Poezia

kričíš mi do ucha , prestávam Ta vnímať .... odišiel si, duchom si mi dal dávno zbohom ani dovolenka nič nenapravila ... Veľa vecí som si uvedomila, som sama cítim sa sama aj keď si pri mne !!! kričíš mi do ucha Som tu stále !!! no nie si ! nevnímaš ma nerozosmeješ ma ,prázdna postel vedľa mňa keď zaspávam ...

Zaplače vŕba... mohutnej korune v zajatí, vtáčik belavý... vtáčik maličký z hlávkou k zemi ťahaní .... smutný je vtáčik , chrbátik bičom z bičovaný ,nožičky v okovách pripútaný... Dovolila vŕba veľkolepá, Vtáčika neuchránila. Jeho krehkú dušu požičala na vtáčika sa zlosť vybúrila... Vtáčik padá na zem biedny už je jeho telo bez nádejí ... Vŕba veľ...

Strom, so srdcom na dlani, čo konármi ťa obopína,
v koreňoch miazgu tvojho života nechá kolovať.
Tvoj strom, pre ktorý les už nevidíš, čo do svojho tela
nechal podobu tváre ženy vyrezať.
Každým slovom, čo láska v tebe zrodila a túžobne nalieha,
každým chcením, nové svetielko na ňom zapáliš.
V šume lístia žiť zatúžiš, nech čas tvojej hojnosti už p...

So slnkom západu, neveriac v náhodu,
cítiš tú zmenu, inú náladu,
keď jej oči, čo doposiaľ dívali sa
ako oči nežnej lane,
v tak neškodných denných hrách,
tvrdnú, oceľovou farbou do
neúprosnosti sa zatiahnu
a ty vieš čo sa stane
v nočných hodinách.

Úsmev, čo ako úsmev dievčatka bol
nadobudne zvláštne rozmery
a v tej usmiatosti, keď vojde do dverí...