Lebo on..Lebo on sa vzdy objavil, pripomenul, lebo tu vzdy bol, aj ked tu nebol. Vsade s nou, aj ked bol v inom state.
Poznali sa tak, ako sa poznaju ludia, kt spolu dlho funguju. A predsa spolu nefungovali dlho. Poznali sa par rokov pocas, ktorych sa viac nebavili ako bavili.
To, co na nich bolo, ale ine, co ich odlisovalo od inych parov bolo, ze on bol jej Pan a ona jeho sub. Ona ho nikdy pri tych odchodoch, nepoziadala o prepustenie a on ju nikdy neprepustil. Nemusel. Vedel, ze sa vrati. Tak ako vzdy, lebo on. Lebo on jej rozbuchal srdce, ako silna ranna kava, ktora nas postavi na nohy. Rovnako ako ta kava, ale aj on po istom case stracal ucinky az vyprchal. Ona bola prenho tiez duskom kavy, silnym duskom. Casto mu sposobovala vrasky, ale vzdy to s nou skusal znova a znova. Dovod? Neznamy. Diagnoza tiez.
Fascinoval ju pohladom na ds vztah, na to, ze ho zaujima psychicka stranka. Fascinoval ju pohladom, prikazmi, hlasom, rukami, viazanim, trapenim fascinoval ju celym svojim bytim.
Mali vlastnu bublinu, kde platili zakony a pravidla pisane nimi dvomi. Nikto to nemohol pochopit, a oni sa nesnazili to vysvetlovat. Vedeli svoje a hlavne zili svoje, v tomto okamihu v pritomnosti, lebo to bolo to jedine, co s istotou mali. Tuto chvilu.
Sedela mu pri nohach, kym on pracoval. Lezal na jej stehnach, kym ona citala (nahlas) Dostojevskeho.
Co bolo teraz ine? Uz presiel zvycajny cas a predsa su stale spolu, stale nema chut byt nanho zla, stale ma chut plnit jeho prikazy, jeho priania, hocako sialene ci zvratene. Teraz ho ozaj chce, teraz mu ozaj patri kazda bunka tela a kazde zakutie duse, teraz ju prvykrat ovladol celu.
Prestali sa strazit, prestali strazit svoje city, emocie. Ukazali sa vyzleceni z tela, stali tam len ich duse. Nezlakli sa, neustupili. Ostali. Pri kave a jej ucinkoch. V bubline 2+0.
*pripadne chyby opravim, ked bude cas..:D
**ta seriozna poviedka, raz bude...
Poznali sa tak, ako sa poznaju ludia, kt spolu dlho funguju. A predsa spolu nefungovali dlho. Poznali sa par rokov pocas, ktorych sa viac nebavili ako bavili.
To, co na nich bolo, ale ine, co ich odlisovalo od inych parov bolo, ze on bol jej Pan a ona jeho sub. Ona ho nikdy pri tych odchodoch, nepoziadala o prepustenie a on ju nikdy neprepustil. Nemusel. Vedel, ze sa vrati. Tak ako vzdy, lebo on. Lebo on jej rozbuchal srdce, ako silna ranna kava, ktora nas postavi na nohy. Rovnako ako ta kava, ale aj on po istom case stracal ucinky az vyprchal. Ona bola prenho tiez duskom kavy, silnym duskom. Casto mu sposobovala vrasky, ale vzdy to s nou skusal znova a znova. Dovod? Neznamy. Diagnoza tiez.
Fascinoval ju pohladom na ds vztah, na to, ze ho zaujima psychicka stranka. Fascinoval ju pohladom, prikazmi, hlasom, rukami, viazanim, trapenim fascinoval ju celym svojim bytim.
Mali vlastnu bublinu, kde platili zakony a pravidla pisane nimi dvomi. Nikto to nemohol pochopit, a oni sa nesnazili to vysvetlovat. Vedeli svoje a hlavne zili svoje, v tomto okamihu v pritomnosti, lebo to bolo to jedine, co s istotou mali. Tuto chvilu.
Sedela mu pri nohach, kym on pracoval. Lezal na jej stehnach, kym ona citala (nahlas) Dostojevskeho.
Co bolo teraz ine? Uz presiel zvycajny cas a predsa su stale spolu, stale nema chut byt nanho zla, stale ma chut plnit jeho prikazy, jeho priania, hocako sialene ci zvratene. Teraz ho ozaj chce, teraz mu ozaj patri kazda bunka tela a kazde zakutie duse, teraz ju prvykrat ovladol celu.
Prestali sa strazit, prestali strazit svoje city, emocie. Ukazali sa vyzleceni z tela, stali tam len ich duse. Nezlakli sa, neustupili. Ostali. Pri kave a jej ucinkoch. V bubline 2+0.
*pripadne chyby opravim, ked bude cas..:D
**ta seriozna poviedka, raz bude...
