Charliemu sa zriasilo čelo. Pozrel uprene na Megan a výbušne ju ohriakol:
„Stará? Vari si slepá? Toto je ideál dokonalej ženy a ty sa máš ešte čo učiť! Si len decko. Obyčajné, ničím zaujímavé, žiarlivé decko!“ Drgol do nej ramenom a rýchlym krokom sa od nej vzďaľoval. Dívala sa mu smutne na chrbát. Nechápala, čo to do neho vošlo. Odkiaľ sa v ňom nabralo toľko agresie. Vedela, že o ňu nestojí. Charlieho ho však vnímala ako galantného a pozorného muža, ktorý by nikdy slovami takto ženu neranil. Chcela sa za ním rozbehnúť, zastaviť ho a aspoň niečo mu povedať. Lenže nešlo to a márne by hľadala slová. Nohy jej prituhli k chodníku a každý krok na ceste späť domov, bol ťažký akoby jej do topánok nakládli závažia. Po líci jej stiekla rozlúčková slza, ktorá sa rozbila o tvrdú zem. Už stratila nádej, žeby ju ešte niekedy prijal do náruče.
Lady Bell. Len tú mal pred očami. Pri večeri s rodičmi si spomenul na jej ovocnú chuť. Tak ženská, tak vyvinutá, tak zrelá... Zasnene pichal vidličkou do jedla. Keď sa dotkol vlastných pier, pred očami videl jasný obraz ako je znovu medzi jej stehnami a ochutnáva sladký nektár vášne. Zasnený do vlastného obrazu túžby, tešil sa na ďalší deň v škole. Kedy sa otvoria dvere triedy, začuje jej klopkajúce topánky a ona sa pozrie na neho tým dravým pohľadom vášne.
Nasledujúce ráno Bristol zahalila hmla. Hustý aerosól obalil domy prístavného mesta do studeného plášťa. Sotva bolo vidieť na druhú stranu ulice. Ani slnečné lúče nedokázali preraziť vodné kvapky, ktoré bránili dotyku so zemou. To ráno mu prišlo podivné. Nevedel si to vysvetliť, až kým nedošiel osamelý ku škole. Bola to prvá cesta, ktorou ho nesprevádzala Megan. Čudný pocit mu nedal pokoj. Začal nad ňou premýšľať: Chýbala mu? Neublížil jej včera? A prečo na ňu vôbec takto myslí? Čo vlastne pre neho Megan znamená?
Skôr než vošiel do triedy aby sa pripravil na prvú hodinu, mu tok myšlienok prerušil pohľad Lady Bell z druhého konca chodby. Stála tam s prekríženými rukami, opretá o stenu. Jednu nohu mala mierne pokrčenú v kolene a položenú na špičke. Tento krát odetá v lesklom zdobenom korzete so striebornou sukňou. Ramená jej zahaľovalo elegantné krátke sako. Charlie zastavil pred triedou, opätoval pohľad a úklonom hlavy sa jej zdvorilo pozdravil. Učiteľka práva sa na neho usmiala a naďalej vyčkávala na chodbe. Nedokázal ju prečítať. Chce, aby k nej prišiel? Príde ona k nemu? Dnes nemá s ňou hodinu. Chcel by sa s ňou stretnúť, chcel by si s ňou vymeniť niekoľko slov. Vedieť o nej viac. Lákala ho ako neodbalená sladká bonboniéra.
Ostal pred prahom triedy medzi lavicami, kde už blbli spolužiaci a medzi jej vábivým pohľadom. Práve zazvonilo, ale on rýchlo vykročil za ňou:
„Dobrý deň Lady Bell, rád Vás znovu vidím.“
„Nezvoní náhodou chlapče? Mal by si ísť do triedy.“
„Už pôjdem, chcel som Vás len pozdraviť“
„Veď už si sa mi zdravil úklonom hlavy. Prečo klameš? Čo chce mladý muž?“
Zhlboka sa nadýchol. Zacítil jej vôňu a potreboval nasať aspoň malú dávku tejto éterickej drogy.
„Chcem byť s Vami osamote.“
„Prečo? A prečo by som to mala chcieť ja?“
Jej otázky ho vyvádzali z miery. Keď sa jej však poriadne pozrel do očí, videl v nej všetku perverzitu, ktorou bola presiaknutá.
„Lebo Vás chcem. A Vy chcete mňa. Nehrajme žiadny hry. Vidím to na Vás.“
„Ale, ale, ale... Mladý muž je sebavedomý. A-ha-ha-ha.“
Lady Bell sa pobavene rozosmiala, pričom ukázala rad bielych zubov. Nato vložila ruku do vnútorného vrecka saka, z ktorej vytiahla obálku. Zuby skryla a na tvári jej ostal iba vlažný úsmev:
„Veď uvidíme...“
Charlie obálku prijal a keď sa Lady Bell stratila z chodby, chcel ju okamžite otvoriť. Nanešťastie už do triedy vchádzal jeho profesor matematiky a tak len inštinktívne pribehol k dverám, aby mu ich pootvoril. Dúfal, že nebude pokarhaný. List od Catharine si skryl do vrecka a nemohol sa dočkať, kedy rozlúšti jej obsah. Celú hodinu nevnímal čísla, ani počty a dunivý hlas profesora sa mu zlieval v mozgu do pozadia nepodstatných vecí. Oboma nohami klepkal o podlahu a sem-tam mrkol na ručičky hodín, ktoré sa vliekli akoby šli dozadu. Stúpala v ňom horúčava. Márne sa snažil upokojiť a popohnať čas. Nakoniec to nevydržal a celou triedou preletel zvuk trhajúceho papiera. Nik však tomu nevenoval pozornosť. Nenápadne natiahol ruky pod lavicu a vysunul papier z obálky. Stálo na ňom:
“Pozývam Vás na popoludňajšie pitie čaju v mojom sídle. Príďte o piatej na Brinton Rd 4.
S pozdravom Catharine Bell.“
Tesne pred piatou stál Charlie na ulici Brinton. Slabé slnko nevyčistilo trvajúcu hmlu, ktorá zakrývala aj sídlo Lady Catharine, no keď sa priblížil bližšie k bráne, mohutné stĺpy iónskej architektúry odkryli okázalú stavbu starého kaštieľa. Vstupná bránička bola otvorená. Na chvíľu zastavil pred vchodom, až kým mu vreckové hodinky neukázali presne na piatu hodinu. Charlie pevne uchopil klopadlo z mosadze a udrel trikrát na mohutné dvere. Takmer okamžite sa roztvorili dokorán. Uvítala ho neznáma žena, odetá v dlhých čiernych šatách s asymetrickým golierom. Zdobený opasok jej sťahoval útly pás a ruky jej zahaľovali hladké rukavice. Pery mala výrazne namaľované tmavo-fialovým odtieňom.
„Kráčajte na poschodie mladý muž, Lady Bell Vás už očakáva...“
Charlie len ťažko spúšťal oči z tejto nádhernej dámy. Mala veľmi podobné fluidum príťažlivosti ako jeho učiteľka práva. Rozhodne ho zaujala a najradšej by vyriekol pár slov obdivu, ale chcel zachovať lojalitu svojej hostiteľke.
„Len bežte, ja sa k vám neskôr pridám...“
Zrýchlilo sa mu dýchanie. To ako myslela, že sa neskôr pridá? Pôvabná žena ukázala smerom na široké schodisko a sledovala ako sa Charles pomaly stráca. Na poschodí nebolo kam zablúdiť. Viedla tam lej jedna cesta dlhou chodbou s lesklými mramorovými kachličkami. Ako postupoval, začul prenikavý ženský smiech zmiešaný s hudbou z gramofónu. Ihneď spoznal nádhernú meditatívnu pasáž majstra Mozarta. Čím bol bližšie, tým viac mal v hlave otázok a strácal na svojej istote. Prečo ho pozvala do dámskeho klubu svojich priateliek? Konečne dokráčal nekonečne dlhou chodbou k hlavnej veľkej sále, kde na pohovkách sedeli štyri ženy. Čelom k nemu nemu sedela Lady Bell. Smiala sa spolu s ostatnými a vôbec ho nezaregistrovala, až kým si nahlas nezakašľal pre upútanie pozornosti.
„Vitajte mladý muž, rady vás tu vidíme. Uložte si kabát a pridajte sa k nám, držím Vám miesto vedľa seba.“
„Ehm, ehm. Skutočne? Nerád by som Vás rušil dámy pri Vašom čaji.“
„Ale nebláznite, čakáme na Vás,“ ozvala sa nečakane jedna z prítomných.
Charles si odložil kabát a pristúpil ku stolu, na ktorom ležalo množstvo sít, papierových škatúľ s bylinami, čajník a set porcelánových šálok. Postavil sa vedľa Lady Bell a letmo prešiel pohľadom na celé ženské osadenstvo. Už z prvotného pohľadu bolo jasné, že sa jedná o ženy z vyššej spoločnosti. Aristokratky ovešané drahými šperkmi, odeté v kvalitných zdobených šatách z vyberaného materiálu. Aj keď nepochádzal zo šľachtického rodu, dokázal sa správať vyberane:
„Smiem si prisadnúť?“
„Ale iste, aký čaj si dáte?“ Opýtala sa ho jemným hlasom žena, ktorá pripravovala nápoje pre všetkých a vyzerala z nich najmladšie. Jej pleť zdobili pri nose a taktiež pod očami veľké ložiská nenápadných pieh. V pohľade mala čosi príťažlivo mystické.
„Mám rád silný a aromatický čaj, čo mi ponúknete?“
Keď sa nahla k bylinkám, oči mu odbehli do jej odkrytého dekoltu. Čipkované šaty so zamatového materiálu a V-čkovým výstrihom priam vyzývali k fantáziám. Pehy mala rozosiate aj na prsiach. Chcel sa do nich zahryznúť. Predstavy, znovu samé predstavy...
„Vybrala som Vám yerba mate. Čaj s cezmíny Vás povzbudí,“ prehlásila a koketne sa zahľadela mladíkovi do očí.
„Povedzte nám mladý muž, čím chcete byť až doštudujete?“ Všetky hlavy sa otočili na plnoštíhlu dámu s bujarými ženskými vnadami. Mala na sebe šaty s korzetovým šnurovaním, ktoré na pohode Charlesa vôbec nepridávali. Keď videl jej natlačené prsia, jemne orosené potom, vzájomne oddelené dlhou tmavou štrbinou, takmer ani nezaregistroval otázku. Po chvíľkovej odmlke a jasne nápadným zízaním na vyvinuté poprsie odpovedal:
„Chcel by som byť slávnym spisovateľom alebo redaktorom novín.“
„Prečo tak túžite po sláve?“ Ihneď sa ho opýtala dáma sediaca po jeho ľavici. Otočil sa jej smerom a zazrel jej podväzok, trčiaci spod gotických šiat so šnurovaním na chrbte. Okamžite zacítil tóny jej vône. Až takmer zabudol na prítomnosť Lady Bell, keď nemohol spustiť pohľad z jej tmavomodrých očí.
„Chcem, aby po mne ostal nejaký odkaz. Chcem niečo po sebe zanechať ďalším generáciám a čo je hodnotnejšie ako kniha?“
„No ja by som o niečom vedela, čoby ste tu mohli zanechať,“ prehovorila kryštálovo čistým hlasom blondína so zapletenými vlasmi. Korzetové šaty jej tónovali postavu a Charlesovi padli oči na odnímateľný živôtik, ktorý držal zips, stačilo ním zatiahnuť a rázom by mal krásny pohľad na prsia provokatívne pôsobiacej blondíny.
„Len pokoj dámy, ešte tu Pána Charelsa privediete do rozpakov.“ Ozvala sa Lady Bell a nevľúdne pozrela blondíne do očí.
„Charlie, ospravedlníte prosím dámy? Viete, všetky sú vdovy a keď zbadajú príťažlivého muža, nevedia čo so sebou.“
„To je v poriadku Lady Bell, chápem vaše stretávky a môžete sa spoľahnúť na moju diskrétnosť.“ Odpil si z čaju.
„Je výborný. Silný. Tak to mám rád.“
„A čo ešte máte rád mladý muž?“ Opýtala sa dáma s pehami.
„Múdrosť, inteligenciu a eleganciu.“
„A čo tá mladá slečna, ktorá Vás stále sprevádza?“ Prekvapila s jemne žiarlivým podtónom Lady Bell.
„Oh Megan. Hm, tá je na mňa nezrelá a primladá.“
„A možno len nevidíte, čo máte vidieť,“ usmiala sa žena sediaca po ľavici s výrazným parfumom.
Charlie zmĺkol a odpil si z čaju masívnym hltom. Vyschlo mu v hrdle a nechcel sa viac cítiť ako na výsluchu pred skupinou chtivých vdov.
„A čo robíte vy ak to nie je tajomstvom?“ Začala hovoriť Lady Bell a predstavila sa mu žartovne ako profesorka práva. Keď pokračovali ostatné ženy v predstavovaní, hlasy sa mu začali zlievať dokopy. Mozartova hudba mizla tak rýchlo, akoby niekto zaraz vypol gramofón. Potom čo sa predstavila dáma s pehami ako Barónka Ashton, zahmlievalo sa mu pred očami. Všetko bolo tak nejasné a Charlie nedokázal vysloviť ani hlásku. Nakoniec pocítil už len dotyk Lady Bell a dámy po jeho ľavici ako ho chytajú po silnom návale tepla.
„Preber sa mladý muž, preber sa...“ Začul jej hlas a pokúsil sa pootvoriť oči. Pohladila ho po tvári.
„Neboj sa, toto je len tvoj sen, pokojne spí ďalej.“
„Čo sa to? Čo to?...“
„Len lež, nebráň sa, uvoľni sa, chcem poznať, čo je v tebe, chcem cítiť tvoju silu.“
Ležal nahý na veľkom stole. Pri jej hlase sa uvoľnil. Postupne sa vracal k sebe. Zmysli mu ožívali. Znovu začal počuť, cítiť a vidieť. Len jeho telo ostalo ako omámené. V miestnosti bolo prítmie. Osvetlené bolo iba miesto na ktorom ležal, takže sa nedalo určiť v akej veľkej miestnosti sa vôbec nachádzajú. Chrbát mu splýval s pracovným stolom z dubového dreva. Pred jeho očami stála Lady Bell s odhaleným poprsím. Korzet jej zakrýval iba brucho a odspodu už bola celá nahá. Len nohy jej po kolená zakrývali vysoké topánky. Charlie si pretrel oči a obraz na jeho bohyňu sa mu zdal tak neskutočný.
„Čo bude teraz?“
„Teraz, Charles z teba vyťahám všetko čo je v tebe.“ Pritom si všimol, že v ruke po celý čas držala jazdecký bič.
„Akým spôsobom?“
Vyliezla za ním na stôl, prešla mu koncom biča po tvári a zakryla mu rukou ústa.
„Dáš mi všetko Charlie?“
Kladne pokýval hlavou. Keď sa jej lono oblizlo o jeho štíhle brucho, vták mu vystrelil do pozoru. Mladý študent privrel oči, uvoľnil všetko svalové napätie a nechal sa unášať jej vôľou. Lady Bell bez použitia rúk, elegantne vtiahla do seba vzrušený úd. Mokrasté útroby treli jemnú pergamenovú pokožku penisu. Najprv len tak poľahky, aby ho vydráždila. Potom prudšie aby ho viac cítila, až kým nezačala po ňom skákať hnaná živočíšnosťou. Tak to presne mala rada – poriadne.
„No tak ty šteňa! To je od teba všetko? Budeš tu len tak ležať? Chcem vidieť, čo je v tebe – ukáž mi to!“ Švacla ho bičom silno po hrudi, pridala na tempe a pustila ma ústa. Prísne mu pozrela do nevinne pôsobiacich očí. Potom ho udrela znovu. Na hrudníku sa mu ihneď urobila výrazná stopa. Lady Bell ho akosi podivne oslabovala. Nedokázal sa ani pohnúť, až kým mu pri tej dráždivej jazde nečakane nestrelila cez pysk:
„Si slaboch! Všetkých milencoch čo som mala ma šukali ako stroje. Ty tu ležíš ako zdochlina a na nič sa nezmôžeš?“ Udierala ho neprestajne po prsiach.
„Už dosť!“
Vykríkol z plného hrdla a vyrazil jej z rúk pevný jazdecký bič. Nato sa prudko posadil a nevraživo jej pozrel do tváre. Ešte cítil ako sa mu prekrvuje líce. Cítil sa tak ponížene a začalo ho štvať, že má nad ním takú moc. Potreboval nad ňou prebrať iniciatívu, byť pravý kus chlapa. Na stole mu na chvíľu úplne rozlámala ego na márne kúsky. No keď ju chytil za vlasy a strhol zo seba, prebudil v sebe nepoznanú silu. Chytil Lady Bell pod krk, zatlačil jej na tepny a celou silou zatiahol. Žily na rukách mu navreli a učiteľke práva sa zriasilo čelo ako pooraná brázda. Jej pery strácali červený odtieň. Až keď boli priesvitné a takmer bezfarebné, povolil zovretie. V očiach mal pekelné plamene:
„Ty nadržaná zvrhlíčka, už sa viac nebudeš pohrávať s mojou mysľou!“ Prehol ju cez pracovný stôl, zadrapil ju za vlasy a zatlačil na chrbát. Lady Bell sa podvolila. Maximálne sa mu zozadu sprístupnila. On to nevidel, ale diabolsky sa zaškerila a čakala, čo príde. Mladík neváhal, strčil do nej ešte viac vzrušeného vtáka a začal tak agresívne prirážať, že sa udierala o hranu stola. Chytil jej ruky a prekrížil ich za chrbtom. Silno ich držal, aby sa nemohla ani pohnúť. Hlava jej padla ku stolu a líce si položila na plochu dreveného stola. Chcela mu vidieť do tváre, no nedalo sa – tak silno ju držal. Charles ju zozadu excelentne preťahoval. Dávala mu to najavo hlasitými pokrikmi vzrušenia. Rytmicky vzdychala s každým prirazením a tajne sa usmievala z toľkého prežitku. Konečne cítila, to čo chcela.
„Šukaj ma chlapče! Ešte! Ešte!“ Očividne sa jej to páčilo, keď tak ochotne spolupracovala a tlačila sa v ústrety každému novému vpichu.
„Charles. Vyplň ma, vystriekaj ma! Tak veľmi to chcem.“
Mladý muž sa prestal ovládať. Pocítil tak silný tlak vyrážajúci až do stehien, až sotva ustál v pozícií. Celým telom mu prebehol výboj mohutného vzrušenia. Už sa to nedalo viac vydržať. Musel uľaviť napätie. Jej slová ho natoľko hnali a povzbudzovali k veľkému koncu. Hrmotne vykríkol pri masívnom orgazme a venoval jej prúd výstreku, ktorý vyplnil jej vlahé vnútro.
S poslednou dávkou vyvrcholenia sa stalo niečo neočakávané: Charliemu povolili ruky a náhle odpadol do bezvedomia ako zbavený všetkej sily. Padol nevládne na podlahu. Lady Bell ešte opretá o stôl, pohltená živelným aktom, zhlboka dýchala. V tej istej chvíli ako sa vystrela, aby sa pozrela na svojho milenca k nej z tmy vystúpili ženské postavy. Lady Bell sa víťazne pozrela na padnutého mladíka. Z čela sa jej vytónovali všetky vrásky a koža sa napla. Vyzerala akoby omladla. Ženy sa postavili okolo chlapca a túžobným sondovaním prechádzali očami po jeho tele. Bola medzi nimi aj očarujúca dáma, ktorá vítala Charlesa pri vstupe.
„Liliana. Daj ho dole do reťazí k ostatným.“
„Áno Lady Bell.“
„A ty drahá barónka Ashton – ani sa ho nedotkneš! Tento je môj!“
„Stará? Vari si slepá? Toto je ideál dokonalej ženy a ty sa máš ešte čo učiť! Si len decko. Obyčajné, ničím zaujímavé, žiarlivé decko!“ Drgol do nej ramenom a rýchlym krokom sa od nej vzďaľoval. Dívala sa mu smutne na chrbát. Nechápala, čo to do neho vošlo. Odkiaľ sa v ňom nabralo toľko agresie. Vedela, že o ňu nestojí. Charlieho ho však vnímala ako galantného a pozorného muža, ktorý by nikdy slovami takto ženu neranil. Chcela sa za ním rozbehnúť, zastaviť ho a aspoň niečo mu povedať. Lenže nešlo to a márne by hľadala slová. Nohy jej prituhli k chodníku a každý krok na ceste späť domov, bol ťažký akoby jej do topánok nakládli závažia. Po líci jej stiekla rozlúčková slza, ktorá sa rozbila o tvrdú zem. Už stratila nádej, žeby ju ešte niekedy prijal do náruče.
Lady Bell. Len tú mal pred očami. Pri večeri s rodičmi si spomenul na jej ovocnú chuť. Tak ženská, tak vyvinutá, tak zrelá... Zasnene pichal vidličkou do jedla. Keď sa dotkol vlastných pier, pred očami videl jasný obraz ako je znovu medzi jej stehnami a ochutnáva sladký nektár vášne. Zasnený do vlastného obrazu túžby, tešil sa na ďalší deň v škole. Kedy sa otvoria dvere triedy, začuje jej klopkajúce topánky a ona sa pozrie na neho tým dravým pohľadom vášne.
Nasledujúce ráno Bristol zahalila hmla. Hustý aerosól obalil domy prístavného mesta do studeného plášťa. Sotva bolo vidieť na druhú stranu ulice. Ani slnečné lúče nedokázali preraziť vodné kvapky, ktoré bránili dotyku so zemou. To ráno mu prišlo podivné. Nevedel si to vysvetliť, až kým nedošiel osamelý ku škole. Bola to prvá cesta, ktorou ho nesprevádzala Megan. Čudný pocit mu nedal pokoj. Začal nad ňou premýšľať: Chýbala mu? Neublížil jej včera? A prečo na ňu vôbec takto myslí? Čo vlastne pre neho Megan znamená?
Skôr než vošiel do triedy aby sa pripravil na prvú hodinu, mu tok myšlienok prerušil pohľad Lady Bell z druhého konca chodby. Stála tam s prekríženými rukami, opretá o stenu. Jednu nohu mala mierne pokrčenú v kolene a položenú na špičke. Tento krát odetá v lesklom zdobenom korzete so striebornou sukňou. Ramená jej zahaľovalo elegantné krátke sako. Charlie zastavil pred triedou, opätoval pohľad a úklonom hlavy sa jej zdvorilo pozdravil. Učiteľka práva sa na neho usmiala a naďalej vyčkávala na chodbe. Nedokázal ju prečítať. Chce, aby k nej prišiel? Príde ona k nemu? Dnes nemá s ňou hodinu. Chcel by sa s ňou stretnúť, chcel by si s ňou vymeniť niekoľko slov. Vedieť o nej viac. Lákala ho ako neodbalená sladká bonboniéra.
Ostal pred prahom triedy medzi lavicami, kde už blbli spolužiaci a medzi jej vábivým pohľadom. Práve zazvonilo, ale on rýchlo vykročil za ňou:
„Dobrý deň Lady Bell, rád Vás znovu vidím.“
„Nezvoní náhodou chlapče? Mal by si ísť do triedy.“
„Už pôjdem, chcel som Vás len pozdraviť“
„Veď už si sa mi zdravil úklonom hlavy. Prečo klameš? Čo chce mladý muž?“
Zhlboka sa nadýchol. Zacítil jej vôňu a potreboval nasať aspoň malú dávku tejto éterickej drogy.
„Chcem byť s Vami osamote.“
„Prečo? A prečo by som to mala chcieť ja?“
Jej otázky ho vyvádzali z miery. Keď sa jej však poriadne pozrel do očí, videl v nej všetku perverzitu, ktorou bola presiaknutá.
„Lebo Vás chcem. A Vy chcete mňa. Nehrajme žiadny hry. Vidím to na Vás.“
„Ale, ale, ale... Mladý muž je sebavedomý. A-ha-ha-ha.“
Lady Bell sa pobavene rozosmiala, pričom ukázala rad bielych zubov. Nato vložila ruku do vnútorného vrecka saka, z ktorej vytiahla obálku. Zuby skryla a na tvári jej ostal iba vlažný úsmev:
„Veď uvidíme...“
Charlie obálku prijal a keď sa Lady Bell stratila z chodby, chcel ju okamžite otvoriť. Nanešťastie už do triedy vchádzal jeho profesor matematiky a tak len inštinktívne pribehol k dverám, aby mu ich pootvoril. Dúfal, že nebude pokarhaný. List od Catharine si skryl do vrecka a nemohol sa dočkať, kedy rozlúšti jej obsah. Celú hodinu nevnímal čísla, ani počty a dunivý hlas profesora sa mu zlieval v mozgu do pozadia nepodstatných vecí. Oboma nohami klepkal o podlahu a sem-tam mrkol na ručičky hodín, ktoré sa vliekli akoby šli dozadu. Stúpala v ňom horúčava. Márne sa snažil upokojiť a popohnať čas. Nakoniec to nevydržal a celou triedou preletel zvuk trhajúceho papiera. Nik však tomu nevenoval pozornosť. Nenápadne natiahol ruky pod lavicu a vysunul papier z obálky. Stálo na ňom:
“Pozývam Vás na popoludňajšie pitie čaju v mojom sídle. Príďte o piatej na Brinton Rd 4.
S pozdravom Catharine Bell.“
Tesne pred piatou stál Charlie na ulici Brinton. Slabé slnko nevyčistilo trvajúcu hmlu, ktorá zakrývala aj sídlo Lady Catharine, no keď sa priblížil bližšie k bráne, mohutné stĺpy iónskej architektúry odkryli okázalú stavbu starého kaštieľa. Vstupná bránička bola otvorená. Na chvíľu zastavil pred vchodom, až kým mu vreckové hodinky neukázali presne na piatu hodinu. Charlie pevne uchopil klopadlo z mosadze a udrel trikrát na mohutné dvere. Takmer okamžite sa roztvorili dokorán. Uvítala ho neznáma žena, odetá v dlhých čiernych šatách s asymetrickým golierom. Zdobený opasok jej sťahoval útly pás a ruky jej zahaľovali hladké rukavice. Pery mala výrazne namaľované tmavo-fialovým odtieňom.
„Kráčajte na poschodie mladý muž, Lady Bell Vás už očakáva...“
Charlie len ťažko spúšťal oči z tejto nádhernej dámy. Mala veľmi podobné fluidum príťažlivosti ako jeho učiteľka práva. Rozhodne ho zaujala a najradšej by vyriekol pár slov obdivu, ale chcel zachovať lojalitu svojej hostiteľke.
„Len bežte, ja sa k vám neskôr pridám...“
Zrýchlilo sa mu dýchanie. To ako myslela, že sa neskôr pridá? Pôvabná žena ukázala smerom na široké schodisko a sledovala ako sa Charles pomaly stráca. Na poschodí nebolo kam zablúdiť. Viedla tam lej jedna cesta dlhou chodbou s lesklými mramorovými kachličkami. Ako postupoval, začul prenikavý ženský smiech zmiešaný s hudbou z gramofónu. Ihneď spoznal nádhernú meditatívnu pasáž majstra Mozarta. Čím bol bližšie, tým viac mal v hlave otázok a strácal na svojej istote. Prečo ho pozvala do dámskeho klubu svojich priateliek? Konečne dokráčal nekonečne dlhou chodbou k hlavnej veľkej sále, kde na pohovkách sedeli štyri ženy. Čelom k nemu nemu sedela Lady Bell. Smiala sa spolu s ostatnými a vôbec ho nezaregistrovala, až kým si nahlas nezakašľal pre upútanie pozornosti.
„Vitajte mladý muž, rady vás tu vidíme. Uložte si kabát a pridajte sa k nám, držím Vám miesto vedľa seba.“
„Ehm, ehm. Skutočne? Nerád by som Vás rušil dámy pri Vašom čaji.“
„Ale nebláznite, čakáme na Vás,“ ozvala sa nečakane jedna z prítomných.
Charles si odložil kabát a pristúpil ku stolu, na ktorom ležalo množstvo sít, papierových škatúľ s bylinami, čajník a set porcelánových šálok. Postavil sa vedľa Lady Bell a letmo prešiel pohľadom na celé ženské osadenstvo. Už z prvotného pohľadu bolo jasné, že sa jedná o ženy z vyššej spoločnosti. Aristokratky ovešané drahými šperkmi, odeté v kvalitných zdobených šatách z vyberaného materiálu. Aj keď nepochádzal zo šľachtického rodu, dokázal sa správať vyberane:
„Smiem si prisadnúť?“
„Ale iste, aký čaj si dáte?“ Opýtala sa ho jemným hlasom žena, ktorá pripravovala nápoje pre všetkých a vyzerala z nich najmladšie. Jej pleť zdobili pri nose a taktiež pod očami veľké ložiská nenápadných pieh. V pohľade mala čosi príťažlivo mystické.
„Mám rád silný a aromatický čaj, čo mi ponúknete?“
Keď sa nahla k bylinkám, oči mu odbehli do jej odkrytého dekoltu. Čipkované šaty so zamatového materiálu a V-čkovým výstrihom priam vyzývali k fantáziám. Pehy mala rozosiate aj na prsiach. Chcel sa do nich zahryznúť. Predstavy, znovu samé predstavy...
„Vybrala som Vám yerba mate. Čaj s cezmíny Vás povzbudí,“ prehlásila a koketne sa zahľadela mladíkovi do očí.
„Povedzte nám mladý muž, čím chcete byť až doštudujete?“ Všetky hlavy sa otočili na plnoštíhlu dámu s bujarými ženskými vnadami. Mala na sebe šaty s korzetovým šnurovaním, ktoré na pohode Charlesa vôbec nepridávali. Keď videl jej natlačené prsia, jemne orosené potom, vzájomne oddelené dlhou tmavou štrbinou, takmer ani nezaregistroval otázku. Po chvíľkovej odmlke a jasne nápadným zízaním na vyvinuté poprsie odpovedal:
„Chcel by som byť slávnym spisovateľom alebo redaktorom novín.“
„Prečo tak túžite po sláve?“ Ihneď sa ho opýtala dáma sediaca po jeho ľavici. Otočil sa jej smerom a zazrel jej podväzok, trčiaci spod gotických šiat so šnurovaním na chrbte. Okamžite zacítil tóny jej vône. Až takmer zabudol na prítomnosť Lady Bell, keď nemohol spustiť pohľad z jej tmavomodrých očí.
„Chcem, aby po mne ostal nejaký odkaz. Chcem niečo po sebe zanechať ďalším generáciám a čo je hodnotnejšie ako kniha?“
„No ja by som o niečom vedela, čoby ste tu mohli zanechať,“ prehovorila kryštálovo čistým hlasom blondína so zapletenými vlasmi. Korzetové šaty jej tónovali postavu a Charlesovi padli oči na odnímateľný živôtik, ktorý držal zips, stačilo ním zatiahnuť a rázom by mal krásny pohľad na prsia provokatívne pôsobiacej blondíny.
„Len pokoj dámy, ešte tu Pána Charelsa privediete do rozpakov.“ Ozvala sa Lady Bell a nevľúdne pozrela blondíne do očí.
„Charlie, ospravedlníte prosím dámy? Viete, všetky sú vdovy a keď zbadajú príťažlivého muža, nevedia čo so sebou.“
„To je v poriadku Lady Bell, chápem vaše stretávky a môžete sa spoľahnúť na moju diskrétnosť.“ Odpil si z čaju.
„Je výborný. Silný. Tak to mám rád.“
„A čo ešte máte rád mladý muž?“ Opýtala sa dáma s pehami.
„Múdrosť, inteligenciu a eleganciu.“
„A čo tá mladá slečna, ktorá Vás stále sprevádza?“ Prekvapila s jemne žiarlivým podtónom Lady Bell.
„Oh Megan. Hm, tá je na mňa nezrelá a primladá.“
„A možno len nevidíte, čo máte vidieť,“ usmiala sa žena sediaca po ľavici s výrazným parfumom.
Charlie zmĺkol a odpil si z čaju masívnym hltom. Vyschlo mu v hrdle a nechcel sa viac cítiť ako na výsluchu pred skupinou chtivých vdov.
„A čo robíte vy ak to nie je tajomstvom?“ Začala hovoriť Lady Bell a predstavila sa mu žartovne ako profesorka práva. Keď pokračovali ostatné ženy v predstavovaní, hlasy sa mu začali zlievať dokopy. Mozartova hudba mizla tak rýchlo, akoby niekto zaraz vypol gramofón. Potom čo sa predstavila dáma s pehami ako Barónka Ashton, zahmlievalo sa mu pred očami. Všetko bolo tak nejasné a Charlie nedokázal vysloviť ani hlásku. Nakoniec pocítil už len dotyk Lady Bell a dámy po jeho ľavici ako ho chytajú po silnom návale tepla.
„Preber sa mladý muž, preber sa...“ Začul jej hlas a pokúsil sa pootvoriť oči. Pohladila ho po tvári.
„Neboj sa, toto je len tvoj sen, pokojne spí ďalej.“
„Čo sa to? Čo to?...“
„Len lež, nebráň sa, uvoľni sa, chcem poznať, čo je v tebe, chcem cítiť tvoju silu.“
Ležal nahý na veľkom stole. Pri jej hlase sa uvoľnil. Postupne sa vracal k sebe. Zmysli mu ožívali. Znovu začal počuť, cítiť a vidieť. Len jeho telo ostalo ako omámené. V miestnosti bolo prítmie. Osvetlené bolo iba miesto na ktorom ležal, takže sa nedalo určiť v akej veľkej miestnosti sa vôbec nachádzajú. Chrbát mu splýval s pracovným stolom z dubového dreva. Pred jeho očami stála Lady Bell s odhaleným poprsím. Korzet jej zakrýval iba brucho a odspodu už bola celá nahá. Len nohy jej po kolená zakrývali vysoké topánky. Charlie si pretrel oči a obraz na jeho bohyňu sa mu zdal tak neskutočný.
„Čo bude teraz?“
„Teraz, Charles z teba vyťahám všetko čo je v tebe.“ Pritom si všimol, že v ruke po celý čas držala jazdecký bič.
„Akým spôsobom?“
Vyliezla za ním na stôl, prešla mu koncom biča po tvári a zakryla mu rukou ústa.
„Dáš mi všetko Charlie?“
Kladne pokýval hlavou. Keď sa jej lono oblizlo o jeho štíhle brucho, vták mu vystrelil do pozoru. Mladý študent privrel oči, uvoľnil všetko svalové napätie a nechal sa unášať jej vôľou. Lady Bell bez použitia rúk, elegantne vtiahla do seba vzrušený úd. Mokrasté útroby treli jemnú pergamenovú pokožku penisu. Najprv len tak poľahky, aby ho vydráždila. Potom prudšie aby ho viac cítila, až kým nezačala po ňom skákať hnaná živočíšnosťou. Tak to presne mala rada – poriadne.
„No tak ty šteňa! To je od teba všetko? Budeš tu len tak ležať? Chcem vidieť, čo je v tebe – ukáž mi to!“ Švacla ho bičom silno po hrudi, pridala na tempe a pustila ma ústa. Prísne mu pozrela do nevinne pôsobiacich očí. Potom ho udrela znovu. Na hrudníku sa mu ihneď urobila výrazná stopa. Lady Bell ho akosi podivne oslabovala. Nedokázal sa ani pohnúť, až kým mu pri tej dráždivej jazde nečakane nestrelila cez pysk:
„Si slaboch! Všetkých milencoch čo som mala ma šukali ako stroje. Ty tu ležíš ako zdochlina a na nič sa nezmôžeš?“ Udierala ho neprestajne po prsiach.
„Už dosť!“
Vykríkol z plného hrdla a vyrazil jej z rúk pevný jazdecký bič. Nato sa prudko posadil a nevraživo jej pozrel do tváre. Ešte cítil ako sa mu prekrvuje líce. Cítil sa tak ponížene a začalo ho štvať, že má nad ním takú moc. Potreboval nad ňou prebrať iniciatívu, byť pravý kus chlapa. Na stole mu na chvíľu úplne rozlámala ego na márne kúsky. No keď ju chytil za vlasy a strhol zo seba, prebudil v sebe nepoznanú silu. Chytil Lady Bell pod krk, zatlačil jej na tepny a celou silou zatiahol. Žily na rukách mu navreli a učiteľke práva sa zriasilo čelo ako pooraná brázda. Jej pery strácali červený odtieň. Až keď boli priesvitné a takmer bezfarebné, povolil zovretie. V očiach mal pekelné plamene:
„Ty nadržaná zvrhlíčka, už sa viac nebudeš pohrávať s mojou mysľou!“ Prehol ju cez pracovný stôl, zadrapil ju za vlasy a zatlačil na chrbát. Lady Bell sa podvolila. Maximálne sa mu zozadu sprístupnila. On to nevidel, ale diabolsky sa zaškerila a čakala, čo príde. Mladík neváhal, strčil do nej ešte viac vzrušeného vtáka a začal tak agresívne prirážať, že sa udierala o hranu stola. Chytil jej ruky a prekrížil ich za chrbtom. Silno ich držal, aby sa nemohla ani pohnúť. Hlava jej padla ku stolu a líce si položila na plochu dreveného stola. Chcela mu vidieť do tváre, no nedalo sa – tak silno ju držal. Charles ju zozadu excelentne preťahoval. Dávala mu to najavo hlasitými pokrikmi vzrušenia. Rytmicky vzdychala s každým prirazením a tajne sa usmievala z toľkého prežitku. Konečne cítila, to čo chcela.
„Šukaj ma chlapče! Ešte! Ešte!“ Očividne sa jej to páčilo, keď tak ochotne spolupracovala a tlačila sa v ústrety každému novému vpichu.
„Charles. Vyplň ma, vystriekaj ma! Tak veľmi to chcem.“
Mladý muž sa prestal ovládať. Pocítil tak silný tlak vyrážajúci až do stehien, až sotva ustál v pozícií. Celým telom mu prebehol výboj mohutného vzrušenia. Už sa to nedalo viac vydržať. Musel uľaviť napätie. Jej slová ho natoľko hnali a povzbudzovali k veľkému koncu. Hrmotne vykríkol pri masívnom orgazme a venoval jej prúd výstreku, ktorý vyplnil jej vlahé vnútro.
S poslednou dávkou vyvrcholenia sa stalo niečo neočakávané: Charliemu povolili ruky a náhle odpadol do bezvedomia ako zbavený všetkej sily. Padol nevládne na podlahu. Lady Bell ešte opretá o stôl, pohltená živelným aktom, zhlboka dýchala. V tej istej chvíli ako sa vystrela, aby sa pozrela na svojho milenca k nej z tmy vystúpili ženské postavy. Lady Bell sa víťazne pozrela na padnutého mladíka. Z čela sa jej vytónovali všetky vrásky a koža sa napla. Vyzerala akoby omladla. Ženy sa postavili okolo chlapca a túžobným sondovaním prechádzali očami po jeho tele. Bola medzi nimi aj očarujúca dáma, ktorá vítala Charlesa pri vstupe.
„Liliana. Daj ho dole do reťazí k ostatným.“
„Áno Lady Bell.“
„A ty drahá barónka Ashton – ani sa ho nedotkneš! Tento je môj!“
