Večer(a)

A opäť som stála pre tými dvermi. Naozaj som nevedela, či ich ešte niekedy chcem otvoriť. To, čo mi urobil môj pán naposledy, bolo už trochu moc. Nehovorím, že sa mi to nakoniec nepáčilo, to nie, bolo to úžasné, ale desím sa, čo vymyslel na dnes. A navyše, niekde v hĺbke duše cítim, že sa s Monikou ešte niekedy stretnem. To ma privádza k myšlienke, že keď už nič iné, aspoň by sme mohli znova prediskutovať našu zmluvu...
Moje myšlienky boli náhle prerušené otvorením dverí. V tom momente som zabudla úplne na všetko. Bol ešte viac sexy ako obyčajne (o čom som si myslela, že už nie je možné). Stál na prahu tých dverí v čiernej košeli, ktorá mala vrchné tri gombíky rozopnuté, a v čiernych rifliach. No čo ma dostalo najviac, bola červená ruža medzi jeho prstami a zvodný úsmev, ktorý mu pohrával na perách. Ako to robí, že len, čo ho vidím, vlhnem? A čo má znamenať tá ruža?
,,Choď do mojej izby a obleč si všetko, čo je na posteli...“ prikázal mi až príliš vľúdnym tónom. Ale slovo ,,všetko“ neobyčajne zdôraznil. ,,Dnes ideme na večeru. Počkám na teba v aute,“ a odišiel. Kde sa podela jeho záľuba v prednáškach? Len strohé konštatovanie faktov neveští nič dobrého.
Vstúpila som do bytu a s obavami som bežala k posteli. Ležali na nej nádherné červené šaty. Boli dosť krátke a mali otvorený chrbát, ale už v tej sekunde som vedela, že mi padnú ako uliate. Chytila som ich do rúk, primeriavala a v tom som uvidela, čo ležalo pod nimi. Skamenela som. To nemyslí vážne. Pančušky a tangá som odignorovala a chytila som do ruky venušine guľôčky. Poťažkala som ich a ľahké teda neboli. Je to divné, ale ešte nikdy som ich nemala na sebe. Vlastne, nemala som ich mať kde. Kým som sa spoznala s pánom, môj život bol až príliš jednotvárny a nezaujímavý. A odkedy si ma pán našiel, neboli sme spolu mimo jeho byt. Nikdy mi to nepripadalo divné. Až teraz, keď sa tak and tým zamýšľam... Pán ma čaká, musím sa ponáhľať. Na rozmýšľanie bude času dosť neskôr.
Vyzliekla som sa a vložila som si guľôčky do úst. Neboli moc veľké, ale boli studené. Keď som ich ohriala na telesnú teplotu, vyložila som si jednu nohu na posteľ a vložila ich do kundičky. V poriadku. To zvládnem. Zložila som nohu z postele a guľôčky sa vo mne pohli. Krv mi vzkypela a ja som si pomyslela, že tak v pohode to možno nebude. Obliekla som si tangá, pančušky a šaty. Už som chcela odísť, keď mi pohľad padol na topánky vedľa postele. Vysoké podpätky. No super. A čo som čakala? Balerínky?
Zišla som dolu schodmi a veľmi ľahko našla čiernu toyotu zaparkovanú pred vchodom. Pán vystúpil a otvoril mi dvere. S úľavou som sa zosunula na sedadlo. Tie guľôčky asi nezvládnem. Veď len kým som prišla k autu, zadýchala som sa ako keby som bežala maratón a orgazmus sa už v polovici schodov začal hlásiť o slovo. Podarilo sa mi zavrieť mu ústa, ale asi nie na dlho. Dnešný večer bude jedno dlhé mučenie.
Zastavili sme pred drahovyzerajúcou reštauráciou. Tak to som fakt nečakala. Pán opäť vystúpil ako prvý a otvoril mi dvere. Potom mi nastavil ruku a odviedol ma dnu. Vďaka bohu za tú ruku. Po pár krokoch sa mi podlomili kolená a pán si to zjavne užíval.
Reštaurácia bola nádherná. Zariadená bola trochu staromódne, renesančné obrazy na stenách a množstvo sviečok na stoloch zakrytých dlhým bielym obrusom. Ale páčilo sa mi tam. Možno dnešný večer nebude až taký zlý...
Priniesli nám jedálne lístky. Pán nám však hneď objednal a ani sa na ne nepozrel. No, dominant... Ako prvé doniesli víno a pán nám obom nalial. Napila som sa. Bolo vynikajúce! Po chvíli sa predo mnou objavil syr a za ním nasledovala ryba na neviem aký spôsob. Bola som v polovici svojho taniera, keď sa pán na mňa vážne pozrel a rozkázal síce potichu, ale dôrazne: ,,Vyfajčni ma!“ Civela som na neho ako na zjavenie, ale jeho topánka našla moju nohu a kopla ma. Spamätala som sa. Ok, myslí to vážne. Poobzerala som sa a zdalo sa mi, že nám nikto nevenuje ani najmenšiu pozornosť. Pomaly som sa spustila na kolená a naddvihla obrus. Zdá sa, že som pre okolie stále neviditeľná. Dobre. Vkĺzla so pod stôl a oddychovala som ako po maratóne. Napätie, šok a venušine guľôčky, ktoré sa znova rozkmitali, to je to pravé prostredie pre orgazmus. Ale opäť sa mi ho podarilo premôcť. Veď kto mi dovolil, aby som vyvrcholila?
Presunula som sa bližšie k pánovi a snažila som sa zaujať pohodlnú polohu, čo vôbec nebolo jednoduché. Zdvihla som obrus pánovi na kolená a on sa nenápadne posunul bližšie ku mne. Asi mi chce uľahčiť prístup. Koľká ohľaduplnosť... Rozopla som mu rifle a zostala som vážne prekvapená. Nemal trenírky. To mu fakt tá tvrdá riflovina nevadí? Vytiahla som mu penis z nohavíc a prezerala som si ho. Nenašla som žiadne známky poškodenia, a tak som to hodila za hlavu. Mám teraz iné problémy...
Mlstne som ho oblizla a začala som ho cucať. Za pár sekúnd bol už tvrdý a ja som sa mu chcela venovať dôslednejšie. Vzala som ho celého do úst. Keď som si ho vyťahovala, tresla som sa hlavou o dosku stola až nadskočil. No super, to sa mi vážne podarilo. Nenápadnosť je v ťahu a pán sa viditeľne zabáva. Brucho mu sa mu otriasa potláčaným smiechom. Je to jeden veľký egoista! Opäť som ho vzala do úst a už opatrnejšie som ho fajčila. Naschvál som nenaberala rýchlosť. Po prvé, nech sa trochu potrápi a po druhé, nechcem si zas buchnúť hlavu. Ale jemu to, zdá sa, nevadí...
Po chvíli som si začala pomáhať rukou. Prestávala som sa ovládať. Napriek všetkému, aj mňa to strašne vzrušovalo. A navyše, pri každom prirazení sa vo mne pohli guľôčky. Oddávala som sa tomu viac a viac, zabúdajúc kde sa nachádzam. Jeho nohy sa napínali v kŕči. Už sa to blíži. No neovládol sa. Vrazil jednu svoju ruku pod stôl a pritisol mi ústa k jeho vtákovi. V tom momente sa mi naplnili sladkou šťavou.
Poslušne som všetko prehltla a pooblizovala som jeho penis. Nechcem tu predsa po sebe zanechať dôkazy... Na záver som mu zapla rifle a... zostala som tam sedieť. Zhlboka som oddychovala a uvažovala, že tu asi počkám do záverečnej. Keď potom zhasnú, nenápadne sa preplížim k dverám skôr, ako zamknú. A budem uťekaaať...
Z myšlienok ma prebral kopaniec pod rebrá. Ďakujem veľmi pekne, pane, zamrmlala som si pre seba. Môj plán je teda nerealizovateľný. A čo som čakala? Že sa zdvihne a odíde bezo mňa?
Opäť som sa dala na kolená a pomaly som sa presúvala k okraju obrusu. Naddvihla som ho a zdalo sa, že si nikto nevšimol moju neprítomnosť. Svižne som sa dostala ku stoličke a už ako dáma som si na ňu sadla. Výborne! Zvládla som to!
Skúsila som sa pozrieť na pána. Nevenoval mi ani najmenšiu pozornosť. Pokojne jedol svoju rybu. Ja som sa jedla nemohla ani dotknúť. Jediné, na čo som bola schopná myslieť, bola jeho posteľ. ,,Jedz!“ predralo sa mi do podvedomia. ,,Prepáčte, pane, ale už nie som hladná,“ snažila som sa mu nenápadne odporovať. ,,Nechci vedieť, čo s tebou v noci spravím. Ešte chvíľu skúšaj moju trpezlivosť...“ vyhrážal sa mi. Opatrne som vzala vidličku a pichla som ňou do ryby. Chvíľu som sa v nej vŕtala, keď pán vyhlásil: ,,Budem platiť.“ Ani som si nevšimla, že prišiel čašník... Zaplatili sme, pán mi podal ruku a ja som ju vďačne prijala.
Vyšli sme z reštaurácie a pán mi zdelil tajomným hlasom, že má chuť na prechádzku. Vytreštila som naňho oči. Tak to je už trochu moc! Podarilo sa mi ovládnuť paniku v hlase a milo som sa opýtala, či si môžem vybrať guľôčky. ,,Samozrejme, že nie...“ dostalo sa mi jasnej odpovede. ,,A nie že sa urobíš!“ varoval ma. ,,Áno, pane!“
Skúšala som ísť so vztýčenou hlavou. Ale nezvládala som to. Nohy sa mi podlamovali a orgazmus bolo stále ťažšie potlačiť. Nakoniec sa pán nado mnou zľutoval a odviedol ma k autu. Milujem túto toyotu! Milujem túto sedačku... na ktorú som sa priam zvalila.
Pán nás však nezaviezol k jeho bytu. Viezli sme sa asi trištvrte hodinu a nemala som ani šajnu, kam mieri. Zastavil pred rodinným domom a oznámil mi: ,,Asi pred mesiacom som ho kúpil. Páči sa ti?“ Bola som nadšená. Hneď som si tu predstavila psa a mačku a ... ,,Zatiaľ sa mi podarilo zariadiť len pivnicu, ale za pár dní sa tu už bude dať normálne bývať.“
Pivnica??? No jasné. Pre čo iné by si kupoval dom, ak nie pre svoju osobnú gigantickú mučiareň? Preľakla som sa. Dnes som urobila pár prehreškov, za ktoré asi budem tvrdo a dlho platiť.
Pán mi už stihol otvoriť dvere a podať ruku, ale mne sa naozaj nechcelo vystúpiť. Keď som však zachytila ten ľadový pohľad, skoro som vyskočila na chodník. Pán ma viedol k domu. Odomkol a otvoril aj ďalšie dvere, ktoré skrývali schodisko. Nezasvietil svetlo, len ma postrkoval dolu po schodoch. Keď sme už boli dole, prikázal mi otvoriť dvere...
Bolo to horšie ako som si myslela. Môj dych sa nevedel rozhodnúť, či má bežať o život alebo prestať existovať. Srdce tak isto. Bola som na pokraji kolapsu. To, čo som uvidela ako prvé som pred tým už raz videla... v knihe dejepisu! Bola to pravá stredoveká kláda, do ktorej sa zatvorila hlava a ruky, čo znehybnilo daného chudáka. Na stene nad ňou visela aj jej sestra – prenosná kláda. Bála som sa pozrieť ďalej, ale musela som vedieť, čo ma čaká. Potom som zbadala škripec. Pane bože, ja som fakt v stredoveku? A odkiaľ to všetko má? Nie, nechcem to vedieť...
Už som nič viac nestihla vidieť, čierna šatka mi zaviazala oči a hlas môjho pána mi začal šepkať do ucha: ,,Nechcem, aby si vedela, čo všetko tu na teba čaká. Vždy, keď sem pôjdeš, budeš mať zakryté oči. Navyše, všetko budem potom pre teba intenzívnejšie. Tešíš sa?“ No čo som na to mala odpovedať? ,,Samozrejme, pane,“ a snažila som sa do týchto dvoch slov dať čo najviac nadšenia. ,,Veď pre to...“
Jeho prsty mi vyzliekli šaty aj nohavičky, ale topánky som si musela nechať. Chytil mi ruky a niekam ma ťahal. ,,Prehni sa!“ Poslúchla som, ale dlho takto asi nevydržím. Keby som si mohla aspoň vyzuť tie topánky... Zrazu zobral moju hlavu do rúk a o kúsok ma potiahol dopredu. Potom ju na niečo položil. Ruky mi dal vedľa hlavy a mne vtedy doplo, že budem prvý raz v živote zavretá v kláde. ,,Dnes si mi veľakrát odporovala. A vieš, že to nestrpím. Zaslúžila by si si, aby som ťa tu takto nechal týždeň!,“ hromžil a ja som sa naozaj zľakla, že to urobí. On je vážne schopný všetkého... No pokračoval: ,,Ale nemusíš sa báť, nechceme predsa, aby si vymeškala školu, že nie? Namiesto toho to bude kratšie, ale o to intenzívnejšie!“ Super, začínam uvažovať, že by som radšej brala ten týždeň v kláde . Ale aspoň sa vrátila jeho záľuba v prednáškach...
V tom som začula, ako niečo rýchlo brázdilo vzduchom, no skôr, než som zistila čo, pristálo to na mojom zadku. Bičík. Zarazilo ma to, zaštípalo a rozhýbalo guľôčky v mojej kundičke. Našťastie som mala aspoň toľko duchaprítomnosti, že som vykríkla: ,,Raz!“ Pán sa zasmial a znova švihol svojím obľúbeným nástrojom. ,,Dva... tri... štyri... päť... deväť... desať...,“ počítala som a keď som sa chystala povedať jedenásť, prestalo to. To je divné. Pán nikdy neskončil pri takom nízkom čísle. Ale bola som mu nesmierne vďačná.
A ešte väčšia vďačnosť mnou prenikla skrz-naskrz, keď mi vybral guľôčky. Dokonca som mu za to poďakovala. ,,No, konečne sa učíš, čo sa patrí!,“ pochválil ma. Hneď na to som ho pocítila v sebe. To je slasť! Prirážal a pri tom mi prstom masíroval anál. Orgazmus už zas prichádzal a ja som sa preľakla, že ho už nedokážem zastaviť. Ale v tom som začula to sladké slovo: ,,Môžeš...“ Už som nič viac nevnímala, len som sa trieštila na milióny kúskov.
Najradšej by som mu padla k nohám, ale kláda ma nepustila. Cítila som ako sa predo mňa postavil a začal ma hladiť po vlasoch. ,,Nabudúce mi už neodporuj. A dnešný večer ber ako darček a zároveň výstrahu. Chvíľu som myslel, že ťa budem trápiť dlhšie, ale spomenul som si, že si odviedla veľmi dobrú prácu pod tým stolom v reštaurácii. Teraz ťa pustím, ale nedávaj si dole šatku...“ ,,Dobre pane,“ to bolo jediné, na čo som sa v tej chvíli zmohla.
V momente, ako otvoril kládu som sa skúsila postaviť, ale jediným výsledkom bolo, že som predsa len padla k jeho nohám. Pán podišiel ku mne a zobral ma do náručia. Odniesol ma hore schodmi a položil na niečo mäkké. Potom mi dal dole šatku a pobozkal ma na pery. ,,Teraz spi. Potrebuješ získať veľa síl, aby si zvládla, čo som pre teba na zajtra pripravil,“ pošepol a ja som bez rozmýšľania poslúchla.