Posted 20.12.2020 by IZUAL
Magda a Diana boli predané. Odeté v ľahkých županoch, trpezlivo čakali v šatni zákulisia, kým zbadajú tvár nového vlastníka. Pán Zvolenský sa nemohol sústrediť. Myslel na aukciu Lydy, uprostred ktorej opustil lóžu.
Nechcel to vidieť, minulosť mal uzavretú, ale škrel ho prístup Vincenta. Obával sa, že Lyda kvôli tejto udalosti ostane stratená. Silvia nedokázala prečítať manželov výraz. V hlave už mala celkom iné záležitosti.
Dvere šatne sa otvorili. Manželia prekročili prah, a priblížili sa k čakajúcim zápasníčkam. Magde sa okamžite uľavilo. Inštinkt jej našeptával, že sa ocitla v dobrých rukách. Manželia vyžarovali láskavosťou, pokorou, inteligenciou, vznešenosťou so súzvukom harmónie, akoby pochádzali z úplne inej frakcie ľudstva. Diana zodvihla kútik pery, oči jej blyšťali vedením, že nik iný ako Pán Zvolenský to byť nemohol.
,,Dobrý večer ctené bojovníčky," pozdravil s úklonom hlavy. ,,Pravidlá vlastníctva poznáte. Do jednej hodiny pripravíme zmluvy, príďte prosím do apartmánu č.9, kde môžeme prebrať naše záležitosti. Do tej doby sa smiete ustrojiť podľa vlastného uváženia." Silvia mlčala, obzerala si obidve ženy, hrýzla si do pery a zaklipkala očami na Magdu.
,,Teraz nás ospravedlňte," pokračoval prívetivým hlasom. ,,Musíme ešte niečo zariadiť," pozrel sa démonicky na manželku. Pohľad ju prepálil, stuhli jej lýtka a keď sa otočil, takmer sa z miesta nepohla.
,,Prišiel čas," povedal tlmeným hlasom, aby to na prahu dverí počula len ona. Pán Zvolenský sa ťažkým krokom strácal v chodbe, zatiaľ čo Silvia s betónovými nohami stála ako prikovaná.
,,Dovidenia dievčatá," spamätala sa a urýchlene nasledovala manžela.
Magda s Dianou ešte ostali v šatni:
,,Teda to bude sila, čo povieš?"
Diana zodvihla obočie, mlčala, nedávala najavo emócie.
,,Poď, dáme si pred tým martini," chytila ju za rameno. ,,Ale najprv sa na izbách prezlečieme z týchto otrasných bikín." Diana mlčala, iba súhlasne kývla hlavou. Spoločne odišli do hotelového baru.
Recepčný z nosa posunul voľne nasadené okuliare na oči. Zaostril, uklonil sa a šarmantne sa pousmial:
,,Stávky boli úspešné?"
,,Do čerta Richard," zaklial Pán Zvolenský. ,,Myslím, že viete ako to dopadlo," pobavene mu opätoval úsmev, pričom z malého vrecúška vyťahoval podivné mince. Usporiadal ich do kôpky a posunul cez priehradku.
,,5000 Zechinov za stávku, 15 000 za nákup, 1000 za izbu, nech sa páči."
Recepčný peniaze znovu neprepočítal a všetko vsunul do priehradky na zámok.
,,A čo vy Madam? Boli ste spokojná?"
,,Samozrejme Richard, bola to správne okázalé a ako vidíte, s manželom sme si zaobstarali vlastné potešenie."
,,To v skutku, z málokoho sa stane lanista počas noci."
,,Ale Pán Richard, to ešte nič neznamená a titul lanistky si ešte určite nezaslúžim," odvetila pokorne.
,,Ak Vás to poteší, na najbližší zápas si stavím na Vašu zverenkyňu."
,,To by bola pre mňa pocta."
Uhladený recepčný sa ešte väčšmi pousmial, jemne sa uklonil a pootočil hlavu na Pána Zvolenského:
,,Budete si ešte niečo priať Pane?"
,,Áno," reagoval pohotovo. ,,Budeme potrebovať diamantový kufrík!" otočil sa na Silviu s prižmúrenými očami.
,,Pane...," zakašľal si recepčný. ,,Diamantový kufrík už nebudete potrebovať. Dlho ste nás nenavštívili, ale prominentné izby už obsahujú všetko vybavenie, dokonca aj to z diamantového kufríka."
,,Vaše služby sa čoraz viac zlepšujú," poďakoval už iba spokojným výrazom, chytil Silviu za ruku, otočil sa a pri odchode ešte poznamenal:
,,Prosím, zavolajte ešte Hansovi nech pripraví dve zmluvy, pustite ho do hotela, neskôr..., o hodinu nech vojde našej izby."
,,Iste Pane...," sledoval ich, ako sa vytrácajú vo vestibule.
Výťah sa ťažkopádne vliekol nahor. Silvia pri pohľade na sústredeného manžela mlčala. Horúčava pohltila jej líca, stehná a dekolt. V prenikavom belasom svetle sa kvapôčky potu odrážali ako zrkadlovo lesklé perly. Mladého muža obsluhujúceho výťah Silviina prítomnosť znervózňovala. Pravidlá správania mu zakazovali zízať na hostí, ale pri jej dráždivom fluide si to nemohol odpustiť. Bleskovo jej nazrel do výstrihu, potom znova, znova a znova. Potajomky si vychutnával pohľad ako sa malé kvapky zrážajú a strácajú v štrbine pod šatami. Dvere výťahu sa otvorili, mladý chlapec si vydýchol od mučivého dráždenia, konečne vystúpili von.
Izba č. 9:
Vytiahol kartu, otvoril ťažké kožené dvere, a nechal ju vojsť prvú. Svetlá na fotobunku sa okamžite rozsvietili. Tlmivý odtieň bielej, a zo stropu aj červenej farby dopadli na elegantné kusy nábytku rozsiahlych miestností. Rozloha jednej miestnosti bola taká veľká ako štandardný trojizbový byt. Všetky stoličky, pohovky aj postele mali kožené čalúnenie. Silvia sa oprela rukou o vkusný kus nábytku. Vedela čo sa má stať, nečakala. Bez slov, vzniesla sa k nemu, opatrne, ticho našľapujúc ako prízrak. Z nôh opadol ťažký betónový pocit, už len padala, padala do tranzu, kedy mu je celá odovzdaná. Vyzývavý pohľad do jeho sústredených očí, naznačoval odhodlanosť, túžbu, chcenie hrnúce sa spod ukrytých hlbín fantázií. Spustila hlavu na bok, pootvorila ústa pokryté krvavým rúžom, priblížila sa k jeho telu. Musel cítiť všetko teplo sálajúce z povrchu jej pokožky. Chytila si ramienka, zošmykla ich súčasne z pliec, šaty padli na zem a pred ním ostala podobizeň ženskosti všetkých snov. Necítila sa však nahá, krk jej obkolesoval kožený, preplietaný obojok s jeho iniciálami: FZ.
Trpezlivý Pán Zvolenský nevydržal. Vzplanul ako najzápalnejšia horľavina. Ona bola iskrou všetkého. Položil ju na stôl, bozkal..., bozkal krk, prsia, potom hrýzol, jemne, zúrivo, razantne, pozvoľne, až jej nepreťal pohľad vlastným chcením. Nepotreboval hovoriť, žiadne príkazy, ani zrážanie na kolená, ona vedela akú má cenu.
Počas vášnivej výmeny bozkov, pripravila ho obratne o opasok. Stiahla sako, nedbalo ním hodila o zem, akoby ho chcela odzbrojiť od jeho štítu precíznosti. Uvoľnila gombík, ich jazyky sa neustále preplietali, nohavice padli. Konečne ho objala nohami. Vzdychla vysokým tónom ako spevavá lesná rusalka, a potom už znova, a opätovne rytmicky s každým prienikom. Nezrýchľoval, užíval si ju. Plnými dúškami nasával arómu oroseného tela. Miloval jej pot, jej levanduľovú vôňu vlasov. Okamih posilňoval jeho zmyslové vnímanie, ktoré by zareagovalo aj na najjemnejší šelest tlkotu srdca. Nohami sa rozkročil, hľadal jej citlivé miesto – dokonalý prienik. Pevný, žilnatý vták hladil mokrú hornú stenu útrob. Roztiahla oči, napla všetky svaly nôh:
,,Pane...," vzdychala.
,,Pane...," zúfalo zopakovala. Odpovedal zrýchlením.
,,Pane..., urobíte ma, už... už čoskoro...," ale on to vedel. Ešte viac pridal. Razantne a presne.
,,Pa...h-h-hhh," zapchal jej ústa. Naplno otvorila oči, a on sa spokojne díval ako sa kŕčovito zvíja vo svojom vrchole. Potom dal preč ruku, aby si vypočul dozvuky vysokých tónov.
Spomalil, ešte viac spomalil, ale neprestával. Silvia ležala na stole, hlava zaklonená so spustenými vlasmi o hranu stolu. Oči zavreté. Otvorené ústa ešte vydávali krátke stony uspokojenia.
Keď prestal, zodvihla v doznievajúcom opojení hlavu:
,,Prosím, vyplňte ma. Chcem byť predtým vyplnená, prosím..."
Len na okamih sa zamyslel a odišiel do inej miestnosti. Silvia si položila hlavu na stôl a zavrela oči. Ležala tam dlho, s prázdnymi myšlienkami, ale dozvuky jej stále hrali v útrobách. Nutkanie dotknúť sa samej seba potlačila.
Konečne! Konečne sa vrátil. Na rukách mal natiahnuté čierne latexové rukavice. Niesol akúsi škatuľu. Položil ju vedľa nej na veľký pracovný stôl a mlčky začal vyberať veci: Dezinfekcia, dlhá tenká ihla a dve zlaté, tenké obrúčky s priemerom asi 2 cm. Silvia sa nebála, dívala sa mu priamo do očí s plamenným výrazom. Zodvihla nohy a doširoka ich roztvorila.
Pred Pánom Zvolenským sa ukázalo nádherné telo s nohami do tvaru V. Hlavu mala zaklonenú, oči zavreté. Díval sa na ňu, iba udivene stál, ani sa nepohol. V mysli mu vibrovalo toľko myšlienok. Silvia všetko cítila:
,,Prosím, žiadny roubik, prosím žiadnu šatku na oči, prosím žiadne putá – Vy viete, že budem držať a chcem sa na Vás dívať."
Pán Zvolenský sa len pousmial. S rukou jej prešiel po rozkroku, až sa zachvela. Latexová rukavica zapraskala. Dva hlavné prsty sa stratili v štrbine. Hneď ich ale vytiahol von, fascinovane pozoroval ako sa lesknú.
Vošiel do nej, znovu, celou dĺžkou. Presne v tej istej chvíli ako začal prirážať, použil druhú ruku na maximalizáciu manželkinej rozkoše.
Aj napriek tomu, že tvorili pár už roky, vždy si vedeli dať nový impulz, napriek všetkým ťahom, napriek všetkým predsudkom o stereotypoch, oni poznali tajný recept na úspech.
Uvoľnil sa, už prestal koncentrovať myseľ a obalil sa do jej pôvabu. Odrazu prehĺbil dýchanie, ten tlak..., nasvedčoval jedinému nevyhnutnému.
,,Vyplním ťa!" vykríkol hlasito.
,,Áno, vyplním ťa!" kričal z plného hrdla.
Silvia ešte viac roztiahla nohy, zatiahla ich dozadu, čím mu zlepšila prístup. Vypĺňal ju, kričal, zarezal jej nechty do pokožky stehien.
Odpovedala vzdychaním a doťahovaním panvy.
Nevypĺňal ju iba v útrobách, vypĺňal ju celú svojim pôsobením. Dokončil ešte niekoľko pomalých dĺžok. Zadýchane sledoval ako mu venuje nadpozemský úsmev, sprevádzaný kotúľajúcimi slzami. Keď ukončil pôžitok, časť belasého obsahu začal vytekať von ako rozliaty potok.
,,Som pripravená," zvážnela, ležiac odovzdane na stole.
Použil dezinfekciu na rukavice, na dlhú tenkú ihlu, ktorá sa zaligotala vo svetle. Silvii už odchádzali nohy a tak si ich ukotvila rukami a naplno roztiahla. Pán Zvolenský napol stále citlivé, prekrvené pysky tesne pod klitorisom.
Nezaváhal, pevnou rukou urobil precízny pomaly vpich. Ihla prerážala krehké tkanivo. Silvia si najprv zahryzla do pery. Nechcela dať navonok prejav bolesti, ale ako ostrý nástroj postupoval naprieč ďalej, bolesť silnela.
Vzlykla od bolesti. Nohy pevne držala. Aj keď sa zdalo, že je to príšerný akt, ktorý chce mať už za sebou, nechcela aby skončil. Niečo tak silné a odovzdané ešte nikdy predtým necítila. Nebola to trýznivá bolesť, ale vyšší stupeň vznešenej bolesti.
Ako sťahovala svaly, obsah z jej vnútra sa vylieval na stôl, aj na zem. Nakoniec vytiahol ihlu, za ktorou sa rozpila malá kvapka krvi.
,,Ešte jeden vpich, vydrž to," povzbudil ju.
Utrel ihlu, znovu ju dezinfikoval, natiahol pysky, ktoré presne zakrývali vstup do svätyne a obe ich rovnomerne, bez zaváhania prepichol. Silvia vykríkla a tlak z bolesti musela uvoľniť novými slzami. Neboli to slzy mučivej bolesti, ale slzy odhodlania.
Opäť sa na povrchu zjavila malá kvapka krvi. So škatule vzal gázu a držal jej ju na postihnutom mieste, kým sa malé kvapky nestratili úplne. Následne vydezinfikoval obe zlaté krúžky a prevliekol ich cez čerstvé dierky. Čistá práca.
Silvia sa chcela hneď vidieť, obdivovať umelecký výtvor, ktorý spoločne vytvorili v izbe hotela červený kvadrant. Už nedbala na citlivosť – kým si skladal rukavice, bežala k veľkému zrkadlu. Pretrela si slzy, oči jej žiarili a naplnili sa šťastím. Podišiel k nej, pobozkal na rameno, na krk na ústa. Vzal si jej tvár do rúk a ešte raz pobozkal.
,,To ale nie je všetko miláčik," udivene sa na neho zahľadela, avšak schopná prijať akékoľvek ďalšie prekvapenie. Vybral veľmi malý, ľahký zámok na kľúčik. Otvoril ho, kľakol si na jedno koleno a spojil jej obe zlaté krúžky zámkom.
,,Teraz je dokonané," zodvihol sa. Ona sa skĺzla popri jeho stehne dole na zem. Chytila ho za členky, prehla sa v chrbte, zvýraznila zadok a pobozkala ho na priehlavok nohy.
,,Som len Vaša, iba Vaša..., patrím iba Vám," opakovala.
Hneď ju zodvihol, ramená, ktoré ju obkolesili vytvorili ochranný štíť.
,,A ja... ," zdvihol jej bradu, prepálil pohľad, ,,patrím iba tebe."
Nechcel to vidieť, minulosť mal uzavretú, ale škrel ho prístup Vincenta. Obával sa, že Lyda kvôli tejto udalosti ostane stratená. Silvia nedokázala prečítať manželov výraz. V hlave už mala celkom iné záležitosti.
Dvere šatne sa otvorili. Manželia prekročili prah, a priblížili sa k čakajúcim zápasníčkam. Magde sa okamžite uľavilo. Inštinkt jej našeptával, že sa ocitla v dobrých rukách. Manželia vyžarovali láskavosťou, pokorou, inteligenciou, vznešenosťou so súzvukom harmónie, akoby pochádzali z úplne inej frakcie ľudstva. Diana zodvihla kútik pery, oči jej blyšťali vedením, že nik iný ako Pán Zvolenský to byť nemohol.
,,Dobrý večer ctené bojovníčky," pozdravil s úklonom hlavy. ,,Pravidlá vlastníctva poznáte. Do jednej hodiny pripravíme zmluvy, príďte prosím do apartmánu č.9, kde môžeme prebrať naše záležitosti. Do tej doby sa smiete ustrojiť podľa vlastného uváženia." Silvia mlčala, obzerala si obidve ženy, hrýzla si do pery a zaklipkala očami na Magdu.
,,Teraz nás ospravedlňte," pokračoval prívetivým hlasom. ,,Musíme ešte niečo zariadiť," pozrel sa démonicky na manželku. Pohľad ju prepálil, stuhli jej lýtka a keď sa otočil, takmer sa z miesta nepohla.
,,Prišiel čas," povedal tlmeným hlasom, aby to na prahu dverí počula len ona. Pán Zvolenský sa ťažkým krokom strácal v chodbe, zatiaľ čo Silvia s betónovými nohami stála ako prikovaná.
,,Dovidenia dievčatá," spamätala sa a urýchlene nasledovala manžela.
Magda s Dianou ešte ostali v šatni:
,,Teda to bude sila, čo povieš?"
Diana zodvihla obočie, mlčala, nedávala najavo emócie.
,,Poď, dáme si pred tým martini," chytila ju za rameno. ,,Ale najprv sa na izbách prezlečieme z týchto otrasných bikín." Diana mlčala, iba súhlasne kývla hlavou. Spoločne odišli do hotelového baru.
Recepčný z nosa posunul voľne nasadené okuliare na oči. Zaostril, uklonil sa a šarmantne sa pousmial:
,,Stávky boli úspešné?"
,,Do čerta Richard," zaklial Pán Zvolenský. ,,Myslím, že viete ako to dopadlo," pobavene mu opätoval úsmev, pričom z malého vrecúška vyťahoval podivné mince. Usporiadal ich do kôpky a posunul cez priehradku.
,,5000 Zechinov za stávku, 15 000 za nákup, 1000 za izbu, nech sa páči."
Recepčný peniaze znovu neprepočítal a všetko vsunul do priehradky na zámok.
,,A čo vy Madam? Boli ste spokojná?"
,,Samozrejme Richard, bola to správne okázalé a ako vidíte, s manželom sme si zaobstarali vlastné potešenie."
,,To v skutku, z málokoho sa stane lanista počas noci."
,,Ale Pán Richard, to ešte nič neznamená a titul lanistky si ešte určite nezaslúžim," odvetila pokorne.
,,Ak Vás to poteší, na najbližší zápas si stavím na Vašu zverenkyňu."
,,To by bola pre mňa pocta."
Uhladený recepčný sa ešte väčšmi pousmial, jemne sa uklonil a pootočil hlavu na Pána Zvolenského:
,,Budete si ešte niečo priať Pane?"
,,Áno," reagoval pohotovo. ,,Budeme potrebovať diamantový kufrík!" otočil sa na Silviu s prižmúrenými očami.
,,Pane...," zakašľal si recepčný. ,,Diamantový kufrík už nebudete potrebovať. Dlho ste nás nenavštívili, ale prominentné izby už obsahujú všetko vybavenie, dokonca aj to z diamantového kufríka."
,,Vaše služby sa čoraz viac zlepšujú," poďakoval už iba spokojným výrazom, chytil Silviu za ruku, otočil sa a pri odchode ešte poznamenal:
,,Prosím, zavolajte ešte Hansovi nech pripraví dve zmluvy, pustite ho do hotela, neskôr..., o hodinu nech vojde našej izby."
,,Iste Pane...," sledoval ich, ako sa vytrácajú vo vestibule.
Výťah sa ťažkopádne vliekol nahor. Silvia pri pohľade na sústredeného manžela mlčala. Horúčava pohltila jej líca, stehná a dekolt. V prenikavom belasom svetle sa kvapôčky potu odrážali ako zrkadlovo lesklé perly. Mladého muža obsluhujúceho výťah Silviina prítomnosť znervózňovala. Pravidlá správania mu zakazovali zízať na hostí, ale pri jej dráždivom fluide si to nemohol odpustiť. Bleskovo jej nazrel do výstrihu, potom znova, znova a znova. Potajomky si vychutnával pohľad ako sa malé kvapky zrážajú a strácajú v štrbine pod šatami. Dvere výťahu sa otvorili, mladý chlapec si vydýchol od mučivého dráždenia, konečne vystúpili von.
Izba č. 9:
Vytiahol kartu, otvoril ťažké kožené dvere, a nechal ju vojsť prvú. Svetlá na fotobunku sa okamžite rozsvietili. Tlmivý odtieň bielej, a zo stropu aj červenej farby dopadli na elegantné kusy nábytku rozsiahlych miestností. Rozloha jednej miestnosti bola taká veľká ako štandardný trojizbový byt. Všetky stoličky, pohovky aj postele mali kožené čalúnenie. Silvia sa oprela rukou o vkusný kus nábytku. Vedela čo sa má stať, nečakala. Bez slov, vzniesla sa k nemu, opatrne, ticho našľapujúc ako prízrak. Z nôh opadol ťažký betónový pocit, už len padala, padala do tranzu, kedy mu je celá odovzdaná. Vyzývavý pohľad do jeho sústredených očí, naznačoval odhodlanosť, túžbu, chcenie hrnúce sa spod ukrytých hlbín fantázií. Spustila hlavu na bok, pootvorila ústa pokryté krvavým rúžom, priblížila sa k jeho telu. Musel cítiť všetko teplo sálajúce z povrchu jej pokožky. Chytila si ramienka, zošmykla ich súčasne z pliec, šaty padli na zem a pred ním ostala podobizeň ženskosti všetkých snov. Necítila sa však nahá, krk jej obkolesoval kožený, preplietaný obojok s jeho iniciálami: FZ.
Trpezlivý Pán Zvolenský nevydržal. Vzplanul ako najzápalnejšia horľavina. Ona bola iskrou všetkého. Položil ju na stôl, bozkal..., bozkal krk, prsia, potom hrýzol, jemne, zúrivo, razantne, pozvoľne, až jej nepreťal pohľad vlastným chcením. Nepotreboval hovoriť, žiadne príkazy, ani zrážanie na kolená, ona vedela akú má cenu.
Počas vášnivej výmeny bozkov, pripravila ho obratne o opasok. Stiahla sako, nedbalo ním hodila o zem, akoby ho chcela odzbrojiť od jeho štítu precíznosti. Uvoľnila gombík, ich jazyky sa neustále preplietali, nohavice padli. Konečne ho objala nohami. Vzdychla vysokým tónom ako spevavá lesná rusalka, a potom už znova, a opätovne rytmicky s každým prienikom. Nezrýchľoval, užíval si ju. Plnými dúškami nasával arómu oroseného tela. Miloval jej pot, jej levanduľovú vôňu vlasov. Okamih posilňoval jeho zmyslové vnímanie, ktoré by zareagovalo aj na najjemnejší šelest tlkotu srdca. Nohami sa rozkročil, hľadal jej citlivé miesto – dokonalý prienik. Pevný, žilnatý vták hladil mokrú hornú stenu útrob. Roztiahla oči, napla všetky svaly nôh:
,,Pane...," vzdychala.
,,Pane...," zúfalo zopakovala. Odpovedal zrýchlením.
,,Pane..., urobíte ma, už... už čoskoro...," ale on to vedel. Ešte viac pridal. Razantne a presne.
,,Pa...h-h-hhh," zapchal jej ústa. Naplno otvorila oči, a on sa spokojne díval ako sa kŕčovito zvíja vo svojom vrchole. Potom dal preč ruku, aby si vypočul dozvuky vysokých tónov.
Spomalil, ešte viac spomalil, ale neprestával. Silvia ležala na stole, hlava zaklonená so spustenými vlasmi o hranu stolu. Oči zavreté. Otvorené ústa ešte vydávali krátke stony uspokojenia.
Keď prestal, zodvihla v doznievajúcom opojení hlavu:
,,Prosím, vyplňte ma. Chcem byť predtým vyplnená, prosím..."
Len na okamih sa zamyslel a odišiel do inej miestnosti. Silvia si položila hlavu na stôl a zavrela oči. Ležala tam dlho, s prázdnymi myšlienkami, ale dozvuky jej stále hrali v útrobách. Nutkanie dotknúť sa samej seba potlačila.
Konečne! Konečne sa vrátil. Na rukách mal natiahnuté čierne latexové rukavice. Niesol akúsi škatuľu. Položil ju vedľa nej na veľký pracovný stôl a mlčky začal vyberať veci: Dezinfekcia, dlhá tenká ihla a dve zlaté, tenké obrúčky s priemerom asi 2 cm. Silvia sa nebála, dívala sa mu priamo do očí s plamenným výrazom. Zodvihla nohy a doširoka ich roztvorila.
Pred Pánom Zvolenským sa ukázalo nádherné telo s nohami do tvaru V. Hlavu mala zaklonenú, oči zavreté. Díval sa na ňu, iba udivene stál, ani sa nepohol. V mysli mu vibrovalo toľko myšlienok. Silvia všetko cítila:
,,Prosím, žiadny roubik, prosím žiadnu šatku na oči, prosím žiadne putá – Vy viete, že budem držať a chcem sa na Vás dívať."
Pán Zvolenský sa len pousmial. S rukou jej prešiel po rozkroku, až sa zachvela. Latexová rukavica zapraskala. Dva hlavné prsty sa stratili v štrbine. Hneď ich ale vytiahol von, fascinovane pozoroval ako sa lesknú.
Vošiel do nej, znovu, celou dĺžkou. Presne v tej istej chvíli ako začal prirážať, použil druhú ruku na maximalizáciu manželkinej rozkoše.
Aj napriek tomu, že tvorili pár už roky, vždy si vedeli dať nový impulz, napriek všetkým ťahom, napriek všetkým predsudkom o stereotypoch, oni poznali tajný recept na úspech.
Uvoľnil sa, už prestal koncentrovať myseľ a obalil sa do jej pôvabu. Odrazu prehĺbil dýchanie, ten tlak..., nasvedčoval jedinému nevyhnutnému.
,,Vyplním ťa!" vykríkol hlasito.
,,Áno, vyplním ťa!" kričal z plného hrdla.
Silvia ešte viac roztiahla nohy, zatiahla ich dozadu, čím mu zlepšila prístup. Vypĺňal ju, kričal, zarezal jej nechty do pokožky stehien.
Odpovedala vzdychaním a doťahovaním panvy.
Nevypĺňal ju iba v útrobách, vypĺňal ju celú svojim pôsobením. Dokončil ešte niekoľko pomalých dĺžok. Zadýchane sledoval ako mu venuje nadpozemský úsmev, sprevádzaný kotúľajúcimi slzami. Keď ukončil pôžitok, časť belasého obsahu začal vytekať von ako rozliaty potok.
,,Som pripravená," zvážnela, ležiac odovzdane na stole.
Použil dezinfekciu na rukavice, na dlhú tenkú ihlu, ktorá sa zaligotala vo svetle. Silvii už odchádzali nohy a tak si ich ukotvila rukami a naplno roztiahla. Pán Zvolenský napol stále citlivé, prekrvené pysky tesne pod klitorisom.
Nezaváhal, pevnou rukou urobil precízny pomaly vpich. Ihla prerážala krehké tkanivo. Silvia si najprv zahryzla do pery. Nechcela dať navonok prejav bolesti, ale ako ostrý nástroj postupoval naprieč ďalej, bolesť silnela.
Vzlykla od bolesti. Nohy pevne držala. Aj keď sa zdalo, že je to príšerný akt, ktorý chce mať už za sebou, nechcela aby skončil. Niečo tak silné a odovzdané ešte nikdy predtým necítila. Nebola to trýznivá bolesť, ale vyšší stupeň vznešenej bolesti.
Ako sťahovala svaly, obsah z jej vnútra sa vylieval na stôl, aj na zem. Nakoniec vytiahol ihlu, za ktorou sa rozpila malá kvapka krvi.
,,Ešte jeden vpich, vydrž to," povzbudil ju.
Utrel ihlu, znovu ju dezinfikoval, natiahol pysky, ktoré presne zakrývali vstup do svätyne a obe ich rovnomerne, bez zaváhania prepichol. Silvia vykríkla a tlak z bolesti musela uvoľniť novými slzami. Neboli to slzy mučivej bolesti, ale slzy odhodlania.
Opäť sa na povrchu zjavila malá kvapka krvi. So škatule vzal gázu a držal jej ju na postihnutom mieste, kým sa malé kvapky nestratili úplne. Následne vydezinfikoval obe zlaté krúžky a prevliekol ich cez čerstvé dierky. Čistá práca.
Silvia sa chcela hneď vidieť, obdivovať umelecký výtvor, ktorý spoločne vytvorili v izbe hotela červený kvadrant. Už nedbala na citlivosť – kým si skladal rukavice, bežala k veľkému zrkadlu. Pretrela si slzy, oči jej žiarili a naplnili sa šťastím. Podišiel k nej, pobozkal na rameno, na krk na ústa. Vzal si jej tvár do rúk a ešte raz pobozkal.
,,To ale nie je všetko miláčik," udivene sa na neho zahľadela, avšak schopná prijať akékoľvek ďalšie prekvapenie. Vybral veľmi malý, ľahký zámok na kľúčik. Otvoril ho, kľakol si na jedno koleno a spojil jej obe zlaté krúžky zámkom.
,,Teraz je dokonané," zodvihol sa. Ona sa skĺzla popri jeho stehne dole na zem. Chytila ho za členky, prehla sa v chrbte, zvýraznila zadok a pobozkala ho na priehlavok nohy.
,,Som len Vaša, iba Vaša..., patrím iba Vám," opakovala.
Hneď ju zodvihol, ramená, ktoré ju obkolesili vytvorili ochranný štíť.
,,A ja... ," zdvihol jej bradu, prepálil pohľad, ,,patrím iba tebe."
