BDSM horor príbehy: Miriamina voľba (časť II.)

Celé telo mi v tej chvíli zmeravelo, akoby ho práve zaliali masou tuhnúceho betónu. Stiahlo mi žalúdok a prišlo mi nevoľno. Kto bol ten chlap v latexe? Bol to sen? Bolo to skutočné? Nevedela som kde je pravda a nenachádzala som žiadne odpovede, ktoré by vysvetlili včerajšiu záhadnú noc. Prišlo mi vhodnejšie pred Pavlom mlčať. Ako ho poznám – nebral by ma vážne a myslel by si o mne, že som vyšinutá. Navyše, pri jeho chorobnej žiarlivosti by ma opustil aj pre moje vymyslené fantázie s inými mužmi.

Práce na dome pokračovali ďalej. Manžel sa pustil do stierkovania a mňa čakalo ďalšie upratovanie. Nemohla som sa sústrediť. Moje racionálne zmýšľanie sa dostalo do konfliktu s nevysvetliteľným zážitkom. Chcela som poznať pravdu.
To čo mi chýbalo, bol čerstvý vzduch a chvíľka samoty. Našla som si zámienku, že pôjdem do dediny nakúpiť nejaké potraviny a pritom sa povypytujem miestnych na predchádzajúcich majiteľov nášho domova.

Dedina pôsobila pusto a vyľudnene. Tu a tam prebehla medzi plotmi mačka. Cez hlavnú ulicu prechádzala zanedbaná a rozbitá cesta. O premávke sa tu nedalo hovoriť, ale tešilo ma, že nevidím ani jedno auto. Ten svieži vzduch bolo cítiť každým nádychom a krása okolitej prírode ma naplno očarila. V centre sa ako v každej správnej dedine nachádzal kostol a krčma. Deväť hodín mi prišla ako celkom pokročilá hodina, no ani v hostinci nevysedávali žiadni miestni štamgasti. Dokonca bola úplne uzatvorená veľkými hrdzavými mrežami. Nakoniec som našla skromné potraviny.
Keď som vošla dovnútra, ozval sa zvonček a spoza rohu vybehla pani v pokročilom veku s veľkými okuliarmi. Pôsobila milo a veľké šošovky jej komicky zväčšovali oči. Nenápadne sa pousmiala a z jej výrazu bolo jasne poznať, že takéhoto zákazníka nečakala. Bola som však celkom rada, že konečne spoznám niekoho z okolia.
„Vy budete z tej novej mladej rodinky, čo sa sem nasťahovala,“ prihovorila sa mi nečakane chrapľavo. Hovorila dosť hlasno, takže som si domyslela, že určite zle počuje.
„Áno to sme, odkiaľ ste to poznali?“ Opýtala som sa nahlas.
„Na mňa nemusíte kričať mladá pani, ja počujem dobre! Je to hádam jasné, keďže ste v mojich potravinách po dlhých štyroch rokoch nová tvár. A turisti sem nechodia.“ Ostala som mierne zahanbená z pohotovosti starej dámy. No dostala som akýsi neobyčajný pocit strachu. Nesmelo som sa opýtala:
„Ako je možné, že ste tak dlho nikoho nového nevideli?“
„To kvôli vášmu domu!“
Odpovedala mi priamo a ja som v tej chvíli stuhla. Došlo mi, že táto babička bude poznať všetky okolnosti. Už som si však nebola tak istá, či ich chcem skutočne poznať. Pristúpila ku mne bližšie. Do ucha mi takmer šeptajúc povedala:
„Odíďte odtiaľ čím skôr!“
V tej chvíli som bola rozhodnutá čeliť všetkému. Hrýzla ma zvedavosť a to napätie zmiešané so strachom. Nedalo sa to už vydržať.
„Povedzte mi, čo sa tam stalo,“ naliehala som na ňu.
Chytila ma obomi rukami za ramená a takmer sa rozplakala. Videla som, ako sa jej v slzných kanálikoch hromadia veľké priezračné kvapky. Začala rozprávať:
„Pred vami tam býval manželský pár v približne rovnakom veku. Pamätám si dobre oboch, pretože som tu takmer najstaršia žijúca. On bol inteligentný vzdelanec. Dokonca akýsi vedec pracujúci v Čechách. Ona tak atraktívna a pôvabná slečna. Pôsobili šťastne a normálne, lenže ona ho podvádzala s nejakým právnikom, lebo s tým svojim nevedela fungovať. Vraj chcel od nej aj rôzne perverznosti. A pritom tak šarmantne vystupoval. Ó áno, pamätám si ho veľmi dobre. Urasteného fešáka.“

„Právnik? A čo sa stalo ďalej?“ Prerušila som ju v rozprávaní s veľkými obavami.
„Nuž dopadlo to tragicky. On sa to dozvedel a v jeden večer prišiel domov schválne skôr. Nachytal ju s právnikom priamo v spálni ako sa milujú v jeho posteli. Nedokázal to uniesť a oboch ich dobodal niekoľkými ranami. On sa nakoniec sám obesil v pivnici. Telá našiel môj vnuk, ktorý bol v tej dobe obecným policajtom.“
„Pre boha, to je hrozné!“ Chytila som si ústa a hneď mi došlo, prečo sa maklérka nezmienila o tej udalosti. Čo ma však zaujímalo najviac bolo to, či tá moja noc bola skutočná alebo len mojim preludom.
„Povedzte, dialo sa tam niečo aj potom?“
„Nikto v tom dome odvtedy nebýval a nikto sa k nemu nechce ani približovať. Mnohí sa po tej udalosti odsťahovali preč. Ale byť na vašom mieste, nikdy by som nežila tam, kde došlo k takýmto veciam.“
„Ďakujem, to mi stačí.“ Ani som nenakúpila a chystala sa hneď odísť, keď v tom ma ešte zastavila:
„Ešte som vám zabudla povedať, že ten môj vnuk ho našiel obeseného v čiernom latexovom overale.“
Pozrela som zdesene na ňu a urýchlene odišla z potravín. Strašne som sa bála. Prišlo mi zle, chcela som vracať, odpadnúť, zaspať a už sa neprebudiť. Spaľovalo ma sucho v ústach a vlastne prvý krát vo svojom živote som vážne nevedela, čo mám robiť. Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa upokojiť. Moje racionálne zmýšľanie práve dostávalo poriadne na frak. Predsa ma nemohol pretiahnúť duch. Nikdy som nič paranormálne nezažila. Pripadalo mi to tak skutočné. Ešte ráno som cítila v zadku mierny tlak. Snívalo sa mi to?
Sprostosti! Samé sprostosti! Neverím ničomu.

Vrátila som sa do domu. Pavlovi som zaklamala, že obchod bol zavretý a agresívne som sa pustila do práce, aby som vyhodila všetko z hlavy. Keď sa zatnem, nič ma nezastaví! Drhla som podlahu od prachu a smiala sa na sebe, aká som to hlupaňa. Ako len ľahko podľahnem vplyvu. Je logické, že ľudské myslenie si nechce pripustiť veci, ktorým nerozumie alebo mu prídu neprijateľné. Darilo sa mi to celý deň a navyše, Pavol si na mne nevšimol nič nezvyčajné. Aké typické – slepý zadubenec. Ten by si nič nevšimol, ani keby som mala sekeru v chrbte. V okamihu ako som začala voči vlastnému manželovi pociťovať negatívne myšlienky, lákalo ma ísť dole – do tej temnej pivnice.
Asi už bláznim, musím sa upokojiť. Znovu som sa sústredila na prácu a iba na seba.

Jedlo sme si objednali z donášky a pokračovali až do večera. Boli sme tak unavení, že sme sa ani neosprchovali a obalení prachom sme spoločne zaľahli do provizórnej spálne. Zaspala som ako drevo a spala pokojne celú noc.
Nič sa neudialo a ráno som sa cítila uvoľnene. Dojedla som zvyšky zo včera, zaliala ich kávou a sadla si na verandu. Čoraz menej som myslela na incident spred noci. Snažila som sa to v sebe uzavrieť ako sen, ktorý sa v skutočnosti nestal. Aj napriek tomu, že bol tak živý, záhadný a desivý zároveň, musím uznať, že bol aj poriadne vzrušujúci. Len z pomyslenia naň som pocítila ako mi vlhnú gaťky. Dostala som okamžitú rannú chuť na sex a verila, že Pavol bude spolupracovať.

Ležal vyzlečený na matraci. Ešte spal a ruky mal špinavé od cementu. Zľahka som ho priľahla a zahryzla mu do ucha, aby sa príjemne prebudil. Pootvoril oči, usmial sa na mňa a prevalil sa na chrbát. Bola som silno nabudená a rozbehnutá: Neváhala som a do úst som si vložila jeho vtáka. Namiesto toho, aby som ho maximálne vzrušila, nech mi vytrtká mozog z hlavy, sa mu ani nepostavil a čo ma odpudilo najviac – chutil odporne ako stará konzerva s rybacinou. Pavol bol proste expert v likvidácii libida. Keďže to nikam neviedlo a vidina za poriadnou šukačkou sa rozplynula ako ranná hmla po východe slnka, odišla som od neho odbúrať svoju nasratosť do záhrady. Nech s ním nie som teraz v jednej budove lebo ma urve.
Ach, Kriste. Prečo ma ten človek vie tak neskutočne vytočiť.

Začala som trhať burinu. Ostré hrany odolnej trávy mi dorezali ruky a zlosť na vlastného manžela ma neprechádzala. Na jednej strane som sa cítila ako naduté urazené a hlúpe decko, na druhej strane tak frustrovane, žeby som sa nechala pretiahnúť aj koňom. A v tom ma znova zasiahlo tak enormné vzrušenie, že som cítila ako mi nohavičky premokajú až k stehnám.
Pochopila som akúsi zvláštnu spojitosť medzi mojim hnevom na Pavla a vzrušením. Tak neskutočne ma to lákalo do tej pivnice. Akoby ma privolával neznámy hlas, aby som tam vstúpila. Cítila som sa tak odhodlane, že som sa rozhodla vykonať malý experiment. Už som sa nebála. Veď nech sa ukáže ten latexový bubák a nech si ma tam aj vezme, pomyslela som si ironicky.

Ocitla som sa pred dverami pivnice a zapla si na telefóne baterku. Chvíľu som ešte stála pred dverami. Nie preto, žeby som mala strach, ale preto, či náhodou nezačujem Pavla. Chcela som tam ísť sama a vyhnúť sa priblblým otázkam typu – čo tam hľadám. Len myšlienka na neho ma vyprovokovala, aby som šla už dole. Ako schádzam potichu po schodoch, začnem pociťovať chlad. Svietim všade naokolo, ale hlavne pod nohy, aby som nezakopla. Keď zacítim podlahu, čupnem si a dotknem sa jej. Cítim sa vzrušene. Je to strašne podivné. Miesto toho aby som sa bála, cítim sa tak neskutočne nadržane. Blúdim v tej tme, v temných predstavách a snažím sa o akúsi mentálnu konfrontáciu. Ak je tam dole nejaký prízrak, chcem ho vidieť a cítiť. Chcem s ním komunikovať. Prechádzam sa popri stene a zľahka sa jej dotýkam dlaňou. Škoda, že je už celá vyprataná – teraz by som si prezrela, čo všetko mal v inventári pán vedátor. Zrazu pomyslím aj na jeho ženu ako ho podvádzala. Vybavil sa mi celý príbeh. Chvíľu tam ešte pobudnem, ale moje zmysly na nič nereagujú. Jediné čo ma sprevádza je čudesný pocit, že sa tu odohrala krvavá dráma.
Nemôžem tomu uveriť: Som sklamaná, že nič neobvyklé som tam dole nenašla. Asi mi už z toho celého úplne preskakuje. Už sa ani necítim sama sebou. Pripadám si doslova zvrátene.
Zrazu v kuchyni začujem rachot. Rýchlo tam pribehnem a opatrne nakuknem cez zárubňu dovnútra. Zbadám Pavla ako búra kladivom priečku.
„Čo ti preskočilo? Vravela som ti, že nechcem kuchyňu spojenú s obývačkou!“ Vybehnem na neho, aby s tým ihneď prestal.
„Hold smola. V stene je už diera a kuchyňa bude spojená s obývačkou. Je to moderné a bude to vyzerať oveľa lepšie.“ Moje ďalšie namietanie prerušil trepaním do steny. Nemohúco ho sledujem a môj hnev stúpa na maximum. Som vytočená. Zavaľuje ma neznesiteľné teplo a cítim ako sa mi od potu rosí čelo. Nemôžem ho vystáť a odchádzam do kúpeľne, aby som sa prepláchla vodou. Nahnem sa nad staré umývadlo. Niektoré kachličky ešte držali na stene, no sem-tam jedna chýbala. Škoda, že nemáme ešte jedno kladivo. Všetko by som roztrepala. Nad umývadlom viselo matné zrkadlo a ako sa s opláchnutou tvárou vystieram, zbadám na zrkadle text. Ostávam ako obarená. To je šialené. Na zrkadle stálo: „Zabi ho!“

Okamžite cúvnem od zrkadla. Už nepočujem demolačný rachot kladiva. Rozbehnem sa skontrolovať Pavla, či je v poriadku. Stojí chrbtom odo mňa a snaží sa vybúrať starú kuchynskú linku v tvare L. Na linke je položený veľký nôž s čepeľou otočený hrotom jeho smerom. Do riti skadiaľ sa tu nabral? To nie je náš nôž. Chytám ho za rukoväť a nechápem. Začína ma zaplavovať zdesenie. Toto nie je normálne. Stojím za ním s veľkým nožom v ruke. Myslím na nápis v zrkadle, nato ako ma hnevá, na pivnicu, na pani z obchodu, na môj latexový prízrak... Spravím ďalší krok k Pavlovi a keď som na úrovni, aby som ho silno bodla do chrbta, uvedomím si, že nad tým vážne premýšľam. V tom zacíti moju prítomnosť a otočí sa. Díva sa nechápavo na mňa, potom na nôž. Veľmi sa zľaknem samej seba a s neistotou mu tu ostrú čepeľ položím do ruky.
„Doniesla som ho, keby si potreboval niečo prerezať a súhlasím už s tým, aby sme mali kuchyňu spojenú s obývačkou.“
Nato vybehnem von z domu a padám k zemi v záhrade. Všetko vnímam a moje telo postihla celková obrna. Prvý krát som rozmýšľala nad tým, že naozaj zabijem svojho muža. Cítim sa hodná na psychiatriu. Toto bolo psycho.
V noci sa tískam k Pavlovi. Toľko striedavých pocitov som ešte nezažila. Veľmi sa bojím. Chcela som mať interakciu s vyššími silami, ale nečakala som, že to bude tak silné. Chvíľu mi ani nevadí, že chrápe ako starý pupkatý šofér kamiónu po desiatich pivách. Nemôžem však ani oka zažmúriť. Beriem telefón a ako sa chcem uložiť na gauč v obývačke, napadne mi najväčšia blbosť. Ísť tam dole znovu. Neviem to vysvetliť, ale akosi som vycítila, že to musím nejako vyriešiť a uzavrieť.

Schádzam dolu po známych schodoch, až sa bosou nohou dotknem podlahy. Neviem čo čakám, ale mám divný pocit. Keď zasvietim do ľavého rohu, takmer ma položí nával paniky. Stojí tam on – latexový muž. Kostým sa mu odráža vo svetle baterky telefónu a keďže som nebola opitá, ani pod vplyvom iných látok, pochopila som, že je skutočný. Vyzerá desivo a temne. Cez otvory v kukle na mňa žmurká očami. V maske mu vidieť obrysy pier. Ústa ma zatvorené a ja nehybne čakám, čo sa stane. Takmer nedýcham, keď ku mne pomalými krokmi podíde. Pohladi mi vlasy a na to opatrne stiahne ramienko nočnej košele. Potom aj to druhé. Nebránim sa a ako zamrznutá v kuse ľadu stojím rovno. Dívam sa na neho a nie som schopná žiadneho pohybu. Nočná košeľa sa zošmykla po ramenách a ja stojím pred ním nahá. Je mi poriadna zima, no zároveň sa potím od napätia. Urastený chlap v latexe sa postavil za mňa a prstom mi prešiel po všetkých stavcoch chrbtice až medzi polovičky zadku. Vo chvíli keď ma druhou rukou chytá pod krk, púšťam z ruky telefón. Ten padá na zem a vypne sa mu svetlo.

Ocitám sa v absolútnej tme. Vnímam iba jeho ako sa zozadu na mňa tlačí a zoviera ruku obopínajúcu môj krk pevnejšie. Druhou mi prechádza medzi chĺpkami ohanbia, zahrabne za ne a bolestivo ma potiahne. V tom momente zastonám a cítim svoju vlastnú vôňu vzrušenia. Som vážne mokrá. Potom mi zatlačí na ramená a donúti ma ísť na kolená. Nebránim sa a ochotne prikladám kolená na tvrdú studenú podlahu. Nič nevidím, ale vnímam ako sa presúva predo mňa. Začujem odopínanie zipsu na latexe. Obaja sme ticho v tme, ale aj bez slov viem, čo bude nasledovať. Ústa mám už mierne pootvorené. Čakajú kedy ich hranicu prerazí ten istý vták, s ktorým som zažila najväčšie uspokojenie. Teraz to chcem znovu a je mi jedno, že hore spí môj muž. Je mi jedno, či je táto bytosť skutočná alebo nie. Viem len to, že to, čo teraz cítim v ústach je chuť slasti. Pusu mám otvorenú naplno. Dokonale ich vypĺňa a snažím sa prijímať ho do najväčšej hĺbky hrdla. Pomáham si rukou a hánkou pohladím tú masu. Zovriem ho do dlane a s každým pohybom hlavy si ho rukou zatlačím viac do pusy. Druhou rukou mu zľahka obopnem gule. Tak veľmi mu chcem dať pocítiť umenie dokonalej fajky. Počujem ako dýcha, ako mu stúpa vzrušenie, ako mu celý vták v mojich ústach žije a pulzuje. Chutí tak úžasne. Ešte nikdy som si tak nevychutnávala opojenie až do úplného výstreku. V momente ako prehĺtam celú dávku, pocítim podivný vpich do ramena. Niečo ma uštiplo a do hlavy sa mi ihneď rúti krv. Cítim silný tlak v očiach. Skoro nič nevidím, ale zahmlieva sa mi pred nimi. Kľačím stále pevne na kolenách. Zrazu mi telo vypovie službu a padám do strany k podlahe. Vnímam ešte pár nádychov, až kým nestratím vedomie.
Čo sa to deje?


Pokračovanie poslednej časti nabudúce.