Cítil som náhle vzrušenie, keď mi pípla na mobile správa. Vedel som čo sa v nej píše bez toho aby som si ju otvoril, alebo pozrel kto mi ju poslal. Po práci príde sa stretneme u mňa a konečne sa nabažím jej vôňe a krásnych chodidiel a očí.
Zbytok dňa mi ubiehal pomaly a nevedel som sa dočkať, kedy sa s Veronikou stretnem. Pozerajúc do mobilného telefónu som zistil akurát to, že nejaký blbec zase vo vláde niečo iné vyhlásil, než to čo myslel a podobné nezmysli, ktoré sú inak každým dňom. Správy som sa snažil ignorovať, ale nešlo to – stále som bol zvedavý, kto čo na sociálnej sieti uverejnil, alebo čo je nové vo svete – v oboch prípadoch nič – deň čo deň to isté. Mesiac po mesiaci a aj tak som čakal na jediné – na správu od nej.
V bežných prípadoch je to asi tak, že chlap ide pre dievča a potom idú von – stretnú sa, idú do kina – on jej kúpi kvety, alebo ju pozve na šálku čaju s príchuťou lesných malín. Nie tak v tomto prípade. Kedy som čakal na kolenách nahý na chodbe vlastného bytu s pootvorenými dverami. Mohlo ubehnúť päť minút, alebo rovno aj hodina – ale prišla. Najprv som počul štrngot kľúčov, potom šuchot vetrovky a až nakoniec zvuk opätkov o podlahu v starej bytovke. Zacítil som jej vôňu a vedel som, že to je to pravé. Úžasné, jedinečné a najkrajšie čo som kedy zažil.
„Čauko otrok!“ ani na mňa nepozrela, ale na ústach by som zazrel jej úsmev.
Naznačila mi aby som vstal a zobral jej z rúk kabelku a bundu a vošla dnu. Automaticky čakala a ja som automaticky vedel čo robiť. Žiadny zádrhel. Všetko bolo dokonalé.
Až do momentu, kedy ma nekopla do rozkroku, keď som sa vrátil na kolená.
„Čo to má byť? Mala nás čakať nachystaná káva!“ kopla ešte raz, silnejšie a potom tretí raz pre-istotu, aby som si uvedomil na istú nedokonalosť.
Jasné, keby čakala káva na stole a bola by studená, tiež by to bolo zlé, ale taký je život – bez kompromisov.
Najskôr za trest som si kávu nemohol dať, namiesto toho som mal tú česť si užívať vôňu jej nôh položenú na mojej tvári, keď si ona čítala a popíjala kávu. Sem-tam sa naklonila ponad mňa, ale inak hodinka ubiehala rovnako a bez zmien.
Lenže mne to ubiehalo rýchlo a užíval som si to. Krásne nožičky som ani nemusel vidieť, keď som ich cítil po celom dni. V silonkách trávili celý deň v práci a určite behali aj po meste a pripravovali sa na večer, kedy stretnú svojho otroka a pripomenú mu jeho miesto.
Veroniku som poznal krátko, ale pripadalo mi to akoby som ju poznal celý život a sme na jednej vlne. Resp. ona tú vlnu ovláda a ja sa občas topím – ale tak to má byť. Ja na kolenách, na zemi a ona nado mnou. Lebo taký je skutočný vzťah subíka a Madam.
Z ničoho nič som pochopil, že potrebuje doniesť vodu, odniesť špinavý riad – tak som vykonal čo bolo potrebné.
Prekvapilo ma, keď som sa vrátil späť do obývačky a v nej vítala Veron nejakého chlapa, nevedel som o koho ide. Ale pochopil som. Tak je to tu. Ja budem musieť kľačať v kúte a pozerať sa na nich.
Roztriasol som sa, pozdravil a opatrne – neisto som položil pohár s vodou na stôl a obratom išiel pre ďalší aj pre neznámeho hosťa.
Neužívali si spolu dlho a Veronika vyzerala, že sa aj nudí, ale úkosom na mňa pozrela a vtedy sa jej šibalsky zaleskli krásne oči a ja som vedel, že to robí len preto, že ju vzrušuje ma ponižovať. Chlap si hru na králika, ktorej jedine bol schopný evidentne užil. Obliekol sa a tak ako prišiel a odišiel. Bol som rád, že sme sa nedostali k tomu, že by som po ňom niečo zlízal.
Ale Veronika myslela aj na tento druh poníženia, keď mi len čo dotyčný odišiel oznámila, že sa mám postarať o jej mušličku. Bola v podstate čistá, keďže použili kondóm, ale aj tak som cítil pachuť zhnusenia, ale zároveň aj vzrušenia – že to robím pre ňu a pre jej potešenie.
Nedovolila mi vyjsť na sedačku, tak som zo zeme spôsobil ten orgazmus, čo ten chlapík predo mnou nedokázal. Lenže mojou odmenou, nebolo moje vyvrcholenie, ale jej uspokojenie a takisto výprask jazdeckým bičom za to, že som jednoducho subík a určite mi to chýba.
Tú noc ostala u mňa, ja som spal na zemi a Veronika v mojej posteli. Ona zakrytá perinou, ja dekou – ja v páse cudnosti a ona? Ona šťastná.
Odkaz: https://femdompoviedky.wordpress.com/2020/11/25/jeden-vecer-po-praci/
Zbytok dňa mi ubiehal pomaly a nevedel som sa dočkať, kedy sa s Veronikou stretnem. Pozerajúc do mobilného telefónu som zistil akurát to, že nejaký blbec zase vo vláde niečo iné vyhlásil, než to čo myslel a podobné nezmysli, ktoré sú inak každým dňom. Správy som sa snažil ignorovať, ale nešlo to – stále som bol zvedavý, kto čo na sociálnej sieti uverejnil, alebo čo je nové vo svete – v oboch prípadoch nič – deň čo deň to isté. Mesiac po mesiaci a aj tak som čakal na jediné – na správu od nej.
V bežných prípadoch je to asi tak, že chlap ide pre dievča a potom idú von – stretnú sa, idú do kina – on jej kúpi kvety, alebo ju pozve na šálku čaju s príchuťou lesných malín. Nie tak v tomto prípade. Kedy som čakal na kolenách nahý na chodbe vlastného bytu s pootvorenými dverami. Mohlo ubehnúť päť minút, alebo rovno aj hodina – ale prišla. Najprv som počul štrngot kľúčov, potom šuchot vetrovky a až nakoniec zvuk opätkov o podlahu v starej bytovke. Zacítil som jej vôňu a vedel som, že to je to pravé. Úžasné, jedinečné a najkrajšie čo som kedy zažil.
„Čauko otrok!“ ani na mňa nepozrela, ale na ústach by som zazrel jej úsmev.
Naznačila mi aby som vstal a zobral jej z rúk kabelku a bundu a vošla dnu. Automaticky čakala a ja som automaticky vedel čo robiť. Žiadny zádrhel. Všetko bolo dokonalé.
Až do momentu, kedy ma nekopla do rozkroku, keď som sa vrátil na kolená.
„Čo to má byť? Mala nás čakať nachystaná káva!“ kopla ešte raz, silnejšie a potom tretí raz pre-istotu, aby som si uvedomil na istú nedokonalosť.
Jasné, keby čakala káva na stole a bola by studená, tiež by to bolo zlé, ale taký je život – bez kompromisov.
Najskôr za trest som si kávu nemohol dať, namiesto toho som mal tú česť si užívať vôňu jej nôh položenú na mojej tvári, keď si ona čítala a popíjala kávu. Sem-tam sa naklonila ponad mňa, ale inak hodinka ubiehala rovnako a bez zmien.
Lenže mne to ubiehalo rýchlo a užíval som si to. Krásne nožičky som ani nemusel vidieť, keď som ich cítil po celom dni. V silonkách trávili celý deň v práci a určite behali aj po meste a pripravovali sa na večer, kedy stretnú svojho otroka a pripomenú mu jeho miesto.
Veroniku som poznal krátko, ale pripadalo mi to akoby som ju poznal celý život a sme na jednej vlne. Resp. ona tú vlnu ovláda a ja sa občas topím – ale tak to má byť. Ja na kolenách, na zemi a ona nado mnou. Lebo taký je skutočný vzťah subíka a Madam.
Z ničoho nič som pochopil, že potrebuje doniesť vodu, odniesť špinavý riad – tak som vykonal čo bolo potrebné.
Prekvapilo ma, keď som sa vrátil späť do obývačky a v nej vítala Veron nejakého chlapa, nevedel som o koho ide. Ale pochopil som. Tak je to tu. Ja budem musieť kľačať v kúte a pozerať sa na nich.
Roztriasol som sa, pozdravil a opatrne – neisto som položil pohár s vodou na stôl a obratom išiel pre ďalší aj pre neznámeho hosťa.
Neužívali si spolu dlho a Veronika vyzerala, že sa aj nudí, ale úkosom na mňa pozrela a vtedy sa jej šibalsky zaleskli krásne oči a ja som vedel, že to robí len preto, že ju vzrušuje ma ponižovať. Chlap si hru na králika, ktorej jedine bol schopný evidentne užil. Obliekol sa a tak ako prišiel a odišiel. Bol som rád, že sme sa nedostali k tomu, že by som po ňom niečo zlízal.
Ale Veronika myslela aj na tento druh poníženia, keď mi len čo dotyčný odišiel oznámila, že sa mám postarať o jej mušličku. Bola v podstate čistá, keďže použili kondóm, ale aj tak som cítil pachuť zhnusenia, ale zároveň aj vzrušenia – že to robím pre ňu a pre jej potešenie.
Nedovolila mi vyjsť na sedačku, tak som zo zeme spôsobil ten orgazmus, čo ten chlapík predo mnou nedokázal. Lenže mojou odmenou, nebolo moje vyvrcholenie, ale jej uspokojenie a takisto výprask jazdeckým bičom za to, že som jednoducho subík a určite mi to chýba.
Tú noc ostala u mňa, ja som spal na zemi a Veronika v mojej posteli. Ona zakrytá perinou, ja dekou – ja v páse cudnosti a ona? Ona šťastná.
Odkaz: https://femdompoviedky.wordpress.com/2020/11/25/jeden-vecer-po-praci/
