(Pre moju Pani, moju Múzu, bez ktorej by nebolo ani chuti písať)
Od rána bolo pod mrakom a ani Pani na tom nebola lepšie s náladou. Nemračila sa síce, ale jej jasný úsmev sa na jej spanilej tvári nezjavil ani raz a to som sa snažil s raňajkami aj celkovo s obsluhou. Mal som podozrenie, že ju čosi trápi, ale nechcel som to rozoberať, kým s tým nezačne sama. Predsa len, poznáme sa už nejakú tú chvíľu a nemá zmysel tlačiť, inak sa môže rozhnevať a poslať ma do kúta, s tým, že si veci porobí sama a budem jej z dohľadu.
Tá najhoršia možnosť, ak sa pýtate mňa.
Takže som pracoval v tichosti, len občas mlčky zdvihol zrak, či sa niečo nezmenilo, prechádzal som od jednej práci k druhej, vždy sa niečo našlo. Pani ostala sedieť na stoličke v kuchyni a civela von, do zamračenej oblohy. Vzdychol som si, potíšku, aby som ju nevyrušil z jej myšlienok o ktoré sa nechcela podeliť a odišiel som von, vysypať smeti. Bol som rád, že mám nejakú prácu, pretože jej stav ma znepokojoval a tak som sa mohol zapodievať aspoň niečím. Väčšinou za tým bolo niečo väčšie, nejaká komplikácia a zvykla o tom mlčať, pokiaľ si myslela, že jej s tým nebudem schopný pomôcť. To ma trápilo ešte viac. Nebol som predsa hocijakým otrokom, poznala ma dlho a celkom určite by ma nebola prijala k sebe, keby som bol neschopný.
Takto a podobne som uvažoval na ceste dole schodmi a nahor. Výťah bol pre mňa nepovolený a neporušoval som toto nepísané pravidlo, pokiaľ sme niekam nešli spolu, v sprievode iných ľudí, s jej dovolením. A ako vraví Pani, pohyb dole a hore schodmi mi len prospeje. Tých osem poschodí už pomaly ani nevnímam, takže niečo pravdy na tom bude. Aj minule som predbiehal nejakého fučiaceho mladíka. „Je to tvoj prvý výstup na osemtisícovku?“ dotieral som do neho zvesela a prešmykol sa okolo. Samozrejme, na odpoveď nemal dosť pary. V takých situáciách skutočne blahorečím mojej Pani, že nelenila a trvala na mojom cvičení a udržiavaní kondície.
Moja Pani. Čo jej len chodí po rozume?
Hore som vybehol s elánom adolescentky náhliacej sa za novou blúzkou vo výpredaji a vošiel dovnútra.
Pani stála hneď za dverami, rozžiarená. „Prší, priam leje,“ oznamovala nadšená. Nerozumel som jej, zhoršenie počasia v nej zväčša nevyvolalo tak dobrú náladu. Čo sa prihodilo, kým som bol preč, počas tej chvíľky?
Moje premýšľanie prerušil jej príkaz: „Obleč sa, nič zvláštne, len tie staré tenisky, bez ponožiek, nejaké tričko a tie deravé tepláky, čo tak rád nosíš pri jarnom upratovaní.“ Odložil som kôš do kuchyne a poponáhľal sa splniť, čo mi Pani prikázala.
Odbehol som do izby a pripravil sa. Pani zatiaľ vyberala a pripravovala niečo zo skrine. Už počas prezliekania som uvažoval, čo vymyslela. Pokiaľ sa správala tak ako teraz, veľmi pozorne som si všímal jej slová, snažiac sa mojou prirodzene investigatívnou mysľou dopátrať k tomu, čo ma vlastne čaká.
Niekto by si mohol pomyslieť, že sa snažím pripraviť o krásu prekvapenia, ale ja vždy tvrdím, že je lepšie byť pripravený. Ten niekto asi nepozná moju Pani.
Takže sústreďme sa - vonku prší, priam leje, mám si obliecť niečo staré, niečo čo asi môžem zničiť, nič viac. Všetko ostatné bude mať asi Pani, snažiaca sa prekaziť mi radosť z uhádnutia vopred. Som zvedavý, kam pôjdeme, to skutočne netuším. Mám si zobrať staré tenisky, tie som používal na behanie. Hm. Hm. Vyšiel som z izby, pripravený – nepripravený. „Kľakni si a čakaj!“ zaznelo z jej sladkých úst. Hlavu som sklonil, ruky za chrbtom, viem čo a ako.
Pani do piatich minút pobalila čo potrebovala do veľkého plecniaka a postavila ho predo mňa. „Ešte sa prezlečiem aj ja,“ zahlásila a o chvíľku už bola pripravená a vyparádená, očividne majúca niečo za lubom. Na nohách čižmičky, ktoré som len včera večer nanovo navoskoval, na sebe čiernu sukničku a červený top, koženú bundu a na rukách rukavičky z jelenice.
„Ideme,“ zaznel jej veselý hlas a rukou s veľkým bielym dáždnikom mi pokynula, aby som vstal. Otvoril som jej dvere, plecniak už na chrbte a zatvoril za nami. „Odvezieš sa so mnou?“ zaznela otázka. Zmätený, nevedel som čo odpovedať, neviezol som sa už dávno, je to skúška? Rozhodol som sa improvizovať a prijať ponuku - ponúkla mi to predsa Pani sama.
Privolal som výťah a potom jej otvoril dvere. Nastúpil som za ňou, zmätený čím ďalej tým viac. V kabínke som smel stáť, Pani ma zadržala pred tým ako som začal klesať na kolená. „Chcem sa na Teba pozrieť,“ povedala a pozerala mi priamo do očí. Nevediac čo robiť som pohľad opätoval. I tak, nedokázal som rozlúštiť jej zámery a nezistil som ani prečo sa so mnou hrá týmto spôsobom? Dovtípila sa, že trpím túžbou vedieť o čo pôjde? Preto mi dovolila takto nazrieť jej do očí, temných ako noc, aby mi ukázala, že predo mnou nič neskrýva a môžem sa pokojne pozrieť?
Niekto tretí by nás mohol vnímať ako dvoch ľudí pozerajúcich sa navzájom do očí, ale ona bola tou, ktorá ovládala pohľadom mňa, nie naopak, prirodzene. Dravec fixujúci korisť očami, prv než sa do nej pustí.
Cesta nadol trvajúca možno tri - štvrte minúty v mojom ponímaní vystrašeného zvieratka trvala večnosť. Až zastavenie výťahu na prízemí a zvuk, ktorý vydali dvere ukončili naše hypnotické prepojenie a Pani, spokojná, vyšla prvá.
Mal som si sadnúť dopredu, no šoférovať chcela ona. Vraj by som aj tak netrafil bez pomoci.
Za volantom sa rozhovorila, občas pozerajúc na mňa, vychutnávajúc si účinok jej slov na jej obľúbencovi.
„Od rána som sa nudila. Raňajky boli skvelé, ty si nerobil nič, čo by ma pobúrilo, viac-menej si hýril aktivitou, nebolo Ti treba nič povedať a mňa ubíjala moja nečinnosť. Nudila som sa. Premýšľala som, čo by som také mohla robiť. Ani vymýšľať ako Ti sťažiť prácu ma nebavilo, no chápeš to?“
Bol som užasnutý, byť takto zasvätený do myšlienkových pochodov mojej Pani. Bol som tíško a neprerušoval tok myšlienok, tušil som, že toho bude viac.
„Potom si vyšiel von a to ma inšpirovalo. Čo tak ísť von? Lenže zase som si predstavila, že sme vonku a je chladno, pod mrakom, slnka nikde. Skľúčilo ma to. Podišla som k oknu a pozrela von a vtedy sa spustil dážď a mne niečo napadlo.“
Odmlčala sa, sústrediac sa na cestu, ktorá bola horšie viditeľná vďaka prívalom dažďa.
Nedalo mi to. Pani ma presne odhadla, stavím na to krk. Nedokážem ovládnuť zvedavosť a pýtam sa: „Čo Vám napadlo, Pani moja?“
Prvou odpoveďou na moju všetečnú otázku sa zdá byť jej široký úsmev. Viem, prehral som súboj o ovládnutie zvedavosti, ale keď ona je v tom taká dobrá.
„Napadlo mi, že by som sa rada pozrela na behajúceho otročika, behajúceho v daždi, pre moje potešenie. Viem, že sa pri tom zašpiníš; a aj to by sa mi páčilo, sledovať ako sa z čistého zvieratka meníš na špinavé prasiatko. A budeš poslušný, budeš behať keď Ti poviem a cvičiť ako Ti poviem a nebudeš mi protirečiť ani prosiť o milosť. Tak sa mi to bude páčiť. Budem sa pozerať pod mojím dáždničkom, čistá a v suchu a ty budeš moknúť a kľačať v blate, čistiť moje čižmičky jazykom, keď usúdim, že si zaslúžiš pauzu. A vieš, že sa rada vozím i na Tvojom chrbte...ak nebudeš príliš špinavý, možno využijem takú možnosť. Však sa tešíš, že zaženieš moju nudu?“
Takže takto to malo byť, dnešný spoločný deň. Prirodzene som sa tešil, nadšenie mojej Pani sa nedalo prehliadnuť a bola to vítaná zmena oproti jej rannému zachmúreniu. Takže si čo to vytrpím, nová výzva. Budem behať v daždi a cvičiť a plaziť sa? Čo všetko má Pani pre mňa pripravené?
Moja odpoveď na seba asi nechala dlho čakať, pozabudol som sa. „Nepočula som odpoveď!“ Tieto slová, napomenutie ma prebudili z úvah. „Áno, Pani moja, teším sa, že sa prestanete nudiť a sľubujem, že Vám spestrím deň.“
„Za zaváhanie nad odpoveďou dostaneš trest neskôr a neboj sa, aj ja spestrím za odmenu deň tebe,“ zasmiala sa koketne.
Cesta netrvala dlho. Bývali sme na okraji mesta a Pani mierila niekam mimo ľudí, bola rada v prírode a zvlášť, keď nebola obťažovaná davmi. Očividne mala to miesto vytipované, lebo z hlavnej cesty odbočila bez váhania na lesnú a zanedlho sme sa nachádzali v zelenom údolí. Bola tam čistinka a poľná cesta vedúca skrz ňu, momentálne dosť zablatená, keďže dážď neustával, miestami silnel, potom slabol.
Pršalo, kvapky udierali do okien, nedočkavo, ako poklepkávanie policajta, ktorý má záujem na tom, aby vodič vystúpil.
„Strašne leje, však?“ spýtala sa Pani s úsmevom. „Normálne by človek von svokru nevyhnal. Ale otročika pošlem, chcem sa pozrieť, ako beháš v daždi. Stojíme tu na kraji lúky, budeš behať po ceste, nevadí, že je blato, práve naopak. Prebehneš sa na opačnú stranu lúky, až k lesu, tam a späť, odmeriam Ti čas. Chcem aby si prvé kolo bežal pomalšie, prezri si cestu, zisti, kde sú jamy či kamene, aby si sa im neskôr vyhol. Prídeš potom sem a začneš svoje vlastné preteky.“
Pani to mala premyslené a ako vždy som bol veľmi rád, že patrím jej. Dokázala premyslieť aj detaily a myslela dopredu, vyhýbajúc sa problémom a možným úskaliam i zraneniam, ktoré z našich hier mohli vyplynúť.
„Podaj mi však ešte ten batoh, roztvor ho a nechaj na sedadle, budem z neho niečo potrebovať.“
„Áno, Pani moja,“ odvetil som a zdvihol ho spod mojich nôh a položil na sedadlo, vystupujúc bez váhania do mokrého prostredia tam vonku, opúšťajúc sucho a teplo.
Vzpriamil som sa a okamžite na mňa začal tlačiť svojou gravitáciou prudký dážď. Bolo to krásne miesto, uvedomoval som si, hranica lesa sa čnela tak na 300 metrov odo mňa, tráva na lúke bola vysoká takmer do pol pása, proste divočina. Začal som klusať s očami upretými na zem, cesta bola miestami prešpikovaná malými priehlbňami, ktoré už boli zväčša naplnené dažďovou vodou, a príležitostnými väčšími skalami. Skutočne si bolo treba dávať pozor, Pani mala pravdu.
Doklusal som do akéhosi útočiska pod stromami a otočil sa, aby som prekonal vzdialenosť k autu. Pani stála vedľa neho, nižšia postava v čiernych vysokých čižmách, rozpoznal by som ju kedykoľvek. Nad sebou mala rozprestretý široký biely dáždnik, v ruke stopky a v ruke s dáždnikom držala ešte niečo hnedé. Začal som bežať späť, vyhýbajúc sa kalužiam a skalám a pripravujúc sa na to, že tadiaľto nabudúce prešprintujem.
Dobehol som bez zadýchania sa k Pani, kľaknúc si na kolená do blata. „Vidím, že za tú krátku chvíľu si už pekne premočený,“ prehrabla sa mi vo vlasoch a potom si otrela mokré pršteky do vreckovky, ktorú vytiahla z vrecka. „Tak poď a ukáž sa, bež tak rýchlo ako sa ti bude dať, zmeriam ti čas a makaj, nechcem, aby si zachladol.“
Postavil som sa a čakal na jej odštartovanie. Dotkla sa môjho ramena a zvolala: „Bež!“
Vyrazil som, šprintujúc pomedzi kvapky. Teda nie tak celkom. Skôr sa v tej rýchlosti na mňa začali naliepať ešte viac. Nebežalo sa tak dobre ako za sucha, v botaskách mi ločkalo vodou a blatom a na jednom mieste som sa škaredo pokĺzol na čistom úseku s bahnom, tomu sa bude treba vyhnúť. Pod stromami som sa opäť pokĺzol, tentoraz schválne, aby som lepšie zvládol otočku a vyštartovanie späť. K Pani som dobehol za dve a pol minúty, ako mi prezradila. Vydýchaval som sa, z vlasov a tváre mi kvapkala voda, ale bol som rád, že spiatočná cesta prebehla bez problémov.
„Pozerala som sa na Teba a dokážeš to i lepšie! Ak nebude Tvoj ďalší čas lepší, mám pre Teba pripravený môj obľúbený bič. Hádaj, ako musí štípať rana ním po mokrom chrbte.“
Nehádal som, vedel som to. Viac ako po suchom, jednoznačne.
„Nech je Ti motiváciou, že ak bude Tvoj čas horší, za každé tri sekundy dostaneš jednu ranu bičom. Chcem sa pozerať na rýchleho bežca, ktorý je neohrozený napriek dažďu a nepriaznivým okolnostiam! A teraz, vydýchaný?“
Prikývol som, pripravený bežať o život.
„Bež!“
Tentoraz som zakopol už na štarte a rozplesol sa na zemi, akoby naschvál. Celý predok tela som mal od blata, ruky, hruď, krk, tvár našťastie nie...Za sebou som počul smiech mojej Pani, keďže to musela byť už na pohľad zábava. Popchlo ma to do aktivity, teraz som musel zabrať. Keď som vstával, opäť sa mi pošmykli ruky a tento krát som do blata kydol aj tvárou. V duchu som sám so sebou uzatváral stávku, že keby som sa obzrel, tak by som na sto percent uvidel Pani ako sa prehýba od smiechu.
Naštval ma vlastný postoj k behu, ako zázrakom som sa pozviechal a začal šprintovať. Cítil som, že bežím rýchlejšie, vietor okolo mňa tryskal a uvedomil som si, že najviac som sa bál pádu a zašpinenia sa. Teraz sa už nemám čoho báť, môžem bežať a doháňať stratený čas.
K lesu som dobehol plný síl, otočil sa a letel späť. K Pani som dobehol a pokľakol, všímajúc si, že zastavila stopky až v momente, keď som skončil na kolenách pod ňou.
„Bežal si výborne, skutočne rýchlo, milý môj. Ale mal by si menej padať, škoda no, zaostal si o osem sekúnd za prvým časom.“ Zamrazilo ma. Tri rany. Preglgol som. Nastalo ticho. Vedel som, čo má nasledovať a hoci som mal tvár mokrú, v hrdle som mal sucho.
„Smiem poprosiť o tri rany, Madame?“ vyšlo zo mňa, kým som pohľad upieral na špičky jej čižiem.
„Áno, smieš. Pobozkaj mi čižmičky a potom si daj dole tričko. Otočíš sa a zastaneš predo mnou.“
Stalo sa, na okamih som pri bozkávaní zatúžil objať ju okolo nôh a zostať tak, v bezpečí. Ale vedel som i to, že som o trest poprosil sám a nebolo úniku...
Vynoril som sa spod útočiska jej dáždnika a zastal asi 2,5 metra pred ňou, tričko „odkladajúc“ do trávy k autu.. Dážď stále neprestával šľahať. Bolo mi horúco a cítil som, že ma schladzuje. Čakal som odvrátený a to čakanie bolo ako vždy horšie než samotná rana. A ako vždy, prvá rana, keď dopadla, bola horšia než to čakanie na ňu. Prehlo ma, ale nevydal som ani ston.
Striaslo ma však, tela sa zrazu zmocnil chlad. Už nie som nedotknutý, som trestaný. Prišla druhá rana, zasiahnuc ma pod lopatkami, ako pálivý dotyk rozhorúčeného železa. A nasledovala tretia. Slabo som zastonal, zasiahla to isté miesto.
„Si statočný,“ pristúpila ku mne Pani a pohladila ma po chrbte, rukavičkou sledujúc kontúry zásahov, sfarbujúce sa do červena na inak slabohnedej pokožke.
„Nepadaj a potešíš ma, si rýchly bežec,“ zašepkala mi. „Ak pobežíš rýchlejšie než prvý krát, aspoň o 5 sekúnd, bude na Teba čakať odmena. Rozumieš? A ak nie, budeš si opäť tykať s bičom. Však to nechceš?“
Pokrútil som hlavou. V pamäti mi ešte doznievala bolesť a poníženie z bičovania. Ale i vzrušenie, áno, to tam malo tiež svoje zastúpenie. Láska k mojej Pani ma popohnala k odhodlaniu dokázať jej, že som ten, kto dokáže premôcť sám seba a bojovať.
„Si pripravený vyraziť? Spýtala sa nedočkavo moja Pani a ja som len prikývol, v plnom sústredení. „Tak pokľakni do štartovacieho boxu, hneď začíname,“ zachichotala sa ešte a potom tlesla rúčkami.
Vyrazil som okamžite, ešte ani nedoznel zvuk „výstrelu“. Na chrbte páliace čiary, v tvári bičovaný neutíchajúcim dažďom. Nebudem hovoriť, že som prekonal rýchlosť zvuku, ale neskôr som si vybavoval, ako sa za mnou ozývalo čvrkotanie bahna, do ktorého som stúpil v behu a že sa mi zdalo, že letím rýchlejšie než zvuk. Tam a späť, bez nehody a šťastný, vedomý si víťazstva nad sebou. „Výborne...mal si o 6 sekúnd lepší čas...takmer neuveriteľné, vzhľadom na podmienky,“ s uznaním pokývala hlavou Madame.
Hrdo som prikývol, blažený jej pochvalou.
„Nuž, takže máš dosť behu na teraz?“
„Ako si želáte, Pani moja.“
„Želám si, aby si bol tu pri mne, nie stále niekam odbiehal,“ hnevala sa naoko. „Zaslúžiš si odmenu, to vieš, tú som ti sľúbila, ak dokážeš niečo takmer nemožné, otročik môj. Ale spomínaš si i na to, že ti patrí trest za váhavú odpoveď, však? Tak čo, vynulujeme to navzájom?“
„Nie, Pani,“ vyhŕklo zo mňa. Zbožňoval som jej odmeny, predsa len, nedalo sa každý deň byť stopercentný. Som však jej otrok, rozhodol som sa jej slúžiť dobrovoľne a viem, kde je moje miesto...tešiť sa z maličkostí a byť neustále prekvapovaný životom pri nej, jej rozmaroch. A teraz sa mám vzdať odmeny?
„Ahaho, tá váhavosť je úplne preč, také čosi, tc tc,“ doberala si ma zas. Právom. Občas sa zamyslím a rozmýšľanie je niekedy na úkor bezváhového stavu, či inak povedané - okamžitého konania.
„Nuž dobre, keď sa takto veci majú...stále si vyčítam, vlastne ti dávam príliš veľa možností výberu,“ neprestávala komentovať Pani. „Najprv teda trest, hm? Urobíš dvesto klikov a dvesto drepov, na striedačku, po desať. Chcem sa dívať. Dones mi ešte predtým rozkladaciu stoličku z kufra, nech pri tom čakaní nemusím stáť!“
„Stane sa, Pani,“ zaznelo odo mňa.
Obehol som okolo nej, otvoril kufor a rozložil stoličku, na ktorú sa spôsobne usadila s veľkým bielym dáždnikom stále nad svojou hlavou.
Pri pohľade zblízka to muselo byť zábavné, sledovať ten rozdiel medzi mnou a ňou.
Ona – sediaca Dáma (čistá, suchá, navonok s nepohnutým výrazom v tvári, upravená) a
ja – jedným slovom - zmok (na sebe mokré a totálne zabahnené botasky tepláky a predok tela, vrátane fŕkancov na tvári)
Začalo dlhé cvičenie.
Pri stovke ma začalo to zmáhať, predsa len to neustále búšenie dažďových kvapiek, boj proti chladu pohybom, dotyk chladnej blatistej zeme pri klikoch, dlane zaborené a mokré veci sťahujúce ešte viac k zemi.
Pri stopäťdesiatke som začínal mať skutočne dosť. Stehná ma pálili, krátil sa mi dych, ruky nevládali udržať ťažšie a ťažšie telo, na blatistú zem som klesal s úľavou.
Madame ma len pozorovala.
190 drepov a klikov za mnou. Nevládzem. Ale musím. Ešte 1 séria po desať. Ak mi niekedy napadla filozofická otázka, či môže byť človek v daždi smädný, tak teraz už poznám odpoveď.
Desať drepov, tie som vládal, horšie to bolo s klikmi. Ako som si kľakal do pozície, Madame sa postavila. Zastal som, pozerajúc na ňu, po tvári mi tečúce prúdy vody.
„Vidím, že potrebuješ trochu pomôcť a ja sa nebudem nudiť,“ prehlásila a ten tón som poznal. Očividne sa dobre bavila mojou únavou a rozhodla sa mi to celé trochu vyšperkovať.
„No poď, pomôžem Ti,“ zastala pri mojej hlave. Spustil som sa na ruky a začal prvý klik. Ako som sa spúšťal celým telom nadol, Pani zdvihla čižmu a dupla o zem, pričom začalo fŕkať blato a voda, všetko do mojej tváre, takže som sa otriasol a odfrkol čo ma to tak zaskočilo.
„Jeden!“ povedala veselo Madame. Zdvihol som sa, pripravený na ďalší cvik. „Dva,“ zaniklo takmer pri dupnutí do kaluže. „Tri,“ a opäť spŕška blata a vody. Pani sa smiala. Typické, pomyslel som si. Ale ako zázrakom mi to pomohlo naštartovať sa a zvyšok klikov som dorobil s väčšou energiou než som predpokladal.
Po ukončení cvičenia som mal chuť len klesnúť na zem a nemusieť sa hýbať, zmierený so všetkým. „Skvelé, no vidíš, trest máš za sebou. Čaká Ťa už len odmena. Však sa tešíš?“
Už som nerozmýšľal, únava prišla a držala sa ma. Mal som chuť zaspať, zvláštne, však? Ten dážď bol taký hypnotický. „Na kolená!“ Zaznelo prísne. Prebral som sa. Vztýčil som sa do kľaku.
„Daj si dole tepláky, vyzleč sa vlastne donaha. Áno, aj naboso,“ prikývla Pani.
Bol som pred ňou nahý, ako ma stvoril pánbožko a na kolenách, ako ma naučila ona. Prezerala si ma, obíduc ma pomaly, dotýkajúc vlasov, chrbta, hrude, tváre. Zastala predo mnou a zdvihla jednu čižmičku. Tú istú, ktorou si tak rozkošne dupkala, kým som cvičil. Pohladila ma ňou jemne z vnútornej strany stehien a dotkla sa genitálií, sklesnutých. Pohľad som upieral na hypnotický pohyb čižmičky, podoberajúcej vajíčka a snažiac sa prebrať toho slimáka k životu.
Darilo sa jej to, zistil som so záujmom.
Potom položila čižmičku opäť na zem. „Uchop si ho a smieš sa vystriekať...tak ako si...budeš si pamätať dnešok? Chápeš, aký je medzi nami rozdiel po dnešku lepšie?“
Prikývol som, neschopný slova. Áno, uvedomoval som si, že ju milujem. Chápal som, že je to žena hodná obdivu, naplňujúca moje túžby a zároveň vyjadrujúca samu seba.
Stoporený úd ticho plieskal v mojej ruke, kým som sa blížil k vrcholu.
„Vystriekaš sa sem, na moju čižmičku, jasné?“ Netrvalo to dlho a z hlavičky penisu vystrekla horúca biela tekutina a pofŕkala pre zmenu čižmičku mojej Pani.
„Rozumieš samozrejme, že takto nemôžem odísť, však? Teraz budeš môcť použiť i svoj jazyk, poď bližšie.“
V mojom tele ešte doznieval pocit zrodu nových galaxií a myseľ už posunula príkaz od Pani mojim ústam, ktoré sa vďačne sklonili a začali s pomocou jazyka čistiť čižmičku. Trvalo to pár minút a čižmička sa skvela a blýskala, všetko blato a spermie ako zázrakom preč. „Si veľmi nadaný otročik,“ pochválila ma znovu Pani. „A teraz druhú, nemôžem ísť takto,“ nastavila šikovne, prehodiac si nôžku cez nôžku. Scéna ako zo Základného inštinktu, v tom momente mi došlo, že naša hra bude pokračovať ešte v príjemnejšom prostredí, kde si na svoje príde aj Madame. O to viac som sa poponáhľal očistiť druhú čižmičku a s jemne obdratým jazykom počkal, kým ohodnotí môj výkon.
Zhrnula to jednoduchým: „Vstávaj, ideme.“
Zháčil som sa. „Ale...Pani....ja...“
„Viem, si nahý a špinavý. Tu máš vodu a uterák, omy sa, utri dosucha, podám Ti kombinézu. A potom šup do auta.“
Postarala sa o mňa, v každom smere. V aute som dostal horúci čaj, ešte uterák na vyšúchanie si vlasov a vraj sa môžem tešiť doma na horúcu sprchu.
Teším sa.
Od rána bolo pod mrakom a ani Pani na tom nebola lepšie s náladou. Nemračila sa síce, ale jej jasný úsmev sa na jej spanilej tvári nezjavil ani raz a to som sa snažil s raňajkami aj celkovo s obsluhou. Mal som podozrenie, že ju čosi trápi, ale nechcel som to rozoberať, kým s tým nezačne sama. Predsa len, poznáme sa už nejakú tú chvíľu a nemá zmysel tlačiť, inak sa môže rozhnevať a poslať ma do kúta, s tým, že si veci porobí sama a budem jej z dohľadu.
Tá najhoršia možnosť, ak sa pýtate mňa.
Takže som pracoval v tichosti, len občas mlčky zdvihol zrak, či sa niečo nezmenilo, prechádzal som od jednej práci k druhej, vždy sa niečo našlo. Pani ostala sedieť na stoličke v kuchyni a civela von, do zamračenej oblohy. Vzdychol som si, potíšku, aby som ju nevyrušil z jej myšlienok o ktoré sa nechcela podeliť a odišiel som von, vysypať smeti. Bol som rád, že mám nejakú prácu, pretože jej stav ma znepokojoval a tak som sa mohol zapodievať aspoň niečím. Väčšinou za tým bolo niečo väčšie, nejaká komplikácia a zvykla o tom mlčať, pokiaľ si myslela, že jej s tým nebudem schopný pomôcť. To ma trápilo ešte viac. Nebol som predsa hocijakým otrokom, poznala ma dlho a celkom určite by ma nebola prijala k sebe, keby som bol neschopný.
Takto a podobne som uvažoval na ceste dole schodmi a nahor. Výťah bol pre mňa nepovolený a neporušoval som toto nepísané pravidlo, pokiaľ sme niekam nešli spolu, v sprievode iných ľudí, s jej dovolením. A ako vraví Pani, pohyb dole a hore schodmi mi len prospeje. Tých osem poschodí už pomaly ani nevnímam, takže niečo pravdy na tom bude. Aj minule som predbiehal nejakého fučiaceho mladíka. „Je to tvoj prvý výstup na osemtisícovku?“ dotieral som do neho zvesela a prešmykol sa okolo. Samozrejme, na odpoveď nemal dosť pary. V takých situáciách skutočne blahorečím mojej Pani, že nelenila a trvala na mojom cvičení a udržiavaní kondície.
Moja Pani. Čo jej len chodí po rozume?
Hore som vybehol s elánom adolescentky náhliacej sa za novou blúzkou vo výpredaji a vošiel dovnútra.
Pani stála hneď za dverami, rozžiarená. „Prší, priam leje,“ oznamovala nadšená. Nerozumel som jej, zhoršenie počasia v nej zväčša nevyvolalo tak dobrú náladu. Čo sa prihodilo, kým som bol preč, počas tej chvíľky?
Moje premýšľanie prerušil jej príkaz: „Obleč sa, nič zvláštne, len tie staré tenisky, bez ponožiek, nejaké tričko a tie deravé tepláky, čo tak rád nosíš pri jarnom upratovaní.“ Odložil som kôš do kuchyne a poponáhľal sa splniť, čo mi Pani prikázala.
Odbehol som do izby a pripravil sa. Pani zatiaľ vyberala a pripravovala niečo zo skrine. Už počas prezliekania som uvažoval, čo vymyslela. Pokiaľ sa správala tak ako teraz, veľmi pozorne som si všímal jej slová, snažiac sa mojou prirodzene investigatívnou mysľou dopátrať k tomu, čo ma vlastne čaká.
Niekto by si mohol pomyslieť, že sa snažím pripraviť o krásu prekvapenia, ale ja vždy tvrdím, že je lepšie byť pripravený. Ten niekto asi nepozná moju Pani.
Takže sústreďme sa - vonku prší, priam leje, mám si obliecť niečo staré, niečo čo asi môžem zničiť, nič viac. Všetko ostatné bude mať asi Pani, snažiaca sa prekaziť mi radosť z uhádnutia vopred. Som zvedavý, kam pôjdeme, to skutočne netuším. Mám si zobrať staré tenisky, tie som používal na behanie. Hm. Hm. Vyšiel som z izby, pripravený – nepripravený. „Kľakni si a čakaj!“ zaznelo z jej sladkých úst. Hlavu som sklonil, ruky za chrbtom, viem čo a ako.
Pani do piatich minút pobalila čo potrebovala do veľkého plecniaka a postavila ho predo mňa. „Ešte sa prezlečiem aj ja,“ zahlásila a o chvíľku už bola pripravená a vyparádená, očividne majúca niečo za lubom. Na nohách čižmičky, ktoré som len včera večer nanovo navoskoval, na sebe čiernu sukničku a červený top, koženú bundu a na rukách rukavičky z jelenice.
„Ideme,“ zaznel jej veselý hlas a rukou s veľkým bielym dáždnikom mi pokynula, aby som vstal. Otvoril som jej dvere, plecniak už na chrbte a zatvoril za nami. „Odvezieš sa so mnou?“ zaznela otázka. Zmätený, nevedel som čo odpovedať, neviezol som sa už dávno, je to skúška? Rozhodol som sa improvizovať a prijať ponuku - ponúkla mi to predsa Pani sama.
Privolal som výťah a potom jej otvoril dvere. Nastúpil som za ňou, zmätený čím ďalej tým viac. V kabínke som smel stáť, Pani ma zadržala pred tým ako som začal klesať na kolená. „Chcem sa na Teba pozrieť,“ povedala a pozerala mi priamo do očí. Nevediac čo robiť som pohľad opätoval. I tak, nedokázal som rozlúštiť jej zámery a nezistil som ani prečo sa so mnou hrá týmto spôsobom? Dovtípila sa, že trpím túžbou vedieť o čo pôjde? Preto mi dovolila takto nazrieť jej do očí, temných ako noc, aby mi ukázala, že predo mnou nič neskrýva a môžem sa pokojne pozrieť?
Niekto tretí by nás mohol vnímať ako dvoch ľudí pozerajúcich sa navzájom do očí, ale ona bola tou, ktorá ovládala pohľadom mňa, nie naopak, prirodzene. Dravec fixujúci korisť očami, prv než sa do nej pustí.
Cesta nadol trvajúca možno tri - štvrte minúty v mojom ponímaní vystrašeného zvieratka trvala večnosť. Až zastavenie výťahu na prízemí a zvuk, ktorý vydali dvere ukončili naše hypnotické prepojenie a Pani, spokojná, vyšla prvá.
Mal som si sadnúť dopredu, no šoférovať chcela ona. Vraj by som aj tak netrafil bez pomoci.
Za volantom sa rozhovorila, občas pozerajúc na mňa, vychutnávajúc si účinok jej slov na jej obľúbencovi.
„Od rána som sa nudila. Raňajky boli skvelé, ty si nerobil nič, čo by ma pobúrilo, viac-menej si hýril aktivitou, nebolo Ti treba nič povedať a mňa ubíjala moja nečinnosť. Nudila som sa. Premýšľala som, čo by som také mohla robiť. Ani vymýšľať ako Ti sťažiť prácu ma nebavilo, no chápeš to?“
Bol som užasnutý, byť takto zasvätený do myšlienkových pochodov mojej Pani. Bol som tíško a neprerušoval tok myšlienok, tušil som, že toho bude viac.
„Potom si vyšiel von a to ma inšpirovalo. Čo tak ísť von? Lenže zase som si predstavila, že sme vonku a je chladno, pod mrakom, slnka nikde. Skľúčilo ma to. Podišla som k oknu a pozrela von a vtedy sa spustil dážď a mne niečo napadlo.“
Odmlčala sa, sústrediac sa na cestu, ktorá bola horšie viditeľná vďaka prívalom dažďa.
Nedalo mi to. Pani ma presne odhadla, stavím na to krk. Nedokážem ovládnuť zvedavosť a pýtam sa: „Čo Vám napadlo, Pani moja?“
Prvou odpoveďou na moju všetečnú otázku sa zdá byť jej široký úsmev. Viem, prehral som súboj o ovládnutie zvedavosti, ale keď ona je v tom taká dobrá.
„Napadlo mi, že by som sa rada pozrela na behajúceho otročika, behajúceho v daždi, pre moje potešenie. Viem, že sa pri tom zašpiníš; a aj to by sa mi páčilo, sledovať ako sa z čistého zvieratka meníš na špinavé prasiatko. A budeš poslušný, budeš behať keď Ti poviem a cvičiť ako Ti poviem a nebudeš mi protirečiť ani prosiť o milosť. Tak sa mi to bude páčiť. Budem sa pozerať pod mojím dáždničkom, čistá a v suchu a ty budeš moknúť a kľačať v blate, čistiť moje čižmičky jazykom, keď usúdim, že si zaslúžiš pauzu. A vieš, že sa rada vozím i na Tvojom chrbte...ak nebudeš príliš špinavý, možno využijem takú možnosť. Však sa tešíš, že zaženieš moju nudu?“
Takže takto to malo byť, dnešný spoločný deň. Prirodzene som sa tešil, nadšenie mojej Pani sa nedalo prehliadnuť a bola to vítaná zmena oproti jej rannému zachmúreniu. Takže si čo to vytrpím, nová výzva. Budem behať v daždi a cvičiť a plaziť sa? Čo všetko má Pani pre mňa pripravené?
Moja odpoveď na seba asi nechala dlho čakať, pozabudol som sa. „Nepočula som odpoveď!“ Tieto slová, napomenutie ma prebudili z úvah. „Áno, Pani moja, teším sa, že sa prestanete nudiť a sľubujem, že Vám spestrím deň.“
„Za zaváhanie nad odpoveďou dostaneš trest neskôr a neboj sa, aj ja spestrím za odmenu deň tebe,“ zasmiala sa koketne.
Cesta netrvala dlho. Bývali sme na okraji mesta a Pani mierila niekam mimo ľudí, bola rada v prírode a zvlášť, keď nebola obťažovaná davmi. Očividne mala to miesto vytipované, lebo z hlavnej cesty odbočila bez váhania na lesnú a zanedlho sme sa nachádzali v zelenom údolí. Bola tam čistinka a poľná cesta vedúca skrz ňu, momentálne dosť zablatená, keďže dážď neustával, miestami silnel, potom slabol.
Pršalo, kvapky udierali do okien, nedočkavo, ako poklepkávanie policajta, ktorý má záujem na tom, aby vodič vystúpil.
„Strašne leje, však?“ spýtala sa Pani s úsmevom. „Normálne by človek von svokru nevyhnal. Ale otročika pošlem, chcem sa pozrieť, ako beháš v daždi. Stojíme tu na kraji lúky, budeš behať po ceste, nevadí, že je blato, práve naopak. Prebehneš sa na opačnú stranu lúky, až k lesu, tam a späť, odmeriam Ti čas. Chcem aby si prvé kolo bežal pomalšie, prezri si cestu, zisti, kde sú jamy či kamene, aby si sa im neskôr vyhol. Prídeš potom sem a začneš svoje vlastné preteky.“
Pani to mala premyslené a ako vždy som bol veľmi rád, že patrím jej. Dokázala premyslieť aj detaily a myslela dopredu, vyhýbajúc sa problémom a možným úskaliam i zraneniam, ktoré z našich hier mohli vyplynúť.
„Podaj mi však ešte ten batoh, roztvor ho a nechaj na sedadle, budem z neho niečo potrebovať.“
„Áno, Pani moja,“ odvetil som a zdvihol ho spod mojich nôh a položil na sedadlo, vystupujúc bez váhania do mokrého prostredia tam vonku, opúšťajúc sucho a teplo.
Vzpriamil som sa a okamžite na mňa začal tlačiť svojou gravitáciou prudký dážď. Bolo to krásne miesto, uvedomoval som si, hranica lesa sa čnela tak na 300 metrov odo mňa, tráva na lúke bola vysoká takmer do pol pása, proste divočina. Začal som klusať s očami upretými na zem, cesta bola miestami prešpikovaná malými priehlbňami, ktoré už boli zväčša naplnené dažďovou vodou, a príležitostnými väčšími skalami. Skutočne si bolo treba dávať pozor, Pani mala pravdu.
Doklusal som do akéhosi útočiska pod stromami a otočil sa, aby som prekonal vzdialenosť k autu. Pani stála vedľa neho, nižšia postava v čiernych vysokých čižmách, rozpoznal by som ju kedykoľvek. Nad sebou mala rozprestretý široký biely dáždnik, v ruke stopky a v ruke s dáždnikom držala ešte niečo hnedé. Začal som bežať späť, vyhýbajúc sa kalužiam a skalám a pripravujúc sa na to, že tadiaľto nabudúce prešprintujem.
Dobehol som bez zadýchania sa k Pani, kľaknúc si na kolená do blata. „Vidím, že za tú krátku chvíľu si už pekne premočený,“ prehrabla sa mi vo vlasoch a potom si otrela mokré pršteky do vreckovky, ktorú vytiahla z vrecka. „Tak poď a ukáž sa, bež tak rýchlo ako sa ti bude dať, zmeriam ti čas a makaj, nechcem, aby si zachladol.“
Postavil som sa a čakal na jej odštartovanie. Dotkla sa môjho ramena a zvolala: „Bež!“
Vyrazil som, šprintujúc pomedzi kvapky. Teda nie tak celkom. Skôr sa v tej rýchlosti na mňa začali naliepať ešte viac. Nebežalo sa tak dobre ako za sucha, v botaskách mi ločkalo vodou a blatom a na jednom mieste som sa škaredo pokĺzol na čistom úseku s bahnom, tomu sa bude treba vyhnúť. Pod stromami som sa opäť pokĺzol, tentoraz schválne, aby som lepšie zvládol otočku a vyštartovanie späť. K Pani som dobehol za dve a pol minúty, ako mi prezradila. Vydýchaval som sa, z vlasov a tváre mi kvapkala voda, ale bol som rád, že spiatočná cesta prebehla bez problémov.
„Pozerala som sa na Teba a dokážeš to i lepšie! Ak nebude Tvoj ďalší čas lepší, mám pre Teba pripravený môj obľúbený bič. Hádaj, ako musí štípať rana ním po mokrom chrbte.“
Nehádal som, vedel som to. Viac ako po suchom, jednoznačne.
„Nech je Ti motiváciou, že ak bude Tvoj čas horší, za každé tri sekundy dostaneš jednu ranu bičom. Chcem sa pozerať na rýchleho bežca, ktorý je neohrozený napriek dažďu a nepriaznivým okolnostiam! A teraz, vydýchaný?“
Prikývol som, pripravený bežať o život.
„Bež!“
Tentoraz som zakopol už na štarte a rozplesol sa na zemi, akoby naschvál. Celý predok tela som mal od blata, ruky, hruď, krk, tvár našťastie nie...Za sebou som počul smiech mojej Pani, keďže to musela byť už na pohľad zábava. Popchlo ma to do aktivity, teraz som musel zabrať. Keď som vstával, opäť sa mi pošmykli ruky a tento krát som do blata kydol aj tvárou. V duchu som sám so sebou uzatváral stávku, že keby som sa obzrel, tak by som na sto percent uvidel Pani ako sa prehýba od smiechu.
Naštval ma vlastný postoj k behu, ako zázrakom som sa pozviechal a začal šprintovať. Cítil som, že bežím rýchlejšie, vietor okolo mňa tryskal a uvedomil som si, že najviac som sa bál pádu a zašpinenia sa. Teraz sa už nemám čoho báť, môžem bežať a doháňať stratený čas.
K lesu som dobehol plný síl, otočil sa a letel späť. K Pani som dobehol a pokľakol, všímajúc si, že zastavila stopky až v momente, keď som skončil na kolenách pod ňou.
„Bežal si výborne, skutočne rýchlo, milý môj. Ale mal by si menej padať, škoda no, zaostal si o osem sekúnd za prvým časom.“ Zamrazilo ma. Tri rany. Preglgol som. Nastalo ticho. Vedel som, čo má nasledovať a hoci som mal tvár mokrú, v hrdle som mal sucho.
„Smiem poprosiť o tri rany, Madame?“ vyšlo zo mňa, kým som pohľad upieral na špičky jej čižiem.
„Áno, smieš. Pobozkaj mi čižmičky a potom si daj dole tričko. Otočíš sa a zastaneš predo mnou.“
Stalo sa, na okamih som pri bozkávaní zatúžil objať ju okolo nôh a zostať tak, v bezpečí. Ale vedel som i to, že som o trest poprosil sám a nebolo úniku...
Vynoril som sa spod útočiska jej dáždnika a zastal asi 2,5 metra pred ňou, tričko „odkladajúc“ do trávy k autu.. Dážď stále neprestával šľahať. Bolo mi horúco a cítil som, že ma schladzuje. Čakal som odvrátený a to čakanie bolo ako vždy horšie než samotná rana. A ako vždy, prvá rana, keď dopadla, bola horšia než to čakanie na ňu. Prehlo ma, ale nevydal som ani ston.
Striaslo ma však, tela sa zrazu zmocnil chlad. Už nie som nedotknutý, som trestaný. Prišla druhá rana, zasiahnuc ma pod lopatkami, ako pálivý dotyk rozhorúčeného železa. A nasledovala tretia. Slabo som zastonal, zasiahla to isté miesto.
„Si statočný,“ pristúpila ku mne Pani a pohladila ma po chrbte, rukavičkou sledujúc kontúry zásahov, sfarbujúce sa do červena na inak slabohnedej pokožke.
„Nepadaj a potešíš ma, si rýchly bežec,“ zašepkala mi. „Ak pobežíš rýchlejšie než prvý krát, aspoň o 5 sekúnd, bude na Teba čakať odmena. Rozumieš? A ak nie, budeš si opäť tykať s bičom. Však to nechceš?“
Pokrútil som hlavou. V pamäti mi ešte doznievala bolesť a poníženie z bičovania. Ale i vzrušenie, áno, to tam malo tiež svoje zastúpenie. Láska k mojej Pani ma popohnala k odhodlaniu dokázať jej, že som ten, kto dokáže premôcť sám seba a bojovať.
„Si pripravený vyraziť? Spýtala sa nedočkavo moja Pani a ja som len prikývol, v plnom sústredení. „Tak pokľakni do štartovacieho boxu, hneď začíname,“ zachichotala sa ešte a potom tlesla rúčkami.
Vyrazil som okamžite, ešte ani nedoznel zvuk „výstrelu“. Na chrbte páliace čiary, v tvári bičovaný neutíchajúcim dažďom. Nebudem hovoriť, že som prekonal rýchlosť zvuku, ale neskôr som si vybavoval, ako sa za mnou ozývalo čvrkotanie bahna, do ktorého som stúpil v behu a že sa mi zdalo, že letím rýchlejšie než zvuk. Tam a späť, bez nehody a šťastný, vedomý si víťazstva nad sebou. „Výborne...mal si o 6 sekúnd lepší čas...takmer neuveriteľné, vzhľadom na podmienky,“ s uznaním pokývala hlavou Madame.
Hrdo som prikývol, blažený jej pochvalou.
„Nuž, takže máš dosť behu na teraz?“
„Ako si želáte, Pani moja.“
„Želám si, aby si bol tu pri mne, nie stále niekam odbiehal,“ hnevala sa naoko. „Zaslúžiš si odmenu, to vieš, tú som ti sľúbila, ak dokážeš niečo takmer nemožné, otročik môj. Ale spomínaš si i na to, že ti patrí trest za váhavú odpoveď, však? Tak čo, vynulujeme to navzájom?“
„Nie, Pani,“ vyhŕklo zo mňa. Zbožňoval som jej odmeny, predsa len, nedalo sa každý deň byť stopercentný. Som však jej otrok, rozhodol som sa jej slúžiť dobrovoľne a viem, kde je moje miesto...tešiť sa z maličkostí a byť neustále prekvapovaný životom pri nej, jej rozmaroch. A teraz sa mám vzdať odmeny?
„Ahaho, tá váhavosť je úplne preč, také čosi, tc tc,“ doberala si ma zas. Právom. Občas sa zamyslím a rozmýšľanie je niekedy na úkor bezváhového stavu, či inak povedané - okamžitého konania.
„Nuž dobre, keď sa takto veci majú...stále si vyčítam, vlastne ti dávam príliš veľa možností výberu,“ neprestávala komentovať Pani. „Najprv teda trest, hm? Urobíš dvesto klikov a dvesto drepov, na striedačku, po desať. Chcem sa dívať. Dones mi ešte predtým rozkladaciu stoličku z kufra, nech pri tom čakaní nemusím stáť!“
„Stane sa, Pani,“ zaznelo odo mňa.
Obehol som okolo nej, otvoril kufor a rozložil stoličku, na ktorú sa spôsobne usadila s veľkým bielym dáždnikom stále nad svojou hlavou.
Pri pohľade zblízka to muselo byť zábavné, sledovať ten rozdiel medzi mnou a ňou.
Ona – sediaca Dáma (čistá, suchá, navonok s nepohnutým výrazom v tvári, upravená) a
ja – jedným slovom - zmok (na sebe mokré a totálne zabahnené botasky tepláky a predok tela, vrátane fŕkancov na tvári)
Začalo dlhé cvičenie.
Pri stovke ma začalo to zmáhať, predsa len to neustále búšenie dažďových kvapiek, boj proti chladu pohybom, dotyk chladnej blatistej zeme pri klikoch, dlane zaborené a mokré veci sťahujúce ešte viac k zemi.
Pri stopäťdesiatke som začínal mať skutočne dosť. Stehná ma pálili, krátil sa mi dych, ruky nevládali udržať ťažšie a ťažšie telo, na blatistú zem som klesal s úľavou.
Madame ma len pozorovala.
190 drepov a klikov za mnou. Nevládzem. Ale musím. Ešte 1 séria po desať. Ak mi niekedy napadla filozofická otázka, či môže byť človek v daždi smädný, tak teraz už poznám odpoveď.
Desať drepov, tie som vládal, horšie to bolo s klikmi. Ako som si kľakal do pozície, Madame sa postavila. Zastal som, pozerajúc na ňu, po tvári mi tečúce prúdy vody.
„Vidím, že potrebuješ trochu pomôcť a ja sa nebudem nudiť,“ prehlásila a ten tón som poznal. Očividne sa dobre bavila mojou únavou a rozhodla sa mi to celé trochu vyšperkovať.
„No poď, pomôžem Ti,“ zastala pri mojej hlave. Spustil som sa na ruky a začal prvý klik. Ako som sa spúšťal celým telom nadol, Pani zdvihla čižmu a dupla o zem, pričom začalo fŕkať blato a voda, všetko do mojej tváre, takže som sa otriasol a odfrkol čo ma to tak zaskočilo.
„Jeden!“ povedala veselo Madame. Zdvihol som sa, pripravený na ďalší cvik. „Dva,“ zaniklo takmer pri dupnutí do kaluže. „Tri,“ a opäť spŕška blata a vody. Pani sa smiala. Typické, pomyslel som si. Ale ako zázrakom mi to pomohlo naštartovať sa a zvyšok klikov som dorobil s väčšou energiou než som predpokladal.
Po ukončení cvičenia som mal chuť len klesnúť na zem a nemusieť sa hýbať, zmierený so všetkým. „Skvelé, no vidíš, trest máš za sebou. Čaká Ťa už len odmena. Však sa tešíš?“
Už som nerozmýšľal, únava prišla a držala sa ma. Mal som chuť zaspať, zvláštne, však? Ten dážď bol taký hypnotický. „Na kolená!“ Zaznelo prísne. Prebral som sa. Vztýčil som sa do kľaku.
„Daj si dole tepláky, vyzleč sa vlastne donaha. Áno, aj naboso,“ prikývla Pani.
Bol som pred ňou nahý, ako ma stvoril pánbožko a na kolenách, ako ma naučila ona. Prezerala si ma, obíduc ma pomaly, dotýkajúc vlasov, chrbta, hrude, tváre. Zastala predo mnou a zdvihla jednu čižmičku. Tú istú, ktorou si tak rozkošne dupkala, kým som cvičil. Pohladila ma ňou jemne z vnútornej strany stehien a dotkla sa genitálií, sklesnutých. Pohľad som upieral na hypnotický pohyb čižmičky, podoberajúcej vajíčka a snažiac sa prebrať toho slimáka k životu.
Darilo sa jej to, zistil som so záujmom.
Potom položila čižmičku opäť na zem. „Uchop si ho a smieš sa vystriekať...tak ako si...budeš si pamätať dnešok? Chápeš, aký je medzi nami rozdiel po dnešku lepšie?“
Prikývol som, neschopný slova. Áno, uvedomoval som si, že ju milujem. Chápal som, že je to žena hodná obdivu, naplňujúca moje túžby a zároveň vyjadrujúca samu seba.
Stoporený úd ticho plieskal v mojej ruke, kým som sa blížil k vrcholu.
„Vystriekaš sa sem, na moju čižmičku, jasné?“ Netrvalo to dlho a z hlavičky penisu vystrekla horúca biela tekutina a pofŕkala pre zmenu čižmičku mojej Pani.
„Rozumieš samozrejme, že takto nemôžem odísť, však? Teraz budeš môcť použiť i svoj jazyk, poď bližšie.“
V mojom tele ešte doznieval pocit zrodu nových galaxií a myseľ už posunula príkaz od Pani mojim ústam, ktoré sa vďačne sklonili a začali s pomocou jazyka čistiť čižmičku. Trvalo to pár minút a čižmička sa skvela a blýskala, všetko blato a spermie ako zázrakom preč. „Si veľmi nadaný otročik,“ pochválila ma znovu Pani. „A teraz druhú, nemôžem ísť takto,“ nastavila šikovne, prehodiac si nôžku cez nôžku. Scéna ako zo Základného inštinktu, v tom momente mi došlo, že naša hra bude pokračovať ešte v príjemnejšom prostredí, kde si na svoje príde aj Madame. O to viac som sa poponáhľal očistiť druhú čižmičku a s jemne obdratým jazykom počkal, kým ohodnotí môj výkon.
Zhrnula to jednoduchým: „Vstávaj, ideme.“
Zháčil som sa. „Ale...Pani....ja...“
„Viem, si nahý a špinavý. Tu máš vodu a uterák, omy sa, utri dosucha, podám Ti kombinézu. A potom šup do auta.“
Postarala sa o mňa, v každom smere. V aute som dostal horúci čaj, ešte uterák na vyšúchanie si vlasov a vraj sa môžem tešiť doma na horúcu sprchu.
Teším sa.
