Princezná Sara 3.
Keď za poslednými kočmi zostala len prázdna, prašná cesta, Tramore sa otočil k Sare: „Pod, pôjdeme dnu.“ Postavila sa, otlačené kolená si oprášila rukou a pomaly vykročila po jeho boku. Rozmýšľala, akú by mala šancu na útek. A či vlastne chce utiecť.
Vošli do vnútra hradu. „Sadni si ku kozubu a tam ma počkaj!“ povedal markíz a ukázal na miestečko pri ohnisku, kde včera spala gazdiná. Sara poslúchla, obzerajúc sa, či ju niekto stráži. Služobníctvo chodilo hore-dole, ale zdalo sa, že si ju nikto nevšíma. Markízov široký chrbát zazrela, keď sa stratil v nízkych dverách v bočnej stene veľkej sály. Pokúsila sa postaviť do prítmia kozubu. Nikto si nič nevšimol. Začala ustupovať povedľa steny, stále sa zdržiavajúc v tieni. Rukami nahmatala drevené dvere. Stisla kľuku a dvere sa otvorili. Obzrela sa okolo seba. Slúžky v prípravovni koketovali s paholkami, hlasno sa smiali a žartovali. Potichučky pootvorila dvere viac a zbadala schodisko vedúce do podzemia. Šuchla sa dovnútra, zatvorila za sebou a ocitla sa v úplnej tme. Vzduch bol vlhký a smrdel stuchlinou. To budú určite hradné pivnice, pomyslela si. Vedela, že takéto pivnice majú aj druhý východ, ktorý sa používal v časoch obliehania hradu, aby sa obyvatelia dostali z obkľúčenia.
Hmatkajúc rukami po stene, pustila sa opatrne dolu schodiskom. Čím hlbšie schádzala, tým bol vzduch chladnejší. Srdce jej prudko bilo a zvažovala, či sa nevrátiť. Zrazu schodisko skončilo. Pred sebou už nenahmatala nič. Hľadala nejaký náznak, kadiaľ sa pustiť. Chvíľu váhala a potom sa rozhodla odbočiť povedľa steny doprava. Keď je to len pivnica, vráti sa dokola späť ku schodisku. Po pár drobných a opatrných krokoch si do niečoho buchla hlavu. Zdvihla ruky, aby zistila, čo to bolo. Na stene bol pripevnený držiak a v ňom zasunutá fakľa a kresadlo. V duchu zajasala od radosti, vytiahla ju a pokúsila sa ju zapáliť. Po pár pokusoch sa fakľa rozhorela sliepňajúcim plamienkom. Sara ju zdvihla vysoko nad hlavu a začala sa obzerať, kde vlastne je. Ako predpokladala, bola v hlavnej pivnici. Obrovská kamenná miestnosť bola plná sudov s obilím, múkou a ďalšími potravinami. Kam až dočiahlo svetlo z fakle, samé zásoby. Teda, hrad by vydržal dlhé obliehanie. Darmo by prišiel jej otec so svojimi žoldniermi, aby ju vyslobodil, obyvateľov hradu by nevyhladovali.
Spomenula si na svoj plán obísť miestnosť dokola. Pomaly sa pohla dopredu, pričom dávala pozor, kadiaľ stúpa. Studené kamene na zemi jej chladili bosé nohy. Už zašla ďaleko od schodiska, lebo aj keď sa obzrela, už ho nevidela. Steny miestnosti opisovali veľký kruh. V tme za niekoľkými súdkami s pivom zazrela dvere. Zapichla fakľu medzi dva z nich a preliezla na druhú stranu k dverám. Drevo na nich bolo mazľavé od vlhkosti. Pokúsila sa ich otvoriť, ale zdalo sa, že už dávno neboli používané. To jej dodalo nádej. Markíz de Tramore bol mocný šľachtic, už dávno sa ho nikto nepokúsil napadnúť. Aj keď v hrade jej otca by takéto dvere udržiavali naolejované, pre prípad nutnosti. Začala sa obzerať, čím by si pomohla. Pritiahla si jeden súdok, sadla si naň a začala do dverí kopať nohami. Celá sa zadýchala a nad hornou perou sa jej napriek chladu objavili kropaje potu. Nevedela, koľko sa takto snažila, keď dvere zrazu zapraskali a poodchýlili sa. Sara zajasala. Zobrala dohorievajúcu fakľu a vykročila do uzučkej chodby za nimi. Kamene na stenách boli vlhké a mali oveľa ostrejšie hrany ako v pivnici. Chodba sa začala zvažovať hlbšie do podzemia. Zazdalo sa jej, že zbadala na konci sliepňajúce svetlo. Zrýchlila chôdzu, mysliac si, e sa blíži k východu z hradu. Zrazu začula hlasy. Mužské hlasy. Už asi zistili, že zmizla a začali ju hľadať. Zahodila fakľu a pustila sa do behu. Na konci chodby, skôr než si uvedomila svoj omyl, vbehla do miestnosti osvetlenej množstvom fakieľ. Uprostred sedeli za veľkým stolom niekoľkí muži, popíjali víno, hrali karty a nahlas sa hádali. Odtiaľto počula tie hlasy, neboli to prenasledovatelia. V ľaku sa poobzerala. Okolo stien bolo viacero ciel, v niektorých boli aj väzni. Naproti chodby, odkiaľ prišla, bolo široké schodište. Vľavo od neho bola ďalšia miestnosť, kde boli v prítmí vidieť povešané rôzne nástroje na mučenie, reťaze a koly.
Muži zostali rovnako zarazení ako Sara. Na chvíľu. Potom začali odtláčať stoličky a vstávajúc ju hypnotizovali pohľadom. Začala si uvedomovať svoju nahotu. Pomaly vykročili k nej, pričom začali vytvárať okolo nej čoraz zovretejší kruh. „Pozriteže, kto to k nám prišiel, stelesnený sen!“ povedal jeden a chlipne sa zaceril. „Odkiaľ si ušla, máš na krku obojok?!“ spýtal sa ďalší. Sara zdesene cúvala. Chcela sa otočiť a utekať naspäť do chodby, no chrbtom narazila na stenu. Ale to sa už po nej načiahlo niekoľko silných svalnatých rúk. Muži ju chytili z každej strany a začali ju ťahať vedľa. Jeden z nich pozažínal fakle v mučiarni. Potom spustil zo stropu reťaze, na konci s okovami. Jeho spoločníci ju pritiahli pod ne a na každú ruku a nohu jej umiestnili jednu okovu. Keď ich mala pripnuté, potočil zatočil kladkou a vytiahol jej hore najprv ruky a potom, na jej zdesenie, aj nohy. Visela vo vzduchu s naširoko roztiahnutými končatinami. Mužom sa naskytol pohľad na jej nechránené lono. Pristúpili bližšie, aby si ju dôkladne poobzerali. S hurónskym rehotom jej jeden z nich uštipol a potiahol klitoris. Sara zvrieskla. „Tu môžeš kričať, koľko chceš, nikto ťa nebude počuť! Ale obzri sa okolo seba , máme tu dosť prostriedkov, ako ťa umlčať, aby si už nikdy nevydala žiaden zvuk!“ zavrčal najväčší z nich. Po tomto upozornení si muži postŕhali kusy oblečenia. „Zober si ju najprv ty, Jack, veď si vyhral v kartách!“ Jack sa nedal dvakrát núkať, chytil Saru za boky a prudko si ju narazil a na svoj veľký tvrdý úd. „Prosím, prosím, nie...prosím, nie...“ opakovala dievčina stále dokola. Jackovi dlho netrvalo a naplnil ju horúcim semenom. Ale nebolo jej súdené si vydýchnuť, lebo keď sa do nej naposledy prirazil, jeho kamaráti ho odtiahli a na jeho miesto sa postavil ďalší. A ďalší. Bola taká plná semena, že jej vytekalo z mušličky von. Tvár mala mokrú od sĺz. Aj muži, ktorí si už užili jej mušličku, neodchádzali preč, stále sa hrubo dotýkali jej tela, drsne mágali jej prsia a povzbudzovali svojich priateľov.
Keď prišiel na rad Oliver, zohol sa, pozrel sa jej medzi nohy a povedal: „Fuj, už je plná, Jack, vytiahni jej vyššie nohy a pripni ich k rukám!“ Jack splnil jeho požiadavku a Oliver pristúpil k Sare, zasunul si úd najprv do mušličky, aby ho zvlhčil a potom sa ním zaprel do konečníka. Sara už nevzlykala, ale nahlas kričala od bolesti. „Pozrite, ako sa jej to páči,“ zasmial sa a zvýšil prudkosť dorážania. Kričala čoraz hlasnejšie. „Chlapi, zapchajte jej ústa, lebo zbuntoší celý hrad!“ Jeden z nich zobral drevený roubík a natlačil jej ho do úst. Ani uvoľnenie v podobe kriku jej nedopriali. Oliver urobil posledný výpad a s tlmeným výdychom do nej pustil dávku svojho semena. Ešte chvíľu zostal zasunutý v jej konečníku a potom sa odtiahol a povedal cez zuby: „Hlupaňa uvrešťaná!“ a dal jej silnú facku.
Keď muži zasýtili prvotný hlad po jej tele, nechali ju tam, naplnenú v oboch dierkach až po okraj, ticho vzlykajúcu a vrátili sa k vínu a kartám. Sara nevedela, koľko tam visela. Chvíľkami strácala vedomie. Keď začala vnímať okolie, zistila, že potrebuje vykonať potrebu. Snažila sa na to nemyslieť, ale voda stekajúca po vlhkej kamennej stene, jej privolávala čoraz nástojčivejšie nutkanie na močenie. Už ju aj začínalo bolieť brucho, ako sa snažila zadržiavať. Hučanie mužov pri kartách pomaly tíchlo. Začula, ako sa tlmene dohovárajú. Potom sa ozval hrmot odsúvaných stoličiek a opäť prišli za ňou. Jack spustil reťaze nižšie a odpojil jej nohy od rúk. Prudko dopadla nohami na zem a za ruky zostala visieť. Ale tento náhly pohyb mal za následok, že jej telo zlyhalo a po stehnách sa jej pred ich očami spustil pramienok moču. Prvý si to všimol Oskar. „Aha ju, to je ale sviňa!“ vykríkol a ukázal aj ostatným na jej mokré nohy a mláčku pod nimi. Jack mu povedal: „Dones vedro s vodou a opláchneme ju!“ Oskar odišiel do jednej z prázdnych ciel a priniesol ho. Zahnal sa a vylial vodu na dievča. „Fuj, za toto dostaneš!“ zavrčal Oliver. Podišiel k stene, zvesil veľký kožený bič a skusmo sa ním zahnal vo vzduchu. Potom sa postavil za Saru a rukou jej pleskol po zadku. „Uvidíme, koľko znesie tá tvoja zadnička!“ povedal a hrubo jej stisol obe polky. Potom, ako keby si to rozmyslel, jemne jej po nich prebehol dlaňou, poodstúpil, chvíľku zaváhal a zahnal sa. Zapletené remence biča jej nechali na zadku krvavý pás. „Pane Bože, tá má ale jemnú kožu,“ vzdychol Jack, „ zjemni to trochu, lebo to neprežije!“ Oliver poslúchol a ďalšie rany dopadajúce na jej chrbát a zadok boli slabšie. V zápale bičovania si nevšimli prichádzajúcu slúžku. Niesla im neskorý obed. Žena zastala pod schodišťom a nazrela do miestnosti, mysliac si, že mučia nejakého väzňa. A vzápätí zvrieskla: „Niee!!!“ S očami naširoko roztvorenými od zdesenia sa rozbehla k Oliverovi a pokúsila sa mu vytrhnúť bič. „To nesmiete, je pánova!“ kričala na nich. Oliver ju však len odsotil a pokračoval. Muži jej krik nevnímali, dívali sa len na Sarin purpurový zadok a hompáľajúce sa prsia. Slúžka vyskočila a rozbehla sa hore schodišťom. S krikom otvorila horné dvere, vybehla na nádvorie a utekala za gazdinou. „Našla som ju! Našla som ju! Je dole v podzemí, majú ju chlapi z väznice a práve ju bičujú!“ Okamžite sa strhla mela. Paholkovia aj slúžky utekali do mučiarne, aby zastavili bičovanie a gazdiná sa rozbehla za markízom do jeho izieb. Už pred pár hodinami, keď prehľadali hrad a jeho okolie a nikde Saru nenašli, zavrel sa tam a dal si priniesť víno. A pil. Vtrhla dovnútra bez zaklopania a jedným dychom zo seba vysypala: „Máme ju, pane, je vo väznici!“ Tramore na ňu pozrel, akoby jej zle rozumel, ale potom vyskočil na nohy a rozbehol sa von. Keď prišiel ku schodisku vedúcemu do mučiarne služobníctvo sa začalo rozostupovať. Naskytol sa mu hrozný pohľad. Sara, visiac za ruky, mala celý chrbát, zadok a prsia posiate červenými pásmi spôsobenými bičovaním. Podišiel bližšie. Prebehol zrakom po celom jej tele. Neunikol mu pramienok semena vytekajúci spomedzi jej nôh. Tvár sa mu začala sťahovať do grimasy spôsobenej obrovským hnevom. Opodiaľ stáli muži, čo jej to spôsobili. Oliver mal ešte stále v ruke bič. Pod markízovým vražedným pohľadom ho vypustil z trasúcej sa ruky. V tom tichu podišiel k Sare. Obzrel sa ponad plece a pomedzi zuby priškrteným hlasom vyštekol: „Zveste ju!“ Sluha povolil reťaze a ona mu spadla do náručia. Jeho bielu košeľu okamžite sfarbila krv. „Zavrite ich!“ rozkázal a ani sa nepozrel na previnilcov.
So Sarou v náručí vykročil pomedzi stíchnuté služobníctvo hore schodami
Keď za poslednými kočmi zostala len prázdna, prašná cesta, Tramore sa otočil k Sare: „Pod, pôjdeme dnu.“ Postavila sa, otlačené kolená si oprášila rukou a pomaly vykročila po jeho boku. Rozmýšľala, akú by mala šancu na útek. A či vlastne chce utiecť.
Vošli do vnútra hradu. „Sadni si ku kozubu a tam ma počkaj!“ povedal markíz a ukázal na miestečko pri ohnisku, kde včera spala gazdiná. Sara poslúchla, obzerajúc sa, či ju niekto stráži. Služobníctvo chodilo hore-dole, ale zdalo sa, že si ju nikto nevšíma. Markízov široký chrbát zazrela, keď sa stratil v nízkych dverách v bočnej stene veľkej sály. Pokúsila sa postaviť do prítmia kozubu. Nikto si nič nevšimol. Začala ustupovať povedľa steny, stále sa zdržiavajúc v tieni. Rukami nahmatala drevené dvere. Stisla kľuku a dvere sa otvorili. Obzrela sa okolo seba. Slúžky v prípravovni koketovali s paholkami, hlasno sa smiali a žartovali. Potichučky pootvorila dvere viac a zbadala schodisko vedúce do podzemia. Šuchla sa dovnútra, zatvorila za sebou a ocitla sa v úplnej tme. Vzduch bol vlhký a smrdel stuchlinou. To budú určite hradné pivnice, pomyslela si. Vedela, že takéto pivnice majú aj druhý východ, ktorý sa používal v časoch obliehania hradu, aby sa obyvatelia dostali z obkľúčenia.
Hmatkajúc rukami po stene, pustila sa opatrne dolu schodiskom. Čím hlbšie schádzala, tým bol vzduch chladnejší. Srdce jej prudko bilo a zvažovala, či sa nevrátiť. Zrazu schodisko skončilo. Pred sebou už nenahmatala nič. Hľadala nejaký náznak, kadiaľ sa pustiť. Chvíľu váhala a potom sa rozhodla odbočiť povedľa steny doprava. Keď je to len pivnica, vráti sa dokola späť ku schodisku. Po pár drobných a opatrných krokoch si do niečoho buchla hlavu. Zdvihla ruky, aby zistila, čo to bolo. Na stene bol pripevnený držiak a v ňom zasunutá fakľa a kresadlo. V duchu zajasala od radosti, vytiahla ju a pokúsila sa ju zapáliť. Po pár pokusoch sa fakľa rozhorela sliepňajúcim plamienkom. Sara ju zdvihla vysoko nad hlavu a začala sa obzerať, kde vlastne je. Ako predpokladala, bola v hlavnej pivnici. Obrovská kamenná miestnosť bola plná sudov s obilím, múkou a ďalšími potravinami. Kam až dočiahlo svetlo z fakle, samé zásoby. Teda, hrad by vydržal dlhé obliehanie. Darmo by prišiel jej otec so svojimi žoldniermi, aby ju vyslobodil, obyvateľov hradu by nevyhladovali.
Spomenula si na svoj plán obísť miestnosť dokola. Pomaly sa pohla dopredu, pričom dávala pozor, kadiaľ stúpa. Studené kamene na zemi jej chladili bosé nohy. Už zašla ďaleko od schodiska, lebo aj keď sa obzrela, už ho nevidela. Steny miestnosti opisovali veľký kruh. V tme za niekoľkými súdkami s pivom zazrela dvere. Zapichla fakľu medzi dva z nich a preliezla na druhú stranu k dverám. Drevo na nich bolo mazľavé od vlhkosti. Pokúsila sa ich otvoriť, ale zdalo sa, že už dávno neboli používané. To jej dodalo nádej. Markíz de Tramore bol mocný šľachtic, už dávno sa ho nikto nepokúsil napadnúť. Aj keď v hrade jej otca by takéto dvere udržiavali naolejované, pre prípad nutnosti. Začala sa obzerať, čím by si pomohla. Pritiahla si jeden súdok, sadla si naň a začala do dverí kopať nohami. Celá sa zadýchala a nad hornou perou sa jej napriek chladu objavili kropaje potu. Nevedela, koľko sa takto snažila, keď dvere zrazu zapraskali a poodchýlili sa. Sara zajasala. Zobrala dohorievajúcu fakľu a vykročila do uzučkej chodby za nimi. Kamene na stenách boli vlhké a mali oveľa ostrejšie hrany ako v pivnici. Chodba sa začala zvažovať hlbšie do podzemia. Zazdalo sa jej, že zbadala na konci sliepňajúce svetlo. Zrýchlila chôdzu, mysliac si, e sa blíži k východu z hradu. Zrazu začula hlasy. Mužské hlasy. Už asi zistili, že zmizla a začali ju hľadať. Zahodila fakľu a pustila sa do behu. Na konci chodby, skôr než si uvedomila svoj omyl, vbehla do miestnosti osvetlenej množstvom fakieľ. Uprostred sedeli za veľkým stolom niekoľkí muži, popíjali víno, hrali karty a nahlas sa hádali. Odtiaľto počula tie hlasy, neboli to prenasledovatelia. V ľaku sa poobzerala. Okolo stien bolo viacero ciel, v niektorých boli aj väzni. Naproti chodby, odkiaľ prišla, bolo široké schodište. Vľavo od neho bola ďalšia miestnosť, kde boli v prítmí vidieť povešané rôzne nástroje na mučenie, reťaze a koly.
Muži zostali rovnako zarazení ako Sara. Na chvíľu. Potom začali odtláčať stoličky a vstávajúc ju hypnotizovali pohľadom. Začala si uvedomovať svoju nahotu. Pomaly vykročili k nej, pričom začali vytvárať okolo nej čoraz zovretejší kruh. „Pozriteže, kto to k nám prišiel, stelesnený sen!“ povedal jeden a chlipne sa zaceril. „Odkiaľ si ušla, máš na krku obojok?!“ spýtal sa ďalší. Sara zdesene cúvala. Chcela sa otočiť a utekať naspäť do chodby, no chrbtom narazila na stenu. Ale to sa už po nej načiahlo niekoľko silných svalnatých rúk. Muži ju chytili z každej strany a začali ju ťahať vedľa. Jeden z nich pozažínal fakle v mučiarni. Potom spustil zo stropu reťaze, na konci s okovami. Jeho spoločníci ju pritiahli pod ne a na každú ruku a nohu jej umiestnili jednu okovu. Keď ich mala pripnuté, potočil zatočil kladkou a vytiahol jej hore najprv ruky a potom, na jej zdesenie, aj nohy. Visela vo vzduchu s naširoko roztiahnutými končatinami. Mužom sa naskytol pohľad na jej nechránené lono. Pristúpili bližšie, aby si ju dôkladne poobzerali. S hurónskym rehotom jej jeden z nich uštipol a potiahol klitoris. Sara zvrieskla. „Tu môžeš kričať, koľko chceš, nikto ťa nebude počuť! Ale obzri sa okolo seba , máme tu dosť prostriedkov, ako ťa umlčať, aby si už nikdy nevydala žiaden zvuk!“ zavrčal najväčší z nich. Po tomto upozornení si muži postŕhali kusy oblečenia. „Zober si ju najprv ty, Jack, veď si vyhral v kartách!“ Jack sa nedal dvakrát núkať, chytil Saru za boky a prudko si ju narazil a na svoj veľký tvrdý úd. „Prosím, prosím, nie...prosím, nie...“ opakovala dievčina stále dokola. Jackovi dlho netrvalo a naplnil ju horúcim semenom. Ale nebolo jej súdené si vydýchnuť, lebo keď sa do nej naposledy prirazil, jeho kamaráti ho odtiahli a na jeho miesto sa postavil ďalší. A ďalší. Bola taká plná semena, že jej vytekalo z mušličky von. Tvár mala mokrú od sĺz. Aj muži, ktorí si už užili jej mušličku, neodchádzali preč, stále sa hrubo dotýkali jej tela, drsne mágali jej prsia a povzbudzovali svojich priateľov.
Keď prišiel na rad Oliver, zohol sa, pozrel sa jej medzi nohy a povedal: „Fuj, už je plná, Jack, vytiahni jej vyššie nohy a pripni ich k rukám!“ Jack splnil jeho požiadavku a Oliver pristúpil k Sare, zasunul si úd najprv do mušličky, aby ho zvlhčil a potom sa ním zaprel do konečníka. Sara už nevzlykala, ale nahlas kričala od bolesti. „Pozrite, ako sa jej to páči,“ zasmial sa a zvýšil prudkosť dorážania. Kričala čoraz hlasnejšie. „Chlapi, zapchajte jej ústa, lebo zbuntoší celý hrad!“ Jeden z nich zobral drevený roubík a natlačil jej ho do úst. Ani uvoľnenie v podobe kriku jej nedopriali. Oliver urobil posledný výpad a s tlmeným výdychom do nej pustil dávku svojho semena. Ešte chvíľu zostal zasunutý v jej konečníku a potom sa odtiahol a povedal cez zuby: „Hlupaňa uvrešťaná!“ a dal jej silnú facku.
Keď muži zasýtili prvotný hlad po jej tele, nechali ju tam, naplnenú v oboch dierkach až po okraj, ticho vzlykajúcu a vrátili sa k vínu a kartám. Sara nevedela, koľko tam visela. Chvíľkami strácala vedomie. Keď začala vnímať okolie, zistila, že potrebuje vykonať potrebu. Snažila sa na to nemyslieť, ale voda stekajúca po vlhkej kamennej stene, jej privolávala čoraz nástojčivejšie nutkanie na močenie. Už ju aj začínalo bolieť brucho, ako sa snažila zadržiavať. Hučanie mužov pri kartách pomaly tíchlo. Začula, ako sa tlmene dohovárajú. Potom sa ozval hrmot odsúvaných stoličiek a opäť prišli za ňou. Jack spustil reťaze nižšie a odpojil jej nohy od rúk. Prudko dopadla nohami na zem a za ruky zostala visieť. Ale tento náhly pohyb mal za následok, že jej telo zlyhalo a po stehnách sa jej pred ich očami spustil pramienok moču. Prvý si to všimol Oskar. „Aha ju, to je ale sviňa!“ vykríkol a ukázal aj ostatným na jej mokré nohy a mláčku pod nimi. Jack mu povedal: „Dones vedro s vodou a opláchneme ju!“ Oskar odišiel do jednej z prázdnych ciel a priniesol ho. Zahnal sa a vylial vodu na dievča. „Fuj, za toto dostaneš!“ zavrčal Oliver. Podišiel k stene, zvesil veľký kožený bič a skusmo sa ním zahnal vo vzduchu. Potom sa postavil za Saru a rukou jej pleskol po zadku. „Uvidíme, koľko znesie tá tvoja zadnička!“ povedal a hrubo jej stisol obe polky. Potom, ako keby si to rozmyslel, jemne jej po nich prebehol dlaňou, poodstúpil, chvíľku zaváhal a zahnal sa. Zapletené remence biča jej nechali na zadku krvavý pás. „Pane Bože, tá má ale jemnú kožu,“ vzdychol Jack, „ zjemni to trochu, lebo to neprežije!“ Oliver poslúchol a ďalšie rany dopadajúce na jej chrbát a zadok boli slabšie. V zápale bičovania si nevšimli prichádzajúcu slúžku. Niesla im neskorý obed. Žena zastala pod schodišťom a nazrela do miestnosti, mysliac si, že mučia nejakého väzňa. A vzápätí zvrieskla: „Niee!!!“ S očami naširoko roztvorenými od zdesenia sa rozbehla k Oliverovi a pokúsila sa mu vytrhnúť bič. „To nesmiete, je pánova!“ kričala na nich. Oliver ju však len odsotil a pokračoval. Muži jej krik nevnímali, dívali sa len na Sarin purpurový zadok a hompáľajúce sa prsia. Slúžka vyskočila a rozbehla sa hore schodišťom. S krikom otvorila horné dvere, vybehla na nádvorie a utekala za gazdinou. „Našla som ju! Našla som ju! Je dole v podzemí, majú ju chlapi z väznice a práve ju bičujú!“ Okamžite sa strhla mela. Paholkovia aj slúžky utekali do mučiarne, aby zastavili bičovanie a gazdiná sa rozbehla za markízom do jeho izieb. Už pred pár hodinami, keď prehľadali hrad a jeho okolie a nikde Saru nenašli, zavrel sa tam a dal si priniesť víno. A pil. Vtrhla dovnútra bez zaklopania a jedným dychom zo seba vysypala: „Máme ju, pane, je vo väznici!“ Tramore na ňu pozrel, akoby jej zle rozumel, ale potom vyskočil na nohy a rozbehol sa von. Keď prišiel ku schodisku vedúcemu do mučiarne služobníctvo sa začalo rozostupovať. Naskytol sa mu hrozný pohľad. Sara, visiac za ruky, mala celý chrbát, zadok a prsia posiate červenými pásmi spôsobenými bičovaním. Podišiel bližšie. Prebehol zrakom po celom jej tele. Neunikol mu pramienok semena vytekajúci spomedzi jej nôh. Tvár sa mu začala sťahovať do grimasy spôsobenej obrovským hnevom. Opodiaľ stáli muži, čo jej to spôsobili. Oliver mal ešte stále v ruke bič. Pod markízovým vražedným pohľadom ho vypustil z trasúcej sa ruky. V tom tichu podišiel k Sare. Obzrel sa ponad plece a pomedzi zuby priškrteným hlasom vyštekol: „Zveste ju!“ Sluha povolil reťaze a ona mu spadla do náručia. Jeho bielu košeľu okamžite sfarbila krv. „Zavrite ich!“ rozkázal a ani sa nepozrel na previnilcov.
So Sarou v náručí vykročil pomedzi stíchnuté služobníctvo hore schodami
