Už viem, komu chcem patriť...

Sedím pri telefóne a čakám... Viem, že zazvoní. Zazvoní a ozve sa ON. Neviem definovať, kto to je. Oči mi padnú každú chvíľku na mobil a ja ho priam nútim, aby už zazvonil. Ozve sa moja obľúbená pieseň a mňa ovládne nervozita a vzrušenie. Zrazu strácam odvahu zdvihnúť to. Ale predsa to urobím a vytlačím zo seba priškrtené: „ Prosím?!“ Ešte chvíľu je v slúchadle ticho a potom sa ozve hlas. Jeho hlas... nádherný, sexi, vzrušujúci... „ Zajtra príd !“ povie a ja viem, že poslúchnem.

„Dobre.“ Odpovedám. Telefón mi v ruke onemie. Iba jedna veta a mne ide srdce vyskočiť z hrude. Zajtra sa s ním stretnem, zajtra ho konečne uvidím. Vzápätí ma prepadá panika... Čo si oblečiem? Ako sa namaľujem? Tak veľmi sa mu chcem páčiť. Tak veľa to pre mňa znamená.
Mám problém zaspať. Nechcem si to pripúšťať, sama pred sebou sa tvárim, že o nič nejde.
Ráno vstávam a moja prvá myšlienka patrí jemu. A dnešku. Okamihu, ked zistím, či je ten pravý. Holím si nohy a predstavujem si pri tom, ako sa ich budú dotýkať jeho dlane. Obliekam sa, ale myslím na to, ako zo mňa tie šaty stiahne. Každý ťah štetcom na mojej tvári je len pre neho. Streknem na seba pár kvapiek parfému, lebo viem, že ma bude voňať. Urobí to skôr, než ma ochutná...
Vo vlaku zhlboka dýcham, aby som sa ukľudnila. Pri vystupovaní ma chytá neovládnuteľná nervozita. S veľkou dávkou nervozity sa obzerám po stanici, či ho zbadám. Zacítim niekoho pohľad. Otočím sa a zbadám ho ležerne opretého o stĺp. Chcem sa dívať, chcem si navždy zapísať do pamäte jeho výraz... a predsa nemôžem... Klopím oči pod jeho pohľadom. Podídem k nemu a on sa na mňa usmeje. „No ahoj! „ povie. Ticho šepnem: „Dobrý deň, Pane...“ „ Pod !“ ohlási ma a odchádza. Ani na okamih nezaváha, že za ním budem poslušne cupitať. Sadám si vedľa neho do auta a dívam sa pred seba. Ticho v aute sa dá pomaly krájať. „ Nervózna? „ spýta sa ma. A ja len prikývnem a prepletám prsty. Pripadá mi, že si moju nervozitu vychutnáva. Zastavuje pred podnikom a vystupujeme. V duchu si vydýchnem, že dostanem čas, aby som si zvykla na jeho prítomnosť. Pri káve plynú minúty a ja sa cítim čoraz príjemnejšie. Prejdem do tykania a ani si to neuvedomím. Spoznávam príjemného muža, jeho spoločenskú stránku a ani mi nepríde, že by vedel byť aj prísny. Nechcem odtiaľ odísť a predsa to veľmi chcem. Čakám, kedy sa rozhodne, že konverzácie stačilo. Káva je už studená, ked pozrie na hodinky a povie, že už je čas. Neviem, na čo. Chce ma poslať domov? Nepáčim sa mu? Opäť ma chytá nervozita.
„ Pod na chvíľu ku mne hore.“ povie mi pri aute. Tak som čakala na tie slová. Cestou po schodoch ešte žartuje, ale za dverami padá maska dole a tón v jeho hlase sa odrazu mení. Sadne si na posteľ a povie „ Vieš ako si mala prísť?“ Odpovedám: „Bez nohavičiek.“ „ Tak ukáž, ako si splnila príkaz, stiahni si rifle !“ Postavím sa a pomaly si rozopnem opasok. Stiahnem si ich pod zadok a čakám. Díva sa na mňa, hodnotí ma. „Dobre.“ :je spokojný a moje srdce bláznivo tlčie od radosti. „Otoč sa a opri sa rukami o posteľ!“ Splním jeho príkaz. Cítim, ako sa postaví za mňa. Rukami mi prebehne po zadku. Jemne... Stiahne mi nižšie nohavice. „Kto ti povolil tykanie?“ pýta sa a ja počujem, ako si vyťahuje opasok z nohavíc. Chytá ma panika. „Prepáčte Pane, som veľmi nervózna...“ „Prepáčte? To nestačí... Koľko si ochotná za to zniesť remeňom na zadok?“ spýta sa ma. „Ani jednu , Pane... Nemám rada bitku !“ odpovedám, ale začínam tušiť, že tento krát sa jej nevyhnem. „Nepýtam sa, čo nemáš rád ! Dostaneš tridsať rán a pekne sa podakuješ !“ „ Do očí sa mi tisnú slzy. „Áno, Pane...“ šepnem. A vzápätí sa vzduchom ozve švihnutie a mne pristane na zadku prvá rana., vzápätí druhá, tretia... Cítim, ako mi začína zadok horieť a mám pocit, že už viac neznesiem. Chvíľu zaváha a potom ešte dve pridá. Čakám dalšie rany, ale on si to vychutnáva. Vie o mojom strachu, vie, že som nikdy nedostala ani ranu. Ked mám pocit, že je to už neznesiteľné, prejde mi jemne rukou po zadku. Tak jemnúčko ma pohladí, že to takmer necítim. Prechádza mi prstami po bokoch, skusmo mi stisne polky. Tie dotyky sú tak úžasné, že si priam pýtam dalšie rany, len aby za nimi nasledovali tie dotyky... Cítim, že začínam vlhnúť. Nechcem, aby to zistil. Tak dúfam, že sa mi to podarí utajiť...Rany opäť pribúdajú a ja zabúdam počítať. Všetky sa mi zlievajú do jednej. Zadržiavam dych a čakám na prestávku medzi nimi. Tak napäto očakávam bolesť z nich, že ani nezbadám, kedy prestanú. Zacítim jeho prsty medzi nohami. „Si vlhká !“ skonštatuje spokojne. Nakloní sa ku mne, odhrnie mi vlasy a spýta sa: „Prečo si vlhká?“ „Neviem, Pane...odpovedám. Nemôžem mu povedať, že sa z jeho rúk idem zblázniť, že jeho tichý hlas ma privádza do vytŕženia. Vystrkujem zadok voči jeho pohladeniam a želám si, aby nikdy neskončil. Ako môže byť niekto taký tvrdý a zároveň taký nežný?!
Ozve sa posledné švihnutie, posledný raz mnou prejde bolesť a mnou prechádzajú zmiešané pocity. Mám mokré stehná, ovláda ma hanba z toho, že sa mi to páčilo, že som mu neverila, ked mi to vravel. Neviem, ako sa mu ešte pozriem do očí. Moja hrdosť je už daleko. Cítim iba pokoru voči mužovi, ktorý si ma takto podmanil. A bezhraničné vzrušenie.
Sadá si na posteľ. Díva sa na mňa, odhaduje v mojej tvári moje pocity. Je také ťažké sa v ňom vyznať. Nezachveje sa mu hlas, ked mi prikáže: „Vyzleč si rifle a pod sem!“ Zaváham, ale poslúchnem. „Kľakni si!“ Jeho prsty mi prejdú po vlasoch, po líci. Nedokážem sa naňho pozrieť. Aj tak viem, že mi vidí až na dno duše. „Už vieš, komu patríš? Už vieš, kto je tvoj pán?“ „Áno, Pane.“ „Komu patríš?“ „Vám, Pane, iba vám.“: odpovedám so sklopeným pohľadom. „Vieš, čo robí subinka svojmu pánovi?“ Neviem mu odpovedať. „Vyzuj ma !“ Poslúchnem. Rozviažem šnúrky, vyzujem mu topánky, stiahnem ponožky. „Pobozkaj nohy svojho Pána !“ Pozriem sa mu do očí a pokorne sa skloním k jeho nohám. Jemne po nich prechádzam jazykom a perami. A spôsobuje mi to radosť. „Si ochotná vydržať dalších 20 rán, aby si za odmenu mohla ochutnať svojho Pána?“ spýta sa. V hlave sa mi rozozvučia poplašné zvony. Zadok mi ešte stále horí. Neverím, že by som ešte vydržala čo i len jednu ranu. A predsa odpovedám: „Áno, Pane, som.“ Už som pripravená vystrčiť môj rozpálený zadok voči jeho remeňu. Chvíľu premýšľa a potom sa postaví. Rozopne si opasok, potom zips a povie: „Dobre, teda ho ochutnaj!“ Pochytí ma bláznivá radosť. Chytím ho do ruky, stiahnem predkožku a jemne oblížem žalud. Nechám si rozplynúť na jazyku chuť jeho šťavy. Prejdem mu špičkou jazyka po žile vydúvajucej sa po dĺžke. Páči sa mi jeho tlmený vzdych, ktorý mu ujde. Potom pootvorím ústa a objímem ho perami. Prisajem sa a počúvam jeho zrýchlený dych. Chcem mu vrátiť všetkú rozkoš, ktorú spôsobil on mne. Vychutnávam si, ako tvrdne stále viac po každom zasunutí do mojich úst. Prejdem si s ním po perách. Zostane mi tam vlhká stopa. Ked zacítim, že je pred vrcholom, na chvíľu prestanem. Chcem predĺžiť ten okamih. Zadržiava dych. A predsa necháva všetko na mňa. Odhrnie mi vlasy a díva sa na to, ako ho moje pery obímajú. Zasúvam si ho do úst čoraz rýchlejšie. Sajem jeho šťavy a cítim, ako pulzuje. A vtedy to zacítim. Napne sa a moje ústa zaleje jeho horúce semeno. Nepúšťam ho von, kým nezlížem poslednú kvapôčku, kým necítim, že mäkne... kým sa jeho dych nevracia do normálu. Nechcem sa ho vzdať, nechcem prísť o jeho chuť v ústach. Moja radosť a vzrušenie dosiahnu vrchol. Nič nie je krajšie, ako potešiť Pána. Zostávam kľačať unavená duševne aj fyzicky. Moje pocity sú vybičované na maximum. Úplne odovzdaná si uvedomím, že už naozaj viem, komu chcem patriť... JEMU...