Sedím už v aute uháňajúc z Púchovských Olšian, smer naše milované mestečko. Ja vzadu, stále nahodená v školskej rovnošate, Viera s Vladimírom ako jazdec a spolujazdec o krok vpred. Zobrali ma autom a tak nemusím vlakom, veľké plus.
Nálada je napätá, bavia sa len oni, ja pozorujem okolitú prírodu a rozmýšľam nad profesorom.
Brzdíme až pred ich domom a teda nenápadne poprosím či by ma nehodili domov.
„Tebe v prvom rade nahádžem za tie poznámky v žiackej!“ bez otočky dostávam ranu, cez uši do vnútra, od muža za volantom. Prichádza aj dovysvetlenie: „Deň má 24 hodín a do zajtra, desať celých, nula, nula, ... nula, ti zostáva ešte zhruba 14 hodín. Neviem čo Vás v tej škole učia!“
Tak totok som naozaj nepotrebovala počuť.
Tešila som sa na teplú vaňu a zatiaľ ma oblial len studený pot. Logické dovysvetlenie stačilo, tak hliadkujem, bez povšimnutia, u nich v priestrannej chodbe. Bojím si ísť niekam sadnúť, tak stojím s kabelkou v ruke pri vstupných dverách.
„Rodičia“ si popnili svoje osobné, očistné a prezliekacie povinnosti. Vierka zaparkovala, v slúžkovskom v obyvačke, pri dverách v pravo. Vladimír, v nohaviciach a tričku, niekde hlbšie v miestnosti.
Čas neúprosne ukrajuje z mojich zostávajúcich 14-tich hodín, prvého dňa, trojdennej straty osobnej slobody. Tie dni majú byť oddelené, tak zajtra vitaj doma, zrejme. Dúfajúc, že tu nevystojím dieru, začujem predvolanku: „Poďte sem, obe!“
Konečne sme pri sebe a spolu, bok po boku, ja a moja najlepšia kámoška. Bar to nie je, drinken, klebetoš a cigy nehrozia. Nastala však bizardná situácia, slúžka a študentka zhodne v oblečené v uniformách z devätnásteho storočia, stoja v pozore, pred sediacim grázlom z dvadsiateho prvého.
Toto treba kamerovať na onlyfans, budeme boháči.
Držím hubu, náhodou sa toho, tuto chytrák Vladimír, ešte chytí.
Jeho slúžka s čerstvo zrušenou podmienkou /moja zásluha/, a druhá „zatiaľ študentka“ s trojdennou stratou osobnej slobody /moja zásluha/. Čo by tí dvaja bezo mňa robili? Nuda v Brne.
Hlavne, že mne tu teraz horí pod zadkom.
Tak Viera mi bezdôvodne, u mňa doma, nadá ako ožratý dlaždič neschopnému pomocníkovi, zdemoluje pol obývačky a je to moja vina, moja preveliká vina.
Dobre, zdrala som ju /dala zdrať/ potom bičom ako hada, mala som chuť sa pomstiť.
Ona sa neunúvala zavolať 63 dní. To ma nasralo, jebať na zničený nábytok a nadávky. Žiadne prepáč Diana. Mam síce také-nejaké „uhodené“ sm-sklony aj skúsenosti, ale o tom inokedy. Toto však prepískla hlavne Vierka a Vladimír to zneužil k svojmu prospechu. Zatiahli ma do „problému“ ale to už je ich hra, musím povedať, že Vladimír sa nezdá, parochňa dole. Dosť bolo úvah, tu už skutočne prihára.
Čakala som dlhé kázanie a vysvetlovanie, ale prebehlo to stroho. Reč začal smerom ku mne: „Diana budeš potrestaná rovnako ako Viera v ten prvý deň, nebudem to robiť ja, trestať ťa bude moja slúžka. Tú už poznáš, však?“
Pokračoval svoje predstavenie plynulo súvetiami na druhú postavu, stojacu pri mne v ľavo: „Dúfam, že si pamätáš svoj prvý výprask, tak šup, pripravte si rekvizity, poukazuj Diane čo kde partí, hajde do roboty. Prídeš mi oznámiť ukončenie príprav. Diana na koze, váza so slaným kvetom, stolík, prútený kôš, osvetlenie, proste všetko. Dúfam, že ma chápeš, môžem to organizovať sám, chcela si to „bez podtónu“. Príjemnú zábavu slečny. Tebe Diana, hodne síl.“ prehodil tieto záhadné súvetia odchádzajúci muž v ľavo, cez dvere momentálne bez slúžky v pravo.
Vo dverách sa ešte zvrtol smerom mojím smerom: „Diana môžeš to stále ukončiť, je to jednoduché slovíčko na štyri písmenká.“
„Hej, hej...“ nič viac som nevedela odpovedať.
Zaklincovala to, po jeho odchode, Vierka: „No kúúúrva, sme v totálnej pííííiii-jiii-jii-ji-jiíííí, teda sme, ty najviac!“ zaspievala Vierka falošne, potichúčky, ale presvedčivo.
„Čo-ti-to - jeeeebbbé-é-é-é...“pokračovala ešte tichšie a falošnejšie, akoby už len sama pre seba.
Pochopila som, je to fakt zlé...
Oblečená stále do študentského kostýmu zvláčame so slúžkou pakšamenty na moje trestanie. Tuším, že toto bude riadne divadlo. Vláčime zo stodoly ťažké veci: murársku kozu, montážnu lampu a nakoniec nízky stôl, ktorý poznám z krájania mäsa na našich spoločných grilovačkách. Odsúvame konferenčný stolík a robíme prestor v strede obývačky.
Skúsim to, čo tam nakoniec vzniklo, popísať. V strede trónila koza zo stodoly, pôvodne zrejme určená na podkladanie niečoho, odpílenie dreva, fakt neviem. Pred ňou montážna lampa na trojnožke a dlhá sklenená váza naplnená slanou vodou z ktorej trčala rákoska. Hneď vedľa ten masívny stôl zo stodoly. Ten sme prekryli čiernou dekou, na bielych veľkorozmerových dlaždiciach to pôsobilo hrôzostrašne. Tmavohnedé okydané drevo zo stodoly v luxusnej obyvačke, to mohlo napadnúť len sadistu.
K boku stola prisunula „kámoška“ kôš na špinavé prádlo.
Prestala sa usmievať a ja som zistila, že semifinále sa blíži. Presunula ma k stolu aj s kabelkou v ruke. Pred scénu s čakajúcou študentkou postavila ešte barovú stoličku a namierila už zasvietený reflektor.Pýtate sa kde? No, rovno na mňa! Zhasla v miestnosti a rozsvietila len bodovky na bočnej stene.
Vypočúvanie zajatcov v Burundy nemá lepšiu atmosféru.
Viera odkráčala z miestnosti nevedno kam. Bolo počuť hlasy, vznikla tam menšia polohádka s Vladimírom, počula som tie hlasy, zrejme z ich spálne. Tuším, že prebiehala bojová porada.
Stojím tam ako ťapa ale tuším, že sa to obratom zmení. Aj sa tak stalo. Pri svojom návrate ma Viera len plesla po hlave. Posadila sa predo mňa na tú barovú stoličku, dvakrát odkašľala, pretrela si nos a prechádzala po mne veľavravným pohľadom.
„Nebudem ti vysvetľovať čo a ako, prečo a začo, a čo keby. Na to teraz zabudni. Budeš robiť veci, ktoré ti prikážem a bodka! Ak ti bolo v riaditeľni málo, môžeme s podobným „vysvetľovaním“ pokračovať až do rána, aj tu. Ak súhlasíš prikývni!“ vychŕlila celkom logické súvetie. Nebolo nič nejasné, tak som prikývla.
„Odpovedať budeš nahlas, musí to byť počuť až k Vladimírovi, trvá na tom. Oslovovať ma budeš pani Vierka.“
„UHM, pani Vierka, rozumiem,“ snažím sa zostať nad vecou.
„Vysyp obsah kabelky na stôl a povyberaj si všetky veci z vreciek!“ táto veta mi ešte utkvela v pamäti, nemala som vrecká, potom už len plnila jej príkazy.
Najprv odobrala z mojej vysypanej hromádky kľúče od auta, debetky, kreditky. V peňaženke nechala pár papierových ečiek, všetky drobné, stravné lístky a kľúče od bytu. Zabavené veci nasypala do nejakého igelitového vrecúška, pozrela mi do očí a vydala príkaz:
„Začni počítať, nahlas a zreteľne!“
Odchádzajúc niekde preč sa na moment pozastavila a zrevala mojim smerom: „Mám to zopakovať, to fakt?“
„Jeden, dva, tri, štyri, päť...“ moje číslovky zaplavovali tichý priestor obývačky.
Pri číslovke asi 69 sa vrátila, už s prázdnymi rukami, vyťahala ma za ucho a bolestivo poladila všetky stanice.
"Nahlas, vystri sa, ruky k telu!" velila mi slúžka, už z barovej stoličky.
"Nevieš čo je stáť v pozore! Čo si o sebe myslíš! Mám prizvať Vladimíra?" vyslovila zo tri vety.
Mali úspech u Vladimíra.
„To sa mi páči dievčatá, pokračujte, robí mi to dobre!“ povzbudzoval, zrejme z otvorenej pracovne.
Hanba mi zaliala korienky vlasov.
„Nepotrebujem pani Vierka!“ to už som stála ako bažant na poradovke.
Zahniezdila sa spokojne na barovej stoličke a potom prerušila moje počítanie.
"Začneš počítať od začiatku! Trošku ti to pozmením, budeš si počítať veci čo máš na sebe, úplne všetky. Oblečenie, šperky, prstienky aj hodinky. Každej veci pridelíš číslo. Každú mi ukážeš vystretou rukou a položíš na správne miesto. Rovnošatu aj topánky do koša na špinavé prádlo, cennosti na stôl ku kabelke!“
Tak toto som spracovávala dlhšie. Dosť som to nechápala. Pochopila som to v momente, keď zoskočila dole a znovu mi štartovala po uchu.
Akonáhle zbadala, že si rozopínam svetrík, vrátila sa do polohy sedmo.
Vystretou rukou nad prádlovým košom som ukázala svetrík a zároveň s číslovkou jedna padol do prúteného koša.
Oslepená, dezorientovaná, zahanbená som jej predvádzala číslovkový striptíz.
Tak tu stojím do pol pása nahá a prechádzam ku štvorke a päťke. Topánky nezadržateľne končia v koši. Ide do tuhého, počuť zvuk zipsu a vzápätí „šesť“.
Ten reflektor neskutočne otravuje, snažím sa otočiť hlavu a uľaviť očiam, bim-bác môj tieň vykresľuje na prázdnej stene druhú striptérku. Je podstatne väčšia a čierno-biela. Opakuje však všetky pohyby tej osvetlenej, farebnej, tá odhaľuje nehanebne každý detail.
„Pokračuj a neotáčaj sa!“ hovorí kľudným hlasom, čo v preklade znamená: do naha.
Držím posledný kúsok oblečenia nad košom „deväť“. Biela podkolienka končí v koši. Stojím nahá a snažím sa zakrývať rukami svoju nahotu.
„Dám si pauzu, chceš piť?“ predstúpia tesne ku mne s nečakanou otázku. Pokývam súhlasne hlavou.
„Ako máš stáť?“ to už rezignujem a vzpriamujem telo do potupnej polohy. Nemusela ani zrevať „POZOR!“.
Odkráčala po svojom a ja som osamela na „buzerplace“ nahá v pozore, osvetlená jebnutou, reflektorovou lampou... Zavreté oči ma nútili rozmýšľať nad mojím biednym postavením, jedno bolo jasné, výprasku na tej koze sa nevyhnem. Som krava, zahrávala som sa s ňou dlho a kvalitne. Zozbieram si teraz všetky zasadené plody. To čo predviedla so mnou od príchodu, aj jáj.
Z driemot ma prebrala slamka na perách. Logala som nápoj /Viere stále správne jebe, bublinkové víno, akurát chladené/ v snahe uhasiť neskutočný smäd. Nechala ma to dopiť kompet. V pozore s prižmúrenými očami cítim, že odoberá slamku a počujem vrzgot barovej stoličky. Kamarátska slúžka, prerobená na dozorcu, zrejme zaujala svoje miesto...
„Potrebuješ rozhýbať, kobyla! Mi tu ešte zaspíš, predpaž si a dvadsať drepov!“
Je rad na mne, drepujem s úvahou, kam toto posmeruje. Pri asi piatom zrevala znovu.
„Kto bude počítať? Hááá!“ zúrivo ma znovu okrýkla: „Odznova!“
Pokračujem.
„Jeden, dva, tri...“ nahý telocvik končí zadýchanou dvacinou. Stojím znovu v pozore.
„Dovolil ti niekto pripažiť? Haló, je tu niekto? Vladko kázal si jej pripažiť?“
„Nie zlatko!“ odkričal radostný Vladimír.
„Kázal jej niekto iný pripažiť?“
Zahanbená dvíham ruky späť.
„Ďalších dvadsať, počítaj odzadu!“ prehovorila moja veliteľka.
„Dvadsať, devätnásť, osemnásť...“ počítam, drepujem a uvažujem, že ďalšiu sériu už asi nedám. Snažím sa byť bezchybná a drepovačku končím vzpriamená z predpaženými rukami. Necháva ma nehybnú, pozorujúc moje chvejúce sa ruky.
„Bolia čo?“ s úsmevom zoskakuje! Kde do paroma zas ide, krátka myšlienka bola ukončená položením mokrej rákosky na predpažené ruky.
„Posledných päť a zatiaľ stačilo!“ ukončila prechádzku, usadená už na svojom mieste s výhľadom.
„Raz, dva, tri, štyri, päť“ končím. Viera ma opravuje: „Správne má byť jeden, nie raz, znovu!“
Porazí ma „jeden, dva, tri...,“ konečne bez pripomienok. Obzerám ten drevený nástroj, skúšam pružnosť .
„Tešíš sa? Čaká ťa tanec. Bude skákať po tvojom holom zadku. Odlož ju a pokračujeme! Drobnosti na stôl! Počítaj nahlas!"
Retiazka „desať“, náušnice „jedenásťť, dvanásť“, piercing z pupku, atď, atď... Som v koncoch, dopočítané. Stojím už bez varovania v predpisovom pozore, kompletne nahá, bez jedinej ozdoby, ponížená pred svojou kamoškou.
Seržantka vychovávateľ ma odvádza pred kozu. Zas som v pozore, tentokrát s rukami za hlavou v ústach držím slanú rákosku. Je to nepohodlné, lakte musím tlačiť za chrbát. Rákoska zabraňuje ich presunu pred hlavu. Nie je spokojná, dáva mi ju za krk. Tlačím lakte dozadu a prsia s vypnutým hrudníkom vystavujem reflektoru. Kontroluje pohľadom bezmocne pripravenú delikventku. Prepleskne mi zadok a nehanebne odchádza za Vladimírom.
Je späť, sledujem ju starostlivo presúvať čiernu deku zo stola na vrchnú hranu drevenej kozy. Pripravuje mi lôžko, uvažujem, je čas na masaker. Nemýlim sa.
„Nech sa páči, urob si pohodlie“ tento raz bez výkričníka, ukazuje rákoskou na drevenú kozu. Preklápam brucho cez hornú hranu, prekrytú dekou. Pozoruje činnosť a upravuje moju polohu slovne. Rukami sa opieram zeme, zatiaľ čo nohy zostávajú bez opory. Zadok tvorí vrchol jej záujmu. Je neskutočne vystavený. Svaly zadku sú stiahnuté a ak po nich šľahne rákoska, nevydržím. Vie o vzniknutom probléme a podkladá pod palce nôh malú taburetku. Končeky nôh mi vystiera a tak nárty ukladá na mäkkú podložku. Bola to potupná poloha, umocnila ju tým, že obe nohy presunula na boky taburetky. Zadok povolil a vytvoril jemnú pristávaciu plochu. Zrejme bola konečne spokojná. Počula som už len šplechot vody vo váze. Nemusela ma priväzovať, z tohto by som sa dostala len ťažkopádne s nejakým bolestivým úrazom. Vnímam nejaké presuny a malý kĺud prerušuje šialená veta:
„Tak ťa tu vítam, mrcha!“ to už ale nebola Viera.
„Verím, že táto príučka bude prospešná. Vybavíme najskôr tie štyri poznámky, potom sa uvidí. Záleží od tvojej súčinnosti! Takáto poloha ti svedčí, si mi omnoho milšia, fakt ti to pasuje. Mala by si sa vidieť. Určite by si dodržiavala dohody. Nezabudni počítať nahlas, zrozumiteľne, bez omylu! Chcem počuť len číslovky, každé iné slovo znamená, že začíname odznova! Pripravená?“ ukončil môj kat inštrukcie a ja som skutočne dostala panický strach.
„Áno, rozumiem,“ snažím sa nezhoršovať moje postavenie.
Hanba ma fackuje a teraz mi skutočne dochádza kde som, ako vyzerám a čo ide so mnou predvádzať priateľ mojej najlepšej kámošky.
Pri pláchaní rákosky nezabudol podotknúť: „Chýba mi tam ešte oslovenie. Tak to naprav, nech sa nenahnevám.“
Tu nemôžem dlho rozmýšľať, vyletí zo mňa: „Áno rozumiem pán Vladimír, som pripravená.“
„Uvidíme, uvidíme! Takže, čo ťa čaká a neminie. Napočítaš si dvadsiatku. Za každú poznámku v žiackej 5 červených, možno červeno-modrých čiaročiek. Ver mi, že zajtra bude čo počítať. Ja svoje dohody dodržiavam. Sľubujem, že po týždni–dvoch budeš zase bez stopy. Ak budem spokojný s tvojou spoluprácou, ďalší výprask už dnes nebude. Čakajú ťa ešte povýpraskové záležitosti. To už asi zvládneš.
Len to hvízdlo a prásk! Zúfalý rev mi vyrazil aj zastrčené slzy. Jačala som „jáu jáu kúrva, bože, fak, to nedám, jau jau jau jau!“ bolo to niečo tomu podobné. Včas som sa spamätala: „Jeden, ou ou ou!“ nezabralo!
„Začíname od začiatku, tak sa sústreď! Zas nepočujem oslovenie, neďakuješ!“ dopĺňal závažnosť deja, podobnými rečičkamy. Zmasakruje mi riť, skučím jak nepríčetná a neviem si poradiť. Predierajúcu stopku držím zaťatými zubami.
Viera čosi nahnevane mrmle na Vladimíra. Počujem, že sa potichu hádajú. Zrejme došlo k dočasnému zmieru. Rákoska padá na zem a Vladimír nahnevane odchádza. Zrejme ju odhodil sám. Utrúsil len niečo ako: dokonči si to sama, porozprávame sa neskôr, tú kozu tam nechaj, ešte sa dnes zíde.
Nevedela som či myslí tú drevenú alebo mňa.
Viera odkráčala po krátkom čase za ním, zrejme niesla sebou ústnu „žehličku“.
Tak si odpočívam, nahá na koze, a uvažujem nad pulzujúcim zadkom. Rada by som si ho pohladila a skontrolovala to jelito. Nemám odvahu, možno sa prekotím alebo poruším polohu.
Pozor, prichádza Viera a je mierne rozhodená.
Vytušila som, že už letí ohybný parchant znova a presne! „Prásk!“ mám pocit, že slabšia, ale štípala fest! Nedojeb to dáš to, povzbudzujem sa v duchu.
„Áááu, ssss... jeden, ďakujem pani Vierka! Aááaaaa...“ dúfam, že mi nedá túto ranu opakovať!
„V poriadku, snaž sa si to nedojebať!“ prichádzajú povzbudivé slová od Vierky a ja predpisovo číslovkujem.
Padla dvadsiata, zadok mám v jednom ohni. Ani neviem ako, ale ocitám sa na tom drevenom stole. Deka chýba, kľačím s rukami za hlavou na holom dreve. Holá na holom. V zuboch zas tá rákoska. Pozorujem svoju postavu na protiľahlej stene. Je to čiernobiele zrkadlo. Ak vstúpi Vladimír, mám vymaľované.
Nakukne Vierka: “Dvadsať minút!“ Myslím, že žmurkla. Zrejme sa „neutopím“. Dvadsať minút je hodne, som na betón rozhodnutá to vydržať. Mám kusisko času na uvažovanie. Smrdím tu určite ako hnijúci podkan. Som bez šance sa umyť, osprchovať. V zadku alebo v kunde zohrievam odumreté profesorské semeno. Možno, že aj tam aj tam. Zabudla som sa spýtať. Ešte že žeriem lieky.
Tá kolenná bolesť je neznesiteľná. Nadobúdam pocit, že sa zridám na podlahu. Bubliny účinkujú.
Aleluja, Svätá Panenka Mária, konečne vchádza moja dozorkyňa. Pomáha mi na dlážku.
"Poď do kúta," hovorí jak profesionál. Upravujem ma do správnej polohy, som jej vďačná za zachránené kolená a zadok. Má u mňa drink. Som stále nahá, vystrkujem, hodne prikrčená, vyšpúlený zadok. Nos sa snažím zapichnúť do rohu, nejde to, mám výrazné lícne kosti. Ruky držím za chrbtom spojené s lakťami. Zadok je umelecké dielo ktoré nič nezakrýva. Láka návštevníkov, poď si spočítať tie šráfy. Návštevníci určite ocenia dielo slovami: „To muselo bolieť.“
Netrvá to dlho, prichádzajú prví dvaja.
"Oukej, hoď ju prosím ťa domov. Myslím, že jej na dnes stačilo..."
Vladimírové 2 vety ukončujú kapitolu.
Prvú tretinu, straty osobnej slobody, mám úspešne za sebou, teda dúfam...
p.s. ten záver mi pomáhala dopísať Vierka, u nej bol obdobný, okopčila ho zo svojej kapitolky. Upravila som to podľa svojej skúsenosti. Šetrili sme čas pri víne. Nebonzujte prosím!
Nálada je napätá, bavia sa len oni, ja pozorujem okolitú prírodu a rozmýšľam nad profesorom.
Brzdíme až pred ich domom a teda nenápadne poprosím či by ma nehodili domov.
„Tebe v prvom rade nahádžem za tie poznámky v žiackej!“ bez otočky dostávam ranu, cez uši do vnútra, od muža za volantom. Prichádza aj dovysvetlenie: „Deň má 24 hodín a do zajtra, desať celých, nula, nula, ... nula, ti zostáva ešte zhruba 14 hodín. Neviem čo Vás v tej škole učia!“
Tak totok som naozaj nepotrebovala počuť.
Tešila som sa na teplú vaňu a zatiaľ ma oblial len studený pot. Logické dovysvetlenie stačilo, tak hliadkujem, bez povšimnutia, u nich v priestrannej chodbe. Bojím si ísť niekam sadnúť, tak stojím s kabelkou v ruke pri vstupných dverách.
„Rodičia“ si popnili svoje osobné, očistné a prezliekacie povinnosti. Vierka zaparkovala, v slúžkovskom v obyvačke, pri dverách v pravo. Vladimír, v nohaviciach a tričku, niekde hlbšie v miestnosti.
Čas neúprosne ukrajuje z mojich zostávajúcich 14-tich hodín, prvého dňa, trojdennej straty osobnej slobody. Tie dni majú byť oddelené, tak zajtra vitaj doma, zrejme. Dúfajúc, že tu nevystojím dieru, začujem predvolanku: „Poďte sem, obe!“
Konečne sme pri sebe a spolu, bok po boku, ja a moja najlepšia kámoška. Bar to nie je, drinken, klebetoš a cigy nehrozia. Nastala však bizardná situácia, slúžka a študentka zhodne v oblečené v uniformách z devätnásteho storočia, stoja v pozore, pred sediacim grázlom z dvadsiateho prvého.
Toto treba kamerovať na onlyfans, budeme boháči.
Držím hubu, náhodou sa toho, tuto chytrák Vladimír, ešte chytí.
Jeho slúžka s čerstvo zrušenou podmienkou /moja zásluha/, a druhá „zatiaľ študentka“ s trojdennou stratou osobnej slobody /moja zásluha/. Čo by tí dvaja bezo mňa robili? Nuda v Brne.
Hlavne, že mne tu teraz horí pod zadkom.
Tak Viera mi bezdôvodne, u mňa doma, nadá ako ožratý dlaždič neschopnému pomocníkovi, zdemoluje pol obývačky a je to moja vina, moja preveliká vina.
Dobre, zdrala som ju /dala zdrať/ potom bičom ako hada, mala som chuť sa pomstiť.
Ona sa neunúvala zavolať 63 dní. To ma nasralo, jebať na zničený nábytok a nadávky. Žiadne prepáč Diana. Mam síce také-nejaké „uhodené“ sm-sklony aj skúsenosti, ale o tom inokedy. Toto však prepískla hlavne Vierka a Vladimír to zneužil k svojmu prospechu. Zatiahli ma do „problému“ ale to už je ich hra, musím povedať, že Vladimír sa nezdá, parochňa dole. Dosť bolo úvah, tu už skutočne prihára.
Čakala som dlhé kázanie a vysvetlovanie, ale prebehlo to stroho. Reč začal smerom ku mne: „Diana budeš potrestaná rovnako ako Viera v ten prvý deň, nebudem to robiť ja, trestať ťa bude moja slúžka. Tú už poznáš, však?“
Pokračoval svoje predstavenie plynulo súvetiami na druhú postavu, stojacu pri mne v ľavo: „Dúfam, že si pamätáš svoj prvý výprask, tak šup, pripravte si rekvizity, poukazuj Diane čo kde partí, hajde do roboty. Prídeš mi oznámiť ukončenie príprav. Diana na koze, váza so slaným kvetom, stolík, prútený kôš, osvetlenie, proste všetko. Dúfam, že ma chápeš, môžem to organizovať sám, chcela si to „bez podtónu“. Príjemnú zábavu slečny. Tebe Diana, hodne síl.“ prehodil tieto záhadné súvetia odchádzajúci muž v ľavo, cez dvere momentálne bez slúžky v pravo.
Vo dverách sa ešte zvrtol smerom mojím smerom: „Diana môžeš to stále ukončiť, je to jednoduché slovíčko na štyri písmenká.“
„Hej, hej...“ nič viac som nevedela odpovedať.
Zaklincovala to, po jeho odchode, Vierka: „No kúúúrva, sme v totálnej pííííiii-jiii-jii-ji-jiíííí, teda sme, ty najviac!“ zaspievala Vierka falošne, potichúčky, ale presvedčivo.
„Čo-ti-to - jeeeebbbé-é-é-é...“pokračovala ešte tichšie a falošnejšie, akoby už len sama pre seba.
Pochopila som, je to fakt zlé...
Oblečená stále do študentského kostýmu zvláčame so slúžkou pakšamenty na moje trestanie. Tuším, že toto bude riadne divadlo. Vláčime zo stodoly ťažké veci: murársku kozu, montážnu lampu a nakoniec nízky stôl, ktorý poznám z krájania mäsa na našich spoločných grilovačkách. Odsúvame konferenčný stolík a robíme prestor v strede obývačky.
Skúsim to, čo tam nakoniec vzniklo, popísať. V strede trónila koza zo stodoly, pôvodne zrejme určená na podkladanie niečoho, odpílenie dreva, fakt neviem. Pred ňou montážna lampa na trojnožke a dlhá sklenená váza naplnená slanou vodou z ktorej trčala rákoska. Hneď vedľa ten masívny stôl zo stodoly. Ten sme prekryli čiernou dekou, na bielych veľkorozmerových dlaždiciach to pôsobilo hrôzostrašne. Tmavohnedé okydané drevo zo stodoly v luxusnej obyvačke, to mohlo napadnúť len sadistu.
K boku stola prisunula „kámoška“ kôš na špinavé prádlo.
Prestala sa usmievať a ja som zistila, že semifinále sa blíži. Presunula ma k stolu aj s kabelkou v ruke. Pred scénu s čakajúcou študentkou postavila ešte barovú stoličku a namierila už zasvietený reflektor.Pýtate sa kde? No, rovno na mňa! Zhasla v miestnosti a rozsvietila len bodovky na bočnej stene.
Vypočúvanie zajatcov v Burundy nemá lepšiu atmosféru.
Viera odkráčala z miestnosti nevedno kam. Bolo počuť hlasy, vznikla tam menšia polohádka s Vladimírom, počula som tie hlasy, zrejme z ich spálne. Tuším, že prebiehala bojová porada.
Stojím tam ako ťapa ale tuším, že sa to obratom zmení. Aj sa tak stalo. Pri svojom návrate ma Viera len plesla po hlave. Posadila sa predo mňa na tú barovú stoličku, dvakrát odkašľala, pretrela si nos a prechádzala po mne veľavravným pohľadom.
„Nebudem ti vysvetľovať čo a ako, prečo a začo, a čo keby. Na to teraz zabudni. Budeš robiť veci, ktoré ti prikážem a bodka! Ak ti bolo v riaditeľni málo, môžeme s podobným „vysvetľovaním“ pokračovať až do rána, aj tu. Ak súhlasíš prikývni!“ vychŕlila celkom logické súvetie. Nebolo nič nejasné, tak som prikývla.
„Odpovedať budeš nahlas, musí to byť počuť až k Vladimírovi, trvá na tom. Oslovovať ma budeš pani Vierka.“
„UHM, pani Vierka, rozumiem,“ snažím sa zostať nad vecou.
„Vysyp obsah kabelky na stôl a povyberaj si všetky veci z vreciek!“ táto veta mi ešte utkvela v pamäti, nemala som vrecká, potom už len plnila jej príkazy.
Najprv odobrala z mojej vysypanej hromádky kľúče od auta, debetky, kreditky. V peňaženke nechala pár papierových ečiek, všetky drobné, stravné lístky a kľúče od bytu. Zabavené veci nasypala do nejakého igelitového vrecúška, pozrela mi do očí a vydala príkaz:
„Začni počítať, nahlas a zreteľne!“
Odchádzajúc niekde preč sa na moment pozastavila a zrevala mojim smerom: „Mám to zopakovať, to fakt?“
„Jeden, dva, tri, štyri, päť...“ moje číslovky zaplavovali tichý priestor obývačky.
Pri číslovke asi 69 sa vrátila, už s prázdnymi rukami, vyťahala ma za ucho a bolestivo poladila všetky stanice.
"Nahlas, vystri sa, ruky k telu!" velila mi slúžka, už z barovej stoličky.
"Nevieš čo je stáť v pozore! Čo si o sebe myslíš! Mám prizvať Vladimíra?" vyslovila zo tri vety.
Mali úspech u Vladimíra.
„To sa mi páči dievčatá, pokračujte, robí mi to dobre!“ povzbudzoval, zrejme z otvorenej pracovne.
Hanba mi zaliala korienky vlasov.
„Nepotrebujem pani Vierka!“ to už som stála ako bažant na poradovke.
Zahniezdila sa spokojne na barovej stoličke a potom prerušila moje počítanie.
"Začneš počítať od začiatku! Trošku ti to pozmením, budeš si počítať veci čo máš na sebe, úplne všetky. Oblečenie, šperky, prstienky aj hodinky. Každej veci pridelíš číslo. Každú mi ukážeš vystretou rukou a položíš na správne miesto. Rovnošatu aj topánky do koša na špinavé prádlo, cennosti na stôl ku kabelke!“
Tak toto som spracovávala dlhšie. Dosť som to nechápala. Pochopila som to v momente, keď zoskočila dole a znovu mi štartovala po uchu.
Akonáhle zbadala, že si rozopínam svetrík, vrátila sa do polohy sedmo.
Vystretou rukou nad prádlovým košom som ukázala svetrík a zároveň s číslovkou jedna padol do prúteného koša.
Oslepená, dezorientovaná, zahanbená som jej predvádzala číslovkový striptíz.
Tak tu stojím do pol pása nahá a prechádzam ku štvorke a päťke. Topánky nezadržateľne končia v koši. Ide do tuhého, počuť zvuk zipsu a vzápätí „šesť“.
Ten reflektor neskutočne otravuje, snažím sa otočiť hlavu a uľaviť očiam, bim-bác môj tieň vykresľuje na prázdnej stene druhú striptérku. Je podstatne väčšia a čierno-biela. Opakuje však všetky pohyby tej osvetlenej, farebnej, tá odhaľuje nehanebne každý detail.
„Pokračuj a neotáčaj sa!“ hovorí kľudným hlasom, čo v preklade znamená: do naha.
Držím posledný kúsok oblečenia nad košom „deväť“. Biela podkolienka končí v koši. Stojím nahá a snažím sa zakrývať rukami svoju nahotu.
„Dám si pauzu, chceš piť?“ predstúpia tesne ku mne s nečakanou otázku. Pokývam súhlasne hlavou.
„Ako máš stáť?“ to už rezignujem a vzpriamujem telo do potupnej polohy. Nemusela ani zrevať „POZOR!“.
Odkráčala po svojom a ja som osamela na „buzerplace“ nahá v pozore, osvetlená jebnutou, reflektorovou lampou... Zavreté oči ma nútili rozmýšľať nad mojím biednym postavením, jedno bolo jasné, výprasku na tej koze sa nevyhnem. Som krava, zahrávala som sa s ňou dlho a kvalitne. Zozbieram si teraz všetky zasadené plody. To čo predviedla so mnou od príchodu, aj jáj.
Z driemot ma prebrala slamka na perách. Logala som nápoj /Viere stále správne jebe, bublinkové víno, akurát chladené/ v snahe uhasiť neskutočný smäd. Nechala ma to dopiť kompet. V pozore s prižmúrenými očami cítim, že odoberá slamku a počujem vrzgot barovej stoličky. Kamarátska slúžka, prerobená na dozorcu, zrejme zaujala svoje miesto...
„Potrebuješ rozhýbať, kobyla! Mi tu ešte zaspíš, predpaž si a dvadsať drepov!“
Je rad na mne, drepujem s úvahou, kam toto posmeruje. Pri asi piatom zrevala znovu.
„Kto bude počítať? Hááá!“ zúrivo ma znovu okrýkla: „Odznova!“
Pokračujem.
„Jeden, dva, tri...“ nahý telocvik končí zadýchanou dvacinou. Stojím znovu v pozore.
„Dovolil ti niekto pripažiť? Haló, je tu niekto? Vladko kázal si jej pripažiť?“
„Nie zlatko!“ odkričal radostný Vladimír.
„Kázal jej niekto iný pripažiť?“
Zahanbená dvíham ruky späť.
„Ďalších dvadsať, počítaj odzadu!“ prehovorila moja veliteľka.
„Dvadsať, devätnásť, osemnásť...“ počítam, drepujem a uvažujem, že ďalšiu sériu už asi nedám. Snažím sa byť bezchybná a drepovačku končím vzpriamená z predpaženými rukami. Necháva ma nehybnú, pozorujúc moje chvejúce sa ruky.
„Bolia čo?“ s úsmevom zoskakuje! Kde do paroma zas ide, krátka myšlienka bola ukončená položením mokrej rákosky na predpažené ruky.
„Posledných päť a zatiaľ stačilo!“ ukončila prechádzku, usadená už na svojom mieste s výhľadom.
„Raz, dva, tri, štyri, päť“ končím. Viera ma opravuje: „Správne má byť jeden, nie raz, znovu!“
Porazí ma „jeden, dva, tri...,“ konečne bez pripomienok. Obzerám ten drevený nástroj, skúšam pružnosť .
„Tešíš sa? Čaká ťa tanec. Bude skákať po tvojom holom zadku. Odlož ju a pokračujeme! Drobnosti na stôl! Počítaj nahlas!"
Retiazka „desať“, náušnice „jedenásťť, dvanásť“, piercing z pupku, atď, atď... Som v koncoch, dopočítané. Stojím už bez varovania v predpisovom pozore, kompletne nahá, bez jedinej ozdoby, ponížená pred svojou kamoškou.
Seržantka vychovávateľ ma odvádza pred kozu. Zas som v pozore, tentokrát s rukami za hlavou v ústach držím slanú rákosku. Je to nepohodlné, lakte musím tlačiť za chrbát. Rákoska zabraňuje ich presunu pred hlavu. Nie je spokojná, dáva mi ju za krk. Tlačím lakte dozadu a prsia s vypnutým hrudníkom vystavujem reflektoru. Kontroluje pohľadom bezmocne pripravenú delikventku. Prepleskne mi zadok a nehanebne odchádza za Vladimírom.
Je späť, sledujem ju starostlivo presúvať čiernu deku zo stola na vrchnú hranu drevenej kozy. Pripravuje mi lôžko, uvažujem, je čas na masaker. Nemýlim sa.
„Nech sa páči, urob si pohodlie“ tento raz bez výkričníka, ukazuje rákoskou na drevenú kozu. Preklápam brucho cez hornú hranu, prekrytú dekou. Pozoruje činnosť a upravuje moju polohu slovne. Rukami sa opieram zeme, zatiaľ čo nohy zostávajú bez opory. Zadok tvorí vrchol jej záujmu. Je neskutočne vystavený. Svaly zadku sú stiahnuté a ak po nich šľahne rákoska, nevydržím. Vie o vzniknutom probléme a podkladá pod palce nôh malú taburetku. Končeky nôh mi vystiera a tak nárty ukladá na mäkkú podložku. Bola to potupná poloha, umocnila ju tým, že obe nohy presunula na boky taburetky. Zadok povolil a vytvoril jemnú pristávaciu plochu. Zrejme bola konečne spokojná. Počula som už len šplechot vody vo váze. Nemusela ma priväzovať, z tohto by som sa dostala len ťažkopádne s nejakým bolestivým úrazom. Vnímam nejaké presuny a malý kĺud prerušuje šialená veta:
„Tak ťa tu vítam, mrcha!“ to už ale nebola Viera.
„Verím, že táto príučka bude prospešná. Vybavíme najskôr tie štyri poznámky, potom sa uvidí. Záleží od tvojej súčinnosti! Takáto poloha ti svedčí, si mi omnoho milšia, fakt ti to pasuje. Mala by si sa vidieť. Určite by si dodržiavala dohody. Nezabudni počítať nahlas, zrozumiteľne, bez omylu! Chcem počuť len číslovky, každé iné slovo znamená, že začíname odznova! Pripravená?“ ukončil môj kat inštrukcie a ja som skutočne dostala panický strach.
„Áno, rozumiem,“ snažím sa nezhoršovať moje postavenie.
Hanba ma fackuje a teraz mi skutočne dochádza kde som, ako vyzerám a čo ide so mnou predvádzať priateľ mojej najlepšej kámošky.
Pri pláchaní rákosky nezabudol podotknúť: „Chýba mi tam ešte oslovenie. Tak to naprav, nech sa nenahnevám.“
Tu nemôžem dlho rozmýšľať, vyletí zo mňa: „Áno rozumiem pán Vladimír, som pripravená.“
„Uvidíme, uvidíme! Takže, čo ťa čaká a neminie. Napočítaš si dvadsiatku. Za každú poznámku v žiackej 5 červených, možno červeno-modrých čiaročiek. Ver mi, že zajtra bude čo počítať. Ja svoje dohody dodržiavam. Sľubujem, že po týždni–dvoch budeš zase bez stopy. Ak budem spokojný s tvojou spoluprácou, ďalší výprask už dnes nebude. Čakajú ťa ešte povýpraskové záležitosti. To už asi zvládneš.
Len to hvízdlo a prásk! Zúfalý rev mi vyrazil aj zastrčené slzy. Jačala som „jáu jáu kúrva, bože, fak, to nedám, jau jau jau jau!“ bolo to niečo tomu podobné. Včas som sa spamätala: „Jeden, ou ou ou!“ nezabralo!
„Začíname od začiatku, tak sa sústreď! Zas nepočujem oslovenie, neďakuješ!“ dopĺňal závažnosť deja, podobnými rečičkamy. Zmasakruje mi riť, skučím jak nepríčetná a neviem si poradiť. Predierajúcu stopku držím zaťatými zubami.
Viera čosi nahnevane mrmle na Vladimíra. Počujem, že sa potichu hádajú. Zrejme došlo k dočasnému zmieru. Rákoska padá na zem a Vladimír nahnevane odchádza. Zrejme ju odhodil sám. Utrúsil len niečo ako: dokonči si to sama, porozprávame sa neskôr, tú kozu tam nechaj, ešte sa dnes zíde.
Nevedela som či myslí tú drevenú alebo mňa.
Viera odkráčala po krátkom čase za ním, zrejme niesla sebou ústnu „žehličku“.
Tak si odpočívam, nahá na koze, a uvažujem nad pulzujúcim zadkom. Rada by som si ho pohladila a skontrolovala to jelito. Nemám odvahu, možno sa prekotím alebo poruším polohu.
Pozor, prichádza Viera a je mierne rozhodená.
Vytušila som, že už letí ohybný parchant znova a presne! „Prásk!“ mám pocit, že slabšia, ale štípala fest! Nedojeb to dáš to, povzbudzujem sa v duchu.
„Áááu, ssss... jeden, ďakujem pani Vierka! Aááaaaa...“ dúfam, že mi nedá túto ranu opakovať!
„V poriadku, snaž sa si to nedojebať!“ prichádzajú povzbudivé slová od Vierky a ja predpisovo číslovkujem.
Padla dvadsiata, zadok mám v jednom ohni. Ani neviem ako, ale ocitám sa na tom drevenom stole. Deka chýba, kľačím s rukami za hlavou na holom dreve. Holá na holom. V zuboch zas tá rákoska. Pozorujem svoju postavu na protiľahlej stene. Je to čiernobiele zrkadlo. Ak vstúpi Vladimír, mám vymaľované.
Nakukne Vierka: “Dvadsať minút!“ Myslím, že žmurkla. Zrejme sa „neutopím“. Dvadsať minút je hodne, som na betón rozhodnutá to vydržať. Mám kusisko času na uvažovanie. Smrdím tu určite ako hnijúci podkan. Som bez šance sa umyť, osprchovať. V zadku alebo v kunde zohrievam odumreté profesorské semeno. Možno, že aj tam aj tam. Zabudla som sa spýtať. Ešte že žeriem lieky.
Tá kolenná bolesť je neznesiteľná. Nadobúdam pocit, že sa zridám na podlahu. Bubliny účinkujú.
Aleluja, Svätá Panenka Mária, konečne vchádza moja dozorkyňa. Pomáha mi na dlážku.
"Poď do kúta," hovorí jak profesionál. Upravujem ma do správnej polohy, som jej vďačná za zachránené kolená a zadok. Má u mňa drink. Som stále nahá, vystrkujem, hodne prikrčená, vyšpúlený zadok. Nos sa snažím zapichnúť do rohu, nejde to, mám výrazné lícne kosti. Ruky držím za chrbtom spojené s lakťami. Zadok je umelecké dielo ktoré nič nezakrýva. Láka návštevníkov, poď si spočítať tie šráfy. Návštevníci určite ocenia dielo slovami: „To muselo bolieť.“
Netrvá to dlho, prichádzajú prví dvaja.
"Oukej, hoď ju prosím ťa domov. Myslím, že jej na dnes stačilo..."
Vladimírové 2 vety ukončujú kapitolu.
Prvú tretinu, straty osobnej slobody, mám úspešne za sebou, teda dúfam...
p.s. ten záver mi pomáhala dopísať Vierka, u nej bol obdobný, okopčila ho zo svojej kapitolky. Upravila som to podľa svojej skúsenosti. Šetrili sme čas pri víne. Nebonzujte prosím!