Posted 29.07.2017 by kinkinDNA
Volám sa Amanda. Teda Mandy.
Som dievča z veľkomesta, asi je to na mne aj vidno.
Na prvý pohľad... emo-narkomanka, ktorá temnými silami získala doživotne bezplatné zákroky v tetovacom štúdiu. Áno, po vizuálnej stránke som dosť odlišná, to je ale nič v porovnaní s tým, akým spôsobom zmýšľam a ako sa správam.
Bývam sama, v štvorizbovom byte. Práve tam, v mojej skrýši, sa dejú veci, ktoré odhaľujú moju skutočnú podstatu. Veľa ľudí má tajomstvá. Niektorí preto, že sa boja, iní preto, lebo by ich nikto nepochopil. A ja? Myslím, že je to už jedno. Moje tajomstvo odhalím teraz.
V mojom živote sa okolo mňa nikdy nepohybovalo veľa ľudí. To platí v podstate až doteraz. Nikto ku mne nemal kľúč. K srdcu mi neprirástli ani komunity naoko blízke môjmu charakteru. Cítila som z nich povrchnosť a prestíž. A tak som väčšinu času v exteriéri trávila sama nočnými prechádzkami. Mágia noci ma úplne pohltila. Priťahovalo ma pozerať sa do svetiel pouličných lámp, predstavovať si, čo je za hviezdami, z mosta sledovať nekonečný tok rieky... Všetok ten obdiv vyústil v to, že som už nechcela byť iba pozorovateľ.
Ale ako sa reálne stať súčasťou tej mystiky, ktorá je iba v mojej hlave?
Lákalo ma urobiť niečo šialené. Viac šialené, ako to, čo som robila dovtedy.
Presne tak som to interpretovala aj mojej kamarátke Mirke. Mimochodom, bola to jediná osoba s právom vkročiť do môjho bytu. Ona ma nechápala, ale keď bola u mňa, nakoniec sme vždy skončili vankúšovou vojnou. Snažila sa ma držať nad vodou, ale to nešlo. Je to jednoduchý človek, nevedela tak hĺbať ako ja a vcítiť sa do toho.
Postupne sme sa stýkať prestali. Začala som ju ignorovať, a to aj preto, lebo mi vždy zvonila popoludní, a ja som bola zviazaná v skrini. Žiadne hovory, mobil som nemala.
Aj tie slabé výčitky, ktoré som mala, vo mne zhoreli, keď o mne začala roztrubovať v súvislosti s anorexiou a klaustrofíliou. Miru už ale pitvať nejdem. Teda... nie, že by som nechcela. Áno, priznávam, chutí mi krv. Aspoň tá moja. Vlastne vtedy som to ešte nevedela. Vtedy sa to len začínalo...
Milujem to prázdno ľudskej lebky. O to čarovnejšie je, že neviem prečo. Mala som jednu skutočnú doma a pri správnej atmosfére ma pohľad do jej orbít doslova dojímal. Motív lebky ma natoľko dráždil, že som sa dostala do mánie. Lebka na tričku, na topánkach, prívesok na kľúče, prsteň... Už len ísť na cintorín a podebatovať s kamošmi. Psycho, čo? Keď som bola malá, rada som pozerala Verte neverte. Asi to malo na mňa vplyv. No... Nesťažujem si.
S mojou mysľou sa dialo toľko zmien a ja si hovorím... stále som nič neurobila. Stále v sebe niečo držím a nežijem môj život naplno. Oddaná tým temným veciam.
Na scénu prišiel internet. Po prvýkrát som sa odhodlala tam o "tom" niečo nájsť. Bola som prekvapená, bolo tam toho plno. Ale vždy len istá časť mojich symptómov, nie všetko naraz. Vzhľadom na to, že to bol pre mňa nový svet, páčilo sa mi tráviť tam čas. Bolo to vzrušujúce, lebo som sa cítila, ako keby som konala zločin. Zločin voči mojej duši a hviezdam odkiaľ pochádza.
Dalo sa tam aj komunikovať s podobnými ľuďmi. To bol vlastne môj začiatok. Konečne nejaká činnosť. Zdieľanie myšlienok a pocitov.
Veľmi som tam zaujala jednu osobu. Ani som nevedela, či to bol muž alebo žena, pretože hovoril o nich ako o partii. Rozprávala som mu o svojich pocitoch a o tom, čo robievam doma. Ten človek asi vedel, o čom hovorím, minimálne sa to tak zdalo. Po troch dňoch sa ma spýtal, či sa chcem iba vykecávať, alebo či chcem zájsť ďalej. Nechcela som to zabiť žiadnou trápnou protiotázkou, tak som odpovedala iba pravdu. Áno. Bola som naozaj v napätí, no žiadnu správu som potom nedostala. Až po dvoch dňoch to zachránila moja oneskorená otázka: Ako? Ako odpoveď mi prišiel link. Klikla som a ukázal sa mi obrázok lebky, ale taký dosť originálny, vyzeral ako logo. Otázka pod linkom znela: Páčilo by sa ti to na koži? Zdráhavo som odpísala: Aj celkom áno. Nebudem to predlžovať. Vysvitlo, že si to mám vlastnoručne vytetovať na mnou vybrané miesto. Bolo mi vysvetlené, že ma to k ničomu neupisuje, ale keď si chcem užiť s nimi, musím byť "ich".
Takže som za vlastné prachy objednala tetovacie pomôcky a sama si vytetovala lebku na stehno. Kreslenie mi išlo, vyzeralo to celkom dobre. Moje prvé tetovanie.
Nakoniec som sa s nimi stretla a kedy inokedy ako v noci. Najprv som sa stretla s človekom, ktorý mi písal, mimochodom, bol to muž, a ten ma autom viezol asi hodinu na neznáme miesto. Prišli sme k nejakému domu. Bol ako z hororu, porastený lianami a sem-tam brečtan. Nečakala som, že keď vojdem dnu, bude ma čakať tak príjemná atmosféra. V kuchyni bol zariadený stôl plný jedla, za ktorým sedeli ešte dvaja muži a jedna žena, takí tridsiatnici. Miestnosť bola osvetlená iba zvonka mesiacom. Ponúkli mi miesto a ako som si sadla, jeden z tých chlapov sa ozval: "Tak teba lákajú temné veci". Moja veľmi striedma reakcia: Áno. "Ako by si definovala zlo?" Ďalšia otázka na mňa. "mmm... ak nedostaneme, čo chceme?", rýchlo vygenerovaná odpoveď. "To je jedna zo správnych odpovedí.", dodal.
V tichosti sme všetci sedeli, ja som jedla pistácie a čo nevidím... tá žena predo mnou si na stôl položila sáčok plný ihiel a začala si nimi prepichovať kožu medzi prstami. Stále ticho. Zdalo sa mi, že to tam napichuje rytmicky, pozorovala som ju s údivom. Neskôr prešla aj na iné časti tela, mala už prepichnutú dlaň, občas sa zastavila na ramene. Potom si išla priečne prepichnúť nos. Ako doň zapichla, zrýchlil sa jej dych. Ten tretí chlap vedľa nej ju objal s tichými slovami: "V poriadku", a pomohol jej prepichnúť nos. Išla sa už rozplakať, ale vydržala. Krv z nosa jej stekala až na hruď. Bola to dosť hrubá ihla. Ako v chvení brala do ruky ďalšiu ihlu, ten chlap jej pomaly zatlačil krk predlaktím. Bolo zjavné, že nemôže dýchať. Ruku s ihlou jej nasmeroval pod stôl. Nedovidela som tam, ale bolo vidno, ako jej vyhŕňa tričko. Domyslela som si, čo sa deje. Ten chlap jej zapichoval ihlu do pupka. Jej telo sa triaslo s jemnými zášklbmi. Všetci sa tvárili, akoby sa nič nedialo.
Keď ju pustil, odpadla a odniesol ju na rukách preč. Ostali sme iba traja. Vtom chlap, ktorý sa so mnou rozprával, povedal: "Ako vidíš, nie sme normálni ľudia." Pri tom sa usmieval.
V rozhovore o tom, či nechcem zavolať tiesňovú linku, som im dala najavo, že to všetko vnímam normálne a prejavovala som voči tomu, čo som videla, sympatie.
"Vieš, pre ňu je to jediná alternatíva, ako dosiahnuť ten... vyšší stav." Poznamenal. Zarazilo ma to, no zároveň som si uvedomila, že v tom vidím niečo zo seba.
Chlap, ktorý ma priviezol, mi zrazu povedal, že má pre mňa darček. Bola to taká škatuľka. Opýtal sa ma, či už nechcem ísť domov, že som na dnes videla asi dosť.
Cesta späť bola úplne iná, v hlave mi víril nový svet. Na chvíľu... kým som za sebou nezabuchla dvere od bytu. Posledné myšlienky pred vypnutím, ako dnes prežiť školu.
Ani som sa nenazdala a čoskoro som bola doma. Tešila som sa, ako budem rozjímať to, čo sa stalo a čo ma možno ešte čaká. Takisto som bola zvedavá, čo je v tej krabičke. Nečakala by som takú exkluzivitu. Vnútri som našla brúsenú padparadžu, čo je vzácna odroda korundu a lesklú kovovú ruku s ostrými pazúrmi. Vyzeralo to nádherne, muselo to byť vyrábané profesionálom.
Stále hovorím o tom istom dni. O piatku, 13. februára. Jeden neuveriteľný zážitok vystriedal hneď ďalší. Bol podvečer a bola som nepokojná. Niečo sa so mnou dialo. Začala som sa cítiť veľmi emotívne, pričom sa mi v zrýchlenom toku premietali obrazy z posledného obdobia. Nie, neberiem drogy, to išlo zo mňa.
Všetko som začala silno prežívať. Myslela som si, že sa iba vyplačem, no to, čo som videla, vo mne otvorilo nejaké zakázané dvere. Čo sa to deje? Behalo mi hlavou. Aj by som sa snažila upokojiť, ale ono to nebolo nepríjemné. Gradovalo to. Už to začínalo byť sci-fi a toho som sa vzdať nechcela.
Strašne sa mi páčil ten drahokam. Tá jeho farba... musela som sa naň ísť pozrieť, že je naozaj môj. Dostala som sa do stavu, že som začala všetko okolo seba obdivovať. V mojom byte sa nachádzal celý vesmír. Žeby sa mi plnil sen?
Zrazu som však pocítila prítomnosť niečoho iného. Niečo neidentifikovateľné bolo na blízku. Vo mne? Dostala som strach. Prenasledovalo ma to a vedela som, že tomu musím čeliť. Sú to moje výčitky, alebo sa deje niečo paranormálne?
Chcela som sa len napiť, pohľad mi ušiel na lebku na chodbe. Neviem to ani opísať, vnímala som zvláštne signály. Je čas urobiť niečo šialené...
To, čo sa dialo s tou ženou, bolo pre mňa vzdialené, neverila by som, že podobná vec tak rýchlo postihne aj mňa.
Pomyslela som na tú striebornú, nie úplne ľudskú ruku. Čo keby som sa ňou doškriabala? Bola som úplne vzrušená. Nebolo to rýchle rozhodnutie, no zvedavosť mi neumožnila tomu volaniu vzdorovať. Pomaly som kráčala do kúpeľne. Jedine tam sa to dalo spraviť. Zasvietila som tam a všade inde zhasla. Mám síce rada tmu, ale na toto som sa musela pozerať. Sadla som si k stene. Úplne nahá. Neskutočne ma to excitovalo. Sedela som tam asi polhodinu, kým som sa odhodlala. Poškodzovať sa? Je to hnus, ale... ja ho chcem vidieť...
Podvedomie mi hovorilo... Prečo nie? Veď ma nikto nevidí...
Ostrými pazúrmi som potiahla po predlaktí. Skríkla som. Bola to strašná bolesť, ale mne to nestačilo. Bolesť prechádzala okamžite a ja som musela pokračovať. Niečo bolo hlboko vo mne a chcelo to ísť von. Ako keby som išla vypustiť démona. Ničila som svoju kožu všade, kde som sa mohla pozerať, ako krvácam. Nohy, brucho, ruky... Prechádzala som niekoľkokrát aj cez miesta, ktoré už boli porezané. Všetko to sprevádzali kŕčovité pohyby a suchý plač. Nevnímala som čas. Prestala som, až keď na mňa prišla triaška...
Koniec. Posledná rana do stehna. Pár sekúnd som bez zmyslu pozerala pred seba a potom som sa rozplakala. Nie, žiadna ľútosť... ten plač bol toho súčasťou...
Cítila som špinu, no zároveň uvoľnenie. Pooblievala som sa cez umývadlo, zobrala obväz a obmotala najhoršie rany. Zmocnil sa ma neopísateľný pokoj. Bola som hore až do rána. Chcela som vidieť nový deň.
Všetko sa vtedy zmenilo. Mala som pocit, že som prešla prvým levelom... Veci v mojom živote nabrali celkom rýchly spád. Znova som sa skontaktovala s tými ľuďmi. Keď sme sa stretli, iba som vyhrnula rukáv, pod ktorým bol obväz. "Vitaj." Povedala mi Kristy s úsmevom na perách. Okrem zalepeného nosa mala ešte aj modrinu na líci. Našla som si novú kamarátku. A keby len to...
Ako čas plynul, čoraz viac som sa integrovala do ich sveta. Pochopila som viac a videla veci, o ktorých som ani netušila, že sa dejú tak blízko mňa.
Prijali ma a až doteraz to s nimi robím. Robím to iným ľuďom...
Mimochodom, mám 23 a študujem medinu. Dosť sa mi to hodí...
Som dievča z veľkomesta, asi je to na mne aj vidno.
Na prvý pohľad... emo-narkomanka, ktorá temnými silami získala doživotne bezplatné zákroky v tetovacom štúdiu. Áno, po vizuálnej stránke som dosť odlišná, to je ale nič v porovnaní s tým, akým spôsobom zmýšľam a ako sa správam.
Bývam sama, v štvorizbovom byte. Práve tam, v mojej skrýši, sa dejú veci, ktoré odhaľujú moju skutočnú podstatu. Veľa ľudí má tajomstvá. Niektorí preto, že sa boja, iní preto, lebo by ich nikto nepochopil. A ja? Myslím, že je to už jedno. Moje tajomstvo odhalím teraz.
V mojom živote sa okolo mňa nikdy nepohybovalo veľa ľudí. To platí v podstate až doteraz. Nikto ku mne nemal kľúč. K srdcu mi neprirástli ani komunity naoko blízke môjmu charakteru. Cítila som z nich povrchnosť a prestíž. A tak som väčšinu času v exteriéri trávila sama nočnými prechádzkami. Mágia noci ma úplne pohltila. Priťahovalo ma pozerať sa do svetiel pouličných lámp, predstavovať si, čo je za hviezdami, z mosta sledovať nekonečný tok rieky... Všetok ten obdiv vyústil v to, že som už nechcela byť iba pozorovateľ.
Ale ako sa reálne stať súčasťou tej mystiky, ktorá je iba v mojej hlave?
Lákalo ma urobiť niečo šialené. Viac šialené, ako to, čo som robila dovtedy.
Presne tak som to interpretovala aj mojej kamarátke Mirke. Mimochodom, bola to jediná osoba s právom vkročiť do môjho bytu. Ona ma nechápala, ale keď bola u mňa, nakoniec sme vždy skončili vankúšovou vojnou. Snažila sa ma držať nad vodou, ale to nešlo. Je to jednoduchý človek, nevedela tak hĺbať ako ja a vcítiť sa do toho.
Postupne sme sa stýkať prestali. Začala som ju ignorovať, a to aj preto, lebo mi vždy zvonila popoludní, a ja som bola zviazaná v skrini. Žiadne hovory, mobil som nemala.
Aj tie slabé výčitky, ktoré som mala, vo mne zhoreli, keď o mne začala roztrubovať v súvislosti s anorexiou a klaustrofíliou. Miru už ale pitvať nejdem. Teda... nie, že by som nechcela. Áno, priznávam, chutí mi krv. Aspoň tá moja. Vlastne vtedy som to ešte nevedela. Vtedy sa to len začínalo...
Milujem to prázdno ľudskej lebky. O to čarovnejšie je, že neviem prečo. Mala som jednu skutočnú doma a pri správnej atmosfére ma pohľad do jej orbít doslova dojímal. Motív lebky ma natoľko dráždil, že som sa dostala do mánie. Lebka na tričku, na topánkach, prívesok na kľúče, prsteň... Už len ísť na cintorín a podebatovať s kamošmi. Psycho, čo? Keď som bola malá, rada som pozerala Verte neverte. Asi to malo na mňa vplyv. No... Nesťažujem si.
S mojou mysľou sa dialo toľko zmien a ja si hovorím... stále som nič neurobila. Stále v sebe niečo držím a nežijem môj život naplno. Oddaná tým temným veciam.
Na scénu prišiel internet. Po prvýkrát som sa odhodlala tam o "tom" niečo nájsť. Bola som prekvapená, bolo tam toho plno. Ale vždy len istá časť mojich symptómov, nie všetko naraz. Vzhľadom na to, že to bol pre mňa nový svet, páčilo sa mi tráviť tam čas. Bolo to vzrušujúce, lebo som sa cítila, ako keby som konala zločin. Zločin voči mojej duši a hviezdam odkiaľ pochádza.
Dalo sa tam aj komunikovať s podobnými ľuďmi. To bol vlastne môj začiatok. Konečne nejaká činnosť. Zdieľanie myšlienok a pocitov.
Veľmi som tam zaujala jednu osobu. Ani som nevedela, či to bol muž alebo žena, pretože hovoril o nich ako o partii. Rozprávala som mu o svojich pocitoch a o tom, čo robievam doma. Ten človek asi vedel, o čom hovorím, minimálne sa to tak zdalo. Po troch dňoch sa ma spýtal, či sa chcem iba vykecávať, alebo či chcem zájsť ďalej. Nechcela som to zabiť žiadnou trápnou protiotázkou, tak som odpovedala iba pravdu. Áno. Bola som naozaj v napätí, no žiadnu správu som potom nedostala. Až po dvoch dňoch to zachránila moja oneskorená otázka: Ako? Ako odpoveď mi prišiel link. Klikla som a ukázal sa mi obrázok lebky, ale taký dosť originálny, vyzeral ako logo. Otázka pod linkom znela: Páčilo by sa ti to na koži? Zdráhavo som odpísala: Aj celkom áno. Nebudem to predlžovať. Vysvitlo, že si to mám vlastnoručne vytetovať na mnou vybrané miesto. Bolo mi vysvetlené, že ma to k ničomu neupisuje, ale keď si chcem užiť s nimi, musím byť "ich".
Takže som za vlastné prachy objednala tetovacie pomôcky a sama si vytetovala lebku na stehno. Kreslenie mi išlo, vyzeralo to celkom dobre. Moje prvé tetovanie.
Nakoniec som sa s nimi stretla a kedy inokedy ako v noci. Najprv som sa stretla s človekom, ktorý mi písal, mimochodom, bol to muž, a ten ma autom viezol asi hodinu na neznáme miesto. Prišli sme k nejakému domu. Bol ako z hororu, porastený lianami a sem-tam brečtan. Nečakala som, že keď vojdem dnu, bude ma čakať tak príjemná atmosféra. V kuchyni bol zariadený stôl plný jedla, za ktorým sedeli ešte dvaja muži a jedna žena, takí tridsiatnici. Miestnosť bola osvetlená iba zvonka mesiacom. Ponúkli mi miesto a ako som si sadla, jeden z tých chlapov sa ozval: "Tak teba lákajú temné veci". Moja veľmi striedma reakcia: Áno. "Ako by si definovala zlo?" Ďalšia otázka na mňa. "mmm... ak nedostaneme, čo chceme?", rýchlo vygenerovaná odpoveď. "To je jedna zo správnych odpovedí.", dodal.
V tichosti sme všetci sedeli, ja som jedla pistácie a čo nevidím... tá žena predo mnou si na stôl položila sáčok plný ihiel a začala si nimi prepichovať kožu medzi prstami. Stále ticho. Zdalo sa mi, že to tam napichuje rytmicky, pozorovala som ju s údivom. Neskôr prešla aj na iné časti tela, mala už prepichnutú dlaň, občas sa zastavila na ramene. Potom si išla priečne prepichnúť nos. Ako doň zapichla, zrýchlil sa jej dych. Ten tretí chlap vedľa nej ju objal s tichými slovami: "V poriadku", a pomohol jej prepichnúť nos. Išla sa už rozplakať, ale vydržala. Krv z nosa jej stekala až na hruď. Bola to dosť hrubá ihla. Ako v chvení brala do ruky ďalšiu ihlu, ten chlap jej pomaly zatlačil krk predlaktím. Bolo zjavné, že nemôže dýchať. Ruku s ihlou jej nasmeroval pod stôl. Nedovidela som tam, ale bolo vidno, ako jej vyhŕňa tričko. Domyslela som si, čo sa deje. Ten chlap jej zapichoval ihlu do pupka. Jej telo sa triaslo s jemnými zášklbmi. Všetci sa tvárili, akoby sa nič nedialo.
Keď ju pustil, odpadla a odniesol ju na rukách preč. Ostali sme iba traja. Vtom chlap, ktorý sa so mnou rozprával, povedal: "Ako vidíš, nie sme normálni ľudia." Pri tom sa usmieval.
V rozhovore o tom, či nechcem zavolať tiesňovú linku, som im dala najavo, že to všetko vnímam normálne a prejavovala som voči tomu, čo som videla, sympatie.
"Vieš, pre ňu je to jediná alternatíva, ako dosiahnuť ten... vyšší stav." Poznamenal. Zarazilo ma to, no zároveň som si uvedomila, že v tom vidím niečo zo seba.
Chlap, ktorý ma priviezol, mi zrazu povedal, že má pre mňa darček. Bola to taká škatuľka. Opýtal sa ma, či už nechcem ísť domov, že som na dnes videla asi dosť.
Cesta späť bola úplne iná, v hlave mi víril nový svet. Na chvíľu... kým som za sebou nezabuchla dvere od bytu. Posledné myšlienky pred vypnutím, ako dnes prežiť školu.
Ani som sa nenazdala a čoskoro som bola doma. Tešila som sa, ako budem rozjímať to, čo sa stalo a čo ma možno ešte čaká. Takisto som bola zvedavá, čo je v tej krabičke. Nečakala by som takú exkluzivitu. Vnútri som našla brúsenú padparadžu, čo je vzácna odroda korundu a lesklú kovovú ruku s ostrými pazúrmi. Vyzeralo to nádherne, muselo to byť vyrábané profesionálom.
Stále hovorím o tom istom dni. O piatku, 13. februára. Jeden neuveriteľný zážitok vystriedal hneď ďalší. Bol podvečer a bola som nepokojná. Niečo sa so mnou dialo. Začala som sa cítiť veľmi emotívne, pričom sa mi v zrýchlenom toku premietali obrazy z posledného obdobia. Nie, neberiem drogy, to išlo zo mňa.
Všetko som začala silno prežívať. Myslela som si, že sa iba vyplačem, no to, čo som videla, vo mne otvorilo nejaké zakázané dvere. Čo sa to deje? Behalo mi hlavou. Aj by som sa snažila upokojiť, ale ono to nebolo nepríjemné. Gradovalo to. Už to začínalo byť sci-fi a toho som sa vzdať nechcela.
Strašne sa mi páčil ten drahokam. Tá jeho farba... musela som sa naň ísť pozrieť, že je naozaj môj. Dostala som sa do stavu, že som začala všetko okolo seba obdivovať. V mojom byte sa nachádzal celý vesmír. Žeby sa mi plnil sen?
Zrazu som však pocítila prítomnosť niečoho iného. Niečo neidentifikovateľné bolo na blízku. Vo mne? Dostala som strach. Prenasledovalo ma to a vedela som, že tomu musím čeliť. Sú to moje výčitky, alebo sa deje niečo paranormálne?
Chcela som sa len napiť, pohľad mi ušiel na lebku na chodbe. Neviem to ani opísať, vnímala som zvláštne signály. Je čas urobiť niečo šialené...
To, čo sa dialo s tou ženou, bolo pre mňa vzdialené, neverila by som, že podobná vec tak rýchlo postihne aj mňa.
Pomyslela som na tú striebornú, nie úplne ľudskú ruku. Čo keby som sa ňou doškriabala? Bola som úplne vzrušená. Nebolo to rýchle rozhodnutie, no zvedavosť mi neumožnila tomu volaniu vzdorovať. Pomaly som kráčala do kúpeľne. Jedine tam sa to dalo spraviť. Zasvietila som tam a všade inde zhasla. Mám síce rada tmu, ale na toto som sa musela pozerať. Sadla som si k stene. Úplne nahá. Neskutočne ma to excitovalo. Sedela som tam asi polhodinu, kým som sa odhodlala. Poškodzovať sa? Je to hnus, ale... ja ho chcem vidieť...
Podvedomie mi hovorilo... Prečo nie? Veď ma nikto nevidí...
Ostrými pazúrmi som potiahla po predlaktí. Skríkla som. Bola to strašná bolesť, ale mne to nestačilo. Bolesť prechádzala okamžite a ja som musela pokračovať. Niečo bolo hlboko vo mne a chcelo to ísť von. Ako keby som išla vypustiť démona. Ničila som svoju kožu všade, kde som sa mohla pozerať, ako krvácam. Nohy, brucho, ruky... Prechádzala som niekoľkokrát aj cez miesta, ktoré už boli porezané. Všetko to sprevádzali kŕčovité pohyby a suchý plač. Nevnímala som čas. Prestala som, až keď na mňa prišla triaška...
Koniec. Posledná rana do stehna. Pár sekúnd som bez zmyslu pozerala pred seba a potom som sa rozplakala. Nie, žiadna ľútosť... ten plač bol toho súčasťou...
Cítila som špinu, no zároveň uvoľnenie. Pooblievala som sa cez umývadlo, zobrala obväz a obmotala najhoršie rany. Zmocnil sa ma neopísateľný pokoj. Bola som hore až do rána. Chcela som vidieť nový deň.
Všetko sa vtedy zmenilo. Mala som pocit, že som prešla prvým levelom... Veci v mojom živote nabrali celkom rýchly spád. Znova som sa skontaktovala s tými ľuďmi. Keď sme sa stretli, iba som vyhrnula rukáv, pod ktorým bol obväz. "Vitaj." Povedala mi Kristy s úsmevom na perách. Okrem zalepeného nosa mala ešte aj modrinu na líci. Našla som si novú kamarátku. A keby len to...
Ako čas plynul, čoraz viac som sa integrovala do ich sveta. Pochopila som viac a videla veci, o ktorých som ani netušila, že sa dejú tak blízko mňa.
Prijali ma a až doteraz to s nimi robím. Robím to iným ľuďom...
Mimochodom, mám 23 a študujem medinu. Dosť sa mi to hodí...
