Samozrejme, že mi to nebolo treba vravieť dva krát. Pondelok večer som prišiel znova. Mal som pocit, že chlapci ma už netrpezlivo čakali. „Pozri, čo sme dnes ráno natrhali?“ Marek mi zamával pred nosom zväzkom čerstvej jarnej žihľavy celý natešený. „To bude páliť!“
Ako si vyzliekol tričko, zavelil: „Do hola! Obaja!“ Zmätene som sa na neho pozrel. „Máme také pravidlo: Kto tu chce byť, musí byť holý, aj keď sa bude len pozerať.“ Keď si tu bol prvý krát urobili sme výnimku. Ale ak tu chceš ostať aj dnes, musíš sa vyzliecť. Váhavo som sa začal vyzliekať. Nebol to veru kto vie aký pocit. Za posledné dva roky som sa dosť vytiahol, ale nepribral som zrejme ani gram. Tomáš mal solídne vyrysované tehličky a celkove atletickú postavu. Marek mal obdivuhodne vypracovaný hrudník a ruky, o tehličkách ani nehovorím. „Máš postavu, akú som mal v šestnástich aj ja.“ uškrnul sa Marek, ktorý zjavne spoznal v mojich očiach nespokojnosť s mojou momentálnou postavou.
Marek nasadil Tomášovi hrubý, kožený obojok a tento raz mu spútal ruky tak, že ich mal nad hlavou a musel stáť celý vystretý. Reťaze boli upevnené vo forme kladky nad Tomášovou hlavou. Potom Marek vytiahol od niekiaľ dva štipce a pomaly ich pricvikol Tomášovi na bradavky. Tomáš len mierne prižmúril oči, no nedával na javo, či ho to bolí.
Marek vzal do ruky žihľavu a pomaly jej koncom prešiel Tomášovi od pupku až k hrudníku. Potom sa rozohnal a švihol Tomáša po hrudi. Po prvom švihu prišiel druhý a hneď za ním ďalší a ďalší. Marek Tomáša systematicky bičoval po hrudi a potom prešiel na brucho. Znova a znova ho švihal žihľavou až kým nemal Tomáš celú prednú časť tela červenú. Obdivoval som ho za to, ako hrdinsky to dokáže znášať. Celý čas ani nemukol.
Marek si Tomáša pekne obišiel a začal ho podobne, no o čosi silnejšie bičovať po chrbte. Rany pršali, Tomášov chrbát sa pomaly farbil a Marek sa rozháňal s čoraz väčšou chuťou. Keď sa blížil počet rán k stovke (ja som ich v duchu počítal) Tomáš sa už začal trochu mykať. Mal som pocit, že Mareka to ešte viac posmelilo a šľahal ho ešte viac. Napokon, keď už bol Tomášov chrbát takisto pekne sfarbený, Marek ho začal švihať po stehnách a potom po lýtkach.
Keď svoju prácu dokončil, spokojne si pozeral svoje dielo. Prišiel k Tomášovi, plesol ho po bruchu a potom mu dal kolíky dole z bradaviek. Pomaly ich stláčal prstami, na čo Tomáš len zatínal zuby. Potom mu dal dole reťaze a vzal do ruky remeň. „Dnes si bol dobrý, takže dostaneš len 50 rán.“ uškrnul sa. „Opri sa o stôl!“ prikázal a Tomáš ho ihneď poslúchol. Marek pristúpil k nemu a začal ho rezať tým remeňom. Tomášov zadok, ktorý bol už pomaly jediným bielym miestom na jeho tele hneď začal nadobúdať zdravšiu farbu.
Keď som videl ako mu Marek nakladá a hlavne počul to plieskanie, už som jednoducho nedokázal potlačiť svoje vzrušenie. Marek si to samozrejme všimol a keď uštedril Tomášovi päťdesiatu ranu, kývol na mňa: „A teraz ty.“ „Čože?“ vypleštil som oči. „Dostaneš len polovicu. 25 rán.“ „Ja... radšej nie.“ Marek ku mne podišiel a položil mi ruku na plece. „Pozri. Samozrejme ťa nebudem nútiť, ale vidím, že to chceš. Rád ti dám päť a dvadsať. Nie je to nič strašné. A keď zakričíš stop, tak prestanem. Predpokladám, že zajtra odchádzaš, keďže sa ti končia prázdniny. Kedy zase budeš mať príležitosť dostať takýto výprask? Hm?“ Tomáš sa vystrel, kývol hlavou na stolík a povedal: „No tak poď. Si chlap. To zvládneš.“ Zhlboka som sa nadýchol, vstal, podišiel som k stolíku a oprel som sa oň rukami. Počul som za sebou ako si Marek plesol remeňom do dlane. „Pripravený.“ „Áno.“ odpovedal som rozhodne.
Pár sekúnd bolo ticho a potom plesk, ozvala sa rana, ako výstrel z pušky a môj zadok zaštípal. Plesk, ďalšia rana. A tak prišla tretia a štvrtá. Pri každej rane som trocha nadskočil, ale bolo to viac z toho zvuku, ako z bolesti. Po desiatej rane ma zadok začal celkom kvalitne štípať. Každá rana ma zabolela viac a viac. V duchu som si zaumienil, že ani nemuknem. Zadok ma síce štípal, ale dalo sa to vydržať. Cítil som, že posledných 5 rán Marek pritvrdil. Pri každej z nich som trochu zaskučal, ale vydržal som vo svojej polohe.
Keď padla posledná rana Marek zavelil: „Vztyk!“ Vstal som otočil sa k nemu. On mi podal ruku, poriadne ju stisol a opýtal sa: „Čo povieš?“ „Ďakujem.“ odpovedal som automaticky. „Tak sa mi to páči.“ zavrčal a jednou rukou ma objal.
Potom si sadol do kresla, vyložil si nohy na stolík a kývol hlavou na Tomáša. Ten už bol očividne naučený na tento neverbálny povel, kľakol si k Marekovým nohám a začal mu masírovať a miestami lízať jedno chodidlo. Marek nachvíľu privrel oči a bolo vidno, ako si to užíva. Potom na mňa pozrel a poznamenal: „Môžeš sa pridať, ale samozrejme len ak chceš.“
Inak by som sa zrejme hanbil, ale v tej chvíli mi to prišlo úplne prirodzené. Jednoducho som si kľakol vedľa Tomáša, vzal do rúk druhú Marekovú nohu a začal som mu jemne cmúľať palce. Pár minút sme zostali takto bez slov. Ukradomky som sa občas pozrel na Mareka a videl som len ako priviera oči a je v siedmom nebi. Nemôžem povedať, že by som sa ja cítil horšie. Po hodnej chvíli Marek tleskol rukami a zavelil: „Vztyk!“ Obaja s Tomášom sme vyskočili do pozoru. Marek k nám podišiel, premeral si nás a potom zahlásil: „Pohov!“ Opäť som mal pocit, že ak by som tam nebol, neostala by táto hra len pri bičovaní a lízaní chodidiel. Chlapci si ale isto chceli nechať niečo aj na chvíle, keď budú sami.
Tento krát sme si urobili opekačku. Bol to naozaj skvelý večer a ja som chcel, aby nikdy neskončil. „Chodíte sem s vašimi často?“ spýtal sa Marek. „Približne každý druhý víkend. A v lete tu budem zrejme celé prázdniny.“ „To rád počujem.“ potešil sa Marek. „My väčšinu práce vykonávame z domu, takže väčšinu leta tu budeme tiež. Určite sa niekedy zastav.“ šibalsky na mňa žmurkol a mne až srdce poskočilo.
Nasadám s našimi do auta a snažím sa nemyslieť na to, že zajtra opäť pôjdem do školy. No nevadí. Ešte som sa nikdy tak netešil na letné prázdniny, ako sa budem tešiť teraz.
Ako si vyzliekol tričko, zavelil: „Do hola! Obaja!“ Zmätene som sa na neho pozrel. „Máme také pravidlo: Kto tu chce byť, musí byť holý, aj keď sa bude len pozerať.“ Keď si tu bol prvý krát urobili sme výnimku. Ale ak tu chceš ostať aj dnes, musíš sa vyzliecť. Váhavo som sa začal vyzliekať. Nebol to veru kto vie aký pocit. Za posledné dva roky som sa dosť vytiahol, ale nepribral som zrejme ani gram. Tomáš mal solídne vyrysované tehličky a celkove atletickú postavu. Marek mal obdivuhodne vypracovaný hrudník a ruky, o tehličkách ani nehovorím. „Máš postavu, akú som mal v šestnástich aj ja.“ uškrnul sa Marek, ktorý zjavne spoznal v mojich očiach nespokojnosť s mojou momentálnou postavou.
Marek nasadil Tomášovi hrubý, kožený obojok a tento raz mu spútal ruky tak, že ich mal nad hlavou a musel stáť celý vystretý. Reťaze boli upevnené vo forme kladky nad Tomášovou hlavou. Potom Marek vytiahol od niekiaľ dva štipce a pomaly ich pricvikol Tomášovi na bradavky. Tomáš len mierne prižmúril oči, no nedával na javo, či ho to bolí.
Marek vzal do ruky žihľavu a pomaly jej koncom prešiel Tomášovi od pupku až k hrudníku. Potom sa rozohnal a švihol Tomáša po hrudi. Po prvom švihu prišiel druhý a hneď za ním ďalší a ďalší. Marek Tomáša systematicky bičoval po hrudi a potom prešiel na brucho. Znova a znova ho švihal žihľavou až kým nemal Tomáš celú prednú časť tela červenú. Obdivoval som ho za to, ako hrdinsky to dokáže znášať. Celý čas ani nemukol.
Marek si Tomáša pekne obišiel a začal ho podobne, no o čosi silnejšie bičovať po chrbte. Rany pršali, Tomášov chrbát sa pomaly farbil a Marek sa rozháňal s čoraz väčšou chuťou. Keď sa blížil počet rán k stovke (ja som ich v duchu počítal) Tomáš sa už začal trochu mykať. Mal som pocit, že Mareka to ešte viac posmelilo a šľahal ho ešte viac. Napokon, keď už bol Tomášov chrbát takisto pekne sfarbený, Marek ho začal švihať po stehnách a potom po lýtkach.
Keď svoju prácu dokončil, spokojne si pozeral svoje dielo. Prišiel k Tomášovi, plesol ho po bruchu a potom mu dal kolíky dole z bradaviek. Pomaly ich stláčal prstami, na čo Tomáš len zatínal zuby. Potom mu dal dole reťaze a vzal do ruky remeň. „Dnes si bol dobrý, takže dostaneš len 50 rán.“ uškrnul sa. „Opri sa o stôl!“ prikázal a Tomáš ho ihneď poslúchol. Marek pristúpil k nemu a začal ho rezať tým remeňom. Tomášov zadok, ktorý bol už pomaly jediným bielym miestom na jeho tele hneď začal nadobúdať zdravšiu farbu.
Keď som videl ako mu Marek nakladá a hlavne počul to plieskanie, už som jednoducho nedokázal potlačiť svoje vzrušenie. Marek si to samozrejme všimol a keď uštedril Tomášovi päťdesiatu ranu, kývol na mňa: „A teraz ty.“ „Čože?“ vypleštil som oči. „Dostaneš len polovicu. 25 rán.“ „Ja... radšej nie.“ Marek ku mne podišiel a položil mi ruku na plece. „Pozri. Samozrejme ťa nebudem nútiť, ale vidím, že to chceš. Rád ti dám päť a dvadsať. Nie je to nič strašné. A keď zakričíš stop, tak prestanem. Predpokladám, že zajtra odchádzaš, keďže sa ti končia prázdniny. Kedy zase budeš mať príležitosť dostať takýto výprask? Hm?“ Tomáš sa vystrel, kývol hlavou na stolík a povedal: „No tak poď. Si chlap. To zvládneš.“ Zhlboka som sa nadýchol, vstal, podišiel som k stolíku a oprel som sa oň rukami. Počul som za sebou ako si Marek plesol remeňom do dlane. „Pripravený.“ „Áno.“ odpovedal som rozhodne.
Pár sekúnd bolo ticho a potom plesk, ozvala sa rana, ako výstrel z pušky a môj zadok zaštípal. Plesk, ďalšia rana. A tak prišla tretia a štvrtá. Pri každej rane som trocha nadskočil, ale bolo to viac z toho zvuku, ako z bolesti. Po desiatej rane ma zadok začal celkom kvalitne štípať. Každá rana ma zabolela viac a viac. V duchu som si zaumienil, že ani nemuknem. Zadok ma síce štípal, ale dalo sa to vydržať. Cítil som, že posledných 5 rán Marek pritvrdil. Pri každej z nich som trochu zaskučal, ale vydržal som vo svojej polohe.
Keď padla posledná rana Marek zavelil: „Vztyk!“ Vstal som otočil sa k nemu. On mi podal ruku, poriadne ju stisol a opýtal sa: „Čo povieš?“ „Ďakujem.“ odpovedal som automaticky. „Tak sa mi to páči.“ zavrčal a jednou rukou ma objal.
Potom si sadol do kresla, vyložil si nohy na stolík a kývol hlavou na Tomáša. Ten už bol očividne naučený na tento neverbálny povel, kľakol si k Marekovým nohám a začal mu masírovať a miestami lízať jedno chodidlo. Marek nachvíľu privrel oči a bolo vidno, ako si to užíva. Potom na mňa pozrel a poznamenal: „Môžeš sa pridať, ale samozrejme len ak chceš.“
Inak by som sa zrejme hanbil, ale v tej chvíli mi to prišlo úplne prirodzené. Jednoducho som si kľakol vedľa Tomáša, vzal do rúk druhú Marekovú nohu a začal som mu jemne cmúľať palce. Pár minút sme zostali takto bez slov. Ukradomky som sa občas pozrel na Mareka a videl som len ako priviera oči a je v siedmom nebi. Nemôžem povedať, že by som sa ja cítil horšie. Po hodnej chvíli Marek tleskol rukami a zavelil: „Vztyk!“ Obaja s Tomášom sme vyskočili do pozoru. Marek k nám podišiel, premeral si nás a potom zahlásil: „Pohov!“ Opäť som mal pocit, že ak by som tam nebol, neostala by táto hra len pri bičovaní a lízaní chodidiel. Chlapci si ale isto chceli nechať niečo aj na chvíle, keď budú sami.
Tento krát sme si urobili opekačku. Bol to naozaj skvelý večer a ja som chcel, aby nikdy neskončil. „Chodíte sem s vašimi často?“ spýtal sa Marek. „Približne každý druhý víkend. A v lete tu budem zrejme celé prázdniny.“ „To rád počujem.“ potešil sa Marek. „My väčšinu práce vykonávame z domu, takže väčšinu leta tu budeme tiež. Určite sa niekedy zastav.“ šibalsky na mňa žmurkol a mne až srdce poskočilo.
Nasadám s našimi do auta a snažím sa nemyslieť na to, že zajtra opäť pôjdem do školy. No nevadí. Ešte som sa nikdy tak netešil na letné prázdniny, ako sa budem tešiť teraz.
