Štvrtá časť bizarného, úchylného, fiktívneho príbehu o slovenskej firme.
Keď Tomáš prišiel vo štvrtok domov, našiel si v pošte list, od firmy. Stálo v ňom kam a kedy sa má dostaviť na kontrolu. Prekvapilo ho, že mu takto písali, ale nemal dôvod im neveriť. Vlastne, nechcel im neveriť. Neprísť na kontrolu sa rovnako problému. A problém mohol znamenať výpoveď. A to na život v pohodlí nechcel Tomáš riskovať. A tak sa v pondelok ráno dostavil do jednej budovy na okraji Bratislavy.
Podivoval sa, že tak dobre zarábajúca firma má budovu na takomto okraji Bratislavy, no rýchlo pochybnosti hodil za hlavu. Zazvonil na zvončeku, no nikto mu neotváral. Skúsil kľučku a zistil, že dvere do budovy sú otvorené. Na jeho pozdrav nikto neodpovedal. Len čo vošiel do prvej miestnosti naľavo od vchodu, schytili ho traja muži, položili na posteľ a zviazali. Na hlavu mu nasadili kuklu a odviedli ho neznámo kam.
Nohy i ruky mu priviazali postojačky spôsobom, že sa príliš nemohol chýbať. Košeľu s tričkom mu roztrhali a stiahli mu nohavice i so spodkami. A takto ho tam nechali čakať. Tomáš rozmýšľal, či niečo prehovoriť, ale radšej mlčal. Načo dávať najavo svoj strach, že? Po desiatich minút začul konečne nejaký zvuk - kroky. Asi ženské, podľa opätkov. Keď začítil jej vôňu vedel, že je to žena. Bez slova ho schytila za penis a začala ho masturbovať. Semeno dopadlo na zem. Žena odišla. Vrátila sa o dvadsať minút a scenár sa zopakoval – tentoraz ho uspokojila orálne. Keď skončila, do uší mu zašepkala: „Cukor a bič zlatko, rozumieš?“ Cukor už teda spoznal.
O ďalších dvadsať minút sa žena nevrátila, ale muži a násilím ho presunuli inam. Priviazali ho k akémusi objektu a to tak, že ležal na bruchu a nohy mal na zemi. Ktokoľvek tak mohol vidieť predovšetkým jeho zadok. Tomáš čakajúc na ďalší vývoj situácie si konečne uvedomil, že zrejme padol do pripravenej pasce a list od firmy nebol od firmy. Ale čo od neho chcú? Je len obyčajný SBS-kar, ktorý stráži nejakú budovu, v ktorej ani poriadne sám nevie, čo sa to vlastne deje. Platia mu za to, aby nikoho nepovolaného nepúšťal dnu a to on robil. Dobre, svedomito. Nepýtal sa otázky, ktoré by vzbudzovali rozruch. Vedia však títo ľudia to, že je tomu tak?
Z jeho myšlienkových pochodov ho vyrušil hlas ženy. Rozmýšľal, či je to tá istá, čo predtým, no nevedel to posúdiť. Keď sa priblížila bližšie, podľa vône zistil, že je to ona. „Poďte mi ho roztiahnuť.“ Nedlho na to cítil akési dve ruky na svojom zadku a jeden prst, ktorý prenikal jeho zvieračom. „Od strachu má celú prdel stiahnutú, ale myslím, že by to išlo.“ A pridala druhý prst. Tomáš sa snažil uvoľniť, ako to robieval vždy predtým, ale strach mu skutočne nedovoľoval plnohodnotné uvoľnenie. Po možno minúte žena vybrala prsty z jeho análneho otvoru a on už len počul zvuk sťahovania latexových rukavíc.
„Toto bolo to najmenej nepríjemné, čo dnes zažiješ, ak nebudeš spolupracovať. Chceme vedieť jednu jedinú vec – čo strážiš,“ spustila žena pri sťahovaní rukavíc. „Ja to neviem,“ odpovedal jej Tomáš. „Si loajálny, to je v poriadku. Dám ti pätnásť minút na to, aby si sa rozpamätal.“ A po týchto slovách odišla. Tomáš aj keby chcel, nevedel, čo robia. Vedel, že je to niečo veľké, ale čo, to nevedel. Tí „hlavouni“, s ktorými sa každé ráno zvítaval a od ktorých bral ich identifikačné karty ho nikdy nepozvali, aby sa išiel pozrieť dnu. Platili ho dosť dobre, aby sa nepýtal a nikam nechodil, aby strážil a kontroloval a to bolo všetko. V duchu rozmýšľal, že im dačo nahovorí.
„Tak ako si sa rozhodol?“- opýtal sa už dôverne známy ženský hlas, ktorý ho medzičasom hladil po zadku. „Zbrane. Vyvíjajú tam zbrane,“ presvedčivo vyriekol. „Zbrane? Aké zbrane?“ - znela odpoveď. „To neviem, len viem, že zbrane. Počul som dvoch mužov, ako sa zhovárajú o tom, že vyvinuli novú zbraň.“ Chvíľu bolo ticho. Potom ucítil, ako mu žena cmúľa ovisnutý penis. „Chcem si ho ešte užiť takýto.“ Cmúľala ho ako cukrík. Sala ako horúcu polievku. Netrvalo to však dlho. „Čo ak ti poviem, že viem, že zbrane tam nevyvíjajú?“ „Tak potom mám zlé informácie“. „Ktoré si nám chcel predhodiť ako mršinu“. Nevedel, čo má povedať.
„Máme odtiaľ fotografie. Sú to nejaké laboratóriá, so skúmavkami. A my chceme vedieť, čo je v nich. Chápeš či vyvíjajú liek na nejakú chorobu či vírusy a podobne.“ „A prečo myslíte, že ja to viem?“ - „Ja neviem či to vieš, ja to chcem zistiť.“ „Ale ja to neviem,“ oponoval jej Tomáš. „Tak si to overíme.“ Chvíľu bolo ticho, ktoré prerušili len slová „začneme zľahka“. Ak rana, ktorú utržil o polminútu na to bola tým „ľahkým začiatkom“ tak sa bál, čo bude nasledovať. Nástroj vybratý pre výprask spôsoboval väčšiu bolesť a väčší hluk, než rákoska, ktorú zakúsil pri prvých fyzických testoch. Vykríkol i po druhej, tretej až piatej i desiatej. Tá bola nateraz posledná.
„Musím povedať, že máš riadne červenú prdel.“ Dotkla sa jej holou rukou a cítila teplo. „Tak čo, spomínaš si?“ „Nie,“ precedil pomedzi zuby. „Tak pán je nahnevaný.“ Po ďalších dvoch ranách mu žena oznámila, že má päť minút na spomínanie. Tomáš nespomínal a vymýšľal stratégiu. Predhodiť im ďalšiu teóriu, mlčať? Rozmýšľal či bude horšie ich skúsiť oklamať alebo tvrdiť, že nič nevie. „Tak ako, cukríček?“ „Ja vážne nič neviem.“ V intonácii hlasu sa zdalo, akoby hovoril pravdu. „Chlapi, chopte sa ho.“ Netrvalo dlho a ležal na niečom studenom, priviazaný popruhmi a neviem čím ešte tak, že vyzeral ako vianočný darček.
Jeho trýzniteľka mu chytila penis, odhalila močovú trubicu a niečím ju potrela tak, že to začalo páliť. Za chvíľu už cítil, že jeho trubicou prechádza niečo, čo by tam nemalo byť. O cievkovaní doposiaľ nepočul nič dobré a teraz to zažíval na vlastnej koži. Bolo to horšie ako výprask. Nikto to kvôli kukle nevidel, ale oči mu zaliali slzy. Prosil, nech prestanú, ale katéter postupoval ďalej a ďalej. Až z neho začal vytekať moč. Chvíľu ho takto nechala a potom katéter vybrala. I vyberanie bolo dostatočne nepríjemné na to, aby si túto procedúru zapamätal. Ďalších pätnásť minút, ktoré dostal na premýšľanie, sa spamätával z poslednej štvrťhodiny. A nič nevymyslel.
Keď sa žena vrátila, nekomunikoval. Mechúr ho pálil akoby ho v ňom pichali ihly a tento pocit prekryl aj boľavý zadok. Ani poriadne nevnímal, keď ho statní chlapi presúvali na predchádzajúce stanovisko. Nesústredil sa ani na to, keď mu žena znova vsunula prsty do zadku. Započul až jej slová „a teraz ťa odpaním.“ Nebolo príjemné mať umelý penis v anále a divil sa gayom, ako zvládajú súložiť. Snažil sa čo najviac uvoľniť zvierač a nechať ju dokonať dielo skazy. Veril, že ak by mala možnosť vystreknúť semeno, celá by ho ním zaliala. Užívala si to, sadisticky, kruto. Tak, ako by nemala. Mal šťastie, jej fyzická výdrž nebola veľká.
Keď skončila, opýtala sa ho: „Tak naposledy, čo tam robia.“ Povedal len jedno jediné slovo: „Neviem.“ Odpútali ho a odtiahli do nejakej dodávky alebo auta Vyhodili ho pred firmou, kde ho našiel kolega. Na ďalší deň ho navštívil niekto zo spoločnosti, kto sa dozvedel, čo sa stalo. Dali mu dvoj-týždenné platené voľno na zotavenie, zrušili mu tretiu kontrolu a mal sa popritom rozhodnúť, či pre nich bude ďalej chcieť pracovať. Počas týždňa sa márne snažil zistiť to, kto bol za jeho únosom. Veril však, že to, čo zažil sa už nikdy nezopakuje. Veď, koniec koncov, nič nevedel. Alebo len o tom presvedčil tých, ktorých mal?
Keď Tomáš prišiel vo štvrtok domov, našiel si v pošte list, od firmy. Stálo v ňom kam a kedy sa má dostaviť na kontrolu. Prekvapilo ho, že mu takto písali, ale nemal dôvod im neveriť. Vlastne, nechcel im neveriť. Neprísť na kontrolu sa rovnako problému. A problém mohol znamenať výpoveď. A to na život v pohodlí nechcel Tomáš riskovať. A tak sa v pondelok ráno dostavil do jednej budovy na okraji Bratislavy.
Podivoval sa, že tak dobre zarábajúca firma má budovu na takomto okraji Bratislavy, no rýchlo pochybnosti hodil za hlavu. Zazvonil na zvončeku, no nikto mu neotváral. Skúsil kľučku a zistil, že dvere do budovy sú otvorené. Na jeho pozdrav nikto neodpovedal. Len čo vošiel do prvej miestnosti naľavo od vchodu, schytili ho traja muži, položili na posteľ a zviazali. Na hlavu mu nasadili kuklu a odviedli ho neznámo kam.
Nohy i ruky mu priviazali postojačky spôsobom, že sa príliš nemohol chýbať. Košeľu s tričkom mu roztrhali a stiahli mu nohavice i so spodkami. A takto ho tam nechali čakať. Tomáš rozmýšľal, či niečo prehovoriť, ale radšej mlčal. Načo dávať najavo svoj strach, že? Po desiatich minút začul konečne nejaký zvuk - kroky. Asi ženské, podľa opätkov. Keď začítil jej vôňu vedel, že je to žena. Bez slova ho schytila za penis a začala ho masturbovať. Semeno dopadlo na zem. Žena odišla. Vrátila sa o dvadsať minút a scenár sa zopakoval – tentoraz ho uspokojila orálne. Keď skončila, do uší mu zašepkala: „Cukor a bič zlatko, rozumieš?“ Cukor už teda spoznal.
O ďalších dvadsať minút sa žena nevrátila, ale muži a násilím ho presunuli inam. Priviazali ho k akémusi objektu a to tak, že ležal na bruchu a nohy mal na zemi. Ktokoľvek tak mohol vidieť predovšetkým jeho zadok. Tomáš čakajúc na ďalší vývoj situácie si konečne uvedomil, že zrejme padol do pripravenej pasce a list od firmy nebol od firmy. Ale čo od neho chcú? Je len obyčajný SBS-kar, ktorý stráži nejakú budovu, v ktorej ani poriadne sám nevie, čo sa to vlastne deje. Platia mu za to, aby nikoho nepovolaného nepúšťal dnu a to on robil. Dobre, svedomito. Nepýtal sa otázky, ktoré by vzbudzovali rozruch. Vedia však títo ľudia to, že je tomu tak?
Z jeho myšlienkových pochodov ho vyrušil hlas ženy. Rozmýšľal, či je to tá istá, čo predtým, no nevedel to posúdiť. Keď sa priblížila bližšie, podľa vône zistil, že je to ona. „Poďte mi ho roztiahnuť.“ Nedlho na to cítil akési dve ruky na svojom zadku a jeden prst, ktorý prenikal jeho zvieračom. „Od strachu má celú prdel stiahnutú, ale myslím, že by to išlo.“ A pridala druhý prst. Tomáš sa snažil uvoľniť, ako to robieval vždy predtým, ale strach mu skutočne nedovoľoval plnohodnotné uvoľnenie. Po možno minúte žena vybrala prsty z jeho análneho otvoru a on už len počul zvuk sťahovania latexových rukavíc.
„Toto bolo to najmenej nepríjemné, čo dnes zažiješ, ak nebudeš spolupracovať. Chceme vedieť jednu jedinú vec – čo strážiš,“ spustila žena pri sťahovaní rukavíc. „Ja to neviem,“ odpovedal jej Tomáš. „Si loajálny, to je v poriadku. Dám ti pätnásť minút na to, aby si sa rozpamätal.“ A po týchto slovách odišla. Tomáš aj keby chcel, nevedel, čo robia. Vedel, že je to niečo veľké, ale čo, to nevedel. Tí „hlavouni“, s ktorými sa každé ráno zvítaval a od ktorých bral ich identifikačné karty ho nikdy nepozvali, aby sa išiel pozrieť dnu. Platili ho dosť dobre, aby sa nepýtal a nikam nechodil, aby strážil a kontroloval a to bolo všetko. V duchu rozmýšľal, že im dačo nahovorí.
„Tak ako si sa rozhodol?“- opýtal sa už dôverne známy ženský hlas, ktorý ho medzičasom hladil po zadku. „Zbrane. Vyvíjajú tam zbrane,“ presvedčivo vyriekol. „Zbrane? Aké zbrane?“ - znela odpoveď. „To neviem, len viem, že zbrane. Počul som dvoch mužov, ako sa zhovárajú o tom, že vyvinuli novú zbraň.“ Chvíľu bolo ticho. Potom ucítil, ako mu žena cmúľa ovisnutý penis. „Chcem si ho ešte užiť takýto.“ Cmúľala ho ako cukrík. Sala ako horúcu polievku. Netrvalo to však dlho. „Čo ak ti poviem, že viem, že zbrane tam nevyvíjajú?“ „Tak potom mám zlé informácie“. „Ktoré si nám chcel predhodiť ako mršinu“. Nevedel, čo má povedať.
„Máme odtiaľ fotografie. Sú to nejaké laboratóriá, so skúmavkami. A my chceme vedieť, čo je v nich. Chápeš či vyvíjajú liek na nejakú chorobu či vírusy a podobne.“ „A prečo myslíte, že ja to viem?“ - „Ja neviem či to vieš, ja to chcem zistiť.“ „Ale ja to neviem,“ oponoval jej Tomáš. „Tak si to overíme.“ Chvíľu bolo ticho, ktoré prerušili len slová „začneme zľahka“. Ak rana, ktorú utržil o polminútu na to bola tým „ľahkým začiatkom“ tak sa bál, čo bude nasledovať. Nástroj vybratý pre výprask spôsoboval väčšiu bolesť a väčší hluk, než rákoska, ktorú zakúsil pri prvých fyzických testoch. Vykríkol i po druhej, tretej až piatej i desiatej. Tá bola nateraz posledná.
„Musím povedať, že máš riadne červenú prdel.“ Dotkla sa jej holou rukou a cítila teplo. „Tak čo, spomínaš si?“ „Nie,“ precedil pomedzi zuby. „Tak pán je nahnevaný.“ Po ďalších dvoch ranách mu žena oznámila, že má päť minút na spomínanie. Tomáš nespomínal a vymýšľal stratégiu. Predhodiť im ďalšiu teóriu, mlčať? Rozmýšľal či bude horšie ich skúsiť oklamať alebo tvrdiť, že nič nevie. „Tak ako, cukríček?“ „Ja vážne nič neviem.“ V intonácii hlasu sa zdalo, akoby hovoril pravdu. „Chlapi, chopte sa ho.“ Netrvalo dlho a ležal na niečom studenom, priviazaný popruhmi a neviem čím ešte tak, že vyzeral ako vianočný darček.
Jeho trýzniteľka mu chytila penis, odhalila močovú trubicu a niečím ju potrela tak, že to začalo páliť. Za chvíľu už cítil, že jeho trubicou prechádza niečo, čo by tam nemalo byť. O cievkovaní doposiaľ nepočul nič dobré a teraz to zažíval na vlastnej koži. Bolo to horšie ako výprask. Nikto to kvôli kukle nevidel, ale oči mu zaliali slzy. Prosil, nech prestanú, ale katéter postupoval ďalej a ďalej. Až z neho začal vytekať moč. Chvíľu ho takto nechala a potom katéter vybrala. I vyberanie bolo dostatočne nepríjemné na to, aby si túto procedúru zapamätal. Ďalších pätnásť minút, ktoré dostal na premýšľanie, sa spamätával z poslednej štvrťhodiny. A nič nevymyslel.
Keď sa žena vrátila, nekomunikoval. Mechúr ho pálil akoby ho v ňom pichali ihly a tento pocit prekryl aj boľavý zadok. Ani poriadne nevnímal, keď ho statní chlapi presúvali na predchádzajúce stanovisko. Nesústredil sa ani na to, keď mu žena znova vsunula prsty do zadku. Započul až jej slová „a teraz ťa odpaním.“ Nebolo príjemné mať umelý penis v anále a divil sa gayom, ako zvládajú súložiť. Snažil sa čo najviac uvoľniť zvierač a nechať ju dokonať dielo skazy. Veril, že ak by mala možnosť vystreknúť semeno, celá by ho ním zaliala. Užívala si to, sadisticky, kruto. Tak, ako by nemala. Mal šťastie, jej fyzická výdrž nebola veľká.
Keď skončila, opýtala sa ho: „Tak naposledy, čo tam robia.“ Povedal len jedno jediné slovo: „Neviem.“ Odpútali ho a odtiahli do nejakej dodávky alebo auta Vyhodili ho pred firmou, kde ho našiel kolega. Na ďalší deň ho navštívil niekto zo spoločnosti, kto sa dozvedel, čo sa stalo. Dali mu dvoj-týždenné platené voľno na zotavenie, zrušili mu tretiu kontrolu a mal sa popritom rozhodnúť, či pre nich bude ďalej chcieť pracovať. Počas týždňa sa márne snažil zistiť to, kto bol za jeho únosom. Veril však, že to, čo zažil sa už nikdy nezopakuje. Veď, koniec koncov, nič nevedel. Alebo len o tom presvedčil tých, ktorých mal?
