BDSM horor príbehy: Krv aristokratky (časť IV.)

Vyšetrovateľ miestnej polície Whinston bol na stope. Sledoval všetky zmiznutia od začiatku obdobia. Jeho bystrému rozumu neunikol nápadný vzorec: Nezvestní boli vždy mladí muži do veku 25 rokov, študujúci na Univerzite Petersona. Po vypočutí Williamovich a Charlieho spolužiakov, dospel komisár k jednoznačnej spojitosti prípadu s novo prijatou profesorkou práva – Lady Bell. Rozhodol sa ju navštíviť.

Ťažké klopadlo dopadlo na mohutné cédrové dvere sídla aristokratky.
Nik neotváral. Až po opakovanom, neprestajnom búšení sa nakoniec málo pootvorili. Z medzery dvier bolo vidieť do tváre prekvapenej posluhovačky Lady Bell.
„Čo si prajete ctihodný gentleman?“
„Som komisár Whinston, rád by som si pohovoril z Lady Catherine Bell. Bude to možné?“
„Ale iste. Vstúpte ďalej a počkajte prosím vo foyer.“
Zatiaľ čo mladá dáma odchádzala, Whinston sledoval jej ladné pozadie a na chvíľu sa zasnil. Patril medzi pánov v rokoch, no libido v ňom nevymrelo.
Vo vstupnej hale sa nachádzalo mnoho obrazov. Maľbám nerozumel, ale aj laickému pozorovateľovi bolo ihneď jasné, že mnohé z nich sú veľmi staré, ba aj vzácne. Inštinktívny dojem, že je na správnom mieste nadobudol až potom, čo sa prvý krát zahľadel do temných očí Lady Bell.
„Čo privádza pána komisára do môjho sídla?“
„Vyšetrujem nedávne zmiznutie dvoch chlapcov, ale v rozmedzí dvoch rokoch ich bolo dokopy viac.“
„Prečo ste u mňa?“ pôsobila sebaisto a koketným pohľadom sledovala každý pohyb tela komisára.
„Odkedy žijete v Bristole?“
„Vy ma vypočúvate?“
„Áno, hľadám informácie.“
„A viete už čo sa stalo tým úbohým chlapcom?“
„Prepáčte, ale otázky tu kladiem ja a celkom by ma zaujímalo, prečo ste nezvestných označili slovíčkom úbohí?“
Podišla k nemu zo schodov bližšie. Uprene sa mu zadívala do očí, sklonila hlavu a smutne vyriekla:
„Kedysi som bývala matkou, mala som dcéry – no prišla som o nich. Preto viem, že každé stratené dieťa je úbohé.“
„Budete spolupracovať a odpoviete mi na moje otázky Lady? Alebo Vás budem musieť odviesť na oddelenie?“
Zodvihla hlavu a ladne sa prešla okolo jeho postavy. Potom sa zadívala na svoj obľúbený obraz plný krvavých výjavov.
„Ale iste pán komisár. Chcem vám predsa pomôcť.“
„Odkedy žijete v Bristole?“
„Myslím, že to už viete. Je to predsa v úradných dokumentoch. Prišla som sem pred dvomi rokmi presne v čase, keď sa objavili prvé zmiznutia chlapcov. To vás predsa ku mne priviedlo, alebo máte lepší motív nášho... milého stretnutia?“
Komisár nijako nereagoval. Chladne položil ďalšiu otázku:
„Ako ste sa dostali k miestu na Petersonovej univerzite?“
„Profesor práva Michael Fletcher vážne ochorel. Miesto sa uvoľnilo prirodzene.“
„A vy ste sa náhodou práve vtedy objavili?“
„Pozrite, som majetná žena a do konca života už nemusím pracovať. Načo je ale krajine taký človek? Rada vyvíjam kreatívnu činnosť a vediem študentov k múdrosti. Dozvedela som sa o tom mieste priamo od rektora, pretože sa poznáme.“
„Odkiaľ sa poznáte?“
„Tiež je to bývalý právnik. Stretli sme sa už viackrát a keď sa dozvedel, že som v meste, sám ma oslovil ohľadom voľnej pozície.“
„To je zaujímavé lady Bell, pretože Petersonova univerzita je výhradne chlapčenská škola a rektor si vôbec nepamätá okolnosti vášho prijatia. Tvrdí, že ste sa tam objavila ako duch. Dokonca, že zo svojej vlastnej vôle nebol nikdy schopný oponovať vám. V ničom! Ako je to možné, že niečo také tvrdí vzdelaný a zrelý muž na vedúcej pozícii? Poviete mi, čo mi uniká?“
„Dovoľte mi, aby som vás ponúkla výborným čajom z yerba maté. Ten vám určite posilní vášho ducha.“
„Nie ďakujem. Pijem iba čierny čaj. Mal som ho pred vašou návštevou. Odpoviete mi na otázku?“
„Uniká vám rektorova fóbia zo žien. Prečo by inak viedol chlapčenskú školu? No keď sa objaví pred ním silná žena, ctihodný rektor stráca rozhodovacie schopnosti a prirodzený úsudok.“
„Poznali ste Charlieho Sheparda?“
„Áno iste, bol to predsa môj študent.“
„Čo o ňom viete?“
„No...Charlie je veľmi šikovný a ambiciózny učeň.“
„Patril k vašim obľúbencom?“
„Určite! Ktorý učiteľ by si neobľúbil takého uvedomelého žiaka.“
„Správal sa nejako neobyčajne v posledné dni pred zmiznutím?“
„Nevšimla som si.“
„To je zvláštne, pretože vás spolu videli viackrát sa zhovárať na chodbe aj pred školou. Mám na to svedka.“
„Naozaj? A vie váš svedok, že som Charliemu len dohovárala ohľadom jeho dochvíľnosti?“
„Svedok tvrdí, že máte spolu pomer.“
„To je absurdné!“
„Opýtam sa vás niečo Lady Bell,“ Whinston vytiahol z vrecka saka malý diár obalený v tmavej koži.
„Viete, čo to je?“
„To veru neviem.“
„Je to Williamov denník. William je Charlieho spolužiak z vedľajšej triedy, ktorý tiež zmizol. Píše v ňom o vás.“
Lady Bell sa zhlboka nadýchla. Chvíľu pôsobila veľmi bezradne. Oprela sa rukami o malý stôl, ktorý stál oproti komisárovi. Premeriavala si celú jeho postavu a potom mu zahľadela priamo do očí. Tak bodavo, akoby mu čítala všetky myšlienka.
„Dobrý pokus pán komisár, ale William nebol môj študent a nikdy sme sa nestretli. Ergo, nemal by dôvod písať si o mne poznámky. To čo držíte v ruke, je váš pracovný diár. Mohli ste aspoň na obale zakryť symbol vášho oddelenia. Už žiadne hry! Urazili ste ma a teraz opustite moje sídlo! Prosím!“
„Ste chytrá dáma Lady Catherine Bell. Preto iste viete, že sa vrátim znovu.“

Detektív Winston sa s prehratou bitkou vrátil na oddelenie. Dravý inštinkt mu prezrádzal, že je na správnej ceste k odhaleniu záhady. U vrchného komisára ihneď po príchode, požiadal o vystavenie povolenia na domovú prehliadku.

„Zvolaj sestry. Už o nás vedia. Musíme odísť.“
„Áno Lady Bell. Koľko máme času?“
„Nie veľa, maximálne dva dni.“
„Rozumiem moja Pani.“

Do večera sa spolok aristokratických dám z rádu ličov stretol v sídle Lady Bell. Boli tam všetky: Ryšavá Grófka Ashton, Vdova Sarah, Plnoštíhla vojvodkyňa s bujarými ženskými vnadami a služobná, ktorá bola tiež z aristokratických kruhov, ale verne slúžila iba Lady Bell.
Catherine k nim prehovorila:
„Sestry! Boli sme odhalené detektívom Winstonom. Zvolala som vás, aby sme sa dohodli na ďalšom postupe. Navrhujem urýchlene odísť mimo Anglicka.“
„Zasa chceš len utekať!“ prehovorila s opovrhnutím Ashton.
„Navrhujem zbaviť sa detektíva, už sa nemienim nikam sťahovať – cítim sa tu domácky.“
„Detektív je veľmi chytrý človek. Môže tu prísť s celým oddelením a všetko nám tu prevrátia naruby!“ oponovala Lady Bell
„Pôsobilo na neho naše kúzlo? Pôsobilo – taký jedinec sa v celej histórii ešte neobjavil. S radosťou sa pre vás obetujem a zvediem toho čmuchacieho psa! Potom už bude mojou bábkou na špagátikoch.“
Lady Bell si okamžite spomenula na Charlieho, ktorý ako prvý vyvracal tvrdenie barónky.
„Ja som tiež za odchod,“ ozvala sa Sarah
„Aj ja,“ dodala plnoštíhla vojvodkyňa.
Posluhovačka Lady Bell stála mlčanlivo obďaleč. Bola rozhodnutá ostať s Lady Bell, nech by sa rozhodlo akokoľvek.
„Ashton! Ak tu chceš ostať – prenechávam ti celé sídlo. Pre mňa je to tu stratené a nehodlám riskovať ďalšie straty nášho rádu.“
„Ja ostávam! Som rozhodnutá. A môžeš si byť istá, že našu líniu zachovám.“
„Čo s našou potravou? Opýtala sa Sarah.“
„Ešte máme chvíľu čas – chcem sa naposledy rozlúčiť s mojim zverencom a dopriať si pred cestou posledný dúšok,“ obdarená vojvodkyňa si oblízala pery.
„Najsilnejšie to je, keď pritom pomaly zomierajú – už ste to zažili?“ opýtala sa Ashton.
„Ja ešte nie, ale túžim potom. Teraz je vhodná chvíľa, nemyslíte?“ zamyslela sa Sarah.
„Áno, poďme sa pobaviť. Budem vám asistovať sestry, keďže môj milý už odkvecol,“ ironicky poznamenala Ashton.
Lady Bell len rezignovane zapla platňu a mlčala. Cítila, že je to koniec jej éry v Bristole. Taktiež ju čakalo stretnutie s Charliem v katakombách. Smutne nasledovala členky starého rádu dole, do podzemia.

Za sprievodu majstra Mozarta, vstúpili do tmavej cely. Ako sa rozsvietili svetlá, mladi muži vstali zo slamenej podlahy väzenia. Ostal tam už iba Charlie, William, Arthur a Thomas, spomínajúci na odpraveného Johana, ktorého ukončila nenásytná grófka Ashton.
„Sestry, chcem byť so svojim Arthurom. Niečo som pre neho vymyslela. Pridáš sa grófka Ashton? Budem ťa potrebovať v splnení môjho sna.“
„Ale iste drahá Sarah, my sme už predsa zohraní, všakže?“
Sarah a Ashton vytiahli z cely Arthura a ich siluety mizli v tmavej chodbe katakomb.
„Ja budem sama s Thomasom a s kolesom osudu,“ prehovorila prsnatá vojvodkyňa, pričom si odviedla z cely očareného Thomasa.
Posluhovačka Lady Bell medzitým spoza mreží už ovládala Williama. Chystala sa ho vysať priamo v cele. Catherine si ich nevšímala a pristúpila k Charliemu, ktorý stál za mrežami so zaťatými päsťami. Tieň mu zakrýval polovicu hlavy a jeho oči zahalené v tme, neboli viditeľné. Vládkyňa aristokratiek k nemu podišla bližšie.
„Musíme sa rozlúčiť Charlie. Odchádzam.“
„Dúfam, že odchádzaš do pekla a ostaneš v ňom horieť!“
„Ale Charlie. Nebuď tak patetický. O chvíľu to tu skončí. Vieš...Nik o tvojom prelomení okrem mňa nevie. Ak sa chceš pomstiť. Ja ti tú možnosť dám.“
„Ako to? Obesíš sa sama aj so svojimi setrami?!“
„Už mlč ty hlúpe šteňa! A počúvaj ma! Lebo ťa nechám ostatným – tie už k tebe nebudú tak zhovorčivé.“
„Ak myslíš ostatné nesmrteľné starenky, tak im polámem všetkým krk.“
„Vlastne...Presne to od teba očakávam. Okamžite odídem z Anglicka so svojou vernou, so Sarah a Vojvodkyňou Marry. A čo sa týka barónky Ashton. Tá tu ostane – chcem, aby si to urobil. Pomsti Johana. To ona ho zabila.“
„Tomu nerozumiem,“ podišiel bližšie k mrežiam. Hnusil sa mu pohľad na jej zvráskavenú tvár, ktorá odrážala jej pravú podstatu.
„Vieš dobre, že si s ňou nerozumiem. Ju ti ju nechám pre akt pomsty a my ostatné odídeme. Potom si náš môžeš hľadať a loviť po celom svete – znie to ako fér ponuka, nemyslíš?“
„Ja nie som vrah! Všetky by ste mali byť už dávno mŕtve – v tom vidím spravodlivosť.“
„Chlapče, spravodlivosť na svete neexistuje. Monštrá existujú a budú existovať,“ pobozkala si prsty a priložila mu ich na čelo.
„Je čas si ísť pobaliť najnutnejšie veci a privolať odvoz z Anglicka. Zbohom Charlie – bude z teba silný muž.“
Medzitým William v cele odpadol do bezvedomia. Posluhovačka Lady Bell ho nezabila, iba vysala trochu životnej sily ukojením svojho hladného prirodzenia.
Najbojazlivejší Thomas, ktorý skončil zavretý v inej miestnosti katakomb, s obdarenou vdovou Marry, už také šťastie nemal.

„Thomas. Dal by si svojej Madam život?“
„Samozrejme moja Pani,“ kľačal jej pri nohách a omámený kúzlom moci, čakal na rozsudok svojej bohyne.
„Chcem to zažiť Thomas. Vieš, že mi tým spôsobíš najväčšiu rozkoš v živote?“
„Neviem Pani, ale moje telo aj duša sú vaše.“
„Dobrý chlapec – teraz roztoč moje koleso osudu a vytočený symbol bude znamenať spôsob tvojho konca,“ pritisla si ho k objemným prsiam.
Thomas sa pozrel na koleso s malou ručičkou. Kruh bol rozdelený na symboly s obrázkami. Bol na ňom obesenec, utopenec, bezhlavé telo, podrezaný krk a zabodnutá dýka v bruchu. V očiach sa vôbec nevydesil a roztočil pre ňu kovovú ručičku, ktorá sa rozkrútila veľkou rýchlosťou. Vojvodkyňa Marry s napätím sledovala ako ručička spomaľuje, až pomaly zastavila na bezhlavom tele.
„Nádhera Thomas, vyzleč sa a ľahni sa na gilotínu za tebou. Spútam ti ruky a nohy a keď ma uspokojíš zotnem ti hlavu.“
„Áno Pani moja. Pre Vás všetko.“

V ďalšej miestnosti sa nachádzal Arthur s Barónkou Ashton a svojou Paňou Sarah. Sarah taktiež nezažila najväčšiu popisovanú rozkoš ich rádu, no túžila potom už roky.
„Arthur, vyzleč sa a sadni si do kresla.“
Omámený kúzlom sa zmohol iba na robotickú odpoveď: „Áno Madam Sarah.“
Ashton mu spútala krátkymi lanami členky o nôžky kresla a ruky o opierky. Vo vrchnej časti operadla sa nachádzala prevŕtaná diera, cez ktorú barónka prevliekla lano a vytvorila slučku pre Arthurov krk. Na druhom konci lán upevnila krátku kovovú tyč. Sarah sa obkročmo posadila na Arthurov vztýčený úd.
„Áno, to je ono! Priškrť mi ho pomaly.“
Barónka začala postupne točiť kovovou tyčou, čo spôsobovalo kontrolované uťahovanie slučky. Arthur bezmocne držal. Slučka lana ho postupne škrtila a Sarah si užívala najvzrušujúcejšie vysávanie životnej energie mladého chlapca. Barónka Ashton si vždy vedela nájsť uplatnenie.

Lady Bell si zobrala iba jedny šaty a vzácny amulet, ktorý niesli predchádzajúce vládkyne rádu.
„Priveď rýchlo Sarah a Marry. O chvíľu odchádzame. A taktiež odkáž Barónke Ashton, že jej prenechávam Charlieho ako veľký dar pre ňu.“
„Ste si istá lady? Mala som pocit, že tento je iný a patrí k vašim slabostiam.“
„Máš pravdu, je iný a preto ho musím nechať ísť. Pri odchode...odomkni jeho celu.“
„Áno Pani.“

Keď prišla služobná Lady Bell pre Marry, na gilotíne ležalo bezhlavé telo, pod ktorým sa rozpínala veľká krvavá mláka. Marry do nej ešte stúpila a sotva sa zo svojho najväčšieho vrcholu udržala na nohách.
Vo vedľajšej miestnosti Arthur ešte dýchal a Sarah bola na vrchole orgazmu. V rovnaký okamih ako do miestnosti prišla služobná a Marry, Sarah vykríkla:
„Dotiahni ho!.“
Lady Ashton s výrazom posadnutého diabla odhalila pri úsmeve rad ostrých zubov. Báječne si užívala zovretie Arthurovho hrdla, až kým nezamdlel a hlava mu nepadla dopredu na prsia Sarah. V tom sa Sarah zodvihla a spomedzi stehien jej odkvapkávalo čerstvé Arthurove semeno.
„To bolo niečo! Cítim sa o päťdesiat rokov mladšia.“
„Musíme ísť Sarah.
Grófka Ashton, Lady Bell vám odkazuje, že Charlie od tejto chvíle patrí iba vám.“
„Tak to je pre mňa veľká česť. Škoda, že je tak slabá a problémy dokáže riešiť iba ďalším útekom. Ja sa o sídlo postarám. A vy... Vy dve, by ste tu mali ostať so mnou.“
„Sľúbili sme vernosť najvyššej. Poznáš pravidlá.“
„Teraz tu budem najvyššia ja. Choďte už. Ja spracem túto zdochlinu a potom sa nakŕmim skutočnou silou.“
Všetky tri sa jej otočili chrbtom a odkráčali. Sarah a Marry vystúpili po schodoch k východu z katakomb. Služobná sa zastavila pred celou Charlieho. Nič nevravela. Iba mu ukázala kľúč a hodila mu ho cez mreže. Chvíľu sa na seba ešte bez slov dívali. Potom sa služobná Lady Bell prudko obrátila a nenasledovala svoje sestry.
Charlie neváhal a chopil sa kľúča. Okamžite vybehol von skontrolovať Williama. Priložil si ucho k jeho ústam. Keď videl ako sa mu dvíha hrudník a keď cítil, ako mu vydychuje do ucha, uľavilo sa mu. Rozbehol sa do katakomb za ďalšími väzňami. V prvej miestnosti ho čakal iba desivý pohľad na Thomasa s odťatou hlavou. Zavrel oči a dostal závrat zo všetkej úzkosti, ktorú v tej chvíli pocítil. Päsťou trepol do dverí, aby uvoľnil hnev a pred druhou miestnosťou prekvapil Barónku Ashton ako vlečie bezvládne telo Arthura.
„Ale čo, mladý lev sa dostal z klietky. Ideš práve včas. Viem, že po mne túžiš, teraz už môžeš potešiť svoju novú Pani. Tá stará nestála za nič však?“
Charlie sa rozbehol rovno k nej a päsťou jej dal ranu do tváre z celej sily.
„Ty stará kurva! Myslíš, že si pre mňa zvodná?! Že si chytrá a pôvabná? Ja ťa vidím!“ kopol jej do brucha keď ležala na zemi.
„Ale to nie je možné!“ pozrela na neho s obrovským údivom.
„Čo si to urobila?! Čo si im to urobila?! Ja ťa...,“ kopal neprestajne do nej, až kým sa mu nezačala so skrvaveným nosom rehotať do tváre.
Prekvapený jej podivnou reakciou, odstúpil od nej. Barónka vstala zo zeme. Charlie videl, ako sa jej v rýchlom čase hojí nos priamo pred jeho očami. Krv ihneď zaschla a zmizla.
„Mňa nemôžeš zabiť. Vieš, že som nesmrteľná?“
„Tak to aspoň skúsim!“
Charlie sa rozbehol pre lano visiace z mŕtvoly Arthura. Chcel Ashton uškrtiť. Búrlivo spolu bojovali. Snažil sa jej dostať za chrbát a obkolesiť lano okolo jej krku. Každý jeho pokus však odrazila. Aj keď mala barónka podobizeň stareny, pohybovala sa pri zápase prirýchlo. Napriek tomu, že bol Charles dobre stavaný, nesvätej sile sa nemohol vyrovnať. Barónka bola nadprirodzená bytosť so silou piatich mužov.
„No tak, Charlie, čakala som viac,“ hrala sa s ním a vysmievala sa mu do tváre.
„Prestáva ma to baviť! Teraz sa skús brániť ty!“ Ashton bola rýchla ako vietor. Kým Charlie žmurkol, Ashton sa prekvapivo ocitla za jeho chrbtom aj s lanom.
„Si môj!“ zvalila ho na zem a zatiahla lano na jeho krku. Obaja sedeli. Charlie opretý o ňu snažiac sa rukami zasiahnuť jej tvár. Ashton s rozkročenými nohami sťahovala povraz čoraz silnejšie. Charlie postupne slabol a pomaly strácal vedomie. Ashton si jeho zápasenie užívala, čo ju silno vzrušilo. Siahla Charlesovi na vtáka pod nohavice a začala sa s ním počas škrtenia pohrávať. Charles upadal do bezvedomia.
Odrazu sa ozvala veľmi silná rana. Zovretie slučky povolilo a Charlieho krk sa otvoril, aby sa zhlboka mohol nadýchnuť. Keď sa mu zaostril obraz z bezvedomia, nemohol uveriť vlastným očiam.
„Megan? Megan, do riti... Čo tu robíš?“
Mladá študentka platonicky zamilovaná do Charlieho ovalila grófku Ashton lopatou.
„Zachraňujem ťa! Poď! Musíme ju rýchlo zamknúť v tej cele kým je mimo.“
Spoločne ju odvliekli do Charlieho bývalého väzenia a zamkli mreže.
„Je po všetkom ty čubka. Teraz tu budeš hniť na večnosť,“ prehovoril na omráčené telo grófky. William stále ležal v bezvedomí. Zaraz sa obrátil k Megan:
„Ako si vedela, že tu budem? Keby si vedela... Bolo to šialené, zvrátené. A tí dvaja sú mŕtvi.“
„Upokoj sa Charlie, už je dobre,“ vrúcne ho objala.
„Išla som náhodou okolo. Chcela som vidieť sídlo, kde býva tá tvoja profesorka, ale videla som, ako beží s ďalšími dvomi ženami preč a necháva otvorené dvere. Bolo mi to čudné, tak som to šla prehliadnuť a našla som vstup do podzemia. Zvyšok príbehu už poznáš.“
„To je neuveriteľné. Ak by si sa tu neobjavila, je po mne.“
„Poďme hore Charlie, ošetrím ti rany, dám ti trochu vody a potom sa vrátime pre tvojho kamaráta.“
„Dobre Megan, som hotový. Nevládzem už ani stáť na nohách.“
Megan ho posadila na pohovku a priniesla mu vodu.
„Daj si dole košeľu Charlie, ošetrím ti rany. Krvácaš. Idem pre utierky.“
Charlie sa zobliekol a keď sa Megan vrátila aj s utierkami – ostal v obrovskom údive.
„Megan? Megan, prečo si nahá?“ díval sa na jej mladé telo: Tvár mala úplne dievčenskú. Pokožku mala dokonale lesklú ako striebro. Prsia však naberali ženské črty a veľmi jemne ochlpené polootvorené ohanbie, pôsobilo hladne.
„Charlie, ty nevieš oceniť krásu?“
„Megan, si nádherná. Ja... ale... nemôžem. Toto nie je vhodná doba... Megan!“
„Pobozkaj ma Charlie. Zachránila som ťa. Žiadam iba jediný bozk. Myslím, že si ho od teba zaslúžim. Aj za tvoju neustálu ignoráciu.“
„Megan. Máš pravdu. Prepáč mi to. Dobre, jeden bozk. Potom pôjdeme dať dokopy Williama a na políciu.“
„Ako povieš Charlie. Teraz ma pobozkaj. Prosím ťa o to.“
Vzal jej nahé telo do náruče. Pohladil jej líce a pozrel sa jej do očí.
„Vieš o tom, že takto zblízka vyzeráš staršie? Ako pravá žena.“
„Ďakujem, teraz ma už prosím bozkaj.“
S ľahkosťou sa dotkol jej pier. Keď ju pobozkal, zaplavilo ho niečo nepoznané. Bolo to iné, tak nové, tak zmyselné a vášnivé. Zároveň jemné. Iné ako s Lady Bell.
Chcel prestať, ale nedokázal to. Bozkal ju a bozkal. Už ani nepremýšľal, čo všetko sa odohrávalo v podzemí, len pár metrov pod nimi. Zabudol aj na Williama, aj na grófku zavretú v klietke. Na to, že pred pár minútami mohol prísť o život. Megan mu dávala zvláštnu silu nemyslieť a zabudnúť.
„Vezmi si ma Charlie. Hneď! Prosím. Ja ťa celý život milujem.“
Charlie si ju usadil na svoj úd a bezhlavo začal odspodu prirážať. Mladé dievča vážilo sotva ako pierko. S ľahkosťou naberala každým prírazom celú dĺžku jeho prirodzenia. Vzdychala nežným hláskom a ticho šeptala:
„Ešte Charlie, ešte! Neprestávaj!“
„Chcem to! Chcem to! Urob sa do mňa Charlie! Teraz! Prosím!“
Charlie jej stlačil zadok a kŕčovito vykríkol.
Po nečakanom búrlivom orgazme začal strácať vedomie. Počul ešte Maganin hlas ako vraví:
„Chcel si byť slávny Charlie? Teraz budeš. Moja premena je konečne dokončená. Ty hlupáčik... Myslel si si, že som mladá a sprostá hlupaňa?“ Jej hlas v jeho ušiach tíchol a zvyšok už nevnímal:
„Pomohol si mi dokončiť obrad. Teraz ťa...“


Nasledujúce ráno zaklopal na dvere sídla Lady Bell komisár Whinston. Prišiel sám a na klopanie mu otvorilo mladé dievča.
„Ehm, prepáčte mladá slečna. Som komisár Whinston a potrebujem hovoriť s Lady Bell.“
„Poďte prosím ďalej. Moja... Moja matka utiekla a nechala ma tú samu. Vstúpte ďalej a všetko vám porozprávam.“
„Lady Bell bola vaša matka?“
„Áno, som jej dcéra. Lepšie povedané zavrhnutá dcéra.“
„Ona vás zavrhla?“
„Áno, je to dlhý príbeh a všetko vám poviem. Vlastne som tu očakávala políciu.“
„Skutočne? Prečo?“
„Pán komisár Winston, vy o mojej matke a rodine nič neviete. Poďte prosím ďalej. Urobím vám špeciálny čierny čaj.“
„Mladá dáma, to ste dobre odhadli. Ďakujem, dám si šálku s vami...A vy mi o všetkom poviete...“

KONIEC