Voluntary slave market - 3. časť (posledná)

Lukačovičová sa vrátila do práce, zavolala veliteľovi, že potiahne nočnú, zreferovala mu, čo zistila a do rána si prezerala Martinov notebook. Dopodrobna si preštudovala www.voluntaryslavemarket.sk a prečítala si všetky jeho správy. Najviac sa však zaoberala správami s užívateľom Snuffy, ktoré napísal krátko pred svojou smrťou. Z nich bolo jasné, že sa dohodli na stretnutí, za ktoré mu mal zaplatiť 300 eur. Tak to teda muselo stáť za to. Ale stálo mu to za smrť? Písal mu, že ho vyzdvihne o 22:00 na rohu Ulice víťazstva a Mandragorovej ulice. A čo sa týka obsahu stretnutia, spomenul všetky praktiky, spojené s BDSM.
Ráno ju veliteľ našiel spať na stole. Smutne sa usmial, pohladil ju po vlasoch a šiel jej urobiť kávu. Potom ju jemne zobudil. Pozrela sa naňho rozmazaným pohľadom, no hneď ako zaostrila, vyskočila: ,,Koľko je hodín?“
,,Sedem, moja krásna,“ odpovedal jej veliteľ.
,,Dobre. Je najvyšší čas. Musím ísť ku rodine Jána Wernara a nájsť jeho počítač,“ oznámila mu. Veliteľ sa snažil netváriť sa tak, ako keby hovoril s pomätencom, ale aj tak hovoril pomaly a díval sa jej do očí, keď sa pýtal: ,,Kto je Ján Wernar a prečo chceš jeho počítač?“
,,Už prišli výsledky. Je to druhá obeť. Myslím si, že nejaký úchyl si hľadá obete cez internet. Všetko ti vysvetlím, ale teraz musím bežať. Mobil mám. Pa,“ pobozkala ho a už jej nebolo.
Autom sa doviezla ku krásnemu rodinnému domu. Na záhrade už takto zavčasu ráno sedela žena a hrala sa so psom. Lukačovičová podišla ku bránke a zavolala: ,,Dobrý deň. Ste pani Wernarová?“ Žena sa na ňu pozrela a rýchlo k nej prišla. ,,Áno, to som ja. Ako vám môžem pomôcť?“ V tej chvíli si Lukačovičová priala, aby to bola nechala na niekom inom a zapísala si, že to je posledný krát, čo oznamuje niečiu smrť.
,,Pani Wernarová, som Lukačovičová a pracujem pre políciu. Pustili by ste ma ďalej?“
Pani sa zamračila, ale pustila ju dnu. Zaviedla ju na terasu a ponúkla jej, nech si sadne.
Lukačovičová jej ukázala fotku syna a rozpovedala všetko, čo doteraz zistila.
Pani Wernarová neomdlela, ani sa nerozplakala. Rozzúrila sa. To Lukačovičová nečakala a chvíľu jej trvalo, kým jej došlo, čo má robiť. Vstala a šla ju upokojiť, ale vtom si pani sadla za stôl a zahľadela sa jej do očí: ,,Viem len, že Janko išiel predvčerom ku kamarátovi Borisovi a mal sa vrátiť dnes na obed...,“ nadýchla sa a pokračovala, ,,Musíte toho zmrda nájsť. Ako vám v tom môžem pomôcť?“
Lukačovičová sa jej zdôverila so žiadosťou vidieť Janov počítač a pani Wernarová ju zaviedla do synovej izby. Cestou jej spomenula, že Janko mal dva počítače, jeden má tu, ale druhý je teraz v oprave. Lukačovičová si zo srdca priala, aby niečo našla aj v tomto, pretože nemôže strácať čas. Čas. Každú noc – jeden mŕtvy. Zamrazilo ju. Vytiahla telefón a zavolala veliteľovi. Hneď, ako to zdvihol vybafla: ,,Ďalší mŕtvy?“ Na druhej strane bolo chvíľu ticho a potom sa ozval unavený hlas veliteľa: ,,Áno, muž, asi 20 ročný, nahý, dorezaný, zohavený.“
,,Doriti! Som pomalá, tak veľmi som pomalá!!! Ale ja toho zmrda dnes dostanem! Idem robiť, pa, drž sa.“
,,Aj ty sa drž a dávaj si na seba pozor.“
,,Budem,“ odpovedala a zložila.
Zapla počítač, opäť bez hesla, a načítala históriu. Je to tu! Posledný záznam: voluntaryslavemarket.sk. Posledné správy: Snuffy. Bingo! Správy sa veľmi podobali na tie z Martinovho notebooku. Jediné, čo bolo iné, bolo miesto stretnutia – v mestskom parku. Všetko sú to verejné miesta, z ktorých ich asi vyzdvihol autom a niekam odviezol. Má to moc dobre vymyslené.
Opäť zavolala veliteľovi: ,,Ahoj, už máte totožnosť tretej obete?“
,,Ešte nie, prečo?“
,,Keď ju budeš mať, pošli niekoho k nemu domov, nech mu pozrie počítač a nech hľadá stránku www.voluntaryslavemarket.sk, tam správy so Snuffym a medzi nimi nech nájde miesto, kde pre obeť prišiel Snuffy autom. Myslím si, že ich vždy niekam zaviezol. A prosím, daj prezrieť kamery z prvej noci na rohu ulíc Víťazstva a Mandragorovej, a z druhej noci z mestského parku, obe okolo desiatej večer.“
,,A asi budeš chcieť ŠPZ-ku auta, ktoré tam vyzdvihlo naše obete a komu patrí. Nemám pravdu?“
,,Máš ako vždy, milujem ťa.“
,,Aj ja teba,“ zložil. A vtedy sa zabudla spýtať na DNA, ale to mu určite napadne aj bez nej.
Lukačovičová sa vrátila dole, rozlúčila sa s pani Wernarovou, sľúbila jej, že nájde vraha jej syna a pobrala sa na veliteľstvo.

***
Vďaka bohu, že môj spolubývajúci tento týždeň nepríde. Lebo, keby ma videl, asi by hneď volal na políciu a nečakal by na moje vysvetlenie. Mal by som tie výlety obmedziť, lebo ma fakt zabijú. Maximálne tak dva týždenne a medzi nimi aspoň deň pauzy. Veď už aj môj účet vyzerá po týchto dvoch dňoch oveľa lepšie. Na konte mi pribudlo rovných 250 eur. Ale odmakal som si ich riadne. Už si ani nepamätám, kedy naposledy som sa cítil takto dokaličený. A čo poviem cez víkend mame? Veď dostane hysák len čo prekročím prah domu.
Nedá mi to a ešte raz sa nahý postavím pred zrkadlo a obdivujem si škrabance. Našťastie používali len svoje nechty, takže to nie je až také zlé, ale za to sú ich desiatky. No boli aj tak veľmi zlaté a po obrade mi všetky rany vyčistili, tie najhoršie zalepili a každá mi na rozlúčku dala poriadny bozk. Navyše mi povedali, že toto robia každý rok a že nabudúce so mnou rátajú. To mi tak zalichotilo, že som im na všetko nadšene pristal.
Čuranie mi už nerobí taký problém, aj keď je to stále trochu nepríjemné, no prekonám sa a navštívim vécko. Oblečiem sa a idem do obchodu, kde si kúpim obloženú žemľu, kakao a púder. Predavačka sa mňa pozrie trochu divne, ale nič mi nepovie. A keby aj tak čo... Potrebujem doplniť sacharidy, dostať do seba trochu energie a tým púdrom si zakryjem tie najhoršie rany, ktoré je vidieť aj napriek oblečeniu.
Napriek všetkému sa mi v škole darí. Páli mi to ako nikdy a profesori si ma stále premeriavajú, či som to naozaj ja. Ten zvrhlý sex mi asi fakt prospieva.
Keď prídem v extra dobrej nálade na intrák, automaticky zapnem notebook. Hneď mi zabliká správa. Neodolám a prihlásim sa na slave market.

Ahoj. Volám sa Snuffy a rád by som si ťa kúpil na dnešnú noc. V rámci BDSM sa venujem všetkým praktikám, určite si niečo nájdeš. Platím 300 eur v hotovosti. Ak Ťa moja ponuka zaujala, napíš mi. Budem čakať 

Pozerám sa na správu a v tom si uvedomím, že som zabudol dýchať. Preto sa zhlboka nadýchnem a ešte raz si prečítam správu. 300 eur. Na malinký okamih si pomyslím, že to bude niečo kurva hnusné, keď tak dobre platí, ale potom sa rozhodnem, že mu odpíšem a zároveň si prisahám, že si budúci týždeň dám pauzu.

Ahoj Snuffy. Tvoja ponuka ma zaujala. Ale sú praktiky, ktorým sa nechcem dnes v noci venovať. Odmietam dilatáciu, hry s krvou a s elektrinou, análny fisting, ballbusting a pissing. Ak sa tomuto vyhneš, môžeme sa dohodnúť.

Na to mi hneď odpísal, že v poriadku a že ma vyzdvihne o 22:00 pri Tescu. A mňa trochu zamrazilo.

***
Ako náhle Lukačovičová otvorila dvere, vyrútil sa na ňu mladý policajt. V ruke držal veľkú obálku a rýchlo ju informoval, čo zistili: ,,Tretia obeť sa volá Michal Prámek, v jeho notebooku sme našli správy so Snuffym, z večera pred jeho smrťou. Druhý tím sa venoval kamerám. Našli zábery, ako obete nastupujú do nejakého auta. Všetky tri obete do toho istého. Auto je napísané na pani Emíliu Mreničkovú. Pani Mreničková má 85 rokov a pochybujeme, že auto šoférovala, a teda že spáchala tie vraždy. Niekto si jej auto požičiava. Snažili sme sa ho vystopovať, ale nepodarilo sa nám to, aj keď na tom stále pracujeme. Máte pre nás nejaké ďalšie rozkazy?“
Lukačovičová nevychádza z údivu. Dokáže mu len poďakovať, vziať si od neho obálku s podrobnými informáciami a zamieriť do veliteľovej kancelárie.
,,Pane, zamestnávate úžasných ľudí,“ pousmeje sa prvý krát po dlhej dobe.
,,Ja viem,“ oplatí jej úsmev.
,,Ako ho nájdeme? Asi sme sa dostali do slepej uličky, čo?“
,,A vieš, že ani nie?“
Lukačovičová naňho vyvalí oči a snaží sa mu vsugerovať, aby pokračoval, čo aj urobí.
,,Už dávnejšie prišli výsledky z laborky, ohľadom tej DNA z úst prvej obete. Pravdaže, vôbec nám to nepomohlo. Tento muž ešte zjavne nebol trestaný. Ale po tom, čo sme objavili auto pani Mreničkovej, som šiel do jej domu. Pani je naozaj stará a chorá. Zdravotná sestra, ktorá sa o ňu stará mi povedala, že by nebola schopná ani sama vstať z postele. A keď sa na chvíľu vzdialila, nenápadne som z vankúša zobral pár vlasov pani Mreničkovej. Zaniesol som ich do laborky a práve mi prišli výsledky... jej DNA je čiastočne zhodná s DNA z obete. Môže to byť jej príbuzný. Ale keď som sa sestry spýtal, či stará pani ešte niekoho má, nevedela mi povedať, ale nikoho u nej nikdy nevidela. Navyše, zhoda je len minimálna a nemusí to nič znamenať. Napriek všetkému je jasné, že si niekto každú noc požičiava jej auto a vraždí. Už som tam poslal hliadku.“
Lukačovičová naňho civela s otvorenými ústami. Jediné, na čo sa zmohla, bolo tiché wow. No po chvíli jej napadlo, prečo jej to nepovedal ten mladý policajt a spýtala sa na to veliteľa.
,,Po prvé, dozvedel som sa to až teraz a po druhé, chcel som ti to oznámiť sám,“ povedal jej, na čo ho pobozkala. ,,Dostaneme ho, uvidíš. Už dnes v noci,“ pošepol a ona mu uverila.

***
O deviatej som sa šiel osprchovať. Potom som si opäť ošetril škrabance, ale púder som už nepoužil. Nakoniec som si dal výdatnú večeru. Energiu budem potrebovať. A oblečený kompletne v čiernom som sa vydal ku Tescu.
Počasie bolo príjemné a prechádzka mi naozaj prospela. Ku Tescu som prišiel o trištvrte na desať. Čakal som a rozmýšľal. Bolo to príliš veľa peňazí. Bude to mať nejaký háčik, bude to bolieť a nebude sa mi to páčiť. Nie, pôjdem domov. Radšej si budem zarábať po stovke so sexy kočkami, ako toto. Už som sa obrátil a urobil prvý krok smerom k internátu, keď vedľa mňa zastavilo auto.
Vodič otvoril dvere a kázal mi nasadnúť. Ja som sa mu slušne snažil vysvetliť, že som si to rozmyslel a nech sa nehnevá. A on sa nenahneval. Len na mňa namieril pištoľ so slovami: ,,Mali sme dohodu. Neboj, užiješ si to.“ A ja som nastúpil.

***
Zazvonil telefón. Veliteľ ho zdvihol a po chvíli zrúkol: ,,Stratil sa vám? Ako sa vám mohol stratiť? Takže dobre a rýchlo šoféroval, hej? A vy ste čo, práve dostali vodičák? Ihneď ho nájdite, rozumiete?!“ a zložil. Lukačovičovej prišlo zle. Mala ho strážiť sama.

***
Pripadal som si ako v sne. Nie je to skutočné. Nemôže to byť pravda. ,,Neklep sa tak. Naša dohoda stále platí. Dostaneš svojich 300 eur a túto noc si poriadne užiješ. Ja len naozaj nemám rád, keď ma niekto vodí za nos. Aj by som odložil zbraň, ale bojím sa, že vyvedieš niečo, čo by si neskôr ľutoval, preto si ju nechám. Ale nemusíš sa ma báť. Hej?“ nahováral mi, ale ja som mu neveril. Napriek tomu som sotva badateľne pokýval hlavou na znamenie, že rozumiem. Viem, že mám poriadny prúser a dostane ma z neho len zázrak.
Zastavili sme pred nejakým starým domom. Chlapík mi kázal vystúpiť z auta a vojsť do domu. Samozrejme ma nezabudol upozorniť, nech sa o nič nepokúšam, lebo dnes má už aj tak dosť zlý deň. Poslúchol som. Po chvíli sa objavil za mnou a viedol ma do podzemia. Zrazu som sa ocitol vo veľkej miestnosti, ktorej dominovalo vysoké kovové kreslo.
,,Vyzleč sa a sadni si!“ prikázal mi a ja som opäť poslúchol. Veď čo iné mi zostávalo. Takto túto noc možno aj prežijem. Či?

***
,,Musíme Snuffyho dostať! Hneď! Všetci, ihneď k záberom z kamier. Prvý tím! Nájdite kamery v okolí Lekrenovej ulice, kde býva pani Mreničková a hľadajte ŠPZ-ku, ktorú máte napísanú na tabuli! Druhý tím! Hľadajte túto ŠPZ-ku na zaľudnených uliciach v centre mesta! Tretí tím, snažte sa nabúrať do Snuffyho profilu!“ A vtedy to Lukačovičovej došlo. Bežala k najbližšiemu počítaču, vyhodila odtiaľ policajta a do Googlu zadala heslo ,,Snuff“.

***
Neznámy ma poriadne pripútal. Na každú končatinu pripadli 4 remene, plus po jednom na hrudník a bedrá. Nedokázal som sa pohnúť ani o milimeter. Potom sa nado mňa zohol a slastne mi oblizol bradavku. V tom sa však zháčil a oznámil mi, že dnes nemá moc času na hry, lebo ho hľadá polícia, a tak prejdeme rovno k veci. A ja som z plných pľúc zaziapal: ,,KURVAAAAAAA!!!“

***
,,Snuff filmy sú filmy, v ktorých je obeť často ťažko týraná a nakoniec je pred kamerou naozaj zabitá,“ vysvetľuje veliteľovi Lukačovičová, ,,Myslím, že ich možno vysiela on-line. Môžem nasadiť všetkých technikov, nech ich hľadajú?“
,,Samozrejme,“ odvetí.

***
Hneď sú moje ústa zapchaté kusom nejakej handry. ,,Nerád ťa umlčujem, vo všeobecnosti mám veľmi rád krik mojich obetí, ale dnes si to nemôžeme dovoliť, prepáč,“ vysvetľuje mi a ja tuho rozmýšľam, či naozaj použil slovo obeť, alebo sa mi to len zdalo.
Odišiel, no len na pár sekúnd, a vrátil sa v vozíkom na kolieskach, ktorý je prikrytý plachtou. Čo majú všetci s plachtami???
,,V tejto chvíli sa obyčajne pýtam, čo nemám robiť, čo nemáte radi a čoho sa bojíte, ale keďže si mi to už povedal a obom nám ušetril čas, prejdem rovno k veci. Elektrinu ani ja nemám rád, takže ju vynechám, ale nechápem, čo máš proti takému ballbustingu...“ a svoju reč zakončí kopnutím do mojich slabín. Handra tlmí môj srdcervúci výkrik.

***
,,Niečo sme našli!“ Lukačovičová beží ku policajtovi, ktorý jej povedal dobrú správu. Cestou zakopne o káble na zemi a rozbije si koleno. Bolesť aj krv však ignoruje a ďalej beží k počítaču.
Na obrazovke sa nachádza fakt odporná stránka plná videí. Najnovšie je zo včera. Keďže nepozná poslednú obeť, pustí video staré dva dni. Hneď spoznáva Jána Wernara. Pustí video staré tri dni a vidí Martina Vtoreka. Nemá žalúdok na to, aby si videá pozrela celé, a tak ich len preklikáva. Ale aj to stačí, aby sa povracala do odpadkového koša vedľa stola.

***
Po troch kopnutiach už nedokážem zaostriť. Z očí sa mi valia slzy a nos mám opäť plný hlienov. Ale tento krát to nie je ani trochu vzrušujúce. Nakoniec mi vajcia ešte celou silou zovrie a ja mám pocit, že z nich chce urobiť praženicu. Nič čo som zažil za posledné dva dni sa tejto bolesti ani zďaleka nepriblížilo. V tejto chvíli by som najradšej vrátil čas na víkend, kedy som ešte nevedel nič o slave markete, keď mojím jediným problémom boli skúšky a to, že nemám ženskú. Od začiatku som vedel, že v tom niečo nehrá a toto mám za svoju hamižnosť!
Neznámy mi opäť oblizol bradavku, aby si bol istý, že mu venujem 100% pozornosti. ,,Síce elektrinu nemám rád, ale všetky druhy hier s krvou priam zbožňujem,“ oznámi mi a odhalí, čo skrývala plachta na vozíku – rôzne druhy nožov a ihiel. Teraz by bol ten správny čas zasa zakričať kurva, ale namiesto toho omdlievam.

***
Keď sa Lukačovičová všetkým ospravedlnila, znova sa zahľadela na obrazovku. V pravom hornom rohu blikal nápis on-line. Klikla naň. Pred nimi sa zjavil mladý muž, pripútaný ku kovovému kreslu, ktorý očividne stratil vedomie. A vozík s nástrojmi. Lukačovičová zoziapala, nech zavolajú tých najlepších technikov, nech napichnú vysielanie a zistia, odkiaľ sa vysiela.

***
Prebrala ma ľadová voda. ,,Hej, mladý, nebuď taká bábovka. Pozerajú sa na teba desiatky ľudí a ideš on-line. Tak sa vzchop!“ bolo mi prikázané.
,,Vieš, hneď na prvý pohľad si ma zaujal. Tá tvoja vzdorovitosť, tvoje presvedčenie a tvoj inštinkt ma ohromili. A preto, aby si pochopil, že si na mňa naozaj zapôsobil, ti to spríjemním. Na penis ti pripevním túto pumpu a podtlak ti bude spôsobovať neskutočné potešenie. A ja sa budem zatiaľ venovať tvojmu hrudníku. Ani si nevieš predstaviť, ako ma vzrušuje. Je bez jediného chĺpka. Je to také... nevinné. Ale to sa zmení. A neboj, keď s tebou skončím, bude absolútne jedno, či si tam mal alebo nemal nejaký chĺpok,“ rozrehotal sa.

***
,,Pani veliteľová!“ kričal na Lukačovičovú jeden z policajtov. Najprv ho nevnímala a až keď na ňu zakričal tretí krát pochopila, že to hovorí s ňou. Takto ju ešte nikto nenazval. Ale všetko je po prvý raz. No keď už policajt videl, že ho registruje, nečakal, kým príde a kričal: ,,Máme malý problém. Ten, kto vytváral túto stránku, bol zatratene dobrý heker. Signál je tak zakódovaný, že bude trvať asi 3 hodiny, kým ho rozlúštime.“
Lukačovičová sa zamyslela: ,,Tri hodiny ten chlapec neprežije, nemáme toľko času...“ A potom sa jej v myšlienkach objavil Erik a Univerzita. ,,Nájdite mi najlepšieho študenta informatiky a priveďte ho. Mladá krv máva skvelé nápady!“ rozkázala.

***
Opäť mi zmizol z dohľadu. Presunul sa k mojim nohám a niečo tam montoval. Po chvíli mi zovrel vtáka a pár krát ním zapumpoval, na čo mi ho do niečoho vsunul.
Počul som, ako niečo stláča a hneď som to aj pocítil. Tlak. Tlak na všetky bunky môjho penisu, tlak na moje už pravdepodobne modré gulky. Toto malo byť príjemné? Postupne sa tlak menil na bolesť. Mal som pocit, ako keby mi šiel penis vybuchnúť a keď som už bol naozaj presvedčený, že k tomu dôjde, prestal. ,,Tak ako sa ti to páči?“ spýtal sa maznavo. Keďže rozprávať som nemohol, pokrútil som hlavou najviac, ako sa mi dalo a vyslúžil som si smiech: ,,Tak sa mi to páči!“
Môj mučiteľ sa presunul k vozíku a vzal z neho nôž, ktorý mi chvíľu podržal pred očami, aby som si ho mohol poriadne prezrieť. Nebol veľmi veľký, ani široký. Vyzeral ako poriadne ostrý kuchynský nôž vhodný na začiatok. Ten skurvysyn mi potom zatlačil jeho hrot doprostred hrudníka a rezal s ním smerom k mojej hlave. Našťastie sa však zastavil pod krkom. Nasledovne zarezal pod ľavú bradavku a rez viedol nadol. To zopakoval aj na pravej strane.
Snažil som sa udržať pri zmysloch. Bolo mi na vracanie a vedel som, že pokiaľ sa povraciam, udusím sa vlastnými zvratkami. Hento monštrum mi určite nepomôže. A preto som sa tú bolesť snažil rozdýchať a myslel som pri tom na Mesperyánky. Dúfal som, že ma spomienka na ne vzruší a pohltí bolesť, ale nestalo sa tak. Namiesto toho som cítil, ako mi čepeľ preniká do ľavého stehna.

***
,,Ako sa voláš?“ spýtala sa Lukačovičová chlapca, ktorého práve priviezli na stanicu. ,,Peter Veselý, madam,“ odpovedal úctivo. Lukačovičová neverila, že by tento maximálne 15-ročný hormón mohol vyriešiť ich problém. Ale napriek všetkému ho posadila pred počítač, ukázala mu video a spýtala sa ho, či dokáže zistiť, odkiaľ sa vysiela. Peter chvíľu niečo bleskovo ťukal do počítača a vybral mobil. ,,Môžem si zavolať?“ spýtal sa a ona mu to dovolila. Nasledovalo dlhých 15 minút rôznych rozhovorov, z ktorých nerozumela ani slovo, potom mnoho symbolov, písmen a číslic, ktoré zadával do programu, až nakoniec zadal nejaké súradnice do mapy a ukázal na oblasť medzi Jarnou a Červenou ulicou: ,,Niekde tu by sa mal nachádzať zdroj. Oblasť by som vymedzil asi na 10km^2.“
Lukačovičová naňho hľadela ako na zjavenie. Na chvíľu mala pocit, že sa pozerá na Sheldona - informatika. Ale rýchlo sa spamätala a zburcovala celú stanicu.

***
Napriek tomu, že som sa snažil nevnímať toho Frenkensteina, nemohol som necítiť krv, ktorá mi stekala po bokoch. Vtom sa na mňa pozrel a ukázal mi, že odkladá nôž.
,,To by nám na teraz stačilo. A ideme sa venovať tvojmu penisu,“ oznámil mi ako keby mi hovoril, že si ideme pozrieť rozprávočku.
Najprv mi zložil pumpu, čo bola kurevská bolesť, ale ,,upokojovalo“ ma, že to nie je nič, s tým, čo za chvíľu zažijem. Mal som pravdu. Frenkenstein sa presunul k vozíku a vzal odtiaľ ihly rôznej dĺžky a hrúbky.

***
Lukačovičová sedela v aute spolu s veliteľom. Za nimi šlo 10 áut plných policajtov. Z toho, čo videli na videu vydedukovali, že hľadajú dosť starý dom s rozľahlou pivnicou, v ktorom už nikto nebýva, ale ešte by sa v ňom bývať dalo.
Na prvej križovatke sa rozdelili.
Jednotky mali za úlohu preskúmať všetky domy v danej oblasti, ktoré zodpovedali popisu.
Zabzučala vysielačka: ,,Trojka hlási podozrivý dom. Ideme ho preskúmať.“ Za chvíľu to isté oznámila päťka s osmičkou. Lukačovičová s napätím čakala hlásenia o výsledku prieskumu. Ale nič sa neozývalo.

***
,,A teraz ťa ozdobím takýmito peknými ihličkami. Dokonca ich mám v rôznych farbách. Uvidíš, aký budeš fešák,“ oznámil mi Frankenstein a začal svoju tortúru.
Prvá ihla mi prepichla penis skrz-naskrz. A ja som sa zas ponoril do sladkej nevedomosti.
Prebral ma kopanec do gulí. ,,Ja sa k tebe správam tak pekne a ty ma tu takto ignoruješ? To ti nestojím ani za chvíľku pozornosti? Neboj, zrýchlim tempo,“ rozčuľoval sa. Svoj sľub splnil. Ani som sa nenazdal a v penise som mal zapichnutých 6 ihiel. Neodolal som pokušeniu a trochu som naddvihol hlavu. Chcel som sa presvedčiť, či bude môj penis ešte niekedy funkčný. Ale ten obraz mi veľmi nepomohol. Tesne pod žaluďom som mal pozapichávané ihly, ktoré tvorili kvietok. Kvietok? Už fakt asi prichádzam o rozum.
Bolesť bola už taká strašná, že som ju prestával vnímať.
Moje podvedomie sa ma snažilo presvedčiť, aby som sa poddal temnote, ale bál som sa, že ma zas kopne, a tak som sa snažil udržať pri vedomí. Snažil som sa rozmýšľať.
Už mi začínalo byť jasné, že živý sa odtiaľto nedostanem, že skončím ako dokaličená mŕtvola na dne rieky alebo na smetisku.
Snuffy sa presunul k mojej ľavej bradavke a pretiahol popod ňu prvú ihlu.
Čo je to smrť? Teraz asi vykúpenie. Druhá ihla. A čo je po smrti? Nič. Prázdno. Tma. Tretia ihla. Ticho. Samota. Nevedomosť. Štvrtá ihla. Ešte toľko vecí som nezažil. Piata ihla. Nebol som na toľkých miestach. Šiesta ihla. Nežil som naplno.

***
Vtom jej zazvonil mobil. ,,Mám to, je to druhý dom sprava na Exnerovej ulici!“ zakričalo na Lukačovičovú z telefónu. ,,Si skvelý! Za toto ťa odmeníme, sľubujem!“ pochválila ho a navigovala veliteľa na určené miesto.

***
,,A teraz druhá bradavka,“ ozvalo sa niekde zďaleka. Neoženil som sa. Ihla. Nemal som deti. Ihla. Nepovedal som mame, ako si ju vážim. Ihla. Neukázal som svetu, že žijem. Ihla. Nikto si ma nebude pamätať. Ihla. Nikto nebude vedieť, že som žil. Hluk. Dupot ťažkých čižiem po schodoch. Zvuk kovu o kov. Rozrazenie dverí. Krik. Tma.

***
,,Toto boli šialené dni. Som rada, že sme to dokázali. Ako mu je?“ spýtala sa veliteľa Lukačovičová a primkla sa bližšie k jeho nahej vymakanej hrudi.
,,Je v šoku, dokaličený a myslím si, že nejaký čas bude navštevovať psychiatra, ale dostane sa z toho,“ odpovedal vyčerpane.
,,To som rada. Zajtra ho pôjdeme navštíviť, dobre?“
,,Dobre.“
,,A Petra by sme mohli zamestnať. Nie na trvalo, ale skôr na výpomoc a keď budeme mať nejaký technický problém, a ...“ bľabotala. Veliteľ jej skočil do reči: ,,Už som nad tým uvažoval. Niečo pre neho nájdeme.“
,,Dobre,“ vydýchla si spokojne.
,,Miláčik, niečo som ti ešte sľúbil a nemal som čas sľub splniť. Čo keby som sa o to postaral teraz?“ spýtal sa nevinne. Ani nečakal na odpoveď, vymanil sa z jej náručia, posladil sa a otvoril zásuvku na nočnom stolíku. Vytiahol odtiaľ saténovú čiernu šatku a podržal jej ju pred očami. Lukačovičová súhlasne prikývla a veliteľ jej začal priväzovať ruky o čelo postele. Keď bol so svojou prácou spokojný, otočil ju na brucho a prikázal jej kľaknúť si, čím mu krásne otrčila prdel. Za dobre odvedenú prácu ju láskyplne plesknul až ňou heglo.
Opäť vstal z postele, ale teraz sa presunul až ku veľkej skrini. Chvíľu sa tam prehraboval a vrátil sa na posteľ.
,,Mám pre teba malý darček. Dúfam, že sa ti bude páčiť. Ale keby nie, povedz mi to, dobre?“ uistil sa a ona mu to sľúbila.
,,Tu máš a pekne cucaj,“ strčil jej niečo do pusy a zároveň vnikol jedným prstom do jej zadočka. Stuhla. Ale jeho prst bol taký príjemný, že sa po chvíli uvoľnila a poddala sa mu. Prst sa v nej krútil, vnikal do nej a zas vychádzal. Pomaly cítila, ako z nej niečo vyteká.
,,To by už stačilo,“ povedal a zobral jej cumlík. Potom jej roztiahol nohy a ľahol si medzi ne. ,,Teraz dýchaj zhlboka, moja milá. Bude to intenzívne,“ oznámil jej a ona cítila ako jej ten cumlík tlačí do zadočku. Snažila sa dýchať, ako jej kázal, ale rovnako cítila, ako sa jej zmocňuje panika. No to trvalo len do vtedy, kým ju nezačal lízať. Od toho momentu sa cítila ako v raji. Ani sa nenazdala a cumlík bol celý v nej, ale ona chcela aby pokračoval ešte hlbšie. Na to sa veliteľ vymámil z objatia jej stehien, kľakol si a surovo do nej vnikol. Cítila sa tak nádherne plná. A on začal prirážať. Postupne zvyšoval rýchlosť, až mala pocit, že sa už nikdy nenadýchne. A v momente, keď jej stisol pravú bradavku, zažila ten najspaľujúcejší orgazmus.
Keď konečne popadla dych, veliteľ jej rozviazal ruky, pobozkal ju, usmial sa, pleskol cez zadok a spýtal sa: ,,Ešte raz?“