Volá sa Jana, má 34, tmavé dlhé vlasy, postavu tak akurát. Je zodpovedná, komunikatívna, vnímavá aj chápavá.
Stáva sa občas, že z delegovaných úloh splní len časť, niekedy len polovicu. Akoby si nepamätala všetko čo som ráno od nej požadoval, čo som jej vysvetlil a prikázal do konca pracovnej doby spraviť.
Nevedel som čím to je, prečo ma nepočúva celý čas, prečo si to poriadne nezapisuje...
Počas firemného večierka sa čo to popilo. Aj Jana si dalai pár pohárov vína a bola veselšia a komunikatívnejšia ako zvyčajne.
Využil som príležitosť, počkal som kým bude sama, odtiahol som ju do rohu miestnosti a povedal som jej ako ma trápi jej občasná nedôslednosť, kým neviem čím to je, neviem jej pomôcť. A bola by škoda keby som sa s ňou musel časom kvôli tomu rozlúčiť. Jej odpoveď bola otvorená a priama. Povedala mi ako ju vzrušuje keď jej ráno dávam príkazy, rozdeľujem úlohy a keď ju karhám za to, čo predošlý deň nestihla. V tej chvíli sa vraj nedokáže poriadne sústrediť na všetky nové úlohy, snaží sa predýchavať a stláča pevne kolená k sebe aby úplne nevytiekla. Jej odpoveď ma celkom potešila aj pobavila. Pousmial som sa, povedal som len, že spolu to vyriešime a odišiel som. Ostala stáť v kúte sama, bolo na nej vidieť ako zneistela a nevedela či úprimná odpoveď bola správna voľba.
Po víkende, rutinné pondelkové ráno. Odpočet úloh z minulého týždňa a delegovanie nových.
Jana opäť nemala všetko urobené a na niektoré úlohy si ani nevedela spomenúť. Po porade som jej prikázal nech zoberie pár vecí do skladu a nech tam na mňa chvíľu počká.
Otvoril som dvere, sedela na stoličke a krútila sa, ako malé dievčatko. Keď ma zbadala, okamžite prestala a vyskočila ako vyplašená srnka. Takmer okamžite začala jachtať, pýtala sa čo vlastne treba zobrať...
Bez slova som k nej pristúpil, schmatol ju za vlasy, potiahol som a vyčítavo som povedal "Neplníš si svoje povinnosti. A keď to nejde po dobrom tak to pôjde po zlom. Pozri sa mi do očí. Potrebujem aby si ma počúvala, poslúchala iba tak spolu môžeme fungovať. Aby si bola dobrá asistentka. Rozumieš?
Vzdychala od bolesti ale prikývla.
"Nepočujem! "
"Áno rozumiem, chcem byť dobrá asistentka."
"Chcem sa o tom či rozumieš presvedčiť. Tu a teraz. Daj si dole nohavice aj nohavičky. Okamžite."
Sadol som si na stoličku, pohodlne sa usadil a pozeral som sa na ňu.
Ostala prekvapene stáť.
"Nečum na mňa a makaj! Kým napočítam do 5 budeš od pása dole vyzlečená! Raz, dva..."
Pochopila, že nežartujem, otočila sa ku mne chrbtom a začala sa vyzliekať. Keď bolo štyri, stála tam skoro nahá, len blúzka jej padala do polovice zadku.
"Výborne, stihla si to. Takto má poslúchať dobrá asistentka! Teraz sa budeš točiť, pomaly stále dookola až kým nepoviem stop!"
Krásne sa točila, rukami sa ako tak snažila zakryť svoje prirodzenie, veľmi sa jej to nedarilo.
"Prosím, čo chceš robiť? Polepším sa, budem sa viac snažiť, prísahám" snažila sa ma obmäkčiť.
"Vytrestám ťa, ty vieš že si to zaslúžiš..."
"Kľakni si tu predo mňa, chrbtom ku mne. Teraz sa daj na štyri. Kolená ďalej od seba, chcem ťa celú vidieť."
Kolená dala nesmelo od seba, pomaly najskôr jedno, potom druhé. Naskytol sa mi slastný pohľad na dokonale oholenú pičku. Pysky mala lesklé a zdurené od vzrušenia.
Pristúpil som k nej, schmatol za vlasy.
"Teraz dostaneš desať rán rukou po riti. Po každej rane budeš nahlas počítať."
Prvá rana bola salbšia, a každá ďalšia vždy o niečo silnejšia. Snažil som sa triafať tak aby som aspoň prstami trafil aj jej zdurené pysky. Posledné tri rany už museli celkom zabolieť.
Počítala statočne až do konca. Nemal som jej čo vytknúť.
Po desiatej rane som ju pohladkal po zadku, prstami som prešiel po pyskoch, cítil som neklamný znak jej vzrušenia. Dva prsty som do nej zasunul. Stále som ju držal za vlasy.
"Vždy keď si svoje povinnosti nesplníš, budem ťa trestať. Verím, že to pomôže k tvojmu polepšeniu. Dnes to bolo celkom mierne, tak sa snaž! Rozumela si?"
"Áno, áno, rozumela" Jej vzrušenie bolo hmatateľné, možno by aj bola rada keby som pokračoval....
"Dobré dievča. Teraz sa obleč, a príď do kancla."
Buchol som dverami, nechal som ju tam kľačať, vzrušenú, nadržanú, mokrú, potrestanú.
Do pol hodinky bola hore, tvárila sa ako by sa nič nestalo, robila si svoje veci a vždy keď som išiel okolo usmiala sa na mňa.
Pri odchode z práce sa bola rozlúčiť "Šéfe, ďakujem ti za pekný pondelok."
Stáva sa občas, že z delegovaných úloh splní len časť, niekedy len polovicu. Akoby si nepamätala všetko čo som ráno od nej požadoval, čo som jej vysvetlil a prikázal do konca pracovnej doby spraviť.
Nevedel som čím to je, prečo ma nepočúva celý čas, prečo si to poriadne nezapisuje...
Počas firemného večierka sa čo to popilo. Aj Jana si dalai pár pohárov vína a bola veselšia a komunikatívnejšia ako zvyčajne.
Využil som príležitosť, počkal som kým bude sama, odtiahol som ju do rohu miestnosti a povedal som jej ako ma trápi jej občasná nedôslednosť, kým neviem čím to je, neviem jej pomôcť. A bola by škoda keby som sa s ňou musel časom kvôli tomu rozlúčiť. Jej odpoveď bola otvorená a priama. Povedala mi ako ju vzrušuje keď jej ráno dávam príkazy, rozdeľujem úlohy a keď ju karhám za to, čo predošlý deň nestihla. V tej chvíli sa vraj nedokáže poriadne sústrediť na všetky nové úlohy, snaží sa predýchavať a stláča pevne kolená k sebe aby úplne nevytiekla. Jej odpoveď ma celkom potešila aj pobavila. Pousmial som sa, povedal som len, že spolu to vyriešime a odišiel som. Ostala stáť v kúte sama, bolo na nej vidieť ako zneistela a nevedela či úprimná odpoveď bola správna voľba.
Po víkende, rutinné pondelkové ráno. Odpočet úloh z minulého týždňa a delegovanie nových.
Jana opäť nemala všetko urobené a na niektoré úlohy si ani nevedela spomenúť. Po porade som jej prikázal nech zoberie pár vecí do skladu a nech tam na mňa chvíľu počká.
Otvoril som dvere, sedela na stoličke a krútila sa, ako malé dievčatko. Keď ma zbadala, okamžite prestala a vyskočila ako vyplašená srnka. Takmer okamžite začala jachtať, pýtala sa čo vlastne treba zobrať...
Bez slova som k nej pristúpil, schmatol ju za vlasy, potiahol som a vyčítavo som povedal "Neplníš si svoje povinnosti. A keď to nejde po dobrom tak to pôjde po zlom. Pozri sa mi do očí. Potrebujem aby si ma počúvala, poslúchala iba tak spolu môžeme fungovať. Aby si bola dobrá asistentka. Rozumieš?
Vzdychala od bolesti ale prikývla.
"Nepočujem! "
"Áno rozumiem, chcem byť dobrá asistentka."
"Chcem sa o tom či rozumieš presvedčiť. Tu a teraz. Daj si dole nohavice aj nohavičky. Okamžite."
Sadol som si na stoličku, pohodlne sa usadil a pozeral som sa na ňu.
Ostala prekvapene stáť.
"Nečum na mňa a makaj! Kým napočítam do 5 budeš od pása dole vyzlečená! Raz, dva..."
Pochopila, že nežartujem, otočila sa ku mne chrbtom a začala sa vyzliekať. Keď bolo štyri, stála tam skoro nahá, len blúzka jej padala do polovice zadku.
"Výborne, stihla si to. Takto má poslúchať dobrá asistentka! Teraz sa budeš točiť, pomaly stále dookola až kým nepoviem stop!"
Krásne sa točila, rukami sa ako tak snažila zakryť svoje prirodzenie, veľmi sa jej to nedarilo.
"Prosím, čo chceš robiť? Polepším sa, budem sa viac snažiť, prísahám" snažila sa ma obmäkčiť.
"Vytrestám ťa, ty vieš že si to zaslúžiš..."
"Kľakni si tu predo mňa, chrbtom ku mne. Teraz sa daj na štyri. Kolená ďalej od seba, chcem ťa celú vidieť."
Kolená dala nesmelo od seba, pomaly najskôr jedno, potom druhé. Naskytol sa mi slastný pohľad na dokonale oholenú pičku. Pysky mala lesklé a zdurené od vzrušenia.
Pristúpil som k nej, schmatol za vlasy.
"Teraz dostaneš desať rán rukou po riti. Po každej rane budeš nahlas počítať."
Prvá rana bola salbšia, a každá ďalšia vždy o niečo silnejšia. Snažil som sa triafať tak aby som aspoň prstami trafil aj jej zdurené pysky. Posledné tri rany už museli celkom zabolieť.
Počítala statočne až do konca. Nemal som jej čo vytknúť.
Po desiatej rane som ju pohladkal po zadku, prstami som prešiel po pyskoch, cítil som neklamný znak jej vzrušenia. Dva prsty som do nej zasunul. Stále som ju držal za vlasy.
"Vždy keď si svoje povinnosti nesplníš, budem ťa trestať. Verím, že to pomôže k tvojmu polepšeniu. Dnes to bolo celkom mierne, tak sa snaž! Rozumela si?"
"Áno, áno, rozumela" Jej vzrušenie bolo hmatateľné, možno by aj bola rada keby som pokračoval....
"Dobré dievča. Teraz sa obleč, a príď do kancla."
Buchol som dverami, nechal som ju tam kľačať, vzrušenú, nadržanú, mokrú, potrestanú.
Do pol hodinky bola hore, tvárila sa ako by sa nič nestalo, robila si svoje veci a vždy keď som išiel okolo usmiala sa na mňa.
Pri odchode z práce sa bola rozlúčiť "Šéfe, ďakujem ti za pekný pondelok."
