Len pre vyvolených

Lena zdráhavo pristúpila k obnaženému chrbtu svojej najlepšej priateľky a povrchne skontrolovala, či jej na hlave správne sedí maska.
„Naozaj sa chceš s ním stretnúť?“ spýtala sa nevrlo, obliekajúc ju do koženého obleku. „Nemala by si sa s ním stretnúť,“ pokračovala neúprosne, pričom prstom prechádzala po povrchu lasklého overalu akoby jej robilo radosť dotýkať sa kože. „Tvoja závislosť na nedosiahnuteľných mužov už začína byť unavujúca. Henten je koľký v poradí? ...desiaty? jedenásty? Uvidíš, že sa otočí na päte ako tí predošlí. Sráči so samými kecami – nik ťa nie je hoden,“ konštatovala Lena neveselo, prisúvajúc za ňu stoličku.

„Poď, sadni si,“ povedala otrávene, vyťahujúc zo svojej kabelky putá na nohy. Kľakla si k jej členkom a končekom prsta pohladila lýtka obalené v čiernej koži. Kovové obruče spojené reťazou zacinkali o podlahu a uväznili členky Leninej priateľky. „Som zvedavá, aký mamľas prešiel tvojim sitom,“ pokračovala v monológu vyťahujúc laná zo svojej hlbokej kabelky, stvorenej na prenos väčšieho množstva vecí. „Zlato, myslím si, že napriek všetkému ostaneš aj tak sama. Márne sa snažíš – žiaden to nezvládne! Môžeš robiť čokoľvek, to čo ponúkaš nikto neunesie,“ vyhlásila zanovito sťahujúc jej lanom lakte k sebe. Potom odstávajúce konce prevliekla cez medzery operadla a zafixovala telo svojej priateľky k stoličke akoby bola súčasťou jej konštrukcie.
„No... zdáš sa byť pripravená. Snáď som na nič nezabudla,“ pohladila jej impozantný vrkoč, vytŕčajúci z vrchného otvoru koženej kukly a prehodila jej ho cez rameno. Potom sa postavila pred znehybnené dievča pripomínajúce neživú figurínu a pozrela jej do modrých očí, v ktorých sa zrkadlili všetky očakávania.

„Vyzeráš dokonale, aj keď musím uznať, že dnes som si nedala záležať. Potom poslednom ma celkom prešla nálada. A nie je to tak dávno, čo ma ten borec vytočil. Vyzerá to tak, že ty sa už cítiš pripravená na ďalšieho záujemcu, je tak?“
Priateľka neodpovedala, len súhlasne kývla hlavou. Hneď na to jej Lena zakryla oči dômyselným sklápacím krytom, ktorý bol prišitý k maske. „Niežeby som ti to nepriala, ale ja tým smradom neverím,“ mrmlala si viac menej pre seba. „Uvidíš, budú ťa chcieť iba využiť. Tvoju zraniteľnosť, tvoju ochotu oddať sa... Takí hajzli si zaslúžia jedine kopanec do...“
Ozval sa vchodový zvonček. Lena sa strhla a nespokojne prehlásila: „Pozri na frajera, prišiel skôr ako sme boli dohodnutí.“

Sympatický, zrelý chlap s upravenou bradou vstúpil do malej kancelárie firmy, v ktorej obe ženy pracovali. Lene sa zastrela tvár absolútnym pohrdnutím hneď ako ho uvidela.
„Poďte ďalej, môžete si sadnúť za stôl. Pripravím vám kávu?“ opýtala sa s ľahkým, ale dosť škaredým úsmevom.
„Nie, ďakujem,“ otočil sa na ňu s podivným zábleskom v očiach. Usadil sa za stôl pred naaranžované dievča a s úžasom obe striedavo pozoroval. Na sebe mal oblečenú lesklú vkusnú košeľu, no aj tak v prítomnosti oboch pôsobil cudzorodo ako elektrická gitara v klavírnom orchestri.
„Čo keby sme preskočili všetky formality a prešli priamo k meritu vecí?“ nadhodil muž.
„Ale iste, prečo nie,“ usmiala sa na neho ešte ohavnejšie. Pomaly obišla stôl, pristúpila k svojej koženej priateľke a oprela sa o hranu stola.
„Dovoľte, aby som vám predstavila Annu osobne. To, čo teraz vidíte je jej pravá podstata. Narodila sa tak a chcela by som zdôrazniť, že jej jedinečnosť je nemenná. Preto ak nehodláte akceptovať jej prirodzenosť, môžete rovno odísť.“
Muž naslúchal so záhadným úsmevom na perách a sledoval malý otvor na hrudnej časti overalu, ktorý odhaľoval štrbinu medzi natlačenými prsiami. Aj tento malý otvor v ňom vzbudzoval širokú paletu fantázií.
„No... ako som povedala,“ pokračovala Lena, potláčajúc zlosť, že jej už nový záujemca nevenuje pozornosť, „môžete odísť.“
„Nechcem odísť,“ odpovedal pokojne, pričom neprestával upierať oči na Leninu priateľku.
„Tak dobre, poviem vám všetko, čo musíte vedieť. Začnem tým najdôležitejším: Anna nechce strácať čas s mužmi, ktorí nechcú záväzok. Nemá záujem o žiadne hry, nestojí o krátkodobú zábavu, ani žiadne experimenty. Chce dať všetko iba jednému – tomu vyvolenému.“
„A ako presne zistíme, či práve ja patrím k tým vyvoleným?“ opýtal sa muž, konečne upierajúc pozornosť na Lenu.
„Nebojte sa, určite to zistíme – ešte dnes.“
„V komunikácií bola veľmi strohá. Mám príliš málo informácií. Aké má Anna ďalšie podmienky?“ opýtal sa muž asi po dvoch minútach odmlky.
„Nedivte sa. Väčšina záujemcov sú predstaviteľmi strateného času. A táto podmienka vyradí takmer všetkých:

Jej tvár a telo uvidíte iba vtedy, ak sa zosobášite,“ vyprskla z úst a predviedla akúsi paródiu úsmevu. Začala si to užívať. Videla ako muža zasiahol drvivý tlak. Oči mu pri tej predstave ochladli. Sedel tam ako urieknutý a vyzeralo to, že podmienku nebude akceptovať. Bubnoval prstami po stole a s odpoveďou si dával poriadne načas.
„Smiem vás predsa len poprosiť kávu? Vyzerá to na dlhšie. Ak mám byť úprimný, nečakal som od vás takú vážnosť a serióznosť.“
„Môžem vás uistiť, že Anna to myslí smrteľne vážne,“ odpovedala chladne, kráčajúc ku kávovaru. „Dáte si espresso alebo cappuccino?“
„Espresso, prosím.“
Počas toho ako sa pripravovala káva všetci mlčali. Lena mu ju s uvoľnenou ladnosťou položila na stôl a znova sa škaredo usmiala: „Neodpovedali ste: Takže svadba s neznámou ženou, ktorú ste nikdy nevideli vás desí?“
Muž sŕkal kávu zo šálky a skúmavo sa ňu pozeral. V momente ako si vychutnal prvý dúšok, prešla jeho tvár do sebaistoty. Pozrel sa na Lenu oceľovým pohľadom.
„Prijímam Anninu požiadavku,“ vyhlásil nečakane.
„Sku-skutočne?“ prehltla ťažko. „Vám to nevadí, že ju predtým neuvidíte? Čo ak sa vám potom nebude páčiť?“
„Bude sa mi páčiť!“
„Ale ako to môžete vedieť?“
„Žena, ktorá vie čo chce... Žena, ktorá je odhodlaná dať zo seba všetko... celú svoju podstatu... Taká žena si zaslúži všetok obdiv.“
„Lenže ona vám nedá všetko,“ oponovala Lena.
„Ako to že nie? Vraveli ste, že keď je odetá v koži, vo svojej prirodzenosti – je to celá jej podstata.“ Keď odpovedal, Anna sa na stoličke tak zamrvila, že reťaze na podlahe hlasno zaštrngali. „Veď nech sa vyjadrí Anna sama.“
„Anna sa nevyjadrí, jej ústa totiž vypĺňa gumený roubik. A tým môžem prejsť k ďalšej podstatnej podmienke: Anna s vami totiž nebude hovoriť a nebude vám odpovedať. Vyvolenému dá plnú dôveru v tom ako s ňou naloží.“
„Hm,“ povzdychol si muž a na chvíľu sa zamyslel. „Chcete tým povedať, že Anna sa vzdala svojich názorov?“
„To rozhodne nie. Anna má zaujímavý pohľad na svet. Musíte vedieť, že je úspešná, sebestačná a neskutočne zodpovedná. Má svoj život plne pod kontrolou, len je trochu iná. Inakosť ľudí desí a spôsobuje pochybnosti. Preto ešte nikdy so žiadnym mužom nebola“
„Fascinujúce,“ reagoval zahĺbene. Jeho oči boli vzdialené, ale na tvári mu sedel úsmev. „Ako by vyzeral život a Annou?“
„Vás to neodrádza?“ Podoprela si ruky v bok a vyzývavo sa na neho pozrela.
„Nie, práve naopak. Myslím si, že Anna má v sebe obrovskú hodnotu.“
„Ako to myslíte?“ opýtala sa pochybovačne.
„Je vzácna. Nemusím ju vidieť, ani počuť – latexový odev odráža všetky jej emócie. A predpokladám, že ich má celú hromadu. A teda... musí mať v sebe aj veľa emócií. Anna tým žije. Mám pravdu?“
„Nuž... skutočne sa nemýlite. A vlastne... presne tak to Anna vníma.“ Lena jej venovala pohľad a videla ako sa jej zrýchlilo dýchanie. Presne v tej istej chvíli sa na ňu zahľadel aj záujemca a videl ako jej v malej viditeľnej štrbine medzi prsiami prešla drobná kvapka potu.
„Neodpovedali ste mi,“ muž dopil zvyšok kávy. „Ako by vyzeral život s Annou?“
„O dosť odlišne.“
„Môžete byť ku mne úplne otvorená a konkrétna. Pozorne vás počúvam,“ uistil ju priamym, prenikavým pohľadom.
„Tak dobre,“ nadýchla sa zhlboka, „Žili by ste v jej dome. Má ho totiž prispôsobený svojim potrebám. V dome sa nachádzajú dva vchody. Z toho jeden by bol váš. Ten jej vchod obsahuje prípravnú miestnosť, ktorá predstavuje obrovský šatník a prezliekareň. Aby ste si nemysleli – Anna žije samozrejme aj normálny život, chodí do práce, na nákupy, za kultúrou, ale všetko je iba maska, aby prežila. Skutočný život žije až vtedy, keď si paradoxne masku nasadí, zhodí zo seba všetky veci a oblečie si na seba čokoľvek z kože. Čím viac toho na sebe má a čím viac je zahĺbená v zmyslovej deprivácií, tým viac sa cíti sama sebou. Do väčšiny kostýmov ju musím obliekať ja. Samozrejme má aj oblečenie, do ktorého sa dokáže obliecť sama – tie však zásadne nepoužíva na špeciálne príležitosti. Taktiež ju zväzujem, najlepšie na niekoľko hodín a veľmi rada sa stáva súčasťou nábytku. Keďže ste tu, určite poznáte pojem "živý nábytok." Najradšej býva stolčekom na nohy alebo jedálenským nábytkom. Čo sa týka spánku a hygieny – Anna má v dome vyhradené svoje miestnosti. Vy by ste mali tie svoje. Tak, čo poviete? Ešte stále máte záujem o taký život?“
„A čo po svadbe?“ opýtal sa muž prezieravo.
„To už bude na vás. Moja úloha po svadbe končí.“
„Rozumiem...“
„Dobre... pochopila som, že Annine podmienky akceptujete. Vidím vám to v očiach. Preto prejdem ešte k poslednému bodu a tým je sex.“
„Myslel som, že po svadbe vaša úloha končí.“
„Lenže do svadby nie,“ v hlase jej zaznela výrazná tvrdosť. „Do svadby si Anna praje ostať panensky čistou.“
„A ako to docielite? Čo ak pred svadbou zmení názor?“
„Zmeniť ho môže,“ usmiala sa a rozhodla sa pristúpiť na jeho provokáciu. „Ale cez pás cudnosti neprejde,“ dodala so všetkou nadradenosťou a spod blúzky vytiahla retiazku s drobným kľúčom.
„Aké rafinované,“ povedal muž a na znak úcty jemne sklonil hlavu. „Smiem sa spýtať v akom ste s Annou vzťahu?“
„Hm...“ zamyslela sa nad otázkou. Ostatné slová sa jej tlmene miešali: „Som tu vždy pre ňu. A ak narážate na vzájomnú blízkosť – náš vzťah je čisto profesionálny.“
„To vám neverím.“
„Ako to myslíte?“ prevŕtala ho pohľadom.
„Dívate sa na ňu s materskou starostlivosťou, obliekate ju, zväzujete, staráte sa o ňu – v tých momentoch sa vám Anna odovzdáva. Myslíte si, že sa dá od toho odosobniť a brať to profesionálne?“
„Povedzte mi, pane. O čo vám teraz ide?“
„Ide my o vás, či to zvládnete prijať, ak sa mi Anna rozhodne patriť. Viete fungujúci vzťah je o vzájomnej akceptácií a aj ja mám svoje podmienky. Ja... všetky vaše podmienky akceptujem, budete aj vy tie moje?“
„To znie férovo,“ musela uznať Lena. Inak by zaprela vlastný intelekt. „Aké sú vaše podmienky?“
„Vzťah je o dvoch ľuďoch – chcem garanciu, že medzi vami nie je citový alebo sexuálny vzťah. Nevezmem si ženu s ďalšími vzťahmi k iným osobám.“
„Dobre...“ odpovedala, uhýbajúc pohľadom.
„Myslím to vážne. Nestrpím, aby ma ťahali za nos lesbiace sa dievčiská, čo sa hrajú na svadbu na prvý pohľad. Toto nie je žiadna reality show. Vaše podmienky beriem s plnou vážnosťou, rozumieme si?“
„Rozumieme,“ povedala nevýrazne a hlava jej poklesla.
„Pozrite, viem že bude napriek tomu potrebovať vašu občasnú starostlivosť, ale hranice už budeme určovať ja s Annou, nie vy...“
Lena mlčala a rezignovane hľadela do zeme. Potom sa pozrela na zviazanú Annu obalenú v latexe ako by to malo byť posledný krát. „Máte ešte nejaké ďalšie podmienky, pane?“
„Nie, nemám... Som presvedčený o tom, že všetko príde samo a bude to pre oboch prirodzené.“
„Smiem sa opýtať, prečo ste sa rozhodli pre Annu a takýto život?“
Muž sa ňu pozrel so žiarou v očiach: „To je jednoduché – chcem stráviť život s niekým, kto verí vo vážnosť vzťahu. Nezáleží na tom, či budeme odetí v koži alebo celkom nahí; nezáleží na tom, či si uvidíme tváre alebo nie; nezáleží na tom, či budeme mať sex pred svadbou alebo nie... Záleží iba na tom, aby sme si našli spoločnú cestu životom. Týmto spôsobom si aj napriek rôznym podmienkam, nebudeme odopierať absolútne nič. Pretože ak dôjdeme k akejkoľvek nezhode – trocha kože a pár lán zažehnajú akékoľvek pochybností.“
Lena sa po jeho odpovedi nevýrazne usmiala, pristúpila k Anne a začala jej uvoľňovať ruky. Potom jej odomkla nohy, postavila sa a pomohla vstať Anne zo stoličky.
„Prišiel čas, aby sme ju nechali rozhodnúť,“ povedala mäkko a nadvihla pásku zakrývajúcu Annine oči. „Ak teraz Anna odíde, už ju nikdy viac neuvidíte.“ Skôr ako sa Lene stihli nahrnúť slzy do očí, Anna vykročila k neznámemu mužovi, pozrela mu do očí naplnených šťastím a kľakla si k jeho nohám. Nemusel vidieť jej tvár - vedel, že od tohto momentu mu bude celá patriť.