Byt č. 5

Šiel, šiel za vzdialeným cieľom, šiel, šiel, kráčal pláňou bielou (ešte je tam aj vavavavááá ale to sa mi nikde nehodilo). Z miestneho kultúrno – informačného centra na peróne stanice dediny, kde okrem spomínaného centra a vlakového uzlu nič nie je, po 5 pivách a 3 poldeci šiel, šiel za vzdialeným cieľom. Podľa názvu obce by človek usúdil, že najskôr sa tu zdržiavali fanúšikovia kapely Kiss, resp. Kyss, no nebolo tomu tak. Okrem piva Šariš a poctivého tuzemského Umu za 60 centov miestni borci ničomu inému neholdovali. Vyšiel na perón. Zastal a počúval amplión:...“ Internešnl Fást Trejn Six Ou Five Jaroslav Hašek from Praha hlavní nádraží tu Košice skečl (či čosi také) arávj at ten pí em...“blá blá. Proste... zastal vlak, vystúpila. Vyhliadol si ju, páčila sa mu a vedel, že tento večer pretiahne ďalšiu. Rozhodol sa a bolo mu jedno, čo na to žena, jej okolie, čitatelia (pisateľovi to len hralo do karát). V lokálke si sadla, mala to šťastie. Stál a držal sa, šťastia bolo troška menej. Pohľad však stále zapichnutý v ďalšej obeti. Tuší to? Čo si myslí? Vníma to? Konečne mesto, prestupuje na trolej, nasledujúc ju. Neobzerá sa. „Divné“ – pomyslí si, ľudia väčšinou vycítia, keď ich niekto sleduje. Žeby ma nevidela? (...ale o tom sa mi môže iba snívať, bo to není reálne .....do rici. Keď čakám na 22-jku na zastávke pri Trojici, hneď vedľa Vedeckej knižnici...) Dvadsaťdvojka zastala na Škultétyho a vystúpila. Teda vystúpili dvaja, ona smerovala do svojho domu s bytom číslo 5 pri ceste, on ju krívajúcou chôdzou nasledoval. Odomkla, vstúpila, chcela zavrieť. Noha medzi dverami a prahom. Obzrela sa a nasledovala facka. Zapotácala sa, čo využil a pribuchol dvere. Rukou jej prikryl ústa, schmatol za vlasy a tlačil pred sebou do spálne. Hodil ju na posteľ, rozopol si nohavice. „Ak cekneš, zmlátim ťa jak hmm“ (aké dať prirovnanie násilníkovi...teda kvázidominantovi...no proste týpkovi? Ako žito? Ako sirotu?). Strhol z nej šaty a stoporeným vtákom sa k nej približoval. Napodiv po pár centimetroch hĺbkového prieskumu...bola mokrá. Prekvapilo ho to, drsnejšie prirážal. Nedal sa zahanbiť pred veľkonočnými kúpačmi a náležite ju oblial....lež zvnútra. Zvalil sa na posteľ a oddychoval. „Vedela som, že ma sleduješ.“ Nechápavo sa na ňu pozrel. „Dúfala som, že vystúpiš a pôjdeš za mnou, vlhla som pri predstave, že ma znásilníš a modlila som sa aby si vystúpil tam kde ja.“ Na tvári mu rozžiaril triumfálny úsmev. „Tak to je kurva štěstí“ povedal. „Prosím, len pri ďalšom znásilnení použi laná, výprask a nadávky, prosím.“ Šťastie sa priam rozlievalo z jeho útrob. „Tak to tu strávim asi dlhší čas, idem do sprchy a hneď sa do toho dáme.“ V sprche sa poriadne vyumýval, dôkladne umyl koncáčik a pískajúc si pieseň Rež a rúbaj do krve sa začal česať. Klopanie na dvere.

Pojď si proň, ty Polednice,
pojď, vem si ho, zlostníka!" -
A hle, tu kdos u světnice
dvéře zlehka odmyká.

Ani si ho nestihol prikryť. Rana...druhá...tma a z diaľky počul hlas....“Polícia, ruky za hlavu.“ Šťastia bolo troška menej.

Tak končí naše komédie, zlo prohráva a dobro žije...