"Pane, niekto tam bol. Celé to sledoval a nahrával. Máme zvukový záznam."
"Pusťte to."
pretočené o 35 minút...
E : "mmm... Sakra... Čo je to... Halooo!!!... Je tu niekto???... Pomoooc!!!"
N : "Ema? To si ty?"
E : "Nina???"
N : "Áno!"
E : "Kde to sme?! Prečo som pripútaná? Nemôžem sa vôbec pohnúť!"
N : "Ani ja! Ale že vôbec. Som totálne znehybnená."
E : "Čo to má znamenať? Nič nevidím!"
N : "Nehovor. Lebo ja snáď hej, keď je tu tma."
E : "Čo? Ja mám na hlave masku!"
N : "Akú masku?"
E : "Neviem, dopekla, asi koženú, celá hlava sa mi v tom varí, je to tesné, ledva hýbem sánkou!"
N : "Ja mám hlavu pripevnenú v nejakých popruhoch. Musím povedať, že na komfort si nesťažujem."
E : "Toto je snáď zlý sen, ako môžeš mať taký pokojný hlas?! Ako sme sa sem dostali?"
N : "Prebudila som sa rovnako zmätená ako ty, ale trochu skôr..."
E : "Preboha! Čo budeme robiť!?"
N : "Hlavne nič nerob, uvoľni sa, vieš, ako to funguje. Niečo nechtiac potiahneš a ..."
E : "A???..."
N : "No budeš musieť rýchlo niečo urobiť, inak zomrieš."
E : "Čo??? To z kade vieš také veci?"
N : ...
E : "Hej! Počuješ?"
N : "Čo? Aké veci?"
E : "Veď teraz si to povedala, s tým potiahnutím a smrťou!"
N : "Aha, jasné, prepáč, nejako som sa na to nesústredila."
E : "Nina, ty si v poriadku? Na čo si sa sústredila?!"
N : "Ahhle, na nič..."
E : "Prečo tak vzdycháš?"
N : "Čo?"
E : "Úplne dychčíš, počujem to!"
N : "Mmm, no je tu dosť teplo."
E : "No teda okrem mojej hlavy sa mi nezdá, že by tu bolo príliš teplo... Nina?"
N : "Áno?"
E : "Ty kňučíš?"
N : "Noo... Ty sa necítiš tak zvláštne? Tak...
E : "O čom to hovoríš?"
N : "Akoby si chcela ostať tam, kde si."
E : "To chceš ako povedať, že sa ti to páči???"
N : "Nedokážem to opísať, proste ma to vzrušuje, fuu, nemôžem sa hýbať... je to... ešte som sa tak dobre necítila."
E : "Ja neverím! Niekto nás uspal, uniesol, priviazal a ty sa nad tým vzrušuješ?! Mne je zle!!!"
N : "Ten tlak, ako ma všetko obopína, nemôžem urobiť pohyb, aký chcem, nedá sa tomu vzdorovať..." (rozplakala sa)
E : "Veď ty plačeš Nina!"
N : "Ja viem, ale je to také úžasné, ešte nikdy som také niečo nezažila, prosím, nechaj ma..."
E : "Nina! Ja mám strach!"
N : "Neboj sa, to prejde." (smrká do seba)
E : "Nina, ale spamätaj sa! Ty nechápeš, čo sa deje?!"
N : "Ale..."
E : "Nina, prosím, mne sa zle dýcha, niečo musíme urobiť!"
N : "No dobre teda... nenechám ťa v tom... Okey, som s tebou."
E : "Počúvaj, Nina, vážne rozmýšľajme, ako sa z tejto situácie dostaneme. Veď tu zomrieme od hladu!"
N : "Niekto príde. Určite nás len tak niekto nepriviazal, aby sme zomreli od hladu. Vychutnaj si to."
E : "Čo si mám vychutnať?!"
N : "Možno to má byť príjemné prekvapenie, a niekto nás sleduje nočnou kamerou..."
E : (rozplakala sa)
N : "Emi, noták, nemôžeme urobiť nič, vidíš, ako sme dopadli."
E : "Nevidím !!!"
N : "Sorry, zlato, veď ani ja" (zasmiala sa)
E : "Nina?" (upokojuje sa)
N : "Áno?"
E : "Ja to asi cítim už tiež."
N : "Čo cítiš?"
E : "Že mi to nejako robí dobre, keď sa chcem pohnúť a ono to nejde. Ešte pred chvíľou som strašne chcela preč, čo sa to stalo?"
N : "Tie putá ťa skrotili."
E : "Akoby som si uvedomila, že nemám šancu a prispôsobila sa tomu."
N : "To je presne ono!"
E : "Ale prečo mi je dokonca lepšie ako normálne?"
N : "Lebo tvoj mozog je z toho mimo, nemôžeš robiť nič, len si to užiť. Nezahráme sa spolu trošku?"
E : "Ako?"
N : "Poďme si hovoriť naše pocity, ako sme bezmocné!"
E : "Fúha, no ja sa neviem pohnúť."
N : "Ani ja."
E : "Ahhh, tak chcem ísť preč... nemôžem... prosím, pustite ma... (vzdychá)
N : "Výborne Emi! Precíť to poriadne!"
E : "Nina?"
N : "Ano?" (vzdychá)
E : "Ja chcem ísť domov, dostaň ma odtiaľto." (rozplače sa)
N : "Aj ja, Emi." (obe plačú)
(revú asi 10 minút bez slov)
E : "To bolo super..."
N : "To je pravda... bože, chcem tak ostať navždy!"
E : "Ty si tiež nahá?"
N : "Hmm... Mám tielko a šortky... Heeej, aj ja chcem byť nahá!"
E : "Nina, sme my na tom rovnako? Aj ty ležíš na chrbte?"
N : "Čo? Ja sedím ukrižovaná v nejakom kresle!"
E : "Ale čo to má znamenať?"
N : "Ja neviem, asi použili, čo bolo k dispozícii."
E : "Použili?????"
N : "Kriste, to mi len tak vybehlo!"
E : "A prečo ja mám masku?! "
N : "To ti nepoviem, Emi..."
E : "Je to fakt strašne tesné, zle sa mi dýcha."
N : "Nefňukaj, uvoľni sa, mala by si byť vďačná, že sa ti zle dýcha, ja taký luxus nemám."
E : "Prečo by to mal byť luxus?"
N : "Nerieš... "
E : "Nina?"
N : "Áno, zlato?"
E : "Hovorila si, že si sa zobudila skôr, to si ako na to reagovala? Vôbec s tebou netrhlo?"
N : "Nie, iba som sa jemne pokúšala vzdorovať... márne."
E : "Ja som sa mykla strašne." (zasmiala sa)
N : "Mňam... Cítim sa ako kráľovná na tróne!"
Hlboký elektronický hlas (H):
H : "Ten pocit čoskoro prejde Nina. Ale obdivujem ťa za to, že si odhalila podstatu toho, čo sa tu odohrá a napriek tomu si nespanikárila. No neviem, či budeš mať dostatočne triezvy rozum po tom vašom infantilnom divadielku. Určite ste obe zvedavé na dôvod, prečo ste sa tu ocitli. Odpoveď je prostá. Chcem si zahrať takú hru! Vieš Ema, niečo si o svojej sestre asi nevedela. Určite si nezabudla na tú chvíľu, keď nenápadne bojovala za to, aby tá drevená posteľ so zábradlím, v ktorej si pochopiteľne už dlho nespávala, ostala vo vašej izbe. Ani trochu si nerozmýšľala nad dôvodom...? Nie... veď si mala 9 a ona 11... A zjavne ťa neupútal ani jej šuflík plný lepiacih pások, ktoré zhrabla vždy, keď sa nejaké objavili v byte. Ako to všetko viem? Sledoval som vás po celý čas... bol som tak blízko... no nikto si ma nevšimol. Nina, ty si tiež určite spomínaš na moment, keď si sa drahých rodičov v noci spýtala, či môžeš do tej postele Emu priviazať..."
E : "Nina??"
N : "Prepáč sestrička" (s plačom)
H : "Ó, to je dojemné... A keďže Nina, si vo svojom pokuse zlyhala, rozhodol som sa tvoj sen uskutočniť sám. Akurát... toto bude skôr nočná mora..."
(rozsvieti sa hromada wolfrámových žiaroviek visiacich na plafóne iba za kábel)
H : "Uvedomujem si, Nina, že pohľad na tvoju sestru ti teraz asi príjemný nie je."
N : "Ema...?" (tenkým hlasom, slzy jej stekajú po tvári) "Čo si jej to urobil?!..."
E : "Nina, čo sa to deje?"
N : "Ema, máš..."
H : "Len do toho, opíš jej, čo vidíš! Pokračuj v hre, ktorú si sama začala!"
E : "Nina, čo sa deje!?"
N : (plače)
( : POKRAČOVANIE ČOSKORO : )
"Pusťte to."
pretočené o 35 minút...
E : "mmm... Sakra... Čo je to... Halooo!!!... Je tu niekto???... Pomoooc!!!"
N : "Ema? To si ty?"
E : "Nina???"
N : "Áno!"
E : "Kde to sme?! Prečo som pripútaná? Nemôžem sa vôbec pohnúť!"
N : "Ani ja! Ale že vôbec. Som totálne znehybnená."
E : "Čo to má znamenať? Nič nevidím!"
N : "Nehovor. Lebo ja snáď hej, keď je tu tma."
E : "Čo? Ja mám na hlave masku!"
N : "Akú masku?"
E : "Neviem, dopekla, asi koženú, celá hlava sa mi v tom varí, je to tesné, ledva hýbem sánkou!"
N : "Ja mám hlavu pripevnenú v nejakých popruhoch. Musím povedať, že na komfort si nesťažujem."
E : "Toto je snáď zlý sen, ako môžeš mať taký pokojný hlas?! Ako sme sa sem dostali?"
N : "Prebudila som sa rovnako zmätená ako ty, ale trochu skôr..."
E : "Preboha! Čo budeme robiť!?"
N : "Hlavne nič nerob, uvoľni sa, vieš, ako to funguje. Niečo nechtiac potiahneš a ..."
E : "A???..."
N : "No budeš musieť rýchlo niečo urobiť, inak zomrieš."
E : "Čo??? To z kade vieš také veci?"
N : ...
E : "Hej! Počuješ?"
N : "Čo? Aké veci?"
E : "Veď teraz si to povedala, s tým potiahnutím a smrťou!"
N : "Aha, jasné, prepáč, nejako som sa na to nesústredila."
E : "Nina, ty si v poriadku? Na čo si sa sústredila?!"
N : "Ahhle, na nič..."
E : "Prečo tak vzdycháš?"
N : "Čo?"
E : "Úplne dychčíš, počujem to!"
N : "Mmm, no je tu dosť teplo."
E : "No teda okrem mojej hlavy sa mi nezdá, že by tu bolo príliš teplo... Nina?"
N : "Áno?"
E : "Ty kňučíš?"
N : "Noo... Ty sa necítiš tak zvláštne? Tak...
E : "O čom to hovoríš?"
N : "Akoby si chcela ostať tam, kde si."
E : "To chceš ako povedať, že sa ti to páči???"
N : "Nedokážem to opísať, proste ma to vzrušuje, fuu, nemôžem sa hýbať... je to... ešte som sa tak dobre necítila."
E : "Ja neverím! Niekto nás uspal, uniesol, priviazal a ty sa nad tým vzrušuješ?! Mne je zle!!!"
N : "Ten tlak, ako ma všetko obopína, nemôžem urobiť pohyb, aký chcem, nedá sa tomu vzdorovať..." (rozplakala sa)
E : "Veď ty plačeš Nina!"
N : "Ja viem, ale je to také úžasné, ešte nikdy som také niečo nezažila, prosím, nechaj ma..."
E : "Nina! Ja mám strach!"
N : "Neboj sa, to prejde." (smrká do seba)
E : "Nina, ale spamätaj sa! Ty nechápeš, čo sa deje?!"
N : "Ale..."
E : "Nina, prosím, mne sa zle dýcha, niečo musíme urobiť!"
N : "No dobre teda... nenechám ťa v tom... Okey, som s tebou."
E : "Počúvaj, Nina, vážne rozmýšľajme, ako sa z tejto situácie dostaneme. Veď tu zomrieme od hladu!"
N : "Niekto príde. Určite nás len tak niekto nepriviazal, aby sme zomreli od hladu. Vychutnaj si to."
E : "Čo si mám vychutnať?!"
N : "Možno to má byť príjemné prekvapenie, a niekto nás sleduje nočnou kamerou..."
E : (rozplakala sa)
N : "Emi, noták, nemôžeme urobiť nič, vidíš, ako sme dopadli."
E : "Nevidím !!!"
N : "Sorry, zlato, veď ani ja" (zasmiala sa)
E : "Nina?" (upokojuje sa)
N : "Áno?"
E : "Ja to asi cítim už tiež."
N : "Čo cítiš?"
E : "Že mi to nejako robí dobre, keď sa chcem pohnúť a ono to nejde. Ešte pred chvíľou som strašne chcela preč, čo sa to stalo?"
N : "Tie putá ťa skrotili."
E : "Akoby som si uvedomila, že nemám šancu a prispôsobila sa tomu."
N : "To je presne ono!"
E : "Ale prečo mi je dokonca lepšie ako normálne?"
N : "Lebo tvoj mozog je z toho mimo, nemôžeš robiť nič, len si to užiť. Nezahráme sa spolu trošku?"
E : "Ako?"
N : "Poďme si hovoriť naše pocity, ako sme bezmocné!"
E : "Fúha, no ja sa neviem pohnúť."
N : "Ani ja."
E : "Ahhh, tak chcem ísť preč... nemôžem... prosím, pustite ma... (vzdychá)
N : "Výborne Emi! Precíť to poriadne!"
E : "Nina?"
N : "Ano?" (vzdychá)
E : "Ja chcem ísť domov, dostaň ma odtiaľto." (rozplače sa)
N : "Aj ja, Emi." (obe plačú)
(revú asi 10 minút bez slov)
E : "To bolo super..."
N : "To je pravda... bože, chcem tak ostať navždy!"
E : "Ty si tiež nahá?"
N : "Hmm... Mám tielko a šortky... Heeej, aj ja chcem byť nahá!"
E : "Nina, sme my na tom rovnako? Aj ty ležíš na chrbte?"
N : "Čo? Ja sedím ukrižovaná v nejakom kresle!"
E : "Ale čo to má znamenať?"
N : "Ja neviem, asi použili, čo bolo k dispozícii."
E : "Použili?????"
N : "Kriste, to mi len tak vybehlo!"
E : "A prečo ja mám masku?! "
N : "To ti nepoviem, Emi..."
E : "Je to fakt strašne tesné, zle sa mi dýcha."
N : "Nefňukaj, uvoľni sa, mala by si byť vďačná, že sa ti zle dýcha, ja taký luxus nemám."
E : "Prečo by to mal byť luxus?"
N : "Nerieš... "
E : "Nina?"
N : "Áno, zlato?"
E : "Hovorila si, že si sa zobudila skôr, to si ako na to reagovala? Vôbec s tebou netrhlo?"
N : "Nie, iba som sa jemne pokúšala vzdorovať... márne."
E : "Ja som sa mykla strašne." (zasmiala sa)
N : "Mňam... Cítim sa ako kráľovná na tróne!"
Hlboký elektronický hlas (H):
H : "Ten pocit čoskoro prejde Nina. Ale obdivujem ťa za to, že si odhalila podstatu toho, čo sa tu odohrá a napriek tomu si nespanikárila. No neviem, či budeš mať dostatočne triezvy rozum po tom vašom infantilnom divadielku. Určite ste obe zvedavé na dôvod, prečo ste sa tu ocitli. Odpoveď je prostá. Chcem si zahrať takú hru! Vieš Ema, niečo si o svojej sestre asi nevedela. Určite si nezabudla na tú chvíľu, keď nenápadne bojovala za to, aby tá drevená posteľ so zábradlím, v ktorej si pochopiteľne už dlho nespávala, ostala vo vašej izbe. Ani trochu si nerozmýšľala nad dôvodom...? Nie... veď si mala 9 a ona 11... A zjavne ťa neupútal ani jej šuflík plný lepiacih pások, ktoré zhrabla vždy, keď sa nejaké objavili v byte. Ako to všetko viem? Sledoval som vás po celý čas... bol som tak blízko... no nikto si ma nevšimol. Nina, ty si tiež určite spomínaš na moment, keď si sa drahých rodičov v noci spýtala, či môžeš do tej postele Emu priviazať..."
E : "Nina??"
N : "Prepáč sestrička" (s plačom)
H : "Ó, to je dojemné... A keďže Nina, si vo svojom pokuse zlyhala, rozhodol som sa tvoj sen uskutočniť sám. Akurát... toto bude skôr nočná mora..."
(rozsvieti sa hromada wolfrámových žiaroviek visiacich na plafóne iba za kábel)
H : "Uvedomujem si, Nina, že pohľad na tvoju sestru ti teraz asi príjemný nie je."
N : "Ema...?" (tenkým hlasom, slzy jej stekajú po tvári) "Čo si jej to urobil?!..."
E : "Nina, čo sa to deje?"
N : "Ema, máš..."
H : "Len do toho, opíš jej, čo vidíš! Pokračuj v hre, ktorú si sama začala!"
E : "Nina, čo sa deje!?"
N : (plače)
( : POKRAČOVANIE ČOSKORO : )
