Cez internet

Pán odišiel. Síce len na dva dni, ale mne to príde ako na rok. Ževraj konferencia! A to by si jeden myslel, že učiteľ nechodí na služobky. Z tohto omylu som bola pred dvoma dňami drasticky vytrhnutá. A keď mi to oznamoval, tváril sa tak nejako potešene. Asi už len môj utrápený výraz mu hladil ego. Čo len mám s ním robiť? On ma tak rád mučí – všetkými možnými spôsobmi. Ale pred odchodom mi nezabudol dať zoznam, čo mám kedy urobiť, kde mám kedy byť a čo si mám kedy obliecť. Hovorím si, že tam už len chýba môj jedálniček. Ale nahlas som, samozrejme, nič nepovedala. Aj keď môj výraz musel vyjadrovať všetko, lebo ma chytil pod krk, nadvihol, až som sa ledva špičkami dotýkala zeme (ešte aj po tých rokoch ma vie šokovať, akú má silu) a spýtal sa ma: ,,Niečo sa ti nepáči? Tak ja odchádzam, bojím sa o teba a ty sa ešte tváriš znechutene? To má byť vďačnosť?“ Jasné, tvári sa, ako keby to robil len pre mňa... Ale obaja vieme, že toto diktovanie je v podstate jeho profesionálna deformácia a že by bez toho nevedel žiť. Napriek tomu som prehltla všetko, čo som mala na jazyku (je až moc podrezaný, ale už sa mi ho darí držať na uzde, teda, niekedy ), pokúsila som sa o úsmev a ospravedlnenie, ale vyšlo zo mňa len zachrčanie. Začal mi naozaj dochádzať vzduch a ja som pocítila mokro v nohavičkách. Toto dokáže naozaj len on...
Ešte chvíľu ma dusil a potom zrazu pustil. Moje nohy sa podlomili a dopadla som na dlážku. Čo najrýchlejšie som sa pozviechala a zaujala moju submisívnu pózu – pekne zadoček na kolenách, hlava dole a ruky za chrbtom. Urobila som mu radosť. Pohladil ma po tvári a pošepol: ,,No vidíš, aká vieš byť poslušná, keď chceš.“ Ešte raz som sa pokúsila ospravedlniť. Tento krát to šlo a vyslúžila som si bozk na vrch hlavy. To ma rozochvelo. Keď to videl, naddvihol mi hlavu a prikázal: ,,Vytiahni ho pusou!“ Na sekundu som sa zarazila, lebo mal opasok, ktorý mám problém rozopnúť aj rukami, ale pustila som sa do toho. Nech vidí aspoň snahu. Opasok som do zubov chytila nad prackou, tvrdo som ho stisla a ťahala ako psík, ktorý sa s niekým preťahuje o kosť. Pánovi to, samozrejme, prišlo veľmi smiešne. Cítila som, ako sa mu chvejú svaly na bruchu, ale ovládol sa. Ten boj sa mi podarilo vyhrať, ale predo mnou bola tá ťažšia časť. Opäť som chytila opasok a ťahala do strany, ale už sa nepohol ani o štvrť milimetra. Zatratený opasok! A potom mi niečo napadlo. Niekto predsa nepovedal, že musí ísť von. Preto som ho pustila, zvysoka sa naň vykašľala a presunula sa ku zipsu. Ten sa mi podarilo rozopnúť bez väčších ťažkostí. Potom som zacvakla zuby do jeho trenírok, potiahla a rýchlo vsunula jazyk do štrbiny, ktorú som tým vytvorila. Takto som mu oblizla celé podbruško, až som našla to, čo som hľadala. Bolo mi jasné, že ho len ťažko vytiahnem so zapnutými nohavicami, ale bolo mi to jedno. Mám predsa rozkaz a nemienim o ňom rozmýšľať. Chytila som penis do zubov a prudko ním mykla. Podarilo sa, bol von, ale ten zvuk, čo pri tom pán vydal vôbec nebol pekný. Schmatol ma za vlasy, prehol cez stôl a tak mi zmaľoval zadok, ako ešte nikdy. Ani počítanie nevyžadoval, ani poďakovanie. Taký bol besný!
Dnes ráno odišiel do Bratislavy. V pokynoch, ktoré mi nechal stálo: ,,Keď prídeš zo školy, daj si dlhý kúpeľ. Potom sa ohoľ – úplne všade a dohladka. Za každý chĺpok, ktorý uvidím, dostaneš 10 rán dútkami. Namaľuj sa, ale len jemne a pekne si uprav vlasy (ako, už nechám na tebe). A obleč si korzet, saténové nohavičky, podväzky, sukňu, blúzku a sako. Priprav si nejakú pomalú hudbu, výber nechám na tebe, ale musí sa mi páčiť, vibrátor, análny kolík, svorky a pravdaže obojok. O 20:00 buď pripojená na Skype, dvere zamknuté. Za každú chybu dostaneš 20 rán. Už sa teším. Tvoj...“ Zo správy mi bolo úplne jasné, čo má za lubom, ale moc sa mi do toho nechcelo. Neviem si to predstaviť bez priameho kontaktu...
Všetko som urobila, aspoň som si to myslela, ako po mne chcel. Okrem hudby. Tú som ani za svet nevedela vybrať. Nakoniec som sa rozhodla pre Evanescence, ale nebola som si ňou vôbec istá. Tak, už je všetko hotové a ja mám ešte celé dve minúty. Posledný pohľad do zrkadla, povytiahnutie pančušiek, prehrabnutie vlasov. Skype zvoní. S trasúcou sa rukou som prijala hovor. Bol oblečený v obleku, ale kravatu už nemal a horný gombík mal rozopnutý. Nepovedal ani slovo, len čakal a popritom si ma prezeral. Už ho poznám dosť dobre, aby som vedela, že nič ani nepovie, kým niečo neurobím. Preto som zapla hudbu.
Ako prvá bola Bring me to life (veľmi veľavravná) a ja som začala tancovať. Začína pomaly a ja som sa vlnila v rytme. Hýbala som bokmi, krúžila zadočkom. Pri prvom zrýchlení som si strhla (skoro som ho roztrhla ) sako. Rukami som si prechádzala po celom tele. Hudba ma ovládla. Zabudla som na pána, na Skype, na svet. Počula som už len hudbu. Žila som pre ňu. A pri tom som sa vyzliekala. Ako druhá padla blúzka (tam som naozaj urvala dva gombíky). A zas spomalenie – sukňa sa pomaly spustila na zem. Predklonila som sa a pán mohol na chvíľu obdivovať môj vyšpúlený zadoček. Plesk! To naň dopadla moja ruka bez toho, aby som to zamýšľala. To tá hudba... Pomaly som už ani nevedela čo robím. Vrátila som sa hore a opäť sa vlnila. Vykopla som nohou v rytme hudby do vzduchu, podržala a pomaly som si sťahovala pančušku. Tú som potom hodila do obrazovky. Padla som na jedno koleno a druhá pančuška ostala na zemi. Ostala som len v korzete a nohavičkách. Prehla som sa a chvíľu som si cez ne dráždila kundičku. Ku koncu pesnička na chvíľu spomalila a ja som to využila na zbavenie sa nohavičiek. Pekne pomaly, s pohybom bokov a celého tela. Ostala som len v korzete a toho som sa nemienila tak skoro zbaviť. Aj tak som vybrala príliš rýchlu pesničku a rýchlo som sa zbavila všetkého ostatného (hmmm... 20 rán).
Našťastie ďalšia bola My immortal (vôbec som tým nechcela nič povedať ). Tá je celá dosť pomalá a dojemná. A preto som ju využila na precítené tanečné kreácie, pri ktorých som si zachádzala rukami do vlasov, váľala sa po zemi a kopala nohami. Hladila som si celé telo, ku koncu aj kundičku a anál. S citom som si oblizovala prsty a vrhala na pána hlboké veľavravné pohľady. Korzet ostal na mieste.
Nasledovalo Lithium (čo k tomu dodať, nebolo to naschvál, počítač púšťal môj výber ). Tá patrí rýchlosťou medzi dve predchádzajúce. S prvými tónmi som si prešla odhora dole po korzete a začala s rozopínaním. Pekne, ale prudko, najprv mašličku a potom s každým ráznym tónom jeden háčik. Nakoniec som aj ten odhodila na notebook. A konečne som začala robiť to, na čo sa môj pán najviac tešil. Masírovala som si prsia, ťahala sa za bradavky, plieskala sa po nich. Videla som na ňom, že orgazmus má blízko. Už si vytiahol penis z nohavíc a pomaly sa obrábal.
Notebook tento raz vybral Good Enough a ja sa si pred neho pritiahla stôl a sadla si naň. Opatrne (ešte nikdy som to nerobila) som si nasadila svorky. Potom som vzala vibrátor a priložila ho k retiazke. Zavzdychala som (tento krát som to nemala zakázané... asi...). V rytme hudby som si ním prešla po prsiach a pomedzi ne na bruško a nižšie. Otieral sa mi o kundičku a ticho bzučal. Pri zintenzívnení hudby do mňa vkĺzol, úplne ľahko, neskutočne zo mňa tieklo. Keď došlo na Anywhere, veľmi som chcela zrýchlenie, ale ovládla som sa. Nechala som vibrátor robiť si svoju prácu a vrhla som sa na análny kolík. Ten som najprv pekne ocucala a s trochu nástojčivými pohybmi ho zastrčila na to správne miesto. Och! Ten pocit naplnenia ma vždy dostane. Na sekundu mi zobral dych, potom som zas dýchla prudko. To sa páčilo svorkám, ktoré mi ešte viac dráždili bradavky. Už som cítila orgazmus, ale povedala som si, že musím vydržať ešte aspoň jednu pesničku a vyskúšať na sebe dútky. Toho som sa trochu obávala, prišlo mi to neskutočne divné. Ale pán prikázal...
Modlila som sa za rýchlejšiu pesničku (tých naozaj nemá veľa) a moje želanie sa splnilo. Going under. Teda nie je až taká rýchla, ale stačilo to. Vibrátor chodil dnu a von, moje boky sa mu hýbali oproti. Telo všetko prežívalo a krútilo sa pod drastickými tónmi. Opäť som na všetko zabudla, vzala do ruky dútky a keď pesnička dosahovala vrcholu, rany dopadali na moje prsia, chrbát, brucho, rozkrok... Tam dole sa mi to páčilo, a tak tam dopadalo stále viac rán. V spojení s vibrátorom, kolíkom, svorkami a predovšetkým atmosférou donútili dútky moje telo ohnúť sa do oblúka, zakričať z plného hrdla a zviesť sa na podlahu.
Svet pred mojimi očami bol farebný a rýchlo sa točil. Pomaly som sa upokojila. Po chvíli som už dokázala vstať. Pozrela som sa na pána a uškrnula sa. Na tvári mal neopísateľný výraz a asi sa nezmohol na slovo. Bola som spokojná. No keď nabral dych, úsmev mi z tváre zmizol. Povedal totiž: ,,Zabudla si na obojok, to je 20 rán.“ Potom sa uškrnul a odhlásil sa.