Hypnóza 4

Luskla prstami. Sedel som na stoličke a chcel som sa postaviť, nešlo to. Namiesto toho som si ho vzal do ruky. Postavila predo-mňa starožitný metronóm a spustila ho.
Pravidelne klikanie nasledoval pohyb mojej ruky – hore-dolu, hore-dolu, pokračovalo to v nekonečných minútach až do momentu, kedy sa intenzita klikania nezmenila a spolu s ňou aj rýchlosť mojej ruky. Nemohol som spraviť čokoľvek iné, len to čo som robil. Nemohol som vstať, ostatné časti tela akoby boli zamrznuté, alebo zahryznuté do drevenej nepohodlnej stoličky. Už som sa blížil k vrcholu, kedy Madam spomínaný metronóm zastavila.

Doktorka Lýdia mala upnuté obtiahnuté


biele latexové šaty – vyslovene kvôli mne aby ma provokovala, jej nohy boli v lesklých bielych topánkach na vysokom opätku a klopkala okolo mňa a pozerala sa na mňa ako dravec na svoju korisť.
“Fajn, tak sa teda sprav dokonca”
Chcelo sa mi poďakovať a išiel som na to. Lenže ústa sa nevedeli ani pohnúť a stál som bez pohybu.
“Takže nechceš, mám to tak chápať?” to už sa jej mykali kútiky úst. Nakoniec prepadla v hurónsky smiech.
“Prehnúť!” zavelila.
Telo sa v momente oddalo uskutočniť túto činnosť. Zrazu som bol s vystrčeným zadkom, nahý, len s kovovým obojkom okolo krku. Penis bol v pozore, ale to bolo tak všetko čo mohol spraviť.
Opäť som bol len obyčajnou nič nehovoriacou sochou a polohu som nemohol zmeniť ani za ten svet.
Postavila predo mňa metronóm a spustila ho.
Dráždiť som sa začal ihneď ako na povel.
Pravidelný rytmus sprevádzali rany jazdeckého bičíka prevažne ne mojom zadku. Kreatívna doktorka zavítala aj na iné miesta.
“Vidíš otrok, môžem si s tebou robiť čo chcem a koľko len chcem. To len preto, že si také poslušné hlúpe hovädo.”
Za normálnych okolností by som zadkom utekal preč, lenže sa to nedalo aj keď bolesť bola priam neznesiteľná až mi z očí začali tiecť slzy. Samozrejme, že som ich tam nechal tak. Moja ruka bola predsa zamestnaná niečim iným a druhou som sa podopieral.
“Koľko rán vydržíš? Tisíc, dvetisíc? Pýtala sa provokatívne asi pri dvadsiatej rane.
Zúfalstvom som sa premáhal vydržať, lenže nebolo to potrebné, moje telo bolo len figurínou.
“Nebudem na teba taká krutá otrok. Bičík necháme už oddychovať, čo povieš?”
Nečakala na odpoveď a z ničoho nič mi na zadok doľahla pálivá, nepríjemná bolesť, nahradzujúca všetko ostatné.
Lenže to už som bol na pokraji orgazmu a Madam si to všimla.
“Pokojne sa sprav, nenamietam.” nahla sa a zrýchlila zvuky metronómu.
Ako som sa v rýchlosti robil, tak mi na zadku prilietali poriadne rany, ktoré rozhodne zanechávali stopy hodné liečenia. Orgazmus som mal poriadny, to musím potvrdiť, lenže nemohol som sa prestať týrať ani potom. V rytme metronómu som pokračoval v nastolenej činnosti až s pobavením doktorky prestala ničiť môj zadok a smiala sa na svojom týraní.
“Takto sa hraj ešte polhodinu, ja si idem dať kávu”
Ako povedala tak sa aj stalo, išla postaviť na kávu a ja som osamel. Namiesto oddychovania a zotavovania som pokračoval vo veľmi nepríjemnej činnosti, ktorá nie a nie prerásť v príjemnosť. O pár minút a objavila Lýdia so šálkou kávy v ruke a sadla si na pohodlné kreslo predo-mňa s tým, že nôžky vyložila na moju hlavu a postupne mi jednu opierala o tvár, o nos, prsty vkladala do úst. Jednoducho robila mi fyzické potešenie, ktoré ozaj milujem. Medzitým som sa spravil druhý krát, keď vtom prepla metronóm na skutočne maximálnu hodnotu. To ma už začala páliť ruka, keď pred tretím vyvrcholením v poradí ho úplne zastavila.
“Snáď si si užil, ďalší orgazmus až o rok. Súhlasíš?”
Čo iné mi aj zostáva, s manželkou Romanou sa dohodli na mojom spolovastníctve a robím im radosť obom.
Luskla prstami, zahľadela sa mi do očí a bol som voľný.
Choď sa umyť.
Čudné bol pocit, že som mal stále plné guľky a akoby mozog neprijal, že som mal orgazmus, bol som nadržaný rovnako ako predtým, ba možno ešte viac.
Keď som sa vrátil z kúpeľne, kľakla si predo-mňa a vložila si ho do úst a sala a hrala sa s ním. Išiel som namietať, že už mám dosť, ale opäť som bol ako socha neschopný pohybu. Spravila ma až do konca, lenže výstrek nešiel do jej úst, ale iba do rúk a výsledok mi rozmazala na tvári.
“Takto pôjdeš domov, rozumieš mi?”
“……”
Luskla prstami.
“Ďakujem Madam.
“Nemáš za čo, obleč sa a choď. Už ťa nechcem vidieť. Romane odkáž, že som bola dnes spokojná.”
Navliekol som na seba všetky časti oblečenia a odišiel som do letného večera. Šoféroval som so zalepenou tvárou, ale našťastie ma nik nevidel. Okrem mojej manželky, ktorej sa to vôbec nepozdávalo.
Zdroj: https://wordpress.com/post/femdompoviedky.wordpress.com/497