Posted 12.04.2017 by jurajandrejovic in Spanking
Druhá časť z experimentálneho, nepochybne fiktívneho, úprimne úchylného románu na pokračovanie o osudoch istého Tomáša pracujúceho v tajomnej firme.
Z konca prvej časti:
„Dobre, to by bolo na dnes všetko. Je 8:45, ja tu mám o štvrťhodinu ďalšieho klienta.
Oblečte sa a príďte zajtra na fyzické testy. Ak samozrejme súhlasíte?“ Tomáša to prekvapilo, myslel si, že toto zahrňovalo jedno i druhé, no súhlasil. Opýtal sa ho, či zatiaľ prospel a on mu odpovedal, že „zatiaľ áno“. Cestou von si všimol ako práve z taxíku vystupuje asi 35-ročná žena. Opýtal sa taxikára, či ho vezme domov a on súhlasil. Pred deviatou bol doma a pustil sa do raňajok. Zadok ho bolel, ale na to jeho koordinátor upozorňoval. „Čo do pekla budú tie fyzické testy?“ - opakoval si v mysli.
------------------------------------------------------- ----------------------------
Odpoveď sa mu dostala už za necelých dvadsaťštyri hodín. Keď prišiel dnu, musel sa tentoraz vyzliecť už hneď na úvod úplne donaha. Muž ho odviedol do kúpeľne, kde sa musel pred ním vymočiť - „stredným prúdom“ - varoval ho. A potom osprchovať. Predtým, než začala druhá fáza prijímacieho konania, nasledovalo zmeranie teploty tou údajne najpresnejšou metódou a ľahký výplach čriev. Tomáš sa už nepýtal čo a prečo sa deje – skrátka, bral to ako súčasť podivného prijímacieho konania, ktoré sa malo prehnupnúť do svojej ďalšej časti.
Prekvapilo ho však, keď ho muž požiadal, nech si ľahne cez jeho koleno. Bolo to niečo nové. Očakával, že je to preto, aby mal muž lepší prístup k jeho otvoru, ale bolo to v skutočnosti to, na čo nechcel ani len pomyslieť. V rýchlom slede začala na jeho zadok dopadať mužova ruka. Po prvom raze, prekvapený dal na svoj zadok ruku, aby zabránil pokračovaniu. Muž na to reagoval promptne – slovami „ak chceš prácu, daj tú ruku preč.“ Do konca už ju tam nedal, no ku koncu, keď už jeho pokožka chytala zreteľnú červenú farbu, už z jeho úst vyšli aké-také stony.
Keď výprask skončil, Tomáš si myslel, že je všetkému koniec, že úspešne prešiel. Ale nebol. O pár minút už ležal na bruchu priviazaný na posteli čakajúc čo bude nasledovať. Muž keď videl, že sa pozerá na dlhú rákosku z nejakého dreva, opýtal sa ho, či má pokračovať. S nejistým hlasom mu Tomáš odpovedal, že má. Desať rán bolo bolestivých, pálivých a štipľavých a zanechali na jeho donedávna bielom neopálenom pozadí dlhé červené pásy. Ani raz však neprosil muža o to, aby prestal. Keď však skončil, opýtal sa ho, koľko fyzických testov na neho bude ešte čakať.
„Už len posledné. To najťažšie.“ „Dúfam, že to nemá nič dočinenia so sexuálnymi vecami,“ uisťoval sa Tomáš slovám koordinátora, ktoré mu povedal ešte na začiatku. „Samozrejme. Nehľadáme tu prostitútov, ale ľudí, ktorí čo to znesú a vydržia – fyzicky i duševne.“ Už mlčal, no v hlave sa mu rodili scenáre, čo by mohlo byť horšie než rany rákoskou. O to viac, keď do miestnosti vstúpila žena s čiernym kufríkom. Mohla mať tak pred štyridsiatkou. Aspoň v tvári na to vyzerala. Hneď ako vošla, poručila mužovi, aby si vysadol na kozu.
„Nechám vás tu o samote. Potom mi len oznámte výsledok,“ rozlúčil sa muž. Tomáš bol v momente na koze a rovnako rýchlo tu bol pripútaný popruhmi. Na jednu stranu ho bolel zadok, ktorý mal akoby v jednom ohni, na stranu druhú pociťoval hanbu z toho, že sa nachádzal v takejto polohe pred ženou. „Hlboký nádych a …. výdych.“ V momente, kedy mu povedala, aby vydýchol, vsunula do neho svoj nalubrikantovaný prst. Po chvíli ho vybrala von. „Čistý, to je dobré. Aspoň nám tu nehrozí nehoda.“
Chvíľu mu zvedavo skúmala semenníky a kožu na penise. Netušil, čo si o tom má myslieť. A potom začala vyberať z kufríka inštrumenty. Mlčal, no v očiach mal strach. Bolo vidieť, že to nerobí prvýkrát – skúsene mu pripla svorky všade tam, kam chcela. Otočila kruhovým spínačom. A prestala. Jeho krik musel byť nepochybne počuť aj v iných izbách. Elektrina prechádzala miestami, ktorými by to nikomu neprial. Scenár sa opakoval. Vždy na nejaký krátky časový úsek spustila a znova prestala.I v jeho prípade sa scenár vždy opakoval.
Muselo to pre neho trvať večnosť, hoci to bolo len pár minút. Keď skončila, bez slova sa dvihla a odišla. V chodbe niečo zamumlala koordinátorovi a odišla nevedno kam. Muž natrel precitlivelé miesta akýmsi krémom a ďalší mu podal do ruky s tým, že si to má dvakrát denne natierať. „O týždeň sa hláste na (…),“ povedal mu na záver. Tomáš prácu SBSkára získal a chránil dôležité objekty. Horšie bolo, že o dva mesiace na to ho čakala ďalšia podobná skúsenosť. Veď ako povedal muž „testujú si svojich ľudí neustále.“ Dovtedy sa však rany na tele zahoja. Ale čo tie na duši?
Z konca prvej časti:
„Dobre, to by bolo na dnes všetko. Je 8:45, ja tu mám o štvrťhodinu ďalšieho klienta.
Oblečte sa a príďte zajtra na fyzické testy. Ak samozrejme súhlasíte?“ Tomáša to prekvapilo, myslel si, že toto zahrňovalo jedno i druhé, no súhlasil. Opýtal sa ho, či zatiaľ prospel a on mu odpovedal, že „zatiaľ áno“. Cestou von si všimol ako práve z taxíku vystupuje asi 35-ročná žena. Opýtal sa taxikára, či ho vezme domov a on súhlasil. Pred deviatou bol doma a pustil sa do raňajok. Zadok ho bolel, ale na to jeho koordinátor upozorňoval. „Čo do pekla budú tie fyzické testy?“ - opakoval si v mysli.
------------------------------------------------------- ----------------------------
Odpoveď sa mu dostala už za necelých dvadsaťštyri hodín. Keď prišiel dnu, musel sa tentoraz vyzliecť už hneď na úvod úplne donaha. Muž ho odviedol do kúpeľne, kde sa musel pred ním vymočiť - „stredným prúdom“ - varoval ho. A potom osprchovať. Predtým, než začala druhá fáza prijímacieho konania, nasledovalo zmeranie teploty tou údajne najpresnejšou metódou a ľahký výplach čriev. Tomáš sa už nepýtal čo a prečo sa deje – skrátka, bral to ako súčasť podivného prijímacieho konania, ktoré sa malo prehnupnúť do svojej ďalšej časti.
Prekvapilo ho však, keď ho muž požiadal, nech si ľahne cez jeho koleno. Bolo to niečo nové. Očakával, že je to preto, aby mal muž lepší prístup k jeho otvoru, ale bolo to v skutočnosti to, na čo nechcel ani len pomyslieť. V rýchlom slede začala na jeho zadok dopadať mužova ruka. Po prvom raze, prekvapený dal na svoj zadok ruku, aby zabránil pokračovaniu. Muž na to reagoval promptne – slovami „ak chceš prácu, daj tú ruku preč.“ Do konca už ju tam nedal, no ku koncu, keď už jeho pokožka chytala zreteľnú červenú farbu, už z jeho úst vyšli aké-také stony.
Keď výprask skončil, Tomáš si myslel, že je všetkému koniec, že úspešne prešiel. Ale nebol. O pár minút už ležal na bruchu priviazaný na posteli čakajúc čo bude nasledovať. Muž keď videl, že sa pozerá na dlhú rákosku z nejakého dreva, opýtal sa ho, či má pokračovať. S nejistým hlasom mu Tomáš odpovedal, že má. Desať rán bolo bolestivých, pálivých a štipľavých a zanechali na jeho donedávna bielom neopálenom pozadí dlhé červené pásy. Ani raz však neprosil muža o to, aby prestal. Keď však skončil, opýtal sa ho, koľko fyzických testov na neho bude ešte čakať.
„Už len posledné. To najťažšie.“ „Dúfam, že to nemá nič dočinenia so sexuálnymi vecami,“ uisťoval sa Tomáš slovám koordinátora, ktoré mu povedal ešte na začiatku. „Samozrejme. Nehľadáme tu prostitútov, ale ľudí, ktorí čo to znesú a vydržia – fyzicky i duševne.“ Už mlčal, no v hlave sa mu rodili scenáre, čo by mohlo byť horšie než rany rákoskou. O to viac, keď do miestnosti vstúpila žena s čiernym kufríkom. Mohla mať tak pred štyridsiatkou. Aspoň v tvári na to vyzerala. Hneď ako vošla, poručila mužovi, aby si vysadol na kozu.
„Nechám vás tu o samote. Potom mi len oznámte výsledok,“ rozlúčil sa muž. Tomáš bol v momente na koze a rovnako rýchlo tu bol pripútaný popruhmi. Na jednu stranu ho bolel zadok, ktorý mal akoby v jednom ohni, na stranu druhú pociťoval hanbu z toho, že sa nachádzal v takejto polohe pred ženou. „Hlboký nádych a …. výdych.“ V momente, kedy mu povedala, aby vydýchol, vsunula do neho svoj nalubrikantovaný prst. Po chvíli ho vybrala von. „Čistý, to je dobré. Aspoň nám tu nehrozí nehoda.“
Chvíľu mu zvedavo skúmala semenníky a kožu na penise. Netušil, čo si o tom má myslieť. A potom začala vyberať z kufríka inštrumenty. Mlčal, no v očiach mal strach. Bolo vidieť, že to nerobí prvýkrát – skúsene mu pripla svorky všade tam, kam chcela. Otočila kruhovým spínačom. A prestala. Jeho krik musel byť nepochybne počuť aj v iných izbách. Elektrina prechádzala miestami, ktorými by to nikomu neprial. Scenár sa opakoval. Vždy na nejaký krátky časový úsek spustila a znova prestala.I v jeho prípade sa scenár vždy opakoval.
Muselo to pre neho trvať večnosť, hoci to bolo len pár minút. Keď skončila, bez slova sa dvihla a odišla. V chodbe niečo zamumlala koordinátorovi a odišla nevedno kam. Muž natrel precitlivelé miesta akýmsi krémom a ďalší mu podal do ruky s tým, že si to má dvakrát denne natierať. „O týždeň sa hláste na (…),“ povedal mu na záver. Tomáš prácu SBSkára získal a chránil dôležité objekty. Horšie bolo, že o dva mesiace na to ho čakala ďalšia podobná skúsenosť. Veď ako povedal muž „testujú si svojich ľudí neustále.“ Dovtedy sa však rany na tele zahoja. Ale čo tie na duši?
