Posted 8.01.2017 by Ruzinovcan in Spanking
„Smrdíš.“ Pričuchávam k tvojmu telu, ktoré ešte ráno vydávalo tak omamné vône. Vôňu však vystriedal zápach. V doslovnom i prenesenom význame. O prvom vieš, o druhom viem zatiaľ len ja. Stojíš nahá v strede miestnosti, nemáš na sebe ani ponožky, ruky držíš pri tele a hlavu máš sklonenú. Nemáš odvahu sa mi pozrieť do očí. Nevydáš zo seba ani len hlásku, keď ti dvakrát silnejšie rukou strelím po tvojom zadku. Len na krátky čas sa posunieš dopredu, kým sa vrátiš do pôvodnej polohy.
„Koľko,“ pýtam sa prísnym hlasom, kým ťa ťahám za vlasy v cope.
„Dve …,“ vykoktáš zo seba.
„Dve dnes, či dve celkovo?“
„Celkovo.“
„Obe dnes?“
„Áno.“
Viem, že klameš. Ty však nevieš, že to viem. Netušíš, že sa ma pred týždňom suseda pýtala či „moja pani fajčí“, lebo ťa videla na balkóne. Nepovedal som ti to, čakal som, že sa priznáš sama. Ale ty si mlčala. Tajomstvo si ukrývala za sprchové gély, vône, správne načasovanie a čakala si, že táto tvoja krátkodobá závislosť skončí rýchlejšie, než čokoľvek zistím. Nevadilo by mi, že fajčíš, vadí mi, že mi klameš o tom koľko fajčíš. Nedáva mi to zmysel.
Sadnem si na posteľ a poručím ti, nech si uložíš do pre teba známej polohy. Netreba ti vysvetľovať, čo bude nasledovať. Pevne sa chytíš konštrukcie postele akoby si verila, že to nejako utlmí bolesť, ktorá bude nasledovať. Nešetrím ťa. Z tvojich úst vychádzajú stony a citoslovcia „ach, och, o“. Tvoja donedávna biela pokožka získava červenkastý nádych. Držíš sa – neprosíš ma, aby som prestal. Tvoje ruky nebránia tým mojim v tom, aby som pokračoval.
„Vieš, prečo ťa trestám,“ spýtam sa, keď ti doprajem prestávku.
„Lebo fajčím...,“ spýtaš sa s otáznikom v hlase.
„Nie. Hádaj opäť.“
„Potom už neviem...,“ s tichým hlasom povieš.
„Lebo klameš.“
Si ticho. Vytušíš, že viem viac, než si si myslela. Vysvetľujem ti, čo som sa dozvedel od Hegedušovej. Ani na to nijako nereaguješ. „Ak sa ti pozriem do kabelky, tak podľa toho, čo si mi povedala, by tam malo byť sedemnásť cigariet. Bude to tak?“ Nasucho prehltneš. Už vieš, že toto neobhájiš. Skúšaš ma zastaviť rukou, aby som nezistil pravdu, ale odstrčím ťa. Otvorím ti kabelku a rýchlo nájdem to, čo som hľadal. Netrvá mi dlho, aby som zistil, že z pôvodných devätnástich cigariet je v krabičke jedenásť.
Keď sa vrátim, nájdem ťa schúlenú na posteli. Sadnem si vedľa teba. Pýtam sa, čo s tebou mám urobiť. Hoci je to skôr rečnícka otázka, ty v tichosti povieš „len nie rákosku.“ Pozrieš na mňa tými svojimi psími očami. „Bež sa osprchovať a zbaviť sa toho smradu. Po večeri dostaneš šesť minútový výprask rukou – jednu minútu za každú cigaretu, ktorú si ma oklamala. Ďalších pätnásť minút budeš stáť v tme v kúte. Ak ťa uvidím si počas toho času čo i len jediným prstom siahnuť na zadok, výprask zopakujem. Je ti to jasné?“ Prikývneš.
Stratíš sa v kúpeľni, kde o chvíľu na to počujem pustenú sprchu. Sadnem si späť na posteľ. Buší mi srdce. Potia sa mi dlane. V kúte izby vidím rákosku. Obzerám si ju najprv očami, potom si ju ohmatám i rukou. Párkrát ňou švihnem do vzduchu, cvične i na svoju ruku. Už rozumiem čo cítili chlapci v Obecnej škole. Rákosky ťa ušetrím. Presvedčím samého seba, že ruka na dnes stačí. Je to len jedno malé klamstvo. Iracionálne klamstvo vyvolané strachom z toho, že ťa ako príležitostnú fajčiarku neprijmem.
„Koľko,“ pýtam sa prísnym hlasom, kým ťa ťahám za vlasy v cope.
„Dve …,“ vykoktáš zo seba.
„Dve dnes, či dve celkovo?“
„Celkovo.“
„Obe dnes?“
„Áno.“
Viem, že klameš. Ty však nevieš, že to viem. Netušíš, že sa ma pred týždňom suseda pýtala či „moja pani fajčí“, lebo ťa videla na balkóne. Nepovedal som ti to, čakal som, že sa priznáš sama. Ale ty si mlčala. Tajomstvo si ukrývala za sprchové gély, vône, správne načasovanie a čakala si, že táto tvoja krátkodobá závislosť skončí rýchlejšie, než čokoľvek zistím. Nevadilo by mi, že fajčíš, vadí mi, že mi klameš o tom koľko fajčíš. Nedáva mi to zmysel.
Sadnem si na posteľ a poručím ti, nech si uložíš do pre teba známej polohy. Netreba ti vysvetľovať, čo bude nasledovať. Pevne sa chytíš konštrukcie postele akoby si verila, že to nejako utlmí bolesť, ktorá bude nasledovať. Nešetrím ťa. Z tvojich úst vychádzajú stony a citoslovcia „ach, och, o“. Tvoja donedávna biela pokožka získava červenkastý nádych. Držíš sa – neprosíš ma, aby som prestal. Tvoje ruky nebránia tým mojim v tom, aby som pokračoval.
„Vieš, prečo ťa trestám,“ spýtam sa, keď ti doprajem prestávku.
„Lebo fajčím...,“ spýtaš sa s otáznikom v hlase.
„Nie. Hádaj opäť.“
„Potom už neviem...,“ s tichým hlasom povieš.
„Lebo klameš.“
Si ticho. Vytušíš, že viem viac, než si si myslela. Vysvetľujem ti, čo som sa dozvedel od Hegedušovej. Ani na to nijako nereaguješ. „Ak sa ti pozriem do kabelky, tak podľa toho, čo si mi povedala, by tam malo byť sedemnásť cigariet. Bude to tak?“ Nasucho prehltneš. Už vieš, že toto neobhájiš. Skúšaš ma zastaviť rukou, aby som nezistil pravdu, ale odstrčím ťa. Otvorím ti kabelku a rýchlo nájdem to, čo som hľadal. Netrvá mi dlho, aby som zistil, že z pôvodných devätnástich cigariet je v krabičke jedenásť.
Keď sa vrátim, nájdem ťa schúlenú na posteli. Sadnem si vedľa teba. Pýtam sa, čo s tebou mám urobiť. Hoci je to skôr rečnícka otázka, ty v tichosti povieš „len nie rákosku.“ Pozrieš na mňa tými svojimi psími očami. „Bež sa osprchovať a zbaviť sa toho smradu. Po večeri dostaneš šesť minútový výprask rukou – jednu minútu za každú cigaretu, ktorú si ma oklamala. Ďalších pätnásť minút budeš stáť v tme v kúte. Ak ťa uvidím si počas toho času čo i len jediným prstom siahnuť na zadok, výprask zopakujem. Je ti to jasné?“ Prikývneš.
Stratíš sa v kúpeľni, kde o chvíľu na to počujem pustenú sprchu. Sadnem si späť na posteľ. Buší mi srdce. Potia sa mi dlane. V kúte izby vidím rákosku. Obzerám si ju najprv očami, potom si ju ohmatám i rukou. Párkrát ňou švihnem do vzduchu, cvične i na svoju ruku. Už rozumiem čo cítili chlapci v Obecnej škole. Rákosky ťa ušetrím. Presvedčím samého seba, že ruka na dnes stačí. Je to len jedno malé klamstvo. Iracionálne klamstvo vyvolané strachom z toho, že ťa ako príležitostnú fajčiarku neprijmem.
