Posted 7.04.2015 by Statocne.Srdce in Femdom
Tvorba z vlastnej dielne. Voľné pokračovanie 1. časti rovnomenného príbehu.
------------------------------------------------------- ----------------------------------
Nasledujúci deň, po pálčivej debate, ktorá stále rezonovala v ich mysliach, sadol do auta a vydal sa na cestu k nej...
Keď opustil hranice štátu, náhle ho premklo deja vu z časov minulých. Širokorozchodné kolesá na jeho novom športiaku vydali ičivý coolsound, ako pomaly zatiahol k malému odpočívadlu. Vystúpil, ponaťahoval sa a ospalo sa zadíval na krajinu. Tá pulzovala neskorým poobedným nádychom a zvukom okoloidúcich áut. Započúval sa do šumu vetra v priľahlom obilnom láne..
Hlavou mu znovu prebehla ich debata a jej záver..
„Nebol som k nej príliš neslušný?“ Rýchlo zahnal pochybnosť, pričom sa mu mierne teatrálne zívlo.
Teraz –
je tam niekde, čaká ma.. pozrel na lán zlatožltých klasov. „Jej územie... waw!“
Jeho úvahy prerušila príjemná melódia zo smartfónu. „Prosím?“
„Martin, tu Jack. Kde si momentálne?“
„V krajine nikoho, Jack. Čo potrebuješ?“
„Ha ha, nesranduj.. prídeš ešte dnes do centrály? Máme neočakávané rokova...“
„Dnes nie.“
„Čooo, čakali sme nato dlho, prečo zrazu nemôžeš?“
„Jack. Prosím. Zavolám ti neskôr, vybav to. Vďaka...“
„Okey, ako povieš. Čau.“
Položil, telefón dal do vrecka, pričom stále sledoval obilné pole..
Po chvíli sa zvrtol, sadol do auta, pričom po zvyšok cesty ostal zadumaný vo svojich myšlienkach. Miešalo sa v ňom X pocitov sivej a taká, tá – sub. sužujúca neistota..
-------
Ten pocit dotyku chladného vzduchu ju mazlivo osviežil. Ale len na chvíľku. Buchla oknom.
„Čo blbneš, Sammy? Dnes musíš byť vo forme!“
Zrazu sa pousmiala, pohľad jej padol na konverzáciu v laptope, ktorú nechtiac nechala stále otvorenú, keď zaspala včera pred obrazovkou..
“Hmm." usmiala sa. "Za to môže ten...“ nedopovedala. Pohľad jej padol na tlačiareň – CTRL P a papier s nočnou literou vyšiel pomaly von. „Naučíme šibalka..“ zašepkala, kým si papier starostlivo odložila z dosahu očí.
Pozrela von. Z výšky dvadsiateho siedmeho poschodia sledovala ako Á dvadsať trojka pomaly zažína tisíce svetiel v padajúcom súmraku.. vtom jej zrak zbehol na hodinky. „Mala by som vyraziť.“ Pozrela do zrkadla a jemne sa usmiala. „Och..aký asi je v skutočnosti?“ Pozrela na štítky pod zrkadlom.
Gentleman – 10, Play Boy – 14, Bad Boy – 18. Stiahla po majestátnych ihličkách, pričom spokojne vydýchla a zobrala si elegantnú kabelku.
-------
Už asi tisíci raz klepol mimovolne prstami po volante. „No poďme, no poďme, kde to viazne...?“
Kukol na navigáciu a potom spať na kolónu pred ním. „Neskutočné niečo táto Á dvadsať trojka!...“
Siahol po telefóne, vyťukával jej číslo, keď v tom zistil, že ikonka signálu je out.. obliala ho zlá predtucha. „Ale nie, toto fakt nie!“
Neznášal, keď neplní dohodu. Pozrel na krajnicu cesty - úzky pás lemoval koridor diaľnice ako tenká stuha vinúca sa popri jagavom páse svetiel pred ním. „Čas ukázať, či si bolo hodné kúpy“ potlapkal volant. Piskot preumatík preťal tmu..
-------
Pozrela na hodinky. Malý park sa už ponoril do tmy a jediný zdroj svetla vrhali okná neďalekého vip podniku, kde mala v pláne stráviť dnešný večer.. vrhla mierne ľutostivý pohlad. „Hádam sa nám len chlapček nezľakol...ach jaj.” Asi o desať minút nato si povzdychla a namierila von z parku. Ako ju tak pomaly zahalila okolitá tma, zrazu začula zvuk pištiacich pneumatík, ako neznáme auto pristavilo na druhom konci priľahlej alejky. Vo svetle cestných lámp uzrela siluetu elegantne oblečeného muža.
„Tak žeby predsa? Ale - takto ma nechať čakať!! Hmmmm…uvidíme, či to spravíš aj nabudúce...“ a vhupla medzi alejku stromov.
-------
V rýchlosti skontroloval GPSku a vystúpil z auta. „Park! Som tu..“
Nerozmýšlal dlho a namieril si to chodníkom k malému stromoradiu pri lavičkách. Ako sa tak blížil k miestu stretnutia, všimol si že na okolí nieto ani živej duše. „To snáď nie! Alebo som netrafil alebo tu nie je… och, prišiel som asi neskoro!“
Chvílu len tak stál a v duchu si nadával, keď v tom zrazu zamrzol na mieste ...
POKRAČOVANIE NABUDÚCE
------------------------------------------------------- ----------------------------------
Nasledujúci deň, po pálčivej debate, ktorá stále rezonovala v ich mysliach, sadol do auta a vydal sa na cestu k nej...
Keď opustil hranice štátu, náhle ho premklo deja vu z časov minulých. Širokorozchodné kolesá na jeho novom športiaku vydali ičivý coolsound, ako pomaly zatiahol k malému odpočívadlu. Vystúpil, ponaťahoval sa a ospalo sa zadíval na krajinu. Tá pulzovala neskorým poobedným nádychom a zvukom okoloidúcich áut. Započúval sa do šumu vetra v priľahlom obilnom láne..
Hlavou mu znovu prebehla ich debata a jej záver..
„Nebol som k nej príliš neslušný?“ Rýchlo zahnal pochybnosť, pričom sa mu mierne teatrálne zívlo.
Teraz –
je tam niekde, čaká ma.. pozrel na lán zlatožltých klasov. „Jej územie... waw!“
Jeho úvahy prerušila príjemná melódia zo smartfónu. „Prosím?“
„Martin, tu Jack. Kde si momentálne?“
„V krajine nikoho, Jack. Čo potrebuješ?“
„Ha ha, nesranduj.. prídeš ešte dnes do centrály? Máme neočakávané rokova...“
„Dnes nie.“
„Čooo, čakali sme nato dlho, prečo zrazu nemôžeš?“
„Jack. Prosím. Zavolám ti neskôr, vybav to. Vďaka...“
„Okey, ako povieš. Čau.“
Položil, telefón dal do vrecka, pričom stále sledoval obilné pole..
Po chvíli sa zvrtol, sadol do auta, pričom po zvyšok cesty ostal zadumaný vo svojich myšlienkach. Miešalo sa v ňom X pocitov sivej a taká, tá – sub. sužujúca neistota..
-------
Ten pocit dotyku chladného vzduchu ju mazlivo osviežil. Ale len na chvíľku. Buchla oknom.
„Čo blbneš, Sammy? Dnes musíš byť vo forme!“
Zrazu sa pousmiala, pohľad jej padol na konverzáciu v laptope, ktorú nechtiac nechala stále otvorenú, keď zaspala včera pred obrazovkou..
“Hmm." usmiala sa. "Za to môže ten...“ nedopovedala. Pohľad jej padol na tlačiareň – CTRL P a papier s nočnou literou vyšiel pomaly von. „Naučíme šibalka..“ zašepkala, kým si papier starostlivo odložila z dosahu očí.
Pozrela von. Z výšky dvadsiateho siedmeho poschodia sledovala ako Á dvadsať trojka pomaly zažína tisíce svetiel v padajúcom súmraku.. vtom jej zrak zbehol na hodinky. „Mala by som vyraziť.“ Pozrela do zrkadla a jemne sa usmiala. „Och..aký asi je v skutočnosti?“ Pozrela na štítky pod zrkadlom.
Gentleman – 10, Play Boy – 14, Bad Boy – 18. Stiahla po majestátnych ihličkách, pričom spokojne vydýchla a zobrala si elegantnú kabelku.
-------
Už asi tisíci raz klepol mimovolne prstami po volante. „No poďme, no poďme, kde to viazne...?“
Kukol na navigáciu a potom spať na kolónu pred ním. „Neskutočné niečo táto Á dvadsať trojka!...“
Siahol po telefóne, vyťukával jej číslo, keď v tom zistil, že ikonka signálu je out.. obliala ho zlá predtucha. „Ale nie, toto fakt nie!“
Neznášal, keď neplní dohodu. Pozrel na krajnicu cesty - úzky pás lemoval koridor diaľnice ako tenká stuha vinúca sa popri jagavom páse svetiel pred ním. „Čas ukázať, či si bolo hodné kúpy“ potlapkal volant. Piskot preumatík preťal tmu..
-------
Pozrela na hodinky. Malý park sa už ponoril do tmy a jediný zdroj svetla vrhali okná neďalekého vip podniku, kde mala v pláne stráviť dnešný večer.. vrhla mierne ľutostivý pohlad. „Hádam sa nám len chlapček nezľakol...ach jaj.” Asi o desať minút nato si povzdychla a namierila von z parku. Ako ju tak pomaly zahalila okolitá tma, zrazu začula zvuk pištiacich pneumatík, ako neznáme auto pristavilo na druhom konci priľahlej alejky. Vo svetle cestných lámp uzrela siluetu elegantne oblečeného muža.
„Tak žeby predsa? Ale - takto ma nechať čakať!! Hmmmm…uvidíme, či to spravíš aj nabudúce...“ a vhupla medzi alejku stromov.
-------
V rýchlosti skontroloval GPSku a vystúpil z auta. „Park! Som tu..“
Nerozmýšlal dlho a namieril si to chodníkom k malému stromoradiu pri lavičkách. Ako sa tak blížil k miestu stretnutia, všimol si že na okolí nieto ani živej duše. „To snáď nie! Alebo som netrafil alebo tu nie je… och, prišiel som asi neskoro!“
Chvílu len tak stál a v duchu si nadával, keď v tom zrazu zamrzol na mieste ...
POKRAČOVANIE NABUDÚCE
