať, lízať, obtierať si o ne vtáka. Nič z toho jej nevadilo, práve naopak, všetko sa jej páčilo. Aj keď sotva až tak, ako jemu. Nadvihol sa, pohladil jej chodidlo penisom a slastne vzdychol. Uvedomil si, že balancuje na hranici orgazmu a radšej sa vrátil k olizovaniu.
"Ideme teda zajtra do obchodov?" opýtala sa odrazu Linda a otočila k nemu hlavu.
Rýchlo sa prebral a pokúsil sústrediť:
"Ehm, áno, môžme." odpovedal chrapľavo. "Už vieš, čo konkrétne ťa poteší, či budeme hľadať?"
Otočila sa k nemu viac:
"Nie kvôli mne. Alici si sľúbil Rakúsko."
Zvraštil čelo:
"Asi som zabudol. Jasné, rozhodni sa, kedy chcete ísť."
Pousmiala sa nad jeho formuláciou a uložila sa späť na ruky. Ešte chvíľu si užívala jeho bezmocné vzrušené dýchanie a oddané dotyky, keď sa rozhodla povedať:
"Ešte mi prestriekni nohy."
Sotva to dopovedala, mal vtáka v ruke. Okamžite si ho začal honiť, jednu jej nohu si jemne vtlačil do rozkroku. Stačilo iba pár pohybov a už plnil jej želanie. Pridržal jej chodidlo a vystriekol. Sledoval, ako semeno steká pomedzi jej prsty a z prudkého uvoľnenia zťažka chytal dych. Nečakala, kým sa mu to podarí:
"Rýchlo to uprac."
Toto nebola jeho najobľúbenejšia časť, ale už si zvykol. Odfukol a začal jej semeno pomaly zlízavať z pokožky. Jemne, ale sústredene. Nechala ho dlhšie, než bolo treba. Dosť dlho na to, aby sa jeho penis opäť začal ozývať.
"Dobre, idem, lebo tu zaspím." zdvihla sa odrazu a hneď aj zoskočila z postele. Kým si opravovala župan, Patrik opatrne skúsil:
"Môžem si ho potom ešte raz sám vyhoniť?"
Venovala mu úsmev: "Môžeš."
Pobrala sa k dverám, ale kým stlačila kľučku, Patrik sa ozval opäť:
"Linda?"
"Áno?" otočila sa.
"...čo bude skutočný trest?"
Letmo sa usmiala: "Čo tým myslíš?"
Jej reakcia mu len potvrdila, že sa nemýli, ale odpovedal:
"Dala si mi len toľko, koľko znesiem. Orgazmus som nielen že dostal, ale ani som o neho nemusel prosiť... Toto nie je tvoj trest. Tak ľahko mi to prejsť nenecháš."
Trošku zdvihla nos a povýšenecky sa usmiala:
"Spoznáš to."
A zmizla za dverami.
Poviedka je z Trinástej komnaty portálu www.alexandravelka.sk
