Táto poviedka tu už bola, týmto chcem poďakovať kamarátke, ktorá ju zverejnila pod svojim nickom. Teraz ju zverejňujem ako autorka.
Vstane, berie do ruky ružu, čo som vo svojom rozrušení nechala pohodenú na stole. Podíde ku mne bližšie a začne mi prechádzať púčikom po celom tele. Jemne pomaly.......nedokážem udržať stony, čo sa mi derú z úst.
„ Roztiahni nohy,“ pokojne povie a ja to ochotne urobím, pomaly mi prejde po mušličke. Je to takmer nepatrný dotyk, no o to väčšia je odozva môjho tela naň. Pozná si ma dokonale, každý kúsoček môjho tela, vie čo mám rada a čoho sa bojím, to je ten nástroj, ktorým mi skutočne vládne, nie silou.....
Previaže mi oči šatkou a ja od tej chvíle ešte intenzívnejšie vnímam každý dotyk...len tuším, že to čo cítim perami, nie je ružový púčik a lačne otváram ústa...tak veľmi ho chcem, chcem mu oplatiť to, čo mi dovolil prežiť, preto ho láskam perami, jemne sajem, snažím sa, aby sa mu to páčilo. Nevidím, len cítim a počujem jeho vzrušenie. Pevne ma schmatne za vlasy a tlačí ma k sebe, cítim ho až v krku a predsa držím, podvolím sa tlaku jeho ruky. On udáva tempo aj hĺbku a napĺňa mi pusu tou najchutnejšou odmenou pre poslušnú subinku... Pohladí ma po vlasoch a dopraje obom chvíľu oddychu.
Na chvíľu sa vzdiali, čímsi šuchoce a už ma berie za ruku. Stále slepá, len tuším, že ma vedie k posteli. Tu mi káže ľahnúť si na chrbát a roztiahnuť nohy.
„ Ruky za hlavu,“ a už cítim chlad želiezok na nich. O chvíľu sú aj nohy pevne doširoka vyviazané. Ležím slepá, spútaná, vydaná napospas jeho vôli...Takto som si to vždy želala. Skladá mi šatku z očí a ja ostávam v nemom úžase...Naokolo svietia len sviece, chvíľu podľahnem tomu čaru, predsa len, som žena . „Krásne,“ zašepkám a v tom okamihu mi dôjde, čo to pre mňa znamená. Šklbnem putami.
„Neboj“, zašepká. Vie, aký mám strach z vosku a tiež vie, že je to on, kto ma dokáže posúvať ďalej a prekonávať samu seba. .....pre neho, pre seba.. ..nie preto, že musím, preto že chcem.
Prvé kvapky dopadnú na moje prsia. Kvapká opatrne, zvysoka, pridáva po kvapkách. Snažím sa byť potichu, no je to silnejšie ako ja. Kňučím a snažím sa v rámci mojich obmedzených možností uhýňať tomu horúcemu trápeniu. Márny boj...Pokojne pomaly prechádza sviečkou nad mojím telom. Sleduje môj boj aj to ako sa snažím ovládať.
„Auu..,“ vykríknem, to mi už vosk kvapká medzi roztiahnuté nohy. Cítim ako ma páli na mušličke a priznávam, napriek bolesti a strachu, som vzrušená. Už nevydržím a kričím, keď mi vosk steká po jemnej koži.
„Prosím pane, už dosť“
„Pšššt...vydrž. Už len pár kvapiek.“
Tieto slová ma zmobilizujú. Ozaj sa snažím vydržať. Sústredím sa na neho, na to, že mu verím a posledné kvapky prijímam s pohľadom upretým na neho.
„Šikovná,“ zaznie a ja si vydýchnem. Odpúta ma, pritúli si ma, a ja oddychujem v jeho náručí.
Capne ma po zadku a zavelí : „ Daj sa na štyri a vystrč zadok!“ Na moje zdesenie pokračuje v trápení na miestach , ktoré boli doteraz pred voskom v bezpečí. Vykríknem a šklbnem sebou. Síce je opäť opatrný, no zadok je ešte po výprasku citlivý a tiež v tejto polohe nemám sviečku aspoň očami pod kontrolou.
„Už mám dosť toho tvojho kňučania,“ povie a opäť berie do rúk ružu. Jemne mi ňou prejde cez zadok až ku krku a podáva mi ju pred ústa.
„Drž a daj na ňu pozor, nie že ti vypadne...bo uvidíš, čo s tebou narobím!“
A tak držím. Zvieram stonku perami, kontrolujem sa...Len čo zmôže subka, ktorej pán má chuť trestať? Vosk steká medzi polky a ja nevydržím vyskočím a vykríknem...Samozrejme, že mi pri tom ruža vypadne. Pokojne sfúkne a odloží sviečku, odstúpi a sleduje stekajúci vosk...
Vstane, berie do ruky ružu, čo som vo svojom rozrušení nechala pohodenú na stole. Podíde ku mne bližšie a začne mi prechádzať púčikom po celom tele. Jemne pomaly.......nedokážem udržať stony, čo sa mi derú z úst.
„ Roztiahni nohy,“ pokojne povie a ja to ochotne urobím, pomaly mi prejde po mušličke. Je to takmer nepatrný dotyk, no o to väčšia je odozva môjho tela naň. Pozná si ma dokonale, každý kúsoček môjho tela, vie čo mám rada a čoho sa bojím, to je ten nástroj, ktorým mi skutočne vládne, nie silou.....
Previaže mi oči šatkou a ja od tej chvíle ešte intenzívnejšie vnímam každý dotyk...len tuším, že to čo cítim perami, nie je ružový púčik a lačne otváram ústa...tak veľmi ho chcem, chcem mu oplatiť to, čo mi dovolil prežiť, preto ho láskam perami, jemne sajem, snažím sa, aby sa mu to páčilo. Nevidím, len cítim a počujem jeho vzrušenie. Pevne ma schmatne za vlasy a tlačí ma k sebe, cítim ho až v krku a predsa držím, podvolím sa tlaku jeho ruky. On udáva tempo aj hĺbku a napĺňa mi pusu tou najchutnejšou odmenou pre poslušnú subinku... Pohladí ma po vlasoch a dopraje obom chvíľu oddychu.
Na chvíľu sa vzdiali, čímsi šuchoce a už ma berie za ruku. Stále slepá, len tuším, že ma vedie k posteli. Tu mi káže ľahnúť si na chrbát a roztiahnuť nohy.
„ Ruky za hlavu,“ a už cítim chlad želiezok na nich. O chvíľu sú aj nohy pevne doširoka vyviazané. Ležím slepá, spútaná, vydaná napospas jeho vôli...Takto som si to vždy želala. Skladá mi šatku z očí a ja ostávam v nemom úžase...Naokolo svietia len sviece, chvíľu podľahnem tomu čaru, predsa len, som žena . „Krásne,“ zašepkám a v tom okamihu mi dôjde, čo to pre mňa znamená. Šklbnem putami.
„Neboj“, zašepká. Vie, aký mám strach z vosku a tiež vie, že je to on, kto ma dokáže posúvať ďalej a prekonávať samu seba. .....pre neho, pre seba.. ..nie preto, že musím, preto že chcem.
Prvé kvapky dopadnú na moje prsia. Kvapká opatrne, zvysoka, pridáva po kvapkách. Snažím sa byť potichu, no je to silnejšie ako ja. Kňučím a snažím sa v rámci mojich obmedzených možností uhýňať tomu horúcemu trápeniu. Márny boj...Pokojne pomaly prechádza sviečkou nad mojím telom. Sleduje môj boj aj to ako sa snažím ovládať.
„Auu..,“ vykríknem, to mi už vosk kvapká medzi roztiahnuté nohy. Cítim ako ma páli na mušličke a priznávam, napriek bolesti a strachu, som vzrušená. Už nevydržím a kričím, keď mi vosk steká po jemnej koži.
„Prosím pane, už dosť“
„Pšššt...vydrž. Už len pár kvapiek.“
Tieto slová ma zmobilizujú. Ozaj sa snažím vydržať. Sústredím sa na neho, na to, že mu verím a posledné kvapky prijímam s pohľadom upretým na neho.
„Šikovná,“ zaznie a ja si vydýchnem. Odpúta ma, pritúli si ma, a ja oddychujem v jeho náručí.
Capne ma po zadku a zavelí : „ Daj sa na štyri a vystrč zadok!“ Na moje zdesenie pokračuje v trápení na miestach , ktoré boli doteraz pred voskom v bezpečí. Vykríknem a šklbnem sebou. Síce je opäť opatrný, no zadok je ešte po výprasku citlivý a tiež v tejto polohe nemám sviečku aspoň očami pod kontrolou.
„Už mám dosť toho tvojho kňučania,“ povie a opäť berie do rúk ružu. Jemne mi ňou prejde cez zadok až ku krku a podáva mi ju pred ústa.
„Drž a daj na ňu pozor, nie že ti vypadne...bo uvidíš, čo s tebou narobím!“
A tak držím. Zvieram stonku perami, kontrolujem sa...Len čo zmôže subka, ktorej pán má chuť trestať? Vosk steká medzi polky a ja nevydržím vyskočím a vykríknem...Samozrejme, že mi pri tom ruža vypadne. Pokojne sfúkne a odloží sviečku, odstúpi a sleduje stekajúci vosk...
