Poezia

Oslepovalo ma svetlo a môj tieň sa nehybne povaľoval na zemi. Zrazu sa ležérne rozpohyboval a zanikol. Ako som prešiel za auto začal som rozoznávať okolité stromy a môj zrak nakoniec spočinul na oblohe a poskakoval od hviedy k hviezde. Toto miesto ma vždy upokojí a dovolí mi na chvíľku uvažovať o veciach ktoré nezaťažujú myseľ.

Vraciam sa sem ...

kričíš mi do ucha , prestávam Ta vnímať .... odišiel si, duchom si mi dal dávno zbohom ani dovolenka nič nenapravila ... Veľa vecí som si uvedomila, som sama cítim sa sama aj keď si pri mne !!! kričíš mi do ucha Som tu stále !!! no nie si ! nevnímaš ma nerozosmeješ ma ,prázdna postel vedľa mňa keď zaspávam ...

Zaplače vŕba... mohutnej korune v zajatí, vtáčik belavý... vtáčik maličký z hlávkou k zemi ťahaní .... smutný je vtáčik , chrbátik bičom z bičovaný ,nožičky v okovách pripútaný... Dovolila vŕba veľkolepá, Vtáčika neuchránila. Jeho krehkú dušu požičala na vtáčika sa zlosť vybúrila... Vtáčik padá na zem biedny už je jeho telo bez nádejí ... Vŕba veľ...

Strom, so srdcom na dlani, čo konármi ťa obopína,
v koreňoch miazgu tvojho života nechá kolovať.
Tvoj strom, pre ktorý les už nevidíš, čo do svojho tela
nechal podobu tváre ženy vyrezať.
Každým slovom, čo láska v tebe zrodila a túžobne nalieha,
každým chcením, nové svetielko na ňom zapáliš.
V šume lístia žiť zatúžiš, nech čas tvojej hojnosti už p...