Zvuky ku mne začínajú pozvoľna doliehať. Ale stále sú nejasné, vzdialené. Počujem nejaké šušťanie igelitu, ťahanie niečoho ťažkého po zemi. Snažím sa otvoriť oči a nič. Nejde to. Niečím ich mám zaviazané. Ležím v nepríjemnej polohe – na bruchu, pričom ruky mám zviazané za chrbtom. Nohy sú tiež k niečomu pripevnené a mám ich pekne roztiahnuté. Kto by chcel, mohol by mi obdivovať nohavičky. Snažím sa nájsť si aspoň o trochu pohodlnejšiu polohu. Vrtím sa a ťahám za povrazy. V tom ku mne doľahne hlas. Je hlboký a tichý.
,,Tak si sa konečne prebrala? To ti ale trvalo.“
,,Kde to som a kto ste vy a čo tu robím?“ snažím zistiť aspoň niečo o svojej situácii.
,,Pŕŕŕ, kobylka, neboj sa, všetko sa dozvieš, nemám pred tebou žiadne tajomstvá. Na začiatku ti poviem, že na dlhú dobu som tvoj pán a tak ma budeš aj oslovovať. Meno nie je podstatné. Nachádzaš sa na mojej chate, hlboko v horách severného Slovenska a si mojim hosťom,“ vysvetľoval mi a podľa tónu jeho hlasu som usúdila, že s úsmevom.
,,A na ako dlho som tvojim hosťom?“
,,To záleží len a len na tebe. A vykaj mi. Ešte len začíname, a preto ti to odpustím, ale nabudúce už budeš potrestaná. A nezabúdaj na oslovenie.“
,,Tak potom by som chcela opustiť vaše sídlo, pane, čo najskôr, pokiaľ možno, hneď,“ snažila som sa nahodiť čo najúctivejší tón. V kútiku duše som však vedela, že moja žiadosť nebude vyslyšaná. A mala som pravdu. Odpoveďou mi bol úprimný smiech.
Po chvíli som zacítila, ako ma silné ruky hladia po zadku. Potom sa presunuli na moje nohy a uvoľnili ich. Ruky tiež. Chvíľu som ležala pokojne. Snažila som sa odhadnúť situáciu a zistiť, či by mi bol nejaký útek, či aspoň odpor, platný. Pomaly som pohla rukami. Ticho. Pošúchala som si zápästia. Ticho. Dala som si šatku dole z očí. Tma a ticho. Posadila som sa. Tma a ticho. Postavila som sa a tie silné ruky si ma vyhodili ne plece. Kopala som, mykla som sa, kričala som. Všetko márne. Ruky nepovolili. Niesli ma a boli odolné voči mojím škrabancom. Hodili ma na niečo tvrdé a neforemné. Hneď som sa chcela postaviť, ale nestihla som. Ruky som už mala pripevnené. Tak som aspoň kopala. Sem-tam som aj niečo zasiahla, ale nemalo to žiaden účinok. Nohy boli zomknuté oceľovým chmatom a znehybnené. Svetlo.
Chvíľu trvalo, kým si moje oči privykli. Ale už o pár sekúnd som rozoznávala miestnosť, na ktorú nezabudnem do konca života. V mojom zornom poli sa nachádzal stôl s rôznymi nástrojmi, väčšinou z čiernej kože. Na stene viseli rôzne biče a plácačky. Vedela som, že som v srabe, ale že až v takom... Chcelo sa mi plakať. V tom sa zas ozval On.
,,Taaak, moja malá kobylka, predstavujem ti tvoju komnatu. Tu budeš počas svojho pobytu bývať. Spať budeš v takej polohe, v akej si zaslúžiš, takže ti odporúčam, aby si poslúchala. Pýtala si sa na dĺžku pobytu. Počkaj, z tvojej polohy to nevidíš...“ prerušil svoj monológ a niečo ťahal po dlážke. To niečo bol stôl, teda stolisko, na ktorom bolo veeeľa hrôzunaháňajúcich predmetov. Pokračoval: ,,Môžeš si o sebe právom myslieť, že si výnimočná, pretože naozaj si. Vybral som si ťa a dostane sa ti mojej starostlivosti rovnako ako dvadsiatke dievčat pred tebou a osemdesiatka dievčat na ňu ešte len čaká. Len stovke som sa rozhodol venovať svoje umenie,“ nadýchol sa a na chvíľu sa zamyslel. Potom sa usmial a už veselšie pokračoval: ,,Žiadala si o odchod už dnes. A, aby si vedela, aký som veľkodušný a, priznajme si, aká si ty hlúpučká, dám ti tú možnosť. Ale najprv si vysvetlíme moje umenie. Venujem sa análom, predovšetkým mladých dievčat, ale nepohŕdam ani mužmi, a učím ich rozkoši. Každý, koho si vyberiem, prejde presne stovkou análnych hračiek. A keď ňou prejde, pustím ho, ale už obohateného a plného poznania. Mnohí sa ku mne pravidelne vracajú. Mnohí sa do mňa zamilovali a túžia po mojich praktikách a spoločnosti, ale ja im odolávam a hovorím, že sú tu ešte mnohí, ktorým musím ukázať pravú podstatu rozkoše. A oni to chápu. A teraz späť k tvojej žiadosti. Toto je posledný stupeň a darček na rozlúčku,“ ukázal na niečo ozrutné, čo vyzeralo ako neskutočne široký, ale nie vysoký kužeľ, dole zúžený a zas rozšírený, ,,a ak chceš, môžem začať s ním a hneď ťa aj pustím. Alebo môžeme ísť pekne postupne. Voľba je len na tebe, ako som už spomenul.“ Ticho. Prišlo mi zle. Ako zhypnotizovaná som sa dívala na kužeľ. A mala som pocit, že som niečo nepochopila, že sa niekde stala chyba, že snívam, alebo že som v kóme. Toto nemôže byť realita.
Snažila som si spomenúť a zistiť, čo sa stalo. Spomínala som si na park. Bol slnečný deň, prázdniny. Ležala som na deke a čítala Sapkowského Zaklínača. V diaľke som počula, ako niekto volá: ,,Citronáda! Domáca citronáda! S mätou a trstinovým cukrom! Len päťdesiat cenov! Kúpte si!“ Hlas sa približoval a potom... tma. Ticho.
,,Nevieš sa rozhodnúť? Ak chceš, môžeš si to vyskúšať a ak sa ti to nebude páčiť, môžeme začať od začiatku. Takže?“
Ešte raz som sa pozrela na kužeľ a už len ten pohľad vo mne vyvolal triašku a paniku. Potichu som odpovedala: ,,Prosím od začiatku, môj pane.“
***
,,Ste neschopní, všetci do jedného! Ako je možné, že spolupracujem s bandou hňupov! Nikto mi nechoďte na oči, kým sa nenaučíte základy policajnej práce!“ kričal vrchný inšpektor zo svojej kancelárie. Namrzene si sadol do kresla a rozhorčene zapol počítač. Miloval svoju prácu, ale svojich podriadených pokladal za neschopných. Keď niečo chcel, musel si to urobiť sám.
Ozvalo sa klopanie: ,,Pane, tu je vaša káva. Dúfam, že už je tam dobrý pomer vody a mlieka. Sľubujem, že nabudúce sa to už nestane,“ povedala mladá policajtka so sklonenou hlavou. Bola tam nová a hneď v prvý deň si na nej svoj hnev vylial sám vrchný inšpektor a to len preto, že mu dala o trochu viac mlieka, ako to mal rád. Odpoveďou jej bolo len zamručanie, a tak rýchlo opustila kanceláriu.
Inšpektor bol tak zaujatí tým, čo našiel, že policajtkin výlev úplne odignoroval. Medzi nezvestnými totiž našiel kamarátku svojej dcéry.
***
,,Začneme teda s výcvikom. Najprv ťa však oboznámim s niekoľkými pravidlami.
1.) Budem používať lubrikačný gél.
2.) Ak budeš neposlušná, pričom za neposlušnosť sa považuje trhanie s putami, stísanie zadočku, nespolupráca, kričanie a podobne, použijem lubrikačný gél s chili alebo wasabi.
3.) Ak ani potom nebude spolupráca dostatočná, nepoužijem lubrikačný gél.
4.) Ak budeš veľmi kričať, niečím ti zapchám ústa. Čo to bude, rozhodnem podľa tvojho správania.
5.) Ak budeš poslušná, budeš spať v posteli nezviazaná. So stupňujúcou sa neposlušnosťou sa bude stupňovať aj tvoje nepohodlie. Nechci vedieť, čo je posledný stupeň.
6.) Tresty ako bičík, či dútky budú za neslušné správanie. Pod týmto termínom sa rozumie zabudnutie oslovenia ,,pane“, tykanie, nadávky a iné urážky mojej osoby. Ak budú tieto problémy pretrvávať, pristúpime k drastickejším metódam.
7.) Tvoj denný režim bude vyzerať nasledovne: Ráno vstaneš o siedmej. Ak budeš zviazaná, prídem ťa rozviazať. Pôjdeš do sprchy a poriadne sa umyješ. Potom pripravíš raňajky a ja ti poviem, ako zješ svoju porciu, ktorú ti tiež určím. Nasledovne bude výučba - 2 análne hračky. Každú ti zasuniem do zadočku 10x. Potom pôjdeš pripraviť obed. Raz do týždňa budeš aj upratovať. Čas sa dozvieš v daný deň. Obed bude prebiehať ako raňajky. Potom bude výučba - 3 análne hračky. Hocikedy môžeš povedať, že chceš skúsiť poslednú hračku a ísť domov. Nasledovne, ak budeš poslušná, budeš mať voľný čas a môžeš si čítať, venovať sa ručným prácam, alebo len sedieť a dávať sa so zbožnou úctou na svojho pána. A potom večera. Keďže dnes je výnimočný deň, začneme hneď s výučbou.“
Počas celého monológu som sa cítila ako v sne. Stále som akosi nerozumela, stále som mala pocit, že sa to netýka mňa, ale niekoho iného, ako keby som sa na všetko dívala z hora. Ale ten jeho hlas ma vrátil do reality. Len vďaka (... alebo kvôli?) nemu som pochopila, že to je realita. Bol taký sebavedomý. Nebol ani hlasný, ani tichý, a príjemne mi vibroval na koži. Dobre, je to pravda, deje sa mi to, uniesli ma a dostala som sa do rúk nejakému fanatikovi. Ale hádam to nebude také zlé, hádam... hádam ma čoskoro nájdu.
***
Inšpektor nemohol odtrhnúť zrak od fotky na monitore. Najlepšia kamarátka jeho dcéry. Bývala u nich minimálne trikrát do týždňa. Zazvonil mobil. Zdvihol.
,,Oci, už si to počul? Alex, ona...“
,,Ja viem,“ skočil jej do reči, opäť sebaistý, s kontrolou nad situáciou, ,,robíme všetko, čo je v našich silách, neboj, nájdeme ju. A teraz musím ísť pracovať. Dávaj na seba pozor.“ Zložil.
Vstal a vyšiel z kancelárie. Keď to videli jeho podriadení, stíchli a nespúšťali z neho oči. Už ho dobre poznali. Čakali.
,,Hajtman a,“ hľadal pohľadom, ,,Lukačovičová, ku mne!“ Policajt vyzeral potešene a ležérne šiel za šéfom, no mladá policajtka, ktorá mala problém s množstvom mlieka zbledla a roztrasene nasledovala svojho kolegu.
Dvere sa za nimi zabuchli.
,,Mám pre vás delikátnu úlohu. Veľmi mi na jej výsledku záleží. Ide o zmiznutie, možno únos, nájdite ju, nech to stojí, čo to stojí. Použite, čo je potrebné. Prípustné sú všetky prostriedky. Informácie sú v tejto zložke. Môžete ísť.“
Lukačovičová prebrala zložku nepozerajúc sa inšpektorovi do očí. V jeho prítomnosti sa cítila neistá, no úplná. V nohavičkách mala mokro. Vzrušoval ju. Ju, 27 ročnú žabu, vzrušoval jemne prešedivený 52 ročný muž, jej šéf, ktorý bol stále v kondícii. A ten jeho hlas! Úlohu splní aj keby... radšej nedokončila myšlienku a vyšla z kancelárie.
Sadla si za svoj stôl a dala sa do čítania.
***
,,Keďže dnes ešte len začíname, použijem lubrukant, aj keď si trochu neposlúchala. Ale to bude naposledy,“ oboznámil ma so svojim postupom On. Počula som, ako niečo vytlačil z tuby a potom... jeho prsty na mojom zadočku... v mojom zadočku. Zaúpela som. ,,Dobré, že? Takto ti poriadne vymastím dierku, ták a je to,“ povedal, ale prst zo zadočku nevytiahol. Práve naopak, pridal k nemu ešte jeden a chodil s nimi dnu a von. Po chvíli mi to začínalo byť príjemné. Cítila som, ako vlhnem, ako sa mi postavili bradavky. Začala som vzdychať.
,,Tak je to správne, len vzdychaj, kobylka. Vidíš, že nie som monštrum, ale učiteľ,“ šepkal mi do ucha, no ja som prestala vnímať jeho hlas a len som stísala kundičku. Dych sa mi začal zrýchľovať, keď v tom prestal. Vytiahol prsty a niečo rozbaľoval. Po chvíli ku mne prišiel a šepol mi: ,,Priprav sa kobylka, začíname s číslom jeden, ktorým je malý análny kolík. Keď ti ho budem zasúvať, zhlboka sa nadýchni, bude to menej bolieť. A ani neskúšaj zovierať ritku...“
Po jeho slovách mi prebehol mráz po chrbte. Ale povedala som si, že doteraz to bolo príjemné, možno to bude príjemné aj teraz. A keď som zacítila tlak na zadočku, zhlboka som sa nadýchla. A hneď na to vykríkla. Síce len slabo, ale bol to výkrik, ktorý bol zdôraznený placnutím po zadku.
,,Čo som ti povedal? Vzdychať môžeš, kričať nie. Ešte raz a bude to 10 rán dútkami. Je ti to jasné?“ kričal. Keď som mu odpovedala, snažila som sa potlačiť vzlyk. Opäť som sa začala báť...
,,Tak si sa konečne prebrala? To ti ale trvalo.“
,,Kde to som a kto ste vy a čo tu robím?“ snažím zistiť aspoň niečo o svojej situácii.
,,Pŕŕŕ, kobylka, neboj sa, všetko sa dozvieš, nemám pred tebou žiadne tajomstvá. Na začiatku ti poviem, že na dlhú dobu som tvoj pán a tak ma budeš aj oslovovať. Meno nie je podstatné. Nachádzaš sa na mojej chate, hlboko v horách severného Slovenska a si mojim hosťom,“ vysvetľoval mi a podľa tónu jeho hlasu som usúdila, že s úsmevom.
,,A na ako dlho som tvojim hosťom?“
,,To záleží len a len na tebe. A vykaj mi. Ešte len začíname, a preto ti to odpustím, ale nabudúce už budeš potrestaná. A nezabúdaj na oslovenie.“
,,Tak potom by som chcela opustiť vaše sídlo, pane, čo najskôr, pokiaľ možno, hneď,“ snažila som sa nahodiť čo najúctivejší tón. V kútiku duše som však vedela, že moja žiadosť nebude vyslyšaná. A mala som pravdu. Odpoveďou mi bol úprimný smiech.
Po chvíli som zacítila, ako ma silné ruky hladia po zadku. Potom sa presunuli na moje nohy a uvoľnili ich. Ruky tiež. Chvíľu som ležala pokojne. Snažila som sa odhadnúť situáciu a zistiť, či by mi bol nejaký útek, či aspoň odpor, platný. Pomaly som pohla rukami. Ticho. Pošúchala som si zápästia. Ticho. Dala som si šatku dole z očí. Tma a ticho. Posadila som sa. Tma a ticho. Postavila som sa a tie silné ruky si ma vyhodili ne plece. Kopala som, mykla som sa, kričala som. Všetko márne. Ruky nepovolili. Niesli ma a boli odolné voči mojím škrabancom. Hodili ma na niečo tvrdé a neforemné. Hneď som sa chcela postaviť, ale nestihla som. Ruky som už mala pripevnené. Tak som aspoň kopala. Sem-tam som aj niečo zasiahla, ale nemalo to žiaden účinok. Nohy boli zomknuté oceľovým chmatom a znehybnené. Svetlo.
Chvíľu trvalo, kým si moje oči privykli. Ale už o pár sekúnd som rozoznávala miestnosť, na ktorú nezabudnem do konca života. V mojom zornom poli sa nachádzal stôl s rôznymi nástrojmi, väčšinou z čiernej kože. Na stene viseli rôzne biče a plácačky. Vedela som, že som v srabe, ale že až v takom... Chcelo sa mi plakať. V tom sa zas ozval On.
,,Taaak, moja malá kobylka, predstavujem ti tvoju komnatu. Tu budeš počas svojho pobytu bývať. Spať budeš v takej polohe, v akej si zaslúžiš, takže ti odporúčam, aby si poslúchala. Pýtala si sa na dĺžku pobytu. Počkaj, z tvojej polohy to nevidíš...“ prerušil svoj monológ a niečo ťahal po dlážke. To niečo bol stôl, teda stolisko, na ktorom bolo veeeľa hrôzunaháňajúcich predmetov. Pokračoval: ,,Môžeš si o sebe právom myslieť, že si výnimočná, pretože naozaj si. Vybral som si ťa a dostane sa ti mojej starostlivosti rovnako ako dvadsiatke dievčat pred tebou a osemdesiatka dievčat na ňu ešte len čaká. Len stovke som sa rozhodol venovať svoje umenie,“ nadýchol sa a na chvíľu sa zamyslel. Potom sa usmial a už veselšie pokračoval: ,,Žiadala si o odchod už dnes. A, aby si vedela, aký som veľkodušný a, priznajme si, aká si ty hlúpučká, dám ti tú možnosť. Ale najprv si vysvetlíme moje umenie. Venujem sa análom, predovšetkým mladých dievčat, ale nepohŕdam ani mužmi, a učím ich rozkoši. Každý, koho si vyberiem, prejde presne stovkou análnych hračiek. A keď ňou prejde, pustím ho, ale už obohateného a plného poznania. Mnohí sa ku mne pravidelne vracajú. Mnohí sa do mňa zamilovali a túžia po mojich praktikách a spoločnosti, ale ja im odolávam a hovorím, že sú tu ešte mnohí, ktorým musím ukázať pravú podstatu rozkoše. A oni to chápu. A teraz späť k tvojej žiadosti. Toto je posledný stupeň a darček na rozlúčku,“ ukázal na niečo ozrutné, čo vyzeralo ako neskutočne široký, ale nie vysoký kužeľ, dole zúžený a zas rozšírený, ,,a ak chceš, môžem začať s ním a hneď ťa aj pustím. Alebo môžeme ísť pekne postupne. Voľba je len na tebe, ako som už spomenul.“ Ticho. Prišlo mi zle. Ako zhypnotizovaná som sa dívala na kužeľ. A mala som pocit, že som niečo nepochopila, že sa niekde stala chyba, že snívam, alebo že som v kóme. Toto nemôže byť realita.
Snažila som si spomenúť a zistiť, čo sa stalo. Spomínala som si na park. Bol slnečný deň, prázdniny. Ležala som na deke a čítala Sapkowského Zaklínača. V diaľke som počula, ako niekto volá: ,,Citronáda! Domáca citronáda! S mätou a trstinovým cukrom! Len päťdesiat cenov! Kúpte si!“ Hlas sa približoval a potom... tma. Ticho.
,,Nevieš sa rozhodnúť? Ak chceš, môžeš si to vyskúšať a ak sa ti to nebude páčiť, môžeme začať od začiatku. Takže?“
Ešte raz som sa pozrela na kužeľ a už len ten pohľad vo mne vyvolal triašku a paniku. Potichu som odpovedala: ,,Prosím od začiatku, môj pane.“
***
,,Ste neschopní, všetci do jedného! Ako je možné, že spolupracujem s bandou hňupov! Nikto mi nechoďte na oči, kým sa nenaučíte základy policajnej práce!“ kričal vrchný inšpektor zo svojej kancelárie. Namrzene si sadol do kresla a rozhorčene zapol počítač. Miloval svoju prácu, ale svojich podriadených pokladal za neschopných. Keď niečo chcel, musel si to urobiť sám.
Ozvalo sa klopanie: ,,Pane, tu je vaša káva. Dúfam, že už je tam dobrý pomer vody a mlieka. Sľubujem, že nabudúce sa to už nestane,“ povedala mladá policajtka so sklonenou hlavou. Bola tam nová a hneď v prvý deň si na nej svoj hnev vylial sám vrchný inšpektor a to len preto, že mu dala o trochu viac mlieka, ako to mal rád. Odpoveďou jej bolo len zamručanie, a tak rýchlo opustila kanceláriu.
Inšpektor bol tak zaujatí tým, čo našiel, že policajtkin výlev úplne odignoroval. Medzi nezvestnými totiž našiel kamarátku svojej dcéry.
***
,,Začneme teda s výcvikom. Najprv ťa však oboznámim s niekoľkými pravidlami.
1.) Budem používať lubrikačný gél.
2.) Ak budeš neposlušná, pričom za neposlušnosť sa považuje trhanie s putami, stísanie zadočku, nespolupráca, kričanie a podobne, použijem lubrikačný gél s chili alebo wasabi.
3.) Ak ani potom nebude spolupráca dostatočná, nepoužijem lubrikačný gél.
4.) Ak budeš veľmi kričať, niečím ti zapchám ústa. Čo to bude, rozhodnem podľa tvojho správania.
5.) Ak budeš poslušná, budeš spať v posteli nezviazaná. So stupňujúcou sa neposlušnosťou sa bude stupňovať aj tvoje nepohodlie. Nechci vedieť, čo je posledný stupeň.
6.) Tresty ako bičík, či dútky budú za neslušné správanie. Pod týmto termínom sa rozumie zabudnutie oslovenia ,,pane“, tykanie, nadávky a iné urážky mojej osoby. Ak budú tieto problémy pretrvávať, pristúpime k drastickejším metódam.
7.) Tvoj denný režim bude vyzerať nasledovne: Ráno vstaneš o siedmej. Ak budeš zviazaná, prídem ťa rozviazať. Pôjdeš do sprchy a poriadne sa umyješ. Potom pripravíš raňajky a ja ti poviem, ako zješ svoju porciu, ktorú ti tiež určím. Nasledovne bude výučba - 2 análne hračky. Každú ti zasuniem do zadočku 10x. Potom pôjdeš pripraviť obed. Raz do týždňa budeš aj upratovať. Čas sa dozvieš v daný deň. Obed bude prebiehať ako raňajky. Potom bude výučba - 3 análne hračky. Hocikedy môžeš povedať, že chceš skúsiť poslednú hračku a ísť domov. Nasledovne, ak budeš poslušná, budeš mať voľný čas a môžeš si čítať, venovať sa ručným prácam, alebo len sedieť a dávať sa so zbožnou úctou na svojho pána. A potom večera. Keďže dnes je výnimočný deň, začneme hneď s výučbou.“
Počas celého monológu som sa cítila ako v sne. Stále som akosi nerozumela, stále som mala pocit, že sa to netýka mňa, ale niekoho iného, ako keby som sa na všetko dívala z hora. Ale ten jeho hlas ma vrátil do reality. Len vďaka (... alebo kvôli?) nemu som pochopila, že to je realita. Bol taký sebavedomý. Nebol ani hlasný, ani tichý, a príjemne mi vibroval na koži. Dobre, je to pravda, deje sa mi to, uniesli ma a dostala som sa do rúk nejakému fanatikovi. Ale hádam to nebude také zlé, hádam... hádam ma čoskoro nájdu.
***
Inšpektor nemohol odtrhnúť zrak od fotky na monitore. Najlepšia kamarátka jeho dcéry. Bývala u nich minimálne trikrát do týždňa. Zazvonil mobil. Zdvihol.
,,Oci, už si to počul? Alex, ona...“
,,Ja viem,“ skočil jej do reči, opäť sebaistý, s kontrolou nad situáciou, ,,robíme všetko, čo je v našich silách, neboj, nájdeme ju. A teraz musím ísť pracovať. Dávaj na seba pozor.“ Zložil.
Vstal a vyšiel z kancelárie. Keď to videli jeho podriadení, stíchli a nespúšťali z neho oči. Už ho dobre poznali. Čakali.
,,Hajtman a,“ hľadal pohľadom, ,,Lukačovičová, ku mne!“ Policajt vyzeral potešene a ležérne šiel za šéfom, no mladá policajtka, ktorá mala problém s množstvom mlieka zbledla a roztrasene nasledovala svojho kolegu.
Dvere sa za nimi zabuchli.
,,Mám pre vás delikátnu úlohu. Veľmi mi na jej výsledku záleží. Ide o zmiznutie, možno únos, nájdite ju, nech to stojí, čo to stojí. Použite, čo je potrebné. Prípustné sú všetky prostriedky. Informácie sú v tejto zložke. Môžete ísť.“
Lukačovičová prebrala zložku nepozerajúc sa inšpektorovi do očí. V jeho prítomnosti sa cítila neistá, no úplná. V nohavičkách mala mokro. Vzrušoval ju. Ju, 27 ročnú žabu, vzrušoval jemne prešedivený 52 ročný muž, jej šéf, ktorý bol stále v kondícii. A ten jeho hlas! Úlohu splní aj keby... radšej nedokončila myšlienku a vyšla z kancelárie.
Sadla si za svoj stôl a dala sa do čítania.
***
,,Keďže dnes ešte len začíname, použijem lubrukant, aj keď si trochu neposlúchala. Ale to bude naposledy,“ oboznámil ma so svojim postupom On. Počula som, ako niečo vytlačil z tuby a potom... jeho prsty na mojom zadočku... v mojom zadočku. Zaúpela som. ,,Dobré, že? Takto ti poriadne vymastím dierku, ták a je to,“ povedal, ale prst zo zadočku nevytiahol. Práve naopak, pridal k nemu ešte jeden a chodil s nimi dnu a von. Po chvíli mi to začínalo byť príjemné. Cítila som, ako vlhnem, ako sa mi postavili bradavky. Začala som vzdychať.
,,Tak je to správne, len vzdychaj, kobylka. Vidíš, že nie som monštrum, ale učiteľ,“ šepkal mi do ucha, no ja som prestala vnímať jeho hlas a len som stísala kundičku. Dych sa mi začal zrýchľovať, keď v tom prestal. Vytiahol prsty a niečo rozbaľoval. Po chvíli ku mne prišiel a šepol mi: ,,Priprav sa kobylka, začíname s číslom jeden, ktorým je malý análny kolík. Keď ti ho budem zasúvať, zhlboka sa nadýchni, bude to menej bolieť. A ani neskúšaj zovierať ritku...“
Po jeho slovách mi prebehol mráz po chrbte. Ale povedala som si, že doteraz to bolo príjemné, možno to bude príjemné aj teraz. A keď som zacítila tlak na zadočku, zhlboka som sa nadýchla. A hneď na to vykríkla. Síce len slabo, ale bol to výkrik, ktorý bol zdôraznený placnutím po zadku.
,,Čo som ti povedal? Vzdychať môžeš, kričať nie. Ešte raz a bude to 10 rán dútkami. Je ti to jasné?“ kričal. Keď som mu odpovedala, snažila som sa potlačiť vzlyk. Opäť som sa začala báť...
