Chyba na oboch stranách.

Sú dni, kedy veci proste nefungujú. Teda sami o sebe by aj fungovali, no zíde sa toľko negatívnych faktorov, až je z toho takmer tragédia... Toto je jedna z tých situácií...

Mám na týždeň doma bývalého, prišiel pozrieť deti. Spočiatku je milý, usmieva sa, tvári sa šťastne, no čím viac sa týždeň chýli ku koncu, čím viac mu dochádza, že sa k nemu nevrátim, že mi naozaj nestačí keď sa tvári že je v pohode pár dní keď ma roky psychicky ničil, tým viac sa správa ako predtým. Našťastie som si už stihla vytvoriť obranné mechanizmy a keď mi niečo vyčíta, tak tam proste niesom, nevnímam. Aj keď ho mám rada, neviem sa dočkať dňa jeho odchodu, no ten už 2x odložil...

"Och už sa na Teba teším, potrebujem sa odreagovať."
"Veď príď"
"Nedá sa keď je tu... Vieš akú scénu by mi urobil aj keď už spolu rok niesme?"
"Nič sa nedá robiť, vydržíš."
"Ale som nadržaná."
"Tak zatiaľ vymysli ten inzerát."
"No uvidím, snáď budem mať kreatívnu náladu."
"No vidíš aká si šikovná, keď sa trošku snažíš. A poslúchaj!"
"Hmmmm nechce sa mi." Viem, čo bude nasledovať, no mám strašnú potrebu ho provokovať...
"No čo už s Tebou, dostaneš o 5 rán viac."
"Ale nie tým jazdeckým, to bolí jak sviňa :D :D "
"Ale ano, presne tým som mal na mysli :D"
"Hehe :D Že ja som to tušila :D "
"Poznáš ma už trošku."
"Málinko."
"Stačí."
"Ale mohol by si byť na mňa dobrý."
"Nieeeee, nemohol :D"
"Prečo?"
"Len tak."
"Už sa na Teba teším."
"Aj ja na Teba."
"Tešíš sa natoľko, že môžem aj do riťky?"
"Nie, nemôžeš!"
"Si zlá, prečo nemôžem? Chcem to! Dopraj mi."
"Lebo Ťa nemilujem."
"Raz mi to dovoľ.. Chcem Ti pojebať zadok."
"Aký si zlatý."
"Nadržaný."
"Dovolíš teda?"
"Nie."
"Ok, dostaneš teda ďalších 10 rán navyše."
"Ty ma chceš umlátiť, či čo? :D "
"Chcel by som... Trošku viac ako doteraz."
"Ehm, nejak neviem, čo napísať."
"Vieš, že som sadista."
"Hej veď práve, istým spôsobom ma to vzrušuje a schválne Ti nahrávam, ale na druhú stranu sa aj trochu obávam."
"Hehe to je v pohode, som rád, že si aká si."

"Už je preč. Ale obávam sa, že moja maternica má dnes iné plány ako ja."
"Ježiš to ozaj?"
"No asi určite, bolí ma brucho, do pár hodín to tu je.... akože nadržaná som jak stepná koza. Depku mám."
"Začínam mať aj ja :D"
"Akože ja nenadávam, ale jebne ma... Celý týždeň sa Teba teším a teraz toto..."
"Aj mňa, potrebujem sex, alebo aspoň fajku."
"Veď možno to stihneme. Vyrážam."Aj keď šiesty zmysel protestuje. Nepočúvam.

Nieje mi moc dobre, bolí ma brucho, som psychicky rozhodená z návštevy. Rozmýšľam, či to celé zrušiť a ostať doma, no tak dlho som sa tohoto večera nevedela dočkať... Vždy to s ním fungovalo ako ventil. Čokoľvek ma trápi, bývalý, práca, človek do ktorého som sa bezhlavo zamilovala a on to tak necíti... To všetko mi doslova vyšukal/vymlátil vždy z hlavy. Začala som psychickú bolesť vyháňať tou fyzickou. Niesú v tom žiadne city, len živočíšna príťažlivosť a obojstranná potreba.

Večer prebieha štandardne, prídem, zazvoním, otvára dvere, ešte si ani nevyzlečiem bundu a už má jednu ruku na mojom krku, druhou mi dáva facku. Vedie ma do izby.Dnes niesom tak nadržaná ako obvykle.

"Vyzleč sa!" Poslúcham.
"Na miesto!" Kľakám si na pripravenú deku k posteli.
"Ruky!" Dvíham ruky a on ich spútava lanom. Pevne. Keď je hotový vrazí mi vtáka do úst a chvíľu sa necháva fajčiť. Vzápätí ma sotí hruďou o posteľ a tvrdo ma robí. Zaplavuje ma orgazmus a on berie bič. Ten jazdecký. Samozrejme.

Otáčam sa k nemu:
"Buď jemný prosím."
"Otoč sa!" Zavelí rázne.
Poslúcham a na zadku mi pristávajú prvé rany. Nieje jemný. Ani trochu. Po prvých 5tich som ešte ako tak ok, pristupuje ku mne a šuká ma. Robí ma. Konečne... Ešte nechce končiť, tak prestáva a zas berie bič.

Už pri prvej klesám k zemi.
"Stačí prosím." Pozerám prosebne naňho. On len nahodí vážny výraz a ja sa bez slova otáčam. Trochu zjemní, no aj tak je to viac ako zvládam. V duchu trpím a plačem. Ale som ticho.

"Rozkroč sa!" Celá rozochvetá poslúcham.
Posledná rana pristáva na pyskoch. Padám k zemi a v duchu plačem. Rýchlo ide ku mne a skúša to, čo vždy, chce ma odmeniť a urobiť ma, ale zastavujem ho.
"Dnes to už nepôjde." Vravím vážne. V tomto momente ma prešla chuť na sex minimálne na mesiac.
"Prehnal som to?"
"To je slabé zlovo."
"Prepáč, nechal som sa asi moc uniesť."
"Čo už narobíš..."

Sadá si predomňa, tak ho aspoň fajčím, aj napriek tomu ho chcem potešiť. Keď sa urobí vstáva a ide si zapáliť. Ja sa snažím rýchlo obliecť. Chcem ujsť, odísť kým sa vráti a už ho nestretnúť, na stehne objavujem krvavú ranu. Ani neviem, kedy ma tam trafil. Neviem, či sa nejak posunul čas, alebo tak rýchlo dofajčil, ale nestihla som si ani obliecť nohavice, nieto ešte zvyšok vecí.

Vchádza do izby a vidí, čo robím.
"Si chcela odísť?"
"Hej, mala som potrebu ujsť, kým sa vrátiš." Vravím so sklopenou hlavou.
"Poď sem." Objíma ma. A on sa zásadne neobjíma.
"Prepáč. Nabudúce musíme zaviesť stopku. Žiadne buď jemnejší, to vravíš vždy."

Len ticho stojím stále mám potrebu ujsť, no zas chcem aj vyriešiť situáciu a útek nič nerieši. Líha si na posteľ a volá ma k sebe. Poslúcham. Ďalšiu hodinu mi dovoľuje ležať v jeho objatí. Ok, pomohlo to. Je mi lepšie.