"Utekaj sa umyť", sú prvé slová, čo počujem, keď vojdeme do chaty.
Namierim si to teda do kúpelky a Pán ma nasleduje. Vyzlečiem sa, vleziem do
sprchy a pustím vodu. Pán stojí opretý o dvere a pozoruje ma. Cítim jeho
pohľad...stále sa hanbím, keď ma takto sleduje. Užívam si príjemný teplý
prúd, čo obmýva moje telo, privriem oči... Keď ich otvorím Pán stojí pri mne.
"Daj sem tú sprchu! Trvá ti to večnosť!" vezme ju do ruky. "Rozkroč sa! Viac!"
Prepne sprchu na masážny program a namieri ju medzi
moje nohy. Druhou rukou mi hladí prsia. Roztiera po nich sprchový gél.
S prižmúrenými očami a zaklonenou hlavou si to užívam. To, že sa mi to mooooc
páči, prezradím stonom, ktorý mi nechtiac utečie.
" Nie, že sa mi tu urobíš! Vidím, že potrebuješ schladiť!"
Slová nasleduje skutok. Už necítim jeho ruku na prsiach a voda, čo mi doteraz
príjemne dráždila klitoris, je ľadová!!! Neznášam zimu.... chlad...Moje
vzrušenie je preč... Snažím sa uniknúť prúdu chladnej vody a kňučím...
"Pane, prosííííííím dosť."
"Takže ty budeš uhýnať?!"
A už ma nemilosrdne sprchuje po celom tele.
„Prosííííím, prosííííííííím, Pane." Voda nie je ľadová, no taký neotužilec
ako ja ju veru ozaj nemusí. Pán sa nabaží môjho prosenia doprevádzaného
nezvyčajným tancom a konečne vypína vodu. Podáva mi osušku. Chvejem sa
zimou, tak ma s úsmevom, začne šúchať.
"Zdá sa, že ťa to ozaj schladilo. Obleč sa." Nechápavo sa na neho pozriem.
V Pánovej spoločnosti bývam väčšinou nahá. Načo šaty?
Akoby čítal moje myšlienky : „Podprsenku, tangá, samodržky! Čakáme
návštevu." To už od údivu aj pusu otvorím.
"Pane, ale..." snažím sa namietať, že netúžim vítať návštevu skôr nahá ako
oblečená. No predbehne ma : „Bude to ok...ver mi."
A tak sa oblečiem, ako si želá. Spokojne sa usmeje a povie: „Dones obojok,
fenka!"
Poslušne mu ho donesiem a na kolenách čakám, kedy mi ho pripne.
"Tak, teraz je všetko ako má byť. Kľakni si do kúta a čakaj."
Pán mi vybral kút blízko kozuba, nebyť strachu z toho, čo pre mňa na dnes
večer pripravil, užívala by som si sálajúce teplo a pokojnú atmosféru.
Po chvíli čakania, keď zvažujem či prosiť, či vstať a povedať, že toto je
na mňa moc,, zazvoní zvonček. Pán vstane a odchádza otvoriť.
Ešte stihne smerom ku mne prehodiť : "Kto to tak môže byť?
"
Snažím sa zachytiť zvuky z predsiene, no nedarí sa mi rozoznať, kto prišiel.
Zjavne si obaja užívajú, že ma držia v napätí. Mohla by som sa síce otočiť,
no nemám na to odvahu. A tak to nechávam na Pána. Už sú v izbe. Zastali.
"Fenka poď privítať hosťa!" počujem Pánov hlas. S obavami vstávam, otáčam
sa...
Neviem či veriť vlastným očiam, no od dverí sa na mňa usmieva naša
kamarátka domina. Pár krát sme sa už stretli, no za iných okolností. Trošku
mi odľahlo, že je to ona a nie niekto neznámy, no aj tak som v rozpakoch.
„Myslel som, že sa potešíš, tak už tu toľko nestoj."
Našťastie ma zachraňuje jej srdečné objatie, pri ktorom mi pošepká, že
obojok mi ozaj svedčí. Pán si hneď všimne, že sa červenám a so smiechom sa
pýta, čo si tam my dve šepkáme.
„Ženské záležitosti."
Odpovieme takmer súčasne.
"Ahaaa, tak toto si my dvaja vysvetlíme neskôr."
Popri tom, sa usádzajú. Chvíľu váham, no nakoniec si kľaknem k Pánovým
nohám. Spokojne ma pohladí po vlasoch. Bavia sa o ceste a podobných bežných
veciach a ja pomaly získavam pôdu pod nohami. Pán si ma po očku kontroluje,
zapája ma do rozhovoru.
"Urobíš nám, prosím, kávu? Samozrejme urob aj sebe, ak máš chuť." zaznie
Pánova otázka smerom ku mne.
"Áno Pane, už idem."
Odchádzam do kuchyne, v duchu sa teším na tú chvíľku samoty, keď si zrovnám
myšlienky. Postavím vodu, chystám šálky, lyžičky, dávkujem kávu... Snažím
sa ovládať trasúce sa ruky, nech sa neprezradím cinkaním. Popritom si
opakujem, že Pán vybral správne, že mu musím len veriť, že vie čo robí aj
to,, koľko zvládnem. Voda zovrela. Opatrne nalievam do troch šálok, keďže si
nie som istá svojimi rukami, nekladiem ich na tácku, ale odnášam ich po
jednej. Ešte sa vrátim po cukor a mlieko. Uvedomím si, že takto som sa im
dokonale predviedla. Keď je všetko na stole, opäť si kľaknem k Pánovi. Popri
popíjaní kávy ma Pán vyzve nech sa pochválim, čo sme dnes robili. A tak
rozprávam o našej vychádzke...o slimákoch... Pán ma kde tu doplní poznámkou,
ako to videl on. Všetci traja sa na tom príjemne bavíme. Až dojdeme ku
štipcom. Tu zvážnie : „Fenka koľko ich to chýbalo?"
"Päť, Pane", odpovedám po pravde. To už spozornie aj náš hosť a vyzvedá, aký
bude trest.
"Výprask. Keďže dnes si našim hosťom,, budem rád, keď mi pomôžeš s výberom
nástrojov na začiatok." povie môj Pán a ja sa zachvejem.
" Poď sem, fenka! Myslím, že na úvod bude 25 rán rukou akurát."
Inokedy by som sa v duchu usmievala, že ma čaká taký pekný trest. No teraz
ostávam kľačať a sledujem Pána.
„Poď sem", ukáže na svoje kolená a ja sa pomaličky presúvam. Pozriem
prosebne na Pána, či si to nerozmyslel a naozaj ma chce trestať teraz. No
jeho pohľad ma presvedčí, že niet inej cesty. Položím sa mu na kolená,
neslušne chrbtom k návšteve. No dnes to nikto nerieši. Zaujmem svoje miesto
a sama cítim, že sa chvejem. Pánovi to neujde, pohladí ma.
" Kľud, to zvládneš."
A už dopadá jeho ruka na môj zadok. Rátam, snažím sa ovládať. Po desiatej
rane už nevnímam, že nie sme sami. Rany síce nie sú tak silné, Pán ma šetrí,
no po dvadsiatejpiatej ma páli celá ritka a isto je aj náležite červená.
Spokojne ma posiela kľaknúť si na miesto. Obaja majú skvelý výhľad na môj
zmaľovaný zadok a ja počujem, ako sa dohovárajú, že nasledovať budú dútky.
Pán sa postaví a zavolá na mňa. Po štyroch k nemu okamžite capkám. Pohladí
ma, prejde rukou po horúcom zadku...
„Kľakni si! Podprsenku dole!"
Tu zaváham ani nedýcham.
„Niečo som ti povedal! Tak rob čo ti kážem, lebo sa nahnevám!"
Nechce sa mi , hanbím sa, no Pánov nekompromisný tón ma presviedča, že keď
neposlúchnem bude to ešte horšie. A tak neochotne rozopnem podprsenku
a podávam mu ju. Rukami sa snažím zakryť prsia.
"Ruky za hlavu! Šikovná...", ešte mi ozdobí bradavky štipčekmi a už berie
do rúk dútky a šľahá ma nimi cez prsia...každá rana rozhýbe štipce, no
neudiera silno a tak ostávajú na svojom mieste.
„Daj sa na štyri a poriadne vystrč zadok! Hlavu dole, nohy trochu viac od
seba! Táaak, takto ostaň.." zaznie a ja očakávam rany. Namiesto toho Pán
odchádza, pohodlne sa usadí tak, aby na mňa dobre videl a nespúšťajúc zo
mňa zrak prehodí smerom k návšteve: „Chcela si si to skúsiť, tak nech sa
páči."
Namierim si to teda do kúpelky a Pán ma nasleduje. Vyzlečiem sa, vleziem do
sprchy a pustím vodu. Pán stojí opretý o dvere a pozoruje ma. Cítim jeho
pohľad...stále sa hanbím, keď ma takto sleduje. Užívam si príjemný teplý
prúd, čo obmýva moje telo, privriem oči... Keď ich otvorím Pán stojí pri mne.
"Daj sem tú sprchu! Trvá ti to večnosť!" vezme ju do ruky. "Rozkroč sa! Viac!"
Prepne sprchu na masážny program a namieri ju medzi
moje nohy. Druhou rukou mi hladí prsia. Roztiera po nich sprchový gél.
S prižmúrenými očami a zaklonenou hlavou si to užívam. To, že sa mi to mooooc
páči, prezradím stonom, ktorý mi nechtiac utečie.
" Nie, že sa mi tu urobíš! Vidím, že potrebuješ schladiť!"
Slová nasleduje skutok. Už necítim jeho ruku na prsiach a voda, čo mi doteraz
príjemne dráždila klitoris, je ľadová!!! Neznášam zimu.... chlad...Moje
vzrušenie je preč... Snažím sa uniknúť prúdu chladnej vody a kňučím...
"Pane, prosííííííím dosť."
"Takže ty budeš uhýnať?!"
A už ma nemilosrdne sprchuje po celom tele.
„Prosííííím, prosííííííííím, Pane." Voda nie je ľadová, no taký neotužilec
ako ja ju veru ozaj nemusí. Pán sa nabaží môjho prosenia doprevádzaného
nezvyčajným tancom a konečne vypína vodu. Podáva mi osušku. Chvejem sa
zimou, tak ma s úsmevom, začne šúchať.
"Zdá sa, že ťa to ozaj schladilo. Obleč sa." Nechápavo sa na neho pozriem.
V Pánovej spoločnosti bývam väčšinou nahá. Načo šaty?
Akoby čítal moje myšlienky : „Podprsenku, tangá, samodržky! Čakáme
návštevu." To už od údivu aj pusu otvorím.
"Pane, ale..." snažím sa namietať, že netúžim vítať návštevu skôr nahá ako
oblečená. No predbehne ma : „Bude to ok...ver mi."
A tak sa oblečiem, ako si želá. Spokojne sa usmeje a povie: „Dones obojok,
fenka!"
Poslušne mu ho donesiem a na kolenách čakám, kedy mi ho pripne.
"Tak, teraz je všetko ako má byť. Kľakni si do kúta a čakaj."
Pán mi vybral kút blízko kozuba, nebyť strachu z toho, čo pre mňa na dnes
večer pripravil, užívala by som si sálajúce teplo a pokojnú atmosféru.
Po chvíli čakania, keď zvažujem či prosiť, či vstať a povedať, že toto je
na mňa moc,, zazvoní zvonček. Pán vstane a odchádza otvoriť.
Ešte stihne smerom ku mne prehodiť : "Kto to tak môže byť?
"
Snažím sa zachytiť zvuky z predsiene, no nedarí sa mi rozoznať, kto prišiel.
Zjavne si obaja užívajú, že ma držia v napätí. Mohla by som sa síce otočiť,
no nemám na to odvahu. A tak to nechávam na Pána. Už sú v izbe. Zastali.
"Fenka poď privítať hosťa!" počujem Pánov hlas. S obavami vstávam, otáčam
sa...
Neviem či veriť vlastným očiam, no od dverí sa na mňa usmieva naša
kamarátka domina. Pár krát sme sa už stretli, no za iných okolností. Trošku
mi odľahlo, že je to ona a nie niekto neznámy, no aj tak som v rozpakoch.
„Myslel som, že sa potešíš, tak už tu toľko nestoj."
Našťastie ma zachraňuje jej srdečné objatie, pri ktorom mi pošepká, že
obojok mi ozaj svedčí. Pán si hneď všimne, že sa červenám a so smiechom sa
pýta, čo si tam my dve šepkáme.
„Ženské záležitosti."
Odpovieme takmer súčasne.
"Ahaaa, tak toto si my dvaja vysvetlíme neskôr."
Popri tom, sa usádzajú. Chvíľu váham, no nakoniec si kľaknem k Pánovým
nohám. Spokojne ma pohladí po vlasoch. Bavia sa o ceste a podobných bežných
veciach a ja pomaly získavam pôdu pod nohami. Pán si ma po očku kontroluje,
zapája ma do rozhovoru.
"Urobíš nám, prosím, kávu? Samozrejme urob aj sebe, ak máš chuť." zaznie
Pánova otázka smerom ku mne.
"Áno Pane, už idem."
Odchádzam do kuchyne, v duchu sa teším na tú chvíľku samoty, keď si zrovnám
myšlienky. Postavím vodu, chystám šálky, lyžičky, dávkujem kávu... Snažím
sa ovládať trasúce sa ruky, nech sa neprezradím cinkaním. Popritom si
opakujem, že Pán vybral správne, že mu musím len veriť, že vie čo robí aj
to,, koľko zvládnem. Voda zovrela. Opatrne nalievam do troch šálok, keďže si
nie som istá svojimi rukami, nekladiem ich na tácku, ale odnášam ich po
jednej. Ešte sa vrátim po cukor a mlieko. Uvedomím si, že takto som sa im
dokonale predviedla. Keď je všetko na stole, opäť si kľaknem k Pánovi. Popri
popíjaní kávy ma Pán vyzve nech sa pochválim, čo sme dnes robili. A tak
rozprávam o našej vychádzke...o slimákoch... Pán ma kde tu doplní poznámkou,
ako to videl on. Všetci traja sa na tom príjemne bavíme. Až dojdeme ku
štipcom. Tu zvážnie : „Fenka koľko ich to chýbalo?"
"Päť, Pane", odpovedám po pravde. To už spozornie aj náš hosť a vyzvedá, aký
bude trest.
"Výprask. Keďže dnes si našim hosťom,, budem rád, keď mi pomôžeš s výberom
nástrojov na začiatok." povie môj Pán a ja sa zachvejem.
" Poď sem, fenka! Myslím, že na úvod bude 25 rán rukou akurát."
Inokedy by som sa v duchu usmievala, že ma čaká taký pekný trest. No teraz
ostávam kľačať a sledujem Pána.
„Poď sem", ukáže na svoje kolená a ja sa pomaličky presúvam. Pozriem
prosebne na Pána, či si to nerozmyslel a naozaj ma chce trestať teraz. No
jeho pohľad ma presvedčí, že niet inej cesty. Položím sa mu na kolená,
neslušne chrbtom k návšteve. No dnes to nikto nerieši. Zaujmem svoje miesto
a sama cítim, že sa chvejem. Pánovi to neujde, pohladí ma.
" Kľud, to zvládneš."
A už dopadá jeho ruka na môj zadok. Rátam, snažím sa ovládať. Po desiatej
rane už nevnímam, že nie sme sami. Rany síce nie sú tak silné, Pán ma šetrí,
no po dvadsiatejpiatej ma páli celá ritka a isto je aj náležite červená.
Spokojne ma posiela kľaknúť si na miesto. Obaja majú skvelý výhľad na môj
zmaľovaný zadok a ja počujem, ako sa dohovárajú, že nasledovať budú dútky.
Pán sa postaví a zavolá na mňa. Po štyroch k nemu okamžite capkám. Pohladí
ma, prejde rukou po horúcom zadku...
„Kľakni si! Podprsenku dole!"
Tu zaváham ani nedýcham.
„Niečo som ti povedal! Tak rob čo ti kážem, lebo sa nahnevám!"
Nechce sa mi , hanbím sa, no Pánov nekompromisný tón ma presviedča, že keď
neposlúchnem bude to ešte horšie. A tak neochotne rozopnem podprsenku
a podávam mu ju. Rukami sa snažím zakryť prsia.
"Ruky za hlavu! Šikovná...", ešte mi ozdobí bradavky štipčekmi a už berie
do rúk dútky a šľahá ma nimi cez prsia...každá rana rozhýbe štipce, no
neudiera silno a tak ostávajú na svojom mieste.
„Daj sa na štyri a poriadne vystrč zadok! Hlavu dole, nohy trochu viac od
seba! Táaak, takto ostaň.." zaznie a ja očakávam rany. Namiesto toho Pán
odchádza, pohodlne sa usadí tak, aby na mňa dobre videl a nespúšťajúc zo
mňa zrak prehodí smerom k návšteve: „Chcela si si to skúsiť, tak nech sa
páči."
