Mária v ríši divov

Otvorila oči, všetko vidí rozmazane a hlava ju príšerne bolí. Postupne sa jej vracia zrak. Už rozoznáva kontúry a obrysy foriem. je v akejsi veľkej, neorustikálne zariadnej obývačke. Tehlová priečka, masívne dubové trámy, renovovaný nábytok. Takmer rozprávkové okná a dvere s kovanými kľučkami. V krbe blčí oheň. Nechápe ako sa sem dostala, na nič si nespomína. Vie naisto, že tu ešte nikdy predtým nebola. Sedí na stoličke oproti veľkému gauču s vyrezávaným konferenčným stolíkom. Je na ňom nejaká ozdobná cedulka s napísom. Zaostrí a zreteľne číta: „Vitaj Mária, cíť sa tu ako doma, prídeme po ôsmej“. Chce zistiť koľko je hodín, ale keď skloní hlavu, prejde ňou triaška. je zhrozená a vydesená. Obe ruky má omotané k opierkam akousi látkou. To spútanie je pevné, ale napriek tomu nič necíti. Ale to nie je všetko. Je len....v spodnom prádle. Zahanbene sa pozerá ako jej spod nohavičiek vykúka ochlpenie. Jej ruky by chceli inštintktívne zakryť tú zahanbujúcu nahotu. Ale sú bezvládne. Do riti, do riti, do riti. Si...väzeň, obeť únosu? Ale kto a prečo a ako? Kolobeh podobných otázok ti krúži v mysli ako kŕdel supov. Upokoj sa, premýšľaj. Ten človek pozná tvoje meno, takže to, že si sa ocitla v tejto situácii nie je náhoda. Musí byť nejaké racionálne vysvetlenie, nejaké východisko, úniková cesta. Zmocňuje sa ťa panika. Veď si sama na neznámom mieste a nik asi nevie, že si tu. Teda okrem pisateľa toho odkazu. Zmocňuje sa ťa panika, z celej sily mykáš opierkami, ku ktorým máš pripútané ruky. Lomcuješ celou stoličkou. Pri tom zistíš, že aj nohy máš pripútané tou istou textíliou ako ruky. Ako je možné, že si to necítila? Si nadrogovaná? Možno. Áno, pravdepodobne ťa ten bastard, ktorý ťa sem odvliekol niečím nadrogoval. Preto tá príšerná bolesť hlavy a otupené zmysly. Bože, keby si aspoň vedela koľko je hodín. Hodinky ti vzal, zostal po nich len odtlačok na pravej ruke. Prečo jej vzal hodinky? To je čudné, opäť jej prebehol mráz po chrbte. Asi to súvisí s tým odkazom. On ju chce trápiť. Nechce, aby vedela koľko je hodín. Chce ju týrať neistotou. Vlastne, možno to nie je on, ale ona. Mala predsa viac nepriateliek ako nepriateľov. Napadlo jej jedno meno. Nie, to je hlúposť. Ale, áno, ona by toho bola schopná. Je taká zlá, zlá, zlá! Neznáša tú ženskú. Myslí si o sebe, že je bohviečo. A pritom je to len namyslená čubka, ktorá sa nad každého povyšuje. A preto ju nikto nemá rád. Ale mňa, mňa majú radi. Muži aj ženy. Som obľúbená. A zaujímavá. Tá suka, nenávidím ju! Odrazu spoza chrbta začula nejaký gong. Boli to hodiny. Staré nástenné hodiny s kyvadlom. Otočil ju schválne chrbtom k hodinám. Je to sadistický úchyl! „Pustite máááá! Pomoooc! Pomoooc!“ Začala ako v amoku kričať z plného hrdla. Po chvíli ju to strašne unavilo. Zvesila bezmocne hlavu a zavrela oči. Nik ju nepočul a ani ona nepočula žiaden zvuk zvonka. Ktovie ako ďaleko je najbližší sused. A možno je to niekde na samote. Cítila ako si cvrkla. Už jej bolo treba, ale zároveň to bolo i zo strachu. Na chvíľu sa jej uľavilo. Na tele i na duchu. A...hanbila sa za to, ale vzrušilo ju to. Ten pohľad na svoje mokré gaťky i to príjemné teplo jej čerstvého moču. To bude určite tými drogami. Ona je predsa normálna. Bože, nech už konečne príde. Toto čakanie ju zabíja. Skúšala odhadnúť koľko je asi hodín. Bola skorá jar, takže stmievalo sa pred šiestou. Za oknom bolo šero. Nebola ešte úplna tma. Hmm, takže ešte dve hodiny bezmocného čakania. Napísal „prídeme po ôsmej“. To môže byť aj o pol deviatej, kľudne aj neskôr. Ten človek ju chce očividne mučiť, nemôže sa spoliehať na to, že ju nenechá dlho čakať. Počkať, je tam napísané prídeme, ako to, že si to všimla až teraz. Takže je ich viac, snáď nie viac ako dvaja. Aj keď to je vlastne jedno. Bude to pár, určite to bude pár. Muž a žena. ON a ONA. Je to vôbec možné? Pripadá si ako v nejakom filme, drsnej škandinávskej krimi. Sú to ONI? Ale, prečo? Veď to všetko bolo len na internete. Tam toho ľudia popíšu, netreba to brať moc vážne. No dobre, ja som to brala vážne. Ale aj keď ich neznášam, nikdy by som im nespravila niečo takéto. Nie, toto si nezaslúžila. Veď chcela s nimi vychádzať dobre. To oni, hlavne teda ONA sa k nej správala nemilo, drzo, povýšenecky. Nemohla to predsa nechať len tak. Nikto sa jej nebude smiať do očí, nikto nemôže šliapať po jej dôstojnosti. Tak o nej začala šíriť tie klamstvá, otvorene aj inkognito. No a čo. Bola to mrcha. Odporná, arogantná mrcha. Musela jej dať lekciu. A teraz tu sedí pomočená v spodnom prádle pripútaná k stoličke. Absurdné. To ONA by mala byť na jej mieste. Znova si cvrkla. Opäť ju zaliala vlna vzrušenia. Strašne ju to zahanbovalo. Zúfalo začala vzlykať. Ja predsa taká nie som! To ONA a tie jej drogy, o môj bože. Čo ju dnes ešte čaká. Zdvihla hlavu a niečo ju zaujalo. Na poličke medzi knihami sa niečo lesklo. Vyzeralo to ako....Áno, je to objektív. A je namierený rovno na ňu. ONI ju pozorujú. Po celý čas. Všetko videli. Možno sú v dome. Vo vedľajšej miestnosti sedia za monitorom a.... . Začala kričať. Chcem ísť domov! Prosíííím! Nikomu nič nepoviem. Len ma prosím pustite a viac ma neuvidíte. Prosííím! Sme predsa ľudia! Ticho. Počula len svoj vzlykot. Opäť bezmocne zvesila hlavu. Hodiny zas odbili celú. Žeby bolo už osem alebo ešte len sedem? To je predsa jedno. Povedala si, že sa pokúsi zaspať, najradšej by omdlela. To čakanie ju ubíjalo. Pozerajú sa na mňa. Išla sa z toho zblázniť. Zavrela oči a snažila sa spomenúť si na niečo pekné. Jeden kolega si k nej nedávno prisadol na obede. Páčil sa jej už dlhšie. Už si kvôli nemu kúpila aj sexi spodné prádlo a nový parfém. Aj do fitka začala chodiť. On si ju však skoro vôbec nevšímal. Najčastejšie ho videla v družnom rozhovore s Karin. Všetci boli z tej Karin hotoví, muži aj ženy. A čo na nej bolo také ohromné?! Veď ani nie je žiadna veľká krásavica. A ani veľa nerozpráva. Len sa tak tajomne usmieva a trúsi intelektuálne bobky. Ja som na každého milá, ku každému ústretová. A predsa mal Roman, ten nový, oči len pre Karin. Musela to predsa zaraziť. Nejaká štanda z veľkomesta ju nebude ponižovať. A tak rozohrala veľkú hru. Na jej konci bola Karinina výpoveď. Cha! Tam máš, ty hlúpa husička. Na mňa si prikrátka! A tak si Roman minulý týždeň prisadol k nej a dnes mali mať rande. Na tvári sa jej zjavil víťazoslávny úsmev. V tej chvíli precitla. Žiadne rande nebude. Je priviazaná k stoličke na neznámom mieste a jej psychopatickí väznitelia si jej utrpenie vychutnávajú cez objektív kamery. Zrazu sa zapol televízor, ktorý bol oproti nej nad gaučom. Najprv tomu nevenovala pozornosť, ale zvedavosť ju premohla. Na veľkej obrazovke videla seba ako je priviazaná k stoličke. Tí šialenci jej púšťali záznam toho čo tu doteraz prežila. Je to hrozné vidieť samú seba polonahú a pripútanú k stoličke. Teraz jej pustili spomalenú a zozoomovanú sekvenciu, keď sa prvý krát pomočila. Vy svine! Prestaňte s tým! Nedokázala sa na to pozerať, zvesila hlavu na hruď a zavrela oči. Keby si tak mohla ešte zapchať uši, nechcela počúvať svoj plač a zúfalý krik. Dooosť! Prestaňte! Prosíííím! Odpoveďou jej bol len jej vlastný krik z televízora. Vzdala to. Prestala kričať, prestala slziť a mykať sa. Už sa ani nebála. Úplne rezignovala. Nevnímala ani to, že jej trýznitelia dookola púšťali scénu keď z plného hrdla kričala: Chcem ísť domov! Prosíííím! … Chcem ísť domov! Prosíííím!...Chcem ísť domov! Prosíííím!...Nekonečne veľa krát. Opäť sa ozvali hodiny. V tom istom momente sa vypol televízor a s vŕzganím sa otvorili dvere. Hlavu mala stále sklonenú, oči zavreté, vedomie otupené. Celé to bolo ako sen, ako nočná mora. Počula kroky, ktoré sa k nej blížili. Strach a úzkosť jej vrátili vedomie, ale nedokázala sa pohnúť, ani otvoriť oči. Kroky zastali tesne pred ňou. Boli dvaja, ale ten druhý sa pri nej nepristavil. Počula vrzgnutie gauča, na ktorý si ten druhý sadol.
„Ahoj Mária, prepáč, zdržali sme sa, už je deväť.“ Šokujúco pokojne a takmer milo sa jej prihovoril neznámy mužský hlas. Zohol sa k nej, nadvihol hlavu a dal jej bozk na pery. Pocítila špičku jeho jazyka. V tom otvorila oči. Mal masku fauna, bytosti z rímskej mytológie: napol chlap, napol cap. Ako omámená hľadela na capieho muža v elegantnom čiernom obleku s temne červenou košeľou. Na čiernej kravate mal zlatú sponu v tvare hada. Šialené. Možno je len zdrogovaná a ten bozk fauna je len halucinácia. Alebo je to všetko sen, tento dom, jej mokré gaťky, televízor. Onedlho sa prebudí, dá si rýchlu sprchu a bude fujazdiť do práce. Faun ju pustil a tiež si sadol na gauč. Až teraz si začala obzerať jeho spoločníčku. Mala na sebe obtiahnuté lesklé, jasnočervené šaty a rovnakú sponu ako on. Masku nemala, mala len čiernu dekoratívnu škrabošku. Mierne zvlnené havranie vlasy je voľne padali na ramená. Faun sedel tesne vedľa nej. ONA ho chytila za ruku, ON ju pevne zovrel. Pootočili k sebe tváre. ONA sa mu uprene dívala do očí a nežne mu pritom hladila jeho masku, akobyto nebola maska, ale jeho skutočná tvár. Jedným okom sa obaja stále dívali na svoju zajatkyňu. Bolo v tom niečo chlípne a oplzlé. Prečo to tí dvaja robia?! Veď už ju predsa vytrestali dosť, prečo ju ešte nechávajú čakať. Predvádzajú sa predo mnou ako špinavé zvery, hoci majú na sebe nóbl oblečenie. Je to odporné. Faun svojej družke vyhrnul šaty kúsok vyššie a začal jej pomaly hladiť stehno a koleno. Pri tom sa občas pozrel na Máriu. Tá opäť začala kričať, už nevládala, už nechcela byť svedkom tohto zvráteného divadla. Pustite ma vy úchylné zvieratá! Čo si o sebe myslíte? Toto vám neprejde? Viete kto ja som?? Obaja jednohlasne odpovedali: „Áno, Mária. Vieme“. ONA sa zlovestne usmiala. Faun jej začal bozkávať stehno a šaty vyhrnul ešte vyššie, až bolo vidno kúsok čiernych čipkovaných nohavičiek. Mária chcela zavrieť oči, ale nemohla od nich odtrhnúť zrak. ONA si vyhrnula šaty tak, že si odhalila celé nohavičky. Faun jej ich jemne odrhnul a začal jej dvoma prstami trieť pohlavie. Hral sa jej s pyskami a sem-tam vkĺzol do vagíny. Oblízol si prsty a zahľadel sa Márii do očí. ONA sa na ňu tiež dívala a na tvári mala spokojný úsmev. Trochu sa pootočila k Faunovi a veľmi obratne mu vybrala z nohavíc stoporený úd. Pevne ho stisla a pomalým pohybom mu ho začala honiť. Faun zaklonil hlavu a začal vzdychať. ONA zrazu vstala a kľakla si na štyri. Faun jej odkryl zadok a zasunul jej úd do vagíny. Chytil jej boky a začal drsne prirážať a hlasne pri tom dychčať a stonať. ONA tiež slastne a veľmi nahlas vzdychala. Obaja sa pritom občas pozreli na Máriu, akoby sa chceli uistiť, či je ešte stále tu. Vždy keď sa na ňu pozreli akoby dostala facku. Vedela, že vyhrážky, prosby ani slzy nemajú zmysel. Zavrela aspoň oči, ale ich čoraz hlasnejšie a živočíšnejšie vzdychy ju nútili aby ich opäť otvorila. Zmenili polohu. Faun sedel na gauči a ONA na ňom jazdila. Pevne ju držal za zadok a fučal ako býk. Mária sa ešte nikdy necítila taká bezmocná, taká bezcenná, taká pošpinená. Bola pokorená, jej vlastné telo ju pokorilo. V duchu preklínala svoje vlhké, vzrušením i strachom chvejúce sa lono.