Korunovácia

Les. Ticha tôňa korún dubov a hrabov vidí ako ťa vediem za ruku. Viem, že sa tešíš. Neberiem ti to. Ty nevieš a ja viem. A vedieť viac ako ten druhý je vždy mocenské. Neponižoval si ma hranou neposlušnosťou a ja ťa idem obdarovať. Prvýkrát. Som tvoja Vládkyňa, ale ešte si mi korunu na hlavu nepoložil, to sa stane dnes, za chvíľu. Alebo nestane a ja ťa pustím na slobodu. Snažím sa kráčať pomaly, vedome odďaľujem tú chvíľu, ktorá môže byť posledná. Mlčíš a nalaďuješ sa na mňa, na moje myšlienky, cítim to. Podchvíľou zastanem a zadívam sa k nebu a ty robíš to isté. Vediem ťa ku začiatkom. Začiatkom seba samého, začiatkom ľudstva, začiatkom Hry Človeka, ku začiatku nás dvoch. Ešte ma nepoznáš. Len pár dní slov, trochu pochopenia, neškodné chvíle rozhovorov, veľa sľubov a veľa chcenia. A predsa ťa už ľúbim. Chceš mi patriť a ja chcem, aby si mi patril. Vediem ťa ďalej, hlbšie. Mám tašku na pleci. Vnímam, ako do nej vkladáš nádeje na svoju rozkoš, neodvážil by si sa však spýtať čo v nej je. Som novorodená Vládkyňa, a tak predpokladáš niečo z druhej či tretej strany učebnice pre panenské dominy. Si zhýčkaný opakovanou hrou na bolesť, vybičovaný drogou poníženia už s vysokými dávkami. Tak krásny, tak skúsený. Rozmaznaný sám sebou. Zastala som a dívam sa na mocný vysoký buk lesný s kôrou striebristo hladkou. To bude svedok tvojej radosti či bolesti. Pristupujem ku stromu a hladím ho. Nádherná živá bytosť s miazgou namiesto krvi. Obrátim sa ku tebe a dívam sa ti do očí, si v rozpakoch. To je dobre, to je správne. Tešíš sa na hru. Tak poď. Stále mlčky ťa posúvam ku stromu až pokým sa tvoj chrbát neopiera o tú striebristú hladkosť. Tašku otváram opatrne a vyťahujem z nej lano. Obmotávam ti ruky, pomaly a precízne. Robím to dobre. Kľakám si na lístie a pokojne, aktom moci ti obmotávam členky a robím z teba a stromu jednu bytosť. Si pokojný a spokojný, vzrušený, neprekvapený. Polonahý. Teraz vyberám z tašky tú sladko umlčujúcu vec. Tiež z učebnice pre Vládkyne prváčky. Chvejú sa mi ruky, keď ti ju vkladám do úst a zaťahujem remienok. Ó nie, nie pre moju neskúsenosť, ale pre to, čo príde. Koľkokrát si takto takmer nahý stál pred ženami? Koľkokrát ti robili to, čo si sám chcel? Koľkokrát si si vybil svoje chtíče predpokladateľne? Vyberám ešte čosi a kladiem to na zem pred teba. Medzi mňa a teba.
Vzrušenie v tvojich očiach zmizlo, snažíš sa prečítať písmená na ampulke vedľa injekčnej striekačky a ihly. Vidíš, že to nie je žiadne hračkárske placebo. Vyplašene sa na mňa dívaš a kladieš mi pohľadom desiatky otázok. Som šialená? Som tyran či sadista, ktorý ide k bezhraničnému? Až teraz si uvedomuješ, že ma vlastne nepoznáš. Beriem do rúk striekačku, hladím ju po sterilnom obale a sotva nebadateľne pokyvujem hlavou. Tvoj mozog spracováva všemožné scenáre, snáď sa ti mysľou prehnalo aj poučenie babičky o cudzích ľuďoch, všetky správy o nájdených mŕtvych nezvestných. Zreničky máš rozšírené a jediné, čo vieš, čo cítiš je, že ak som sa rozhodla niečo urobiť, urobím to. Pevne ti pozriem do očí a ty nezvládaš. Oči ti v panike behajú zo strany na stranu a kričíš. Kričíš slová záchrany, ktorým nie je rozumieť. Tá vec v ústach slúži. A slúžia aj laná, ktorými mykáš. Máš toho dosť, priam cítim ako celé tvoje telo chce ísť domov, niekam ku bezpečným hrám. Mozog a vnímanie vypli. Podliehaš len pudu sebazáchovy. Nie, nie si zbabelý, ja ti rozumiem. Beriem ampulku a tisnem si ju na hruď. Je skutočná, je účinná. Som pri tebe blízko, ampulku ti vkladám do vrecka na košeli, čo ťa chráni pred úplnou nahotou a dlaňami držím tvoju tvár. Dívam sa na teba, a mĺkvo ťa žiadam, aby si mi veril, aby si mi dal najväčší dar-dôveru. Otváram ti svoju myseľ, svoje srdce, svoje túžby. Tak sa dívaj, upokoj sa. Mám ťa tak rada, ovládni sa a vnímaj ma. Chvíľa? Večnosť? Neviem.... Už sa nemykáš, nekričíš, hľadíš mi do očí, avšak prázdnym, odovzdane rezignovaným pohľadom. Toho som sa bála. Chcem a žiadam vedomú dôveru, ktorej budeš schopný len ak vysielame na jednej frekvencii. Dávam celú svoju energiu, nikdy už nebudem tak otvorená ako som teraz, vnímaj a vyciťuj, ty krásne, múdre stvorenie, teraz ukáž čoho si schopný a prečo som si ťa vybrala. Ani ja dlho nevydržím a pustím ťa bežať tam, kde nie je celá tvoja dôvera potrebná. Objímam tvoje uviazané telo, hruď na hruď a medzi nami len tvrdosť ampulky. Tak to ukončime, drahý môj, miláčik môj malý, láska moja, vzdám sa ťa, nemôžem bez absolútnej dôvery. Odväzujem remienok a oslobodzujem ti ústa. Vládni opäť svojmu slovu. Otáčam sa, nech nevidím sprievodnú tvár ku vete, ktorú prvú vyslovíš. Bolo to blízko. Blízučko. Ticho....... Stojím za stromom, aby som ťa oslobodila z pút. Tých z lana aj tých druhých. Neodväzuj ma....sprav to....prosím. Zmeravela som a opakujem si tvoje slová. Neodväzuj ma. Boli bez vykania, bez teatrálnosti. Neodväzuj ma... jagavé slová s hodnotou kráľovskej koruny. Stojím pred tebou a po prvý krát skutočne aj nad tebou. A tak to bude už navždy. Pýtaš sa, či to urobím. Áno. Umriem alebo ochrniem? Vyberám ti ampulku z vrecka. Objímam ťa, nekonečne dlho. Už nás nič netlačí. Nie, nie, láska moja neumrieš, znovu sa narodíš. Šepkáš....som tvoj, vieš to? Viem, lebo práve si ma korunoval.
Nie som si istá, či to bol rozhovor slovami, či len duše súzneli, ale po korunovácii, sme mohli dielo dokonať. Malá krabička s dvomi včelami. Máš rád bolesť. Opäť strach na tvojej tvári, ale iný, radostný, túžobný, vzrušený strach. Neboj sa, šepkám, myslela som na všetko a oči mi zablúdili ku ampulke. Zatvor oči, ty moje šteniatko.....A potom som už nechala, aby včela medonosná položila život pre tvoju i moju rozkoš.