Budeme si vykať, 3. časť

Som asi v nebi. Ale veď som predtým nekričal „ Akblahu taknabar!“ Pocity však mám, akoby minimálne sedemdesiatdva panien ovievalo moje spotené čelo. „Keď otvorím oči, tak budem vyhnaný z raja?“. Moju dilemu čo s očami vyrieši šťuknutie kľučky a ľubozvučný - čo to trepem, viem z raja sa ťažko odchádza, harddisk sa ešte nerozbehol – „škrtám a mením“ uškriekaný hlas zahlási: „Ááá tu si.“ V stotine sekundy sa ocitám v pekle a kamarát, ktorý by pred chvíľou svojou tvrdosťou a žilnatosťou dal dole aj Arnoldov bicák v najlepších rokoch, je zrazu ako malý slimáčik schovaný v ulite. Ešte aj sliz za sebou zanechal, čurák jeden.
Snáď ste si nemysleli, že pri tých nohách sedí Martina, či?

Našťastie od dverí nie je priamy výhľad na druhú polovicu Vladovho ležadla a ja si stihnem rýchlo od jeho nôh odsadnúť na parapet francúzskeho okna. Tvárim sa, že som fascinovaná výhľadom z okna na zasneženú prírodu a rakúskeho svišťa. „Jééé, aj ty si tu Ilonka?“ Ešteže Martine vôbec nedochádza, že vonku je taká tma, že ani armádne nočné videnie by mi nepomohlo v kochaní sa.

„Dievčatá, ja vás opustím“, rýchlo sa zdvíham z teplého ležadla, „je už veľa hodín a o chvíľu budú podávať večeru“ a opúšťam tepidárium. Žiadna trojka sa konať nebude, ak niekto tajne dúfal. „Veď na lačno sa nemaká!“

Za hodovanie pri večeri by sa nehanbili ani starorímske bakchanálie, starý držgroš sa poriadne buchol po vačku, veď firma to zacvaká. Po hektolitroch vína našťastie nikomu nenapadlo hrať nejaké priblblé aktivity, a tak 60% sa povaľovalo po gaučoch a popíjalo všetko čo tieklo, 20% sa tvárilo, že vie hrať gulečník, pričom zelené plátno na plné hrdlo kričalo „už stačí, dosť, nedrhnite ma!“ a polovica z ostatných 20% práve odkráča k dverám na chodbu, otvárajúc dvere s piktogramom o ktorom neznáma AI napísala tieto verše:

„V kruhu lesk sa zrkadlí, kde dáma v šatách stojí.
Nie je to len obyčajný znak, je to vstup do sveta, kde panuje pokoj a pohoda.

V tomto kruhu, čo oči berú, dáma v čiernom sa nestratí.
Je to miesto, kam každý zavíta, keď príroda zavolá, nikto neváha.“

To sme teda v peknej prdeli, keď AI je schopná o dámskom hajzli napísať takú sprostosť, váľam sa od smiechu. Tí čo neholdujú poézii môžu zatiaľ spočítať koľko nás prišlo na teambuilding. Svoje odpovede posielajte do 31.4.5079, po tomto termíne už nebude mať aj tak kto ich prebrať. Víťaz berie všetko.

Poberám sa v tesnom závese za Ilonou, pred dverami toalety sa ani neobzriem, „veď som úchyl“, ja to viem, ona ešte nie, a bez zaváhania stláčam kľučku a pribuchujem dvere z vnútornej strany. V duchu ďakujem údržbárovi, že v zámke ponechal kľúč.
Zrazu sme tam v súkromí len my dvaja ..... všeobjímajúce ticho, napätie, elektrizujúca atmosféra, by sa dala nožom krájať a ...... a ..... a hrozný smrad! „To čo za tchora tu vypustilo svoj náklad?“ Obaja so smiechom okamžite vybiehame na chodbu zadržujúc dych, Ilonu chytám za ruku a ťahám ju do neďalekého výklenku so sedením a veľkým zrkadlom na stene.

Stojíme pred zrkadlom. Ilona predo mňou chrbtom ku mne, ja nalepený na jej sexy prdelku. V zrkadle skenujem jej outfit od hlavy až k pätám, ešteže môj mozog pritom nevydáva to hnusné bzzz bzzz. Má na sebe priliehavé čierno-sivé šaty so vzorom popínajúcich sa rastlín, ktoré skvelo rysujú jej postavu. Spodok šiat je tentoraz už vysoko nad kolenami, „potvora vie ako zaujať“, štíhle nohy sa vynímajú v čiernych silonkách „musím zistiť, či sú to samodržky“, na nohách štekle, ktoré kontrastujú s mojimi teniskami, ale veď sme preboha v horskom hoteli a ja nie som pelerína. Ilona priviera oči, jemne zakláňa hlavu dozadu a opiera ju o moje rameno.
„A opäť tá vôňa." Už len z tej vône jej parfumu mi tvrdne čurák.

„Fakt dobre vyzerám“ prebehne mi hlavou, keď sa vidím v zrkadle. „Ešteže som si zobrala tie štekle. Takto som len o niečo nižšia ako Vlado“. Romantika ako od Rosamundy. Na svojej prdelke cítim ako som s Vladom „zamávala“. Vraj „páni tvorstva“. Človek sa nahodí a ich myslenie sa v tom okamihu zmrští do jedného malého miesta pod ich pásom. Podľa toho čo cítim na prdelke, bude Vlado ale asi veľký mysliteľ. „Veď ja som jeho vtáka ešte ani poriadne nevidela a ani necítila“ len moja vlhká pamäť si spomína na ten krátky záblesk, keď mu vystrelil spod župana v tepidáriu.
„Do piče aj s romantikou, ja chcem šukať!“ Prečo musím mať stále ešte tie sprosté krámy.

Ľavou rukou jej odhŕňam dlhé tmavé vlasy a zľahka si ich omotám okolo zápästia. Odhaľujem jej ucho a krk. Ústami pomaly prechádzam ponad pokožku po odhalenom krku, k uchu, zastavím sa pri ňom a len zľahka a pomaly vydychujem ústami. Pravá ruka skĺzla pod spodný lem šiat a po vonkajšej strane stehna smeruje po silonke nahor. Brušká prstov zrazu míňajú koniec siloniek, som na nahej pokožke.
„Takže predsa len samodržky má ta potvora na sebe“.

Kebyže nie som celá oholená, tak mi snáď všetky chlpy stoja v pozore ako bažanti na rannom nástupe na buzer pľaci. Som taká nadržaná, že keby nemám tampón v sebe tak by už na recepcii volali hasičov aj vodárov naraz, keďže by si mysleli, že niekde prasklo vodovodné potrubie.
„A ja pri tom chcem len jebať!“

Vlasy jej prudko potiahnem dozadu, hlavu zakloním, krk sa jej celý napne, nechty na pravej ruke jej zatnem do jemnej nahej pokožky medzi nohavičkami a samodržkami.
„V noci ťa čakám vo svojej izbe. Pod dverami ti nechám kartu na otvorenie dverí. Príď len v župane a nohavičkách, ale nečakaj žiadnu romantiku, dievčatko!“