Dýchaj

-Dýchaj! Tak pouješ ma? Dýchaj kurva!-kričal na ňu, ako keby ho počula.
Snažil sa ju fackovaním priviesť k vedomiu, no odpoveďou mu bol len sklenný pohlad dakde do neurčita. Vstal z postele a schmatol telefón. 112ku vyťukal, no nevytočil. Zastavil ho hlas v jeho hlave, ktorý sa ho akoby s miernym výsmechom a pohŕdaním zároveň spýtal - A čo im asi tak povieš?
Zamrazilo ho. S týmto hlasom, čo ho prenasledoval, nebol kamarát, no mal však na vec vždy kritickejší pohľad než on sám. Ruka s telefónom opadla a vložila ho do vrecka nohavíc. Mlčky stál nad tou chladnúcou krásou a premýšlal. Premýšlal o tom, čo spraví... čo spravil... a prečo má dotyčn na stolíku takú hroznú lampu. Pristihol sa, že sa znova nesústredí, tak potriasol hlavou aby sa mu mylienky urovnali.
Obzrel sa po nej. Ležala tam presne tak, ako ju tam zanechal a modriny na jej krku sa začali vyfarbovať. V tom dostal erekciu a strach a nervozitu v jeho tele vystriedalo niečo iné. Náhle vzrušenie cítil až v prstoch na nohách, ktoré mu začalo skrúcať od žiadosti. Usmial sa, vytiahol svoj úd a začal si ho surovo honiť, lebo nechcel strácať čas, kým k nej pristúpil a druhou rukou jej strhol čipkované nohavičky. Ani si nevšimol, že mu z úst odkvapávala slina. Už sa chystal na prienik, keď sa v tom ozvalo rázne okríknutie - NIE!
Strhol sa a spadol z postele. Pozbieral sa a poobzeral sa po miestnosti ale nikoho nezazrel. V tom kludnejšie, no napriek tomu rázne mu opäť zadunelo v hlave - nie!
Sklopil uši ako pes, nedovolil si odporovať. Narýchlo sa obliekol a vyrazil. Zabuchli sa za ním dvere, nehodlal sa sem už vrátiť.
Dievča ostalo samo. Aj tak jej už na tom nemohlo záležať. Na tvári mala rozmočený make-up od jej posledných sĺz. Či už ich spôsobil strach zo smrti, alebo smútok zo sklamania sa v človeku, sa už nedozvieme.