Nie je deň ako deň. Dnes Pani usúdila, že je dosť pekný deň na zajazdenie si a pohranie sa s otročikom trochu drsnejším spôsobom.
Stretli sa, vybrali si miesto v lesíku, a on sa mal vyzliecť donaha. Pani mu už len pripla hrubý obojok kým kľačal, podviazala mu genitálie a na šnúrku k pracke na jeho obojku priviazala i fľašu s vodou. Prirodzene len pre ňu, ak pocíti smäd pri jazde na jeho chrbte.
Pani vysadla na chrbát, držiac sa rukami okolo krku.
Otrok sa rozbieha na jej pobodnutie nôžkami.
Má pod sebou ťažký terén, popadané konáre, mäkkú pôdu, musí skákať, behať, spomaliť a otočiť sa, v behu ho spomaľuje jej vlastné hojdanie nohami, jej rúčky, ktoré sa mu pchajú do úst, zakrývajú oči, fackujú, keď prestáva vládať.
„Pridaj!“ znie lesom neraz za hodinu, v ktorej ho ničí a snaží sa unaviť do morku kostí. Po 20 minútach je vyšťavený, zahmlieva sa mu pred očami, prosí, aby zosadla, aby ho nechala vydýchať sa. Nečudo - behal a behal, podlamujú sa mu kolená, je vysmädnutý,...
Padá. „Dovolila som Ti to???!!!“ Padajú z neho kvapky potu, nevládze, dychčí, je na konci síl. Momentálne. Pani ho necháva ľahnúť si na zem, na chrbát, zbiera sily. Nie je však spokojná... Otrok má zatvorené oči, nevidí, že sa chystá na neho skočiť. Dopadá na jeho bruchu, oboma nôžkami naraz, až zaúpie od prekvapenia a bolesti, prechádza sa po ňom, víťazne. Pozerá mu do očí. Tiež bosá, nalepilo sa jej na nôžky blato a lístie. Pchá mu ich do úst, dusí ho tak, ... nakoniec si čupne nad jeho tvárou, na jej bezvládnom otrokovi a vyhrnie sukničku...Močí, napája ho, mieri do úst. Smeje sa, vidí, že mu nikdy jej moč nechutil tak ako práve teraz, keď je na pokraji síl a smädný.
„Vstávaj, špinavá mrcinka!“ Čaká ťa druhé kolo a tentoraz začneme šprintom, chcem cítiť vietor vo vlasoch...“
Otrok sa dvíha, Pani nasadá...dvíha ich oboch a rozbieha sa...cieľ je v nedohľadne...držte mu palce, vyzerá to, že Pani kľudne zvládne i tretie kolo........
Stretli sa, vybrali si miesto v lesíku, a on sa mal vyzliecť donaha. Pani mu už len pripla hrubý obojok kým kľačal, podviazala mu genitálie a na šnúrku k pracke na jeho obojku priviazala i fľašu s vodou. Prirodzene len pre ňu, ak pocíti smäd pri jazde na jeho chrbte.
Pani vysadla na chrbát, držiac sa rukami okolo krku.
Otrok sa rozbieha na jej pobodnutie nôžkami.
Má pod sebou ťažký terén, popadané konáre, mäkkú pôdu, musí skákať, behať, spomaliť a otočiť sa, v behu ho spomaľuje jej vlastné hojdanie nohami, jej rúčky, ktoré sa mu pchajú do úst, zakrývajú oči, fackujú, keď prestáva vládať.
„Pridaj!“ znie lesom neraz za hodinu, v ktorej ho ničí a snaží sa unaviť do morku kostí. Po 20 minútach je vyšťavený, zahmlieva sa mu pred očami, prosí, aby zosadla, aby ho nechala vydýchať sa. Nečudo - behal a behal, podlamujú sa mu kolená, je vysmädnutý,...
Padá. „Dovolila som Ti to???!!!“ Padajú z neho kvapky potu, nevládze, dychčí, je na konci síl. Momentálne. Pani ho necháva ľahnúť si na zem, na chrbát, zbiera sily. Nie je však spokojná... Otrok má zatvorené oči, nevidí, že sa chystá na neho skočiť. Dopadá na jeho bruchu, oboma nôžkami naraz, až zaúpie od prekvapenia a bolesti, prechádza sa po ňom, víťazne. Pozerá mu do očí. Tiež bosá, nalepilo sa jej na nôžky blato a lístie. Pchá mu ich do úst, dusí ho tak, ... nakoniec si čupne nad jeho tvárou, na jej bezvládnom otrokovi a vyhrnie sukničku...Močí, napája ho, mieri do úst. Smeje sa, vidí, že mu nikdy jej moč nechutil tak ako práve teraz, keď je na pokraji síl a smädný.
„Vstávaj, špinavá mrcinka!“ Čaká ťa druhé kolo a tentoraz začneme šprintom, chcem cítiť vietor vo vlasoch...“
Otrok sa dvíha, Pani nasadá...dvíha ich oboch a rozbieha sa...cieľ je v nedohľadne...držte mu palce, vyzerá to, že Pani kľudne zvládne i tretie kolo........
