Posted 6.01.2017 by Ruzinovcan in Ostatné
Cestujem domov v autobuse číslo 50. V ušiach mi hrá hudba, ktorú ani poriadne nevnímam. Pozerám von z okna a vidím naokolo len sneh. A chlad, ktorý tak veľmi nemám rád. Som unavený. Zničený, bez nálady. Niekedy aj obyčajná práca vyčerpá viac, než odbehnutý maratón. Teším sa domov. Na posteľ. Ako zhlboka vydýchnem, uvoľním svaly a ponorím sa aspoň na osem hodín do ríše fantázie, do ktorej každú noc smerujeme všetci. Rozmýšľam či je neprijateľné ísť spať o siedmej večer. Kašlem na to, čo si ostatní pomyslia.
Prichádzam domov. Odomykám zámok, ktorý ma delí od postele. Prvé čo počujem je, že „večera už skoro bude.“ Nie, nemám chuť jesť. Zvalím sa v obývačke na pohovku, tak ako som. Vo svetri a nohaviciach, bez topánok. Sedím tam z roztiahnutými rukami ako orol. Prídeš za mnou. Zozadu ma objímeš, dáš mi pusu na líce a pýtaš sa ma otázky, ktoré zostávajú bez odpovedi. Hovorím len „dnes nie, dnes nie, som unavený.“ Pýtaš sa, čo sa stalo. Hrubo ťa odbijem s tým, že nemám náladu sa o čomkoľvek rozprávať.
Odchádzaš, odohnal som ťa, hoci ty za nič nemôžeš. V duchu si hovorím, že to zajtra napravím. Nechce sa mi však premýšľať nad tým, ako. Pätnásť minút tam sedím a pozerám do prázdna. Nemám náladu ani na oblbovanie televízorom. Nie je jej chyba, čo sa dnes stalo, viním z toho celý svet. V duchu si neustále opakujem, že čas všetko zahojí a zo súčasnosti bude minulosť a časom len hmlistá spomienka. Prežiť však súčasnosť je náročné. Hlavne, ak som tu sám a ty kdesi v inej izbe, do kúta, do ktorého som ťa vyhnal.
Z letargie ma prebúdza tlmené svetlo lampy za chrbtom. Predomnou stojíš ty. Máš na sebe ružovo-červený župan, ktorému si dala označenie „šlapkovský“. Vyzeráš v ňom dobre, ale nemám ani silu ti to povedať nahlas. Snažím sa teda aspoň očami vyslať informáciu, no neviem či sa mi to darí. Vyhrnieš si svoj šlapkovský župan nahor – trčí z teba chvost. Či možno presnejšie, chvostík bielej farby. Som prekvapený – málokedy ma pustíš z tejto strany a sama si teraz spravila niečo podobné. Nemám silu sa pýtať viac.
Otočíš sa spredu a rozopneš si župan. Vidím, že pod ním nemáš nič, než svoje krásne telo. Na chvíľu ma nechávaš samotného, kým sa vrátiš s bičíkom. Je to viac dizajnový prvok, než účelný nástroj. Rukoväťou so ním chodíš okolo intímnych partii a vzdycháš. Oblizuješ si prst a pery ako v lacnom pornofilme. Chodíš okolo mňa po štyroch a ostentatívne dávaš na obdiv svoj chvost a pozadie. Prehrávaš svoju úlohu. Bije sa to vo mne. Si zlá herečka, ale i najlepšia možná. Prestávam vnímať chlad, ktorý sa ma držal odkedy som vystúpil z autobusu. Začínam čoraz intenzívnejšie vnímať teplo domova.
Zbavíš sa chvosta. Sadneš si na mňa. Vyhrnieš si župan, chytíš moje chladné ruky a dotýkaš sa nimi. Robíš mojimi rukami vo svojej réžii to, čo si myslíš, že by som ja robil tebe, ak by som vládal. Som vlastne ako tvoja bezvládna bábka. Ľahneš si na moje kolená do dobrej známej polohy. Vlníš sa ako had. Nezostaneš v tejto pozícii dlho – opäť si na mňa sadneš, ako na trón, ktorý ti patrí. Zosunieš župan a dávaš mi na obdiv svoje prsia. Chytíš do rúk moje stále ešte trochu skrehnuté prsty. Zahrievaš ich svojim dychom. Pozeráme sa navzájom do očí.
Znásilňuješ moje pozvoľna rozmŕzajúce prsty na miestach, kam často zavítajú. Keď dosiahneš orgazmu, chytíš ma pevne okolo krku a stisneš ma, ako keby som bol tvoja najlepšia kamarátka. Do ucha mi zašeptáš „neopúšťaj ma, zostaň so mnou, polepším sa.“ Držíš ma takto desiatky sekúnd. Keď ťa chcem od seba odlepiť, opakuješ len „nie, nie“. Keď sa mi to konečne podarí, pozriem sa ti do tvojich očí. „Čo ťa to napadlo, že ťa chcem opustiť. Len som mal zlý deň.“ Usmejem sa tak veľmi, ako mi to únava dovolí.
Chvíľu mi vysvetľuješ svoje myšlienkové pochody, než vysvitne, že za tým všetkým bolo len obyčajné nedorozumenie. „Takže takto sa rozchádzaš s mužmi?“ - pýtam sa jej z jemným úškrnom v tvári. Namiesto odpovede sa ma len opýtaš či sa mi to aspoň trochu páčilo. „Takže ja som tvoj pokusný králik, na ktorom si trénuješ to, ako zabrániš mužom v odchode.“ Zahanbene sa dívaš inam. „Už som na tom bol v živote aj horšie,“ konštatujem nahlas. Musím priznať, že ma jej rozchodový tanec aj trochu prebral. Vyhladlo mi. Králika si dnes na večeru asi radšej nedám. Dvakrát stačilo.
Prichádzam domov. Odomykám zámok, ktorý ma delí od postele. Prvé čo počujem je, že „večera už skoro bude.“ Nie, nemám chuť jesť. Zvalím sa v obývačke na pohovku, tak ako som. Vo svetri a nohaviciach, bez topánok. Sedím tam z roztiahnutými rukami ako orol. Prídeš za mnou. Zozadu ma objímeš, dáš mi pusu na líce a pýtaš sa ma otázky, ktoré zostávajú bez odpovedi. Hovorím len „dnes nie, dnes nie, som unavený.“ Pýtaš sa, čo sa stalo. Hrubo ťa odbijem s tým, že nemám náladu sa o čomkoľvek rozprávať.
Odchádzaš, odohnal som ťa, hoci ty za nič nemôžeš. V duchu si hovorím, že to zajtra napravím. Nechce sa mi však premýšľať nad tým, ako. Pätnásť minút tam sedím a pozerám do prázdna. Nemám náladu ani na oblbovanie televízorom. Nie je jej chyba, čo sa dnes stalo, viním z toho celý svet. V duchu si neustále opakujem, že čas všetko zahojí a zo súčasnosti bude minulosť a časom len hmlistá spomienka. Prežiť však súčasnosť je náročné. Hlavne, ak som tu sám a ty kdesi v inej izbe, do kúta, do ktorého som ťa vyhnal.
Z letargie ma prebúdza tlmené svetlo lampy za chrbtom. Predomnou stojíš ty. Máš na sebe ružovo-červený župan, ktorému si dala označenie „šlapkovský“. Vyzeráš v ňom dobre, ale nemám ani silu ti to povedať nahlas. Snažím sa teda aspoň očami vyslať informáciu, no neviem či sa mi to darí. Vyhrnieš si svoj šlapkovský župan nahor – trčí z teba chvost. Či možno presnejšie, chvostík bielej farby. Som prekvapený – málokedy ma pustíš z tejto strany a sama si teraz spravila niečo podobné. Nemám silu sa pýtať viac.
Otočíš sa spredu a rozopneš si župan. Vidím, že pod ním nemáš nič, než svoje krásne telo. Na chvíľu ma nechávaš samotného, kým sa vrátiš s bičíkom. Je to viac dizajnový prvok, než účelný nástroj. Rukoväťou so ním chodíš okolo intímnych partii a vzdycháš. Oblizuješ si prst a pery ako v lacnom pornofilme. Chodíš okolo mňa po štyroch a ostentatívne dávaš na obdiv svoj chvost a pozadie. Prehrávaš svoju úlohu. Bije sa to vo mne. Si zlá herečka, ale i najlepšia možná. Prestávam vnímať chlad, ktorý sa ma držal odkedy som vystúpil z autobusu. Začínam čoraz intenzívnejšie vnímať teplo domova.
Zbavíš sa chvosta. Sadneš si na mňa. Vyhrnieš si župan, chytíš moje chladné ruky a dotýkaš sa nimi. Robíš mojimi rukami vo svojej réžii to, čo si myslíš, že by som ja robil tebe, ak by som vládal. Som vlastne ako tvoja bezvládna bábka. Ľahneš si na moje kolená do dobrej známej polohy. Vlníš sa ako had. Nezostaneš v tejto pozícii dlho – opäť si na mňa sadneš, ako na trón, ktorý ti patrí. Zosunieš župan a dávaš mi na obdiv svoje prsia. Chytíš do rúk moje stále ešte trochu skrehnuté prsty. Zahrievaš ich svojim dychom. Pozeráme sa navzájom do očí.
Znásilňuješ moje pozvoľna rozmŕzajúce prsty na miestach, kam často zavítajú. Keď dosiahneš orgazmu, chytíš ma pevne okolo krku a stisneš ma, ako keby som bol tvoja najlepšia kamarátka. Do ucha mi zašeptáš „neopúšťaj ma, zostaň so mnou, polepším sa.“ Držíš ma takto desiatky sekúnd. Keď ťa chcem od seba odlepiť, opakuješ len „nie, nie“. Keď sa mi to konečne podarí, pozriem sa ti do tvojich očí. „Čo ťa to napadlo, že ťa chcem opustiť. Len som mal zlý deň.“ Usmejem sa tak veľmi, ako mi to únava dovolí.
Chvíľu mi vysvetľuješ svoje myšlienkové pochody, než vysvitne, že za tým všetkým bolo len obyčajné nedorozumenie. „Takže takto sa rozchádzaš s mužmi?“ - pýtam sa jej z jemným úškrnom v tvári. Namiesto odpovede sa ma len opýtaš či sa mi to aspoň trochu páčilo. „Takže ja som tvoj pokusný králik, na ktorom si trénuješ to, ako zabrániš mužom v odchode.“ Zahanbene sa dívaš inam. „Už som na tom bol v živote aj horšie,“ konštatujem nahlas. Musím priznať, že ma jej rozchodový tanec aj trochu prebral. Vyhladlo mi. Králika si dnes na večeru asi radšej nedám. Dvakrát stačilo.
