Už pár dní cítim, že Pán nie je ok. Aj preto prichádzam na stretko s ním s malou dušičkou. Napätá o to viac, že neviem čo tú jeho nepohodu spôsobilo. Samozrejme, že sa bojím, že som to ja... Že kvôli mne je takýto... Že som niečo zas pokašľala... V poslednom čase všetko o čo sa pokúšam stroskotá, alebo vypáli úplne zle...
Vidím, že sa blíži. Nastúpim k nemu do auta, len odzdraví na moje nesmelé "Ahoj ". Žiadna pusa, tuším aj úsmev chýba...
Ach jaj....čo sa deje???? Je to asi mojou povahou... Príliš veľa špekulujem... Priveľa analyzujem... A možno len mu už nedávam to, čo mal na mne tak rád.... Myšlienky ma zavedú úplne inde... Nevnímam kam ma vezie... Vlastne ani jeho už nie... Prečo to tak je? Prečo neviem vypnúť? Prečo trápim samu seba? Prečo vidím za všetkým to horšie? O čo by bolo všetko ľahšie keby vypnem... Keby si len užívam... Keby ho tak nemilujem...
Zo zamyslenia ma vytrhne až prudšie zabrzdenie. Tuším sme na mieste. Vystúpi a ja ho nasledujem. Na nešťastie zmena prostredia k zmene jeho nálady nevedie.. Mám slzy na krajíčku. Toto nie... Nechcem aby to skončilo... Nechcem prísť o to krásne medzi nami... Nechcem prísť o neho.
"Vyzleč sa" , povie nezúčastnene. Poslúchnem, pomaly sa vyzliekam. Po očku vidím, že ma takmer ani nevníma. Mám chuť to vzdať. Ani neviem ako no ostávam. Ach...kde je ten pohľad v ktorom sa zračila vášeň? Kde sú tie oči, v ktorých som sa strácala? Keď som si aj ja, večne nespokojná pripadala dokonalá pre neho?
" Kľakni si do kúta! " Ako vo sne kráčam kam chce. Kľakám si. Chvíľu dokážem nemyslieť v nádeji, že príde zmena... No keď ma tak nechá pár minút chrbtom otočenú k nemu, bez jeho najmenšieho záujmu o mňa. Chytá ma totálna bezmocnosť, smútok za tým všetkým...za tým úžasným...za tým, čo medzi nami bolo... Za nehou, pozornosťou aj bolesťou čo mi dával...
V tom začujem: "Hlavu na zem a ukáž sa mi!" Srdce mi poskočí v nádeji, že na mňa predsa len dostal chuť. Poslušne sa nastavím ako chcel a čakám, že príde capne ma po zadku a vezme si ma tvrdo tam na zemi. No zase sa nič nedeje. Trošku si upravím polohu, nech nie je tak nepríjemne odhaľujúca. Na to zareaguje : "Kázal som ti, že máš prestať?" Mám chuť na neho kričať...Nekázal...no načo to všetko keď na mňa serieš???? Už sú to mesiace, čo sledujem jeho nezáujem...Je v tom iná žena? Už ma neľúbi? Ako sa mohlo to všetko zmeniť? To je tak skvelý klamár a ja taká slepá a hlúpa?
"OK, postav sa a urob mi večeru!" Kurnik mne sa sníva...už bez emócií nakladám na tanier. Chce, aby som sa s ním najedla, no tak ako už pár týždňov, aj teraz mi smútok a nervozita nedovolia jesť. Vstane a zahlási, že ide do sprchy. Nasledujem ho, kľaknem si ako mám vo zvyku k vani a skloním hlavu. Nechcem , aby videl ten smútok.
"Môžeš ma umyť."
Rada sa ho dotýkam, tak ho pomaly mydlím, no nedokážem si užívať tie dotyky. Opláchne sa, a v uteráku odchádza do spálne.
"Osprchuj sa a príď sa mnou."
Veru sa mi ani moc nechce...Nachádzam ho ležiaceho ona posteli. Nechá ma nech sa o neho postarám. Inokedy by som mala z toho radosť. Dopraje mi ten pocit cítiť ho v sebe a ja celý ten čas myslím na to , že je to náš posledný sex. Kedy to už povie? Že je koniec...
"Urob sa!"
Tak toto už nezvládam.
"Nie." a padám tvárou do perín, zadúšam sa slzami.A nekontrolovateľne zo seba dostávam všetko čo sa toľko hromadilo...
"Bude to OK. Dáme to do poriadku." Sľubuje. Bez nežností, bez objatia...
Bude to OK???
Vidím, že sa blíži. Nastúpim k nemu do auta, len odzdraví na moje nesmelé "Ahoj ". Žiadna pusa, tuším aj úsmev chýba...
Ach jaj....čo sa deje???? Je to asi mojou povahou... Príliš veľa špekulujem... Priveľa analyzujem... A možno len mu už nedávam to, čo mal na mne tak rád.... Myšlienky ma zavedú úplne inde... Nevnímam kam ma vezie... Vlastne ani jeho už nie... Prečo to tak je? Prečo neviem vypnúť? Prečo trápim samu seba? Prečo vidím za všetkým to horšie? O čo by bolo všetko ľahšie keby vypnem... Keby si len užívam... Keby ho tak nemilujem...
Zo zamyslenia ma vytrhne až prudšie zabrzdenie. Tuším sme na mieste. Vystúpi a ja ho nasledujem. Na nešťastie zmena prostredia k zmene jeho nálady nevedie.. Mám slzy na krajíčku. Toto nie... Nechcem aby to skončilo... Nechcem prísť o to krásne medzi nami... Nechcem prísť o neho.
"Vyzleč sa" , povie nezúčastnene. Poslúchnem, pomaly sa vyzliekam. Po očku vidím, že ma takmer ani nevníma. Mám chuť to vzdať. Ani neviem ako no ostávam. Ach...kde je ten pohľad v ktorom sa zračila vášeň? Kde sú tie oči, v ktorých som sa strácala? Keď som si aj ja, večne nespokojná pripadala dokonalá pre neho?
" Kľakni si do kúta! " Ako vo sne kráčam kam chce. Kľakám si. Chvíľu dokážem nemyslieť v nádeji, že príde zmena... No keď ma tak nechá pár minút chrbtom otočenú k nemu, bez jeho najmenšieho záujmu o mňa. Chytá ma totálna bezmocnosť, smútok za tým všetkým...za tým úžasným...za tým, čo medzi nami bolo... Za nehou, pozornosťou aj bolesťou čo mi dával...
V tom začujem: "Hlavu na zem a ukáž sa mi!" Srdce mi poskočí v nádeji, že na mňa predsa len dostal chuť. Poslušne sa nastavím ako chcel a čakám, že príde capne ma po zadku a vezme si ma tvrdo tam na zemi. No zase sa nič nedeje. Trošku si upravím polohu, nech nie je tak nepríjemne odhaľujúca. Na to zareaguje : "Kázal som ti, že máš prestať?" Mám chuť na neho kričať...Nekázal...no načo to všetko keď na mňa serieš???? Už sú to mesiace, čo sledujem jeho nezáujem...Je v tom iná žena? Už ma neľúbi? Ako sa mohlo to všetko zmeniť? To je tak skvelý klamár a ja taká slepá a hlúpa?
"OK, postav sa a urob mi večeru!" Kurnik mne sa sníva...už bez emócií nakladám na tanier. Chce, aby som sa s ním najedla, no tak ako už pár týždňov, aj teraz mi smútok a nervozita nedovolia jesť. Vstane a zahlási, že ide do sprchy. Nasledujem ho, kľaknem si ako mám vo zvyku k vani a skloním hlavu. Nechcem , aby videl ten smútok.
"Môžeš ma umyť."
Rada sa ho dotýkam, tak ho pomaly mydlím, no nedokážem si užívať tie dotyky. Opláchne sa, a v uteráku odchádza do spálne.
"Osprchuj sa a príď sa mnou."
Veru sa mi ani moc nechce...Nachádzam ho ležiaceho ona posteli. Nechá ma nech sa o neho postarám. Inokedy by som mala z toho radosť. Dopraje mi ten pocit cítiť ho v sebe a ja celý ten čas myslím na to , že je to náš posledný sex. Kedy to už povie? Že je koniec...
"Urob sa!"
Tak toto už nezvládam.
"Nie." a padám tvárou do perín, zadúšam sa slzami.A nekontrolovateľne zo seba dostávam všetko čo sa toľko hromadilo...
"Bude to OK. Dáme to do poriadku." Sľubuje. Bez nežností, bez objatia...
Bude to OK???
