S úsmevom skontrolovala svoj obraz v zrkadle. Myšlienkami už bola v príjemnou prostredí kaviarne kam sa chystala na kávu. Prekvapilo ju dnešné pozvanie a o to viac sa teraz tešila. Z myšlienok ju vytrhlo zazvonenie. Pozrela sa na mobil a rýchlo cez seba prehodila tenké sako. Nechcela ho nechať čakať.
V aute bolo príjemne teplo a nevtieravá vôňa jeho kolínskej zvyšovala jej vzrušenie. Vedela, že na kávu. Nič to predsa nemuselo znamenať. Aj napriek tomu však cítila pocit niečoho nového, nepoznaného. Niečo sa v nej chvelo.
V kaviarni sedelo zopár ľudí, ale aj tých pár ľudí prestala o pár minút vnímať. Všetko pre ňu prestalo existovať. Mala oproti sebe toho najúžasnejšieho spoločníka. Radšej sa však pozerala za neho ako na neho, príliš ju znervózňoval jeho pohľad. A nechcela, aby ju ovládal hneď od začiatku svojim vlčím pohľadom. Potrebovala si zachovať pokoj.
Myšlienky sa, stratili úsmev jej na perách zamrzol. Pozrela so šokovaným pohľadom na neho a rozmýšľala či náhodou len zle nepočula. On to vážne povedal?
„Rozopni si vrchný gombík blúzky‟ zopakoval znova. Preletela pohľadom po miestnosti. Ľudia, ktorí sedeli okolo si ich vôbec nevšímali. Upokojilo ju to. Zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla. „Vrchný gombík‟ počula jeho hlas. Otvorila oči a uprene mu do nich pozerala. Trasúcimi sa rukami a s červeňou v lícach rozopínala ten gombík. Na prázdno prehltla, keď uvidela v jeho očiach tie čertovské iskričky. Okamžite pochopila, že sa chce hrať. Bude záležať len na nej kam to až zájde.
„Nádhera.‟ okomentoval jej pohyb. Sedela vzpriamene, v duchu sa upokojovala: „Veď nakoniec, ten gombík sa mohol rozopnúť aj sám.‟ pomyslela si. S úsmevom pozrela na svojho spoločníka. „Rozopni si ďalší.‟ povedal s úsmevom.
Napila sa kávy. Nesúhlasne pokrútila hlavou. „Ďalší.‟ zašepkal a pritom sa jej pozeral do očí. Znova pokrútila hlavou.
Zaiskrilo mu v očiach. „Keď pekne poprosím, urobíš to pre mňa?‟ Jeho hlas znel dráždivo a ona cítila ako ňou prebehla vlna vzrušenia. Pomaly odopla gombík a pozerala sa mu opäť do očí. Dávala si pozor, nerobila prudké pohyby. Okolie by predsa mohlo vidieť jej rozopnutú blúzku. Bola vzrušená a nervózna zároveň. Celá situácia ju rozpaľovala. Svoj pohľad venovala lyžičke ponárajucej sa do kávy a zrazu počula „ešte jeden‟.
Zdvihla hlavu a nahlas vykríkla: „Nie!‟
Povedala to tak hlasno, až ju sledovali všetci ľudia sediaci v kaviarni.
Pozrel na ňu s prekvapeným výrazom a zdvihol obočie. „Premysli si, čo spravíš,‟ dramaticky sa odmlčal. V tom momente ho nenávidela. „Opakujem, premysli si ako zareaguješ. Rozopni si ešte jeden gombík!‟ Vedela, že toto bol už rozkaz.
Nič by sa nestalo, keby si rozopla ešte jeden gombík. Nik okrem nich dvoch by si to ani nevšimol. Mohla by to pokojne spraviť. Usmiala sa a pevným hlasom povedala: „Nie.‟ Sama nevedela prečo. To, čo sa udialo v priebehu pár sekúnd vyzeralo ako sen, ale nie ako ten dobrý.
Prišiel čašník, nechápavo sa na nich pozeral, uklonil sa a odišiel. O pár sekúnd bol späť aj s účtom. On jej ponúkol sako. S neprítomným pohľadom vyšla von. Nasadla do auta. Z myšlienok ju prebrala až spŕška nadávok: „Čo si myslíš, že si jediná? Môžem mať na každý prst desať. Slaboch, ty nič nevydržíš.‟
Premýšľala čo také zlé spravila keď z jeho úst vychádzajú takéto vety. Čo ho mohlo tak veľmi nahnevať? V myšlienkach si kládla rečnícke otázky. Nezmohla a však ani na slovo.
V tom povedal: „Skončil som s tebou!‟
Našťastie nadišiel čas kedy zastal pred jej bytom a ona mohla vystúpiť. Aj tak by už nevládala počúvať jeho slová. Pomaly kráčala domov a nevedela sa spamätať. Prišla domov, ľahla si na posteľ a premýšľala. Rozmýšľala prečo vlastne povedala nie. Veď o nič nešlo, nikto by si nič nevšimol a nakoniec veď bola to vzrušujúca hra. Taká pekná hra.
Rozhodla sa mu aspoň poďakovať za stretnutie. Aj keď sa cítila trápne, neznášala ten pocit, keď za ňu niekto platil. A bolo jedno či sa jednalo o večeru alebo o zmrzlinu. Jednoducho to nemala rada. Mala pocit, akoby si ju niekto takto kupoval. Vzala do ruky mobil a napísala mu správu: „Ďakujem Ti za dnešné stretnutie.‟
Keď sa rozhodol skončiť to s ňou, ďakujem je jediné čo by mu mohla predsa povedať. Odpoveď neprichádzala. A ona si pomaly začala uvedomovať čo spravila. Svojou neustálou vzdorovitosťou vlastne ukončila niečo čo mohlo byť tak krásne... Bolo jej to ľúto. V tej chvíli chcela vrátiť čas a spraviť to, čo od nej žiadal.
Dala si horúci kúpeľ kde o tom zasa premýšľala. Nakoniec sa rozhodla ísť spať. Pípla jej sms-ka s textom: „Aj mne sa páčilo naše dnešné stretnutie, teším sa na teba zajtra.‟
Nechápavo pozerala na displej. „Čo to? Čo to má znamenať? On snáď žartuje?‟ premýšľala. Hneď na to jej zazvonil mobil, zdvihla a ozval sa jeho veselý hlas: „Dúfam, že sa na zajtra tešíš aj ty. Ale predpokladám, že budeš poslušnejšia. Vieš, že nemám rád keď nepočúvaš moje príkazy. Poobede prídem po teba a zájdeme spolu na chatu. Dobrú noc.‟ Ani nečakal na odpoveď a hneď zložil.
„To nie je možné. On si zo mňa snáď vystrelil!‟ Tešila sa, že jej obavy boli neopodstatnené. Ale zároveň bola naštvaná. Takto si z nej vystreliť. Ach! Neslýchané!
V aute bolo príjemne teplo a nevtieravá vôňa jeho kolínskej zvyšovala jej vzrušenie. Vedela, že na kávu. Nič to predsa nemuselo znamenať. Aj napriek tomu však cítila pocit niečoho nového, nepoznaného. Niečo sa v nej chvelo.
V kaviarni sedelo zopár ľudí, ale aj tých pár ľudí prestala o pár minút vnímať. Všetko pre ňu prestalo existovať. Mala oproti sebe toho najúžasnejšieho spoločníka. Radšej sa však pozerala za neho ako na neho, príliš ju znervózňoval jeho pohľad. A nechcela, aby ju ovládal hneď od začiatku svojim vlčím pohľadom. Potrebovala si zachovať pokoj.
Myšlienky sa, stratili úsmev jej na perách zamrzol. Pozrela so šokovaným pohľadom na neho a rozmýšľala či náhodou len zle nepočula. On to vážne povedal?
„Rozopni si vrchný gombík blúzky‟ zopakoval znova. Preletela pohľadom po miestnosti. Ľudia, ktorí sedeli okolo si ich vôbec nevšímali. Upokojilo ju to. Zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla. „Vrchný gombík‟ počula jeho hlas. Otvorila oči a uprene mu do nich pozerala. Trasúcimi sa rukami a s červeňou v lícach rozopínala ten gombík. Na prázdno prehltla, keď uvidela v jeho očiach tie čertovské iskričky. Okamžite pochopila, že sa chce hrať. Bude záležať len na nej kam to až zájde.
„Nádhera.‟ okomentoval jej pohyb. Sedela vzpriamene, v duchu sa upokojovala: „Veď nakoniec, ten gombík sa mohol rozopnúť aj sám.‟ pomyslela si. S úsmevom pozrela na svojho spoločníka. „Rozopni si ďalší.‟ povedal s úsmevom.
Napila sa kávy. Nesúhlasne pokrútila hlavou. „Ďalší.‟ zašepkal a pritom sa jej pozeral do očí. Znova pokrútila hlavou.
Zaiskrilo mu v očiach. „Keď pekne poprosím, urobíš to pre mňa?‟ Jeho hlas znel dráždivo a ona cítila ako ňou prebehla vlna vzrušenia. Pomaly odopla gombík a pozerala sa mu opäť do očí. Dávala si pozor, nerobila prudké pohyby. Okolie by predsa mohlo vidieť jej rozopnutú blúzku. Bola vzrušená a nervózna zároveň. Celá situácia ju rozpaľovala. Svoj pohľad venovala lyžičke ponárajucej sa do kávy a zrazu počula „ešte jeden‟.
Zdvihla hlavu a nahlas vykríkla: „Nie!‟
Povedala to tak hlasno, až ju sledovali všetci ľudia sediaci v kaviarni.
Pozrel na ňu s prekvapeným výrazom a zdvihol obočie. „Premysli si, čo spravíš,‟ dramaticky sa odmlčal. V tom momente ho nenávidela. „Opakujem, premysli si ako zareaguješ. Rozopni si ešte jeden gombík!‟ Vedela, že toto bol už rozkaz.
Nič by sa nestalo, keby si rozopla ešte jeden gombík. Nik okrem nich dvoch by si to ani nevšimol. Mohla by to pokojne spraviť. Usmiala sa a pevným hlasom povedala: „Nie.‟ Sama nevedela prečo. To, čo sa udialo v priebehu pár sekúnd vyzeralo ako sen, ale nie ako ten dobrý.
Prišiel čašník, nechápavo sa na nich pozeral, uklonil sa a odišiel. O pár sekúnd bol späť aj s účtom. On jej ponúkol sako. S neprítomným pohľadom vyšla von. Nasadla do auta. Z myšlienok ju prebrala až spŕška nadávok: „Čo si myslíš, že si jediná? Môžem mať na každý prst desať. Slaboch, ty nič nevydržíš.‟
Premýšľala čo také zlé spravila keď z jeho úst vychádzajú takéto vety. Čo ho mohlo tak veľmi nahnevať? V myšlienkach si kládla rečnícke otázky. Nezmohla a však ani na slovo.
V tom povedal: „Skončil som s tebou!‟
Našťastie nadišiel čas kedy zastal pred jej bytom a ona mohla vystúpiť. Aj tak by už nevládala počúvať jeho slová. Pomaly kráčala domov a nevedela sa spamätať. Prišla domov, ľahla si na posteľ a premýšľala. Rozmýšľala prečo vlastne povedala nie. Veď o nič nešlo, nikto by si nič nevšimol a nakoniec veď bola to vzrušujúca hra. Taká pekná hra.
Rozhodla sa mu aspoň poďakovať za stretnutie. Aj keď sa cítila trápne, neznášala ten pocit, keď za ňu niekto platil. A bolo jedno či sa jednalo o večeru alebo o zmrzlinu. Jednoducho to nemala rada. Mala pocit, akoby si ju niekto takto kupoval. Vzala do ruky mobil a napísala mu správu: „Ďakujem Ti za dnešné stretnutie.‟
Keď sa rozhodol skončiť to s ňou, ďakujem je jediné čo by mu mohla predsa povedať. Odpoveď neprichádzala. A ona si pomaly začala uvedomovať čo spravila. Svojou neustálou vzdorovitosťou vlastne ukončila niečo čo mohlo byť tak krásne... Bolo jej to ľúto. V tej chvíli chcela vrátiť čas a spraviť to, čo od nej žiadal.
Dala si horúci kúpeľ kde o tom zasa premýšľala. Nakoniec sa rozhodla ísť spať. Pípla jej sms-ka s textom: „Aj mne sa páčilo naše dnešné stretnutie, teším sa na teba zajtra.‟
Nechápavo pozerala na displej. „Čo to? Čo to má znamenať? On snáď žartuje?‟ premýšľala. Hneď na to jej zazvonil mobil, zdvihla a ozval sa jeho veselý hlas: „Dúfam, že sa na zajtra tešíš aj ty. Ale predpokladám, že budeš poslušnejšia. Vieš, že nemám rád keď nepočúvaš moje príkazy. Poobede prídem po teba a zájdeme spolu na chatu. Dobrú noc.‟ Ani nečakal na odpoveď a hneď zložil.
„To nie je možné. On si zo mňa snáď vystrelil!‟ Tešila sa, že jej obavy boli neopodstatnené. Ale zároveň bola naštvaná. Takto si z nej vystreliť. Ach! Neslýchané!
